znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 690/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., S., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 49 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 13 T/177/2008 a jeho rozsudkom z 23. marca 2011, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To/88/2011 a jeho uznesením z 26. januára 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 54/2012 a jeho uznesením z 13. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2013 doručená sťažnosť J. H. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 49 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   13   T/177/2008   a jeho   rozsudkom   z 23.   marca   2011   (ďalej   aj „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“),   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To/88/2011 a jeho uznesením z 26. januára 2012   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu“)   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Tdo 54/2012   a jeho   uznesením   z 13.   februára   2013   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol napadnutým rozsudkom okresného súdu uznaný vinným zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 1. januára 2006, za spáchanie ktorého mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov a 6 mesiacov, na výkon ktorého bol   zaradený   do   druhej   nápravnovýchovnej   skupiny.   Zároveň   okresný   súd   rozhodol   aj o povinnosti   sťažovateľa   nahradiť   škodu   poškodeným   v trestnom   konaní   spôsobenú trestným   činom.   Krajský   súd   svojím   napadnutým   rozhodnutím   zamietol   sťažovateľom podané odvolanie. Najvyšší súd svojím napadnutým rozhodnutím odmietol sťažovateľom podané dovolanie. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť na ústavnom súde.

3. Nosnou argumentáciou sťažovateľa v podanej sťažnosti bol postup predovšetkým okresného súdu a krajského súdu, ktoré sa mali pri vedení dokazovania podľa sťažovateľa účelovo zamerať len na vykonanie dôkazov v jeho neprospech so snahou preukázať/dokázať mu spáchanie trestnej činnosti mu kladenej za vinu. Sťažovateľ teda dôvodí, že „... boli dôkazy prispôsobené a vykonané len tie, ktoré svedčili v môj neprospech, aby sa preukázalo moje zavinenie, pričom išlo o krivé svedčená a výpovede, ktoré som mohol vyvrátiť, ak by súdy boli akceptovali moje návrhy na vykonanie dôkazov a predovšetkým výsluchu svedkov, ktorí by svedčili v môj prospech. Tým, že súdy tieto dôkazy odmietli, boli porušené moje práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru, keď každý má právo, aby jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejedaná   nezávislým a nestranným   súdom   a   rovnako   odmietnutie   mojich   návrhov   na   vykonanie   dôkazov   je porušením   článku   6   ods.   3   písm.   d)   Dohovoru,   keď   každý   môže   vypočúvať   alebo   dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako v prípade svedkov proti nemu. Toto právo patrí medzi   najzákladnejšie   práva   obvineného,   je   zaručené   Ústavou   SR   a   medzinárodnými dohovormi vrátane Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Sťažovateľ vytkol postupu najvyššieho súdu najmä to, že sa „... obmedzil iba na konštatovanie, že nie sú splnené podmienky dovolania, aj keď vzťah, ktorý vznikol medzi mnou   a tzv.   poškodenými   bol   a je   evidentne   vzťahom   občianskoprávnym   resp. obchodnoprávnym   a v žiadnom   prípade   nemohol   byť   posudzovaný   ako   vzťah trestnoprávny“.   V nadväznosti   na   skutočnosť,   že   došlo   k odplatnému   postúpeniu pohľadávok   poškodených,   poukázal   na   to,   že „Ak   teda   tzv.   poškodení   postúpili   svoje pohľadávky na svedka, ich procesné postavenie, ako poškodených v trestnom konaní nie je možné uznať a konať s nimi ako s poškodenými v adhéznom konaní.“. V závere dôvodil, že „Rovnako súd nezistil ani opodstatnenosť vytýkaného porušenia práva na obhajobu a teda, že   neboli   rešpektované   moje   ústavné   práva   a   minimálne   práva   obvineného   zakotvené v Dohovore   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   t.   j.   vypočúvať   alebo   dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako v prípade svedkov proti nemu. Na druhej strane v odôvodnení Najvyšší súd SR hodnotí skutkový stav na základe vytrhnutých skutočností bez možnosti vyhodnotenia týchto dôkazov v ich vzájomnej súvislosti.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru... a čl.49, čl. 50 Ústavy... uznesením Najvyššieho súdu... č. 3 Tdo 54/2012 zo dňa 13. 2. 2013, rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. 3 To 88/2011 zo dňa 26. 1. 2012 a rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. 13 T 177/2008 zo dňa 23. 3. 2011 právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... č. 3 Tdo 54/2012 zo dňa 13. 2. 2013, rozsudok Krajského súdu Žilina č. 3 To 88/20111 zo dňa 26. 1. 2012 a rozsudok Okresného súdu Martin č. 13 T 177/2008 zo dňa 23. 3. 2011 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Martin na ďalšie konanie.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II. A K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu

6.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   zakotvený   princíp   subsidiarity,   ktorý   znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jej   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II.   ÚS   90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

7.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8.   Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   v trestnej   veci   sťažovateľa, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To/88/2011 a jeho uznesením z 26. januára 2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 54/2012 a jeho uznesením z 13. februára 2013

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na spravodlivé súdne konanie, porušenia ktorého sa sťažovateľ dovoláva (obdobne aj právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.), zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ústavou zaručené základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne aj právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   pozn.)   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   súdom a nemožno ho účelovo   chápať tak,   že   jeho naplnením   je len víťazstvo   v súdnom   spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Tdo 54/2012 z 13. februára 2013 v podstatnom uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.), na základe podaného dovolania zistil, že je prípustné (§ 368 ods. 1 Tr. por.), bolo podané osobou oprávnenou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), za splnenia ustanovenia § 373 Tr. por. o podaní dovolania len prostredníctvom obhajcu, na mieste a zákonnej lehote, v ktorej možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 1, ods. 3 Tr. por.).

Súčasne   ale   zistil,   že   podané   dovolanie   je   potrebné   odmietnuť   na   neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. c/ Tr. por., lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ ani písm. i/ Tr. por.

Podstatou dovolania obvineného H. je nesúhlas s právnym hodnotením predmetného skutku ako trestného činu podvodu, napriek tomu, že jeho vzťah k poškodeným v súvislosti „s fiktívnou“ zmluvou o pôžičke má podľa jeho názoru povahu občianskoprávnu. Súčasne predkladá vlastnú hodnotiacu úvahu, na základe ktorej dospel k prezentovanému záveru o občianskoprávnej   povahe   posudzovaného   skutku.   Neakceptovanie   jeho   návrhov   na doplnenie dôkazov, ktoré by preukázali pohyb predmetnej sumy, považuje za porušenie jeho práv na obhajobu a vykonané dokazovanie tým za nezákonné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti konštatuje, že dikcia ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému   súdmi   nižších   stupňov.   Tento   dovolací   dôvod   sa   týka   nesprávnej   aplikácie zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu na zistený skutkový stav.

Prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí na strane 9 ako aj na strane 11 odôvodnil, na základe ktorých dôkazov a akých úvah dospel k záveru o trestnoprávnej povahe konania obvineného.   Krajský   súd   tento   záver   potvrdil   ešte   doplňujúcou   hodnotiacou   úvahou na strane 6 svojho rozhodnutia.

I keď poukazom na nesprávne skutkové zistenia alebo na nesúhlas s hodnotením dôkazov   nie   je   možné   vyvodzovať   dovolací   dôvod   podľa   písmena   „i“   predmetného ustanovenia, najvyšší súd pre úplnosť dodáva: Rovnako tvrdenia obvineného H. uvedené v dovolaní   sú   v   logickom   rozpore   s   dôkazmi,   ktoré   svojim   obsahom   upevňujú   záver   o podvodnom konaní obvineného. Vzťahuje sa to napr. na tvrdenie obvineného, že poškodení pri uzatváraní zmluvy vedeli o účele odovzdávaných peňazí, a preto ich nemohol uviesť do omylu pri jej podpisovaní. Ak by išlo o pravdivé tvrdenie, neexistoval by logicky dôvod na zapracovanie do textu zmluvy podpísanej obvineným, že ak nevráti peniaze v určenej dobe, pôjde o trestný čin. Ak by bolo pravdivé ďalšie tvrdenie obvineného, že poškodení vedeli o riziku investície, nemal dôvod podpisovať dodatok o vrátení peňazí do 15. januára 2005. Taktiež poukázanie na priložené „Čestné prehlásenie“ Dr. G. vzťahujúce sa k roku 2004, ale vyhotovené 10. júna 2009, týkajúce sa sumy 150 000 USD, opomína poslednú vetu textu, ktorá znie: „V zmysle obdŕžaných inštrukcií si tieto financie p. J. H. po 3 dňoch prevzal.“ O   nereálnosti   vrátenia   požičanej   sumy   v   dohodnutom   čase   svedčia   tiež   ďalšie nevyplatené dlhy obvineného voči iným osobám.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil ani opodstatnenosť vytýkaného porušenia práva na obhajobu.   Rovnako neakceptovanie návrhov obvineného súdom na.   doplnenie dokazovania, nie je dovolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. Pretože v posudzovanej veci neboli splnené podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ písm. g/ ani písm. i/ Tr. por., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol tak,   ako   je   to   vo   výroku   tohto   rozhodnutia   uvedené,   t.   j.   bez   preskúmania   veci,   na neverejnom zasadnutí.»

12. Krajský súd v uznesení sp. zn. 3 To/88/2011 z 26. januára 2012 v podstatnom argumentoval:

„Krajský súd na základe podaného odvolania preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, podal ho oprávnený subjekt, avšak toto nie je dôvodné.

Preskúmaním spisu krajský súd zistil, že v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku   sa   postupovalo   podľa   ustanovení   Trestného   poriadku,   ktorých   zmyslom   je zabezpečiť   náležité   objasnenie   skutkového   stavu   veci   a   možnosť   uplatnenia   práv obžalovaného na obhajobu, pričom okresný súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre jeho rozhodnutie. Vykonané dôkazy tiež zákonným spôsobom vyhodnotil a dospel ku správnym a úplným skutkovým zisteniam. V odôvodnení rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel.

Aj podľa názoru krajského súdu výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz tak priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých bez akýchkoľvek pochýb možno vyvodiť bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku. Taktiež pokiaľ ide o kvalifikáciu skutku, aj krajský súd je toho názoru, že v danom prípade boli naplnené znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. 1. 2006.

Keďže   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   je   podrobné,   zrozumiteľné   a   logické a krajský súd sa s ním stotožňuje, preto v zásade naň v celom rozsahu odkazuje.

Krajský   súd   sa   nestotožňuje   s   tvrdením   obžalovaného,   že   prvostupňový   súd nevyhodnotil vykonané dôkazy správne, resp. nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a   toto   je   preto   potrebné doplniť.   Podľa   názoru   krajského súdu   bolo   dokazovanie pred prvostupňovým   súdom   vykonané   v   dostatočnom   rozsahu   umožňujúcom   prvostupňovému súdu vo veci aj objektívne rozhodnúť.

Keďže bolo zachované aj právo obžalovaného na obhajobu, preto považuje krajský súd aj proces pred prvostupňovým súdom za zákonný.

Vykonané dôkazy prvostupňový súd vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por., z ktorého vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané   zákonným   spôsobom   podľa   svojho   vnútorného   presvedčenia,   založeného   na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa názoru krajského súdu prvostupňový súd hodnotil vykonané dôkazy v súlade so zákonom, a to z hľadiska ich zákonnosti, závažnosti, pravdivosti a vierohodnosti. Preto ani v tomto smere nemožno podľa názoru krajského súdu prvostupňovému súdu nič vytknúť.

Pokiaľ   obžalovaný   namietal,   že   výpovede   poškodených   H.   a P.   sú   nepravdivé   a vymyslené, v tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že tieto výpovede podporujú nielen ďalší svedkovia – M. M. a L. J., ale najmä listinné dôkazy - zmluva z 13. 9. 2004 uzatvorená medzi   poškodenými   a   obžalovaným,   ako   aj   prehlásenie   zo   7.   1.   2005   podpísané obžalovaným.

Pokiaľ obžalovaný tvrdí, že jeho výpoveď potvrdzujú svedkovia N. a G., krajský súd poznamenáva, že títo svedkovia vypovedali rozdielne než obžalovaný. Z ich výpovedí je zrejmé,   že   žiadne   peniaze,   či   už   od   poškodených   alebo   obžalovaného   neprevzali a neukladali   do   banky.   Svedok   G.   uviedol,   že   peniaze   v   čiastke   150.000   USD   od poškodených mal do USA previesť obžalovaný, čo mu sám povedal.

V neprospech obžalovaného vypovedal aj svedok Ž., ktorému poškodený H. potvrdil, že obžalovaný mal od neho a P. požičaných 7.000.000,- Sk a že ich obžalovaný oklamal. Tejto skutočnosti nasvedčuje fakt, že obžalovaný do dohodnutého termínu – 29. 9. 2004 s poškodenými neuzatvoril ani zmluvu o finančnom zhodnotení 7.000.000,- Sk.

Obdobne vypovedal aj svedok K., ktorému na stretnutí v B. potvrdili poškodení H. a P., že obžalovanému dali peniaze za účelom ich zhodnotenia v nejakej švajčiarskej banke. V   tomto   smere   krajský   súd   poznamenáva,   že   nebolo   ani   preukázané,   že   by obžalovaný v tomto smere podnikal konkrétne kroky a o týchto informoval poškodených. Objektívne nebolo ani preukázané, že by obžalovaný skutočne použil peniaze poškodených neskôr na odblokovanie účtu s americkými dolármi.

Títo   svedkovia   vyvracajú   tvrdenie   obžalovaného,   že   poškodení   H.   a P.   vedeli   od začiatku, že ich peniaze budú použité len na odblokovanie účtu s 37,5 milióna USD a nie na iný účel.

Krajský súd sa preto stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že obžalovaný po tom, čo nesplnil poškodeným sľubované zhodnotenie čiastky 7.000.000,- Sk a túto im ani nevrátil,   predostrel   im   inú   tiež   nereálnu   verziu   zhodnotenia   ich   peňazí.   Za   objektívne preukázané považuje krajský súd tiež, že obžalovaný reálne nemal možnosť vo Švajčiarsku - v   bankách   zabezpečiť   také   zvýhodnenie   finančných   prostriedkov,   ako   to   sľuboval poškodeným a za týmto účelom ani nepodnikol žiadne relevantné kroky.

Odvolacie   námietky   obžalovaného,   že   poškodení   a   ďalší   svedkovia   vypovedajúci v jeho neprospech klamú, považuje preto krajský súd za neopodstatnené.

Za neopodstatnenú považuje krajský súd aj námietku obžalovaného, že bol odsúdený pre   rozdielny   skutok,   než   bol   uvedený   v   obžalobe.   V   tejto   súvislosti   krajský   súd poznamenáva, že aj po úprave skutku prvostupňovým súdom oproti obžalobe je totožnosť skutku zachovaná, a to nielen v samotnom konaní, ale aj v následku.

Pokiaľ ide o návrh obžalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom svedkyne S. S., tento krajský súd odmietol, nakoľko vzhľadom na dôkaznú situáciu nepovažuje tento dôkaz za podstatný, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie viny obžalovaného, najmä s prihliadnutím na výpoveď svedka G. o okolnostiach vkladu 150.000,- USD v banke vo Švajčiarsku.

Keďže   krajský   súd   sa   stotožňuje   s   hodnotením   dôkazov   prvostupňovým   súdom a vykonané dokazovanie považuje taktiež za dostačujúce a vzhľadom na dôkaznú situáciu nepovažuje za potrebné dokazovanie   ani   dopĺňať,   považuje   výrok prvostupňového súdu o vine obžalovaného za správny, majúci dostatočnú oporu vo vykonaných dôkazoch. Keďže poškodení V. H. a J. P. si v trestnom konaní uplatnili nárok na náhradu škody riadne a včas, v súlade so zákonom je aj výrok okresného súdu, ktorým podľa § 287 ods. 1 Tr.   por.   uložil   obžalovanému   povinnosť   nahradiť   poškodenému   V.   H.   škodu   vo   výške 104.560,84 Eur a poškodenému J. P. škodu vo výške 127.796,59 Eur.

S poukazom   na vyššie uvedené skutočnosti,   keďže krajský súd považuje   rozsudok okresného súdu za správny a zákonný vo všetkých jeho výrokoch, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a odvolanie obžalovaného J. H. podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.“

13.   Vzhľadom   na   obsahovú   súvislosť   rozhodnutia   krajského   súdu   sp.   zn. 3 To/88/2011   z 26.   januára   2012   s rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   13   T/177/2008 z 23. marca   2011   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   poukázať   aj   na   podstatnú   časť odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu:

«Vykonaným dokazovaním, na hlavnom pojednávaní a jeho zhodnotením v súhrne dospel   súd   k   záveru,   že   je   jednoznačne   a   bezpečne   preukázané   prevzatie   finančných prostriedkov obžalovaným v sume 7 mil. Sk od poškodených 13. 9. 2004 v K. Uvedená skutočnosť je preukázaná už vyššie citovanými dôkazmi, teda výpoveďou poškodeného V. H., poškodeného J. P., majiteľa čerpacej stanice M. M. a zmluvou a pôžičke z 13. 9. 2004, ktorá bola notársky overená. Obžalovaný prevzatie určitej časti finančných prostriedkov na čerpacej   stanici   ani   nepopieral,   uvádzal   len   nižšiu   sumu,   ktorú   mal   v   ten   deň   od obžalovaných   prevziať.   Vykonaným   dokazovaním   bolo   tiež   preukázané,   že   obžalovaný sľuboval poškodeným výhodné finančné zhodnotenie prevzatých finančných prostriedkov prostredníctvom   a   s   garanciou   švajčiarskych   bánk.   Obžalovaný   im   prisľúbil   vysoké finančné výnosy. V prípade, že by sa obchodný prípad neuskutočnil, potom by zabezpečil zhodnotenie   finančných   prostriedkov   bežnou   úrokovou   sadzbou   švajčiarskej   banky. Obžalovaný   prevzaté   finančné   prostriedky   na   účet   švajčiarskych   bánk   nevložil,   ani nepredložil dôkazy smerujúce k tomu, že by ich previedol na odblokovanie účtu údajne vedeného v USA. Obžalovaný sa od prevzatia finančných prostriedkov poškodeným vyhýbal, nedvíhal telefóny a neustále udával rôzne nové verzie investovania a použitia finančných prostriedkov a lehôt ich vrátenia. Obžalovaný svojim konaním spôsobil poškodeným V. H. škodu v sume   104.560,84,-   €   a J.   P.   škodu   vo výške   127.796,59,- €.   Podvodný   úmysel obžalovaného   už   v   čase   zapožičania   finančných   prostriedkov   nevrátiť   tieto   finančné prostriedky v dohodnutej lehote je preukázaný najmä celkovým konaním obžalovaného. Menovaný   zverené   finančné   prostriedky   neuložil   vo   švajčiarskych   bankách.   V   čase požičiavania finančných prostriedkov preukázateľne dlhoval finančné prostriedky viacerým osobám, napr. svedkovi J. K. Svedok D. Ž. potvrdil, že podľa jeho presvedčenia obžalovaný prekrýval   neúspešnú   obchodnú   transakciu   s   ďalším   neúspešným   obchodným   prípadom, pričom   na   tieto   účely   použil   aj   finančné   prostriedky   požičaných   od   poškodených. Zhodnotením všetkých týchto skutkových okolností vyplýva, že obžalovaný mal už v čase spísania zmluvy o pôžičke v úmysle tieto finančné prostriedky obžalovaným nevrátiť. Súd konanie obžalovaného kvalifikoval ako trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 Tr.   zák.   účinného   do   1.   1.   2006,   pretože   prevzatím   finančných   prostriedkov   sám   seba obohatil na škodu majetku poškodených s tým, že ich uviedol do omylu v skutočnosti, že požičané finančné prostriedky vráti v dohodnutej lehote.

Obžalovaný uvádzal, že sa zaoberal sprostredkovávaním obchodu - zhodnocovania finančných prostriedkov vo Švajčiarsku tým, že ľudí zo Slovenska zoznámil s obchodníkmi vo Švajčiarsku. Muselo však ísť o sumy nad 10 miliónov USD. Obžalovaný sa bránil, že od poškodených neprevzal 7 miliónov Slovenských korún. Poškodení H. a P. boli spolu s ním niekedy   v   lete   2004   vo   Švajčiarsku.   Prostredníctvom   MUDr.   G.,   Slováka   žijúceho   vo Švajčiarsku vložili v banke U. sumu 150 tisíc dolárov. Nespomenul si, či G. dal poškodeným o vklade nejaké potvrdenie. O tri dni Dr. G. finančné prostriedky z depozitu banky vybral na základe pokynu D. Ž., dal mu ich a peniaze previezol do Z., kde ich pred nejakou bankou odovzdal nejakému bankárovi bez akéhokoľvek písomného dokladu, finančné prostriedky mali   byť   použité   na   uvoľnenie   peňazí   v   sume   37,5   milióna   USD   patriacich   firme   A., sídliacej vo Z. Tieto peniaze po uvoľnení mali byť presunuté z Spojených štátov amerických cez Belgicko do Švajčiarska pre firmu A. a následnú investíciu vo Švajčiarsku. Potom boli na obede s Dr. N. N.   a rozprávali sa o celej investícii. Po návrate na Slovensko bolo potrebné doplatiť ďalších 150.000,- USD. Finančné prostriedky vo výške 100.000,- USD poskytol Dr. N. Doplatok vo výške 48 tisíc alebo 49 tisíc USD potom poskytli H. s P. a tieto peniaze   prevzal   od   nich   na   čerpacej   stanici   v K.   Pred   prevzatím   im   ukázal   zmluvu   s nejakým českým klientom, kde bolo tiež dohodnuté, že švajčiarska banka garantuje výnos 6,5   %   ročne   z   uložených   finančných   prostriedkov   10   miliónov   USD.   Obžalovaný   tak spochybnil reálnosť zmluvy o pôžičke vo výške 7 miliónov Sk. Zmluva o pôžičke z 13. 9. 2004   bola podľa   neho urobená len fiktívne.   Finančné   prostriedky odovzdal 7.   9.   2004 pánovi J. K. z P. Poukázal na zmluvu medzi K. a spoločnosťou A. z 7. 9. 2004. Následne, začali byť problémy s presunom peňazí. Poškodení ho preto začali obviňovať z podvodu. H. začal komunikovať priamo s D. Ž., ktorý všetko koordinoval. Jeho začali vynechávať z tohto obchodu. Medzitým Dr. G. požadoval zaplatenie ďalších finančných prostriedkov v sume 400 tisíc eur na uvoľnenie peňazí. Na stretnutí vo Z. v decembri 2004 alebo januári 2005, na ktorom sa zúčastnili poškodení, Ž., K. a C. poškodeným neodporúčal doplatenie týchto ďalších požadovaných prostriedkov. Prítomných obvinil z podvodu. Všetci sa však dohodli, že spoločne doplatia 400 tisíc euro. Poškodeného H. však oklamali pri preberaní došlej finančnej hotovosti v Belgicku, keď prevzal kufre s nastrihanými papiermi. Pripustil, že v januári 2005 podpísal poškodenému H. čestné prehlásenie, že 7 miliónov poškodeným vráti do konca januára 2005 iba preto, že ho poškodený H. o to požiadal a Ž. mu potvrdil, že po 15. 1. 2005 bude všetko vyrovnané. Obžalovaný v rámci svojej obrany poukázal na zmluvu o pôžičke medzi veriteľom J. K. a dlžníkom spoločnosťou A. so sídlom vo Z. z 7. 9. 2004 na sumu 159 tisíc USD, s 8 % úrokom, splatnej do 30. 9. 2004 (č. 1. 267-268 spisu), na ktorú bola i vystavená zmenka č. 1. 269 spisu), zápis zo spoločného jednania z 3. 2. 2005 v B. (č. l. 282 spisu), čestné faxom zaslané prehlásenie dr. N. G. (č. l. 316 spisu), e-mail D. Ž. adresovaný   poškodenému   H.   z   15.   10.   2004   (č.   l.   330   spisu),   zmluvu   o postúpení pohľadávky poškodených voči obžalovanému D. Ž. z 7. 5. 2008 (č. 1. 489-492 spisu) a vystavené zmenky (č. l. 496, 497 spisu).

Súd vyhodnotil obranu obžalovaného vo vzájomnej súvislosti s ďalšími vykonanými dôkazmi   na   hlavnom   pojednávaní.   Dospel   k   záveru,   že   obrana   obžalovaného   je nevierohodná a odporuje prevažnej časti vykonaných dôkazov. V prvom rade súd poukazuje na jednoznačné listinné dôkazy zmluvu o zapožičaní finančných prostriedkov z 13. 9. 2004 vo výške 7 miliónov Sk, overenej u notára a čestné prehlásenie obžalovaného z 7. 1. 2005, že dlžnú sumu 7 miliónov Sk vráti do 15. 1. 2005 a ďalšie úroky budú vrátené z ďalších obchodných   prípadov,   najneskôr   do   konca   januára   2005.   Uvedené   listinné   dôkazy podpísané   obžalovaným   samé   o   sebe   preukazujú   vznik   dlžnej   povinnosti   priamo obžalovaného ako fyzickej osoby (nie inej osoby), ako i dohodu vrátiť finančné prostriedky i s úrokmi. S týmito listinnými dôkazmi sú v úplnom súlade výpovede oboch poškodených a výpoveď priameho svedka M., ktorý potvrdil prevzatie 7 miliónov Sk obžalovaným na čerpacej   stanici   v K.   (č.   l.   146,   147,   614   spisu).   Svedok   potvrdil   prevzatie   finančných prostriedkov v zhodnej výške, mene, ako bolo uvádzané v pôžičke, čestnom prehlásení a výpovediach   oboch   poškodených.   Svedok   tiež   vypovedal,   že   obžalovaný   pri   prevzatí sľuboval   zhodnotenie   prevzatých   finančných   prostriedkov.   V   súlade   s   týmito   listinnými dôkazmi je i rámcová dohoda o sprostredkovaní, ktorá garantuje výnos 6.5 % v švajčiarskej banke   (č.   1.   26-27,   450-451   spisu),   ktorú   obžalovaný   predložil   poškodeným,   čo   sám priznáva vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní (č. l. 589 spisu). Súd neuveril ani obrane obžalovaného, že poškodení už v lete 2004 zložili v depozite Dr. G. 150 tisíc USD pre potreby odblokovania   účtu firmy   A.,   pričom asi   tri   dni   neskôr mu Dr.   G.   peniaze odovzdal a on ich po prevoze odovzdal v Z. neznámemu bankárovi. Obrana obžalovaného je totiž v týchto čiastkových skutkových okolnostiach rozporná s výpoveďami svedkov N. G. a Dr. R. N., na ktorých sa obžalovaný odvolával. Svedok G. (č. 1. 224-233 spisu) vypovedal, že H. sa u neho objavil v roku 2004 s hotovosťou 150 tisíc USD a chcel, aby ich ďalej previedol, čo sa nestalo. H. peniaze hneď vrátil v hotovosti, v banke ich nevkladal. H. mu povedal, že peniaze previezol do Z. a odtiaľ ich previedol do USA. H. mu tiež povedal, že H. a P. neprišli osobne do banky a nepovedali, že peniaze nepochádzajú od nich. Svedok teda nepotvrdil uloženie peňazí v banke. Svedok potvrdil i stretnutie s Dr. N. Obsahom stretnutia boli len informatívne rozhovory o možnosti uloženia peňazí, nebol však uzatvorený žiadny obchod, lebo nemali žiadne peniaze a Dr. N. sa muselo normálne zaplatiť. Svedok vylúčil, že by sa na tomto stretnutí hovorilo o odblokovaní sumy 37.5 milióna USD pre spoločnosť A., alebo prevodoch finančných prostriedkov z USA do Belgicka a do Švajčiarska. Nikdy nevkladal   do   banky   peniaze   H.   a P.   S H.   obchodne   nespolupracuje   a   nie   je   jeho zamestnancom. H. občas zavolá, lebo jeho kolegom dlhuje peniaze. H. vždy sľubuje, že dlhy uhradí. Svedok Dr. N. iba potvrdil, že je priateľom G. a preto sa možno dva tri krát stretol s H., ktorého bližšie nepozná. Nepamätal si, že by sa stretol s H., H., P. S určitosťou však vylúčil,   že   by   vystupoval   ako   vlastník   banky   s licenciou   na   zhodnotenie   finančných prostriedkov   pre   investičné   obchody   s akumulovaným   kapitálom.   V   tejto   súvislosti poznamenal, že je to „šialené“. Vylúčil, že by niečo počul o zložení sumy 150 tisíc USD slúžiacej pre odblokovanie účtu spoločnosti A., na ktorom sa malo nachádzať 37,5 milióna USD. Svedok J. K. v určitom smere tiež vypovedá rozporne s obžalovaným, keď uvádza, že H. ho požiadal, aby vložil jeho 56 tisíc USD, ktoré doniesol v korunách na svoj účet a zaslal ich do bank v J. do Francúzska. Jeho žiadosti vyhovel a k prevádzaným peniazom doložil svojich 12 tisíc USD. Poškodených H. a P. nepoznal. Prvýkrát ich stretol až na rokovaní v B., kde mu P. hovoril, že H. dali peniaze a on ich mal vložiť do nejakej švajčiarskej banky na   výnosný   program.   O   vzťahoch   obžalovaného   a   poškodených   nič   nevedel.   Obrana obžalovaná je rozporná aj s výpoveďou svedka D. Ž., ktorý vypovedal, že sa prvýkrát až na stretnutí v P. B. od H. dozvedel, že obžalovaný H. si od poškodených vypožičal finančné prostriedky 7 miliónov Sk, ktoré mal zhodnotiť. Peniaze im v lehote nevrátil. Poškodení od neho žiadali vrátenie peňazí a preto zrejme začal vystupovať v pozícii budúceho majiteľa zdanených finančných zdrojov, čo nebola pravda. Podľa názoru svedka obžalovaný chcel stretnutím v P. zachrániť situáciu, keď sa poškodení domáhali vrátenia peňazí. H. si z tohto obchodného prípadu spravil „zbierkovú činnosť“ a napožičiaval peniaze, ktoré nevrátil. Pre   poškodeného   H.   na   jeho   žiadosť   preto,   po   čase   splatnosti   pôžičky,   zaobstarával informácie i o tomto ďalšom obchodnom prípade a zistené informácie mu zaslal krátkym e- mailom.   Svedok   uviedol   a   potvrdil,   že   mu   poškodení   povedali,   že   zmluvu   o pôžičke uzatvorili   preto,   lebo   H.   im   prisľúbil   určitý   bližšie   nešpecifikovaný   typ   finančného zhodnotenia na bankovej úrovni. Keďže sa mu tento typ zhodnotenia nepodaril, tak H. asi ďalší obchodný prípad u K. padol vhod a neskôr ho prezentoval poškodeným ako druhú možnosť potencionálneho zisku a vrátenia zapožičaných finančných prostriedkov.

Súd   zhodnotením   všetkých vyššie   uvedených   dôkazov jednotlivo ale   aj v súhrne dospel k záveru, že obžalovaný poškodeným do času vylákania peňazí 13. 9. 2004 nehovoril o možnom prevode finančných prostriedkov z účtu firmy A. zo Spojených štátov amerických do Európy, s tým spojenej potreby zaobstarania väčšieho množstva finančných prostriedkov na odblokovanie tohto účtu (zaplatenie dlhu daňovému úradu) a následného možného zisku poškodených. Jeho obrana v tomto smere je vyvrátená výpoveďami poškodených, svedkyne J., M., rámcovou zmluvou a najmä samotnou zmluvou o pôžičke. Obrana obžalovaného v tejto   časti   je   vyvrátená   i   svedeckými   výpoveďami   Dr. G.,   Dr.   N.   i   svedka   Ž.,   ktorý vypovedal, že podľa jeho názoru sa obžalovaný jednu transakciu (s poškodenými), pokúsil prekryť inou, o ktorej sa náhodou dozvedel a ktorá sa aj tak nakoniec nezrealizovala o obžalovaný bol v tejto obchodnej transakcii spoluorganizátorom podvodu. Súd dospel k záveru, že obžalovaný po nevrátení finančných prostriedkov a opakovaných domáhaniach sa   ich   vrátenia   poškodenými   jednoducho   predostrel   ďalšiu,   inú   a   nereálnu   verziu zhodnotenia požičaných peňazí. To potvrdzuje aj neskoršia snaha, najmä poškodeného H. zistiť   po   nevrátení   finančných   prostriedkov   H.   čo   najviac   informácií   o   novej   verzii obžalovaného i prostredníctvom iných osôb, najmä D. Ž. Obžalovaný sa však nemôže zbaviť trestnoprávnej zodpovednosti uvádzaním ďalších osôb a inou transakciou, lebo tieto osoby nepodpisovali   zmluvu   o pôžičke   a   nepresviedčali   poškodených   o   veľkej   výhodnosti   a bezpečnosti vrátenia požičaných peňazí. Obžalovaný totiž sám presviedčal poškodených o výhodnosti   a zhodnotení   peňazí,   iba   on   podpísal   zmluvu   pôžičke   a   prevzal   finančné prostriedky a sám sa zaviazal finančné prostriedky vrátiť, čo doposiaľ evidentne neurobil. K zmluve o pôžičke medzi veriteľom J. K. a spoločnosťou A. i zmenke s ňou spojenou z 7. 9. 2004 (č. l. 267-269) spisu súd podotýka, že boli uzatvorené a zmenka vystavená 7. 9. 2004,   teda v čase   pred   poskytnutím   pôžičky   poškodených   obžalovanému.   Naviac medzi poškodenými a K. neexistoval žiadny zmluvný vzťah.

K zápisu zo spoločného rokovania z 3. 2. 2005, ktorého sa zúčastňoval i obžalovaný (č. l. 362 spisu) sa súdu javí, že pristúpenie poškodených potom, ako im obžalovaný nevrátil finančné prostriedky na jeho novo prezentovanú alternatívu vrátenia a zhodnotenia peňazí, bolo   zrejme   iba   v   snahe   dostať   sa   akýmkoľvek   ponúkaným   spôsobom   k   požičaným a nevráteným peniazom. S tým súvisí aj podpis zmluvy so spoločnosťou A., zastúpenou Ing. C., ktorá však bola uzavretá až po uplynutí 5 mesiacoch od termínu splatnosti pôžičky poškodených obžalovanému (č. 1. 466-469 spisu). Z obsahu zmluvy naviac vyplýva, že ide o iné finančné prostriedky, aké boli požičané obžalovanému H.

K údajnému faxovému čestnému prehláseniu Dr. G. z 20. 11. 2006 (č. l. 316-317 spisu) je nevyhnutné uviesť, že v predloženom spise nie je v originálnej forme a nie je jasné, akým spôsobom sa dostalo do vyšetrovacieho spisu. Zo záznamu vyšetrovateľa (č. l. 315 spisu) však vyplýva, že ho bez akejkoľvek predchádzajúcej žiadosti úradnej osoby zaslal vyšetrovateľovi   obžalovaný.   Faxom   zaslaná   písomnosť   je   však   v   rozpore   s   obsahom následne procesne vykonaného výsluchu svedka Dr. G. z 25. 4. 2008 (č. 1. 224-233 spisu). Súd vyhodnotil i e-mail svedka D. Ž. z 15. 10. 2004 adresovaný poškodenému H. prostredníctvom Ing. K. K. (č. 1. 330 spisu). Jeho obsah iba potvrdzuje pravdivosť výpovede poškodeného v tom, že sa po nevrátení peňazí H., alebo podpísaní zmluvy o ich zhodnotení do 29. 9. 2004 začal domáhať vrátenia peňazí. Obžalovaný mu predostrel možnú inú verziu vrátenia a zhodnotenia peňazí, ktorú si následne preveroval prostredníctvom D. Ž., lebo po nesplnení záväzku prestal, obžalovanému dôverovať. Súd poukazuje hlavne na to, že e- mailová správa bola zasielaná viac ako dva týždne po nesplnení záväzku poškodeným a viac ako mesiac po uzavretí zmluvy o pôžičke.

K zahraničnému platobnému príkazu príkazcu J. K. z 16. 9. 2044 súd podotýka, že bola prevádzaná suma v USD, nie v Slovenských korunách a na účet spoločnosti E. vo Francúzsku, nie na účet spoločnosti A. (č. 1. 351 spisu).

Súd   zhodnotil   aj   úradne   preložené   listinné   dôkazy,   najmä   listiny   týkajúce   sa existencie účtu a sumy 35 miliónov USD spoločnosti A.   v banke J. (422-444 spisu).   Z obsahu   týchto   listín   vôbec   nevyplýva   a   nepreukazujú   žiadny   majetkovoprávny   vzťah obžalovaného H. k týmto finančným prostriedkom, ani akúkoľvek možnosť obžalovaného s nimi disponovať. Menovaný nemal uzavreté žiadne zmluvy so spoločnosťou A., ani s J. K., ktorý podľa zmluvy poskytol na uvoľnenie sumy prostriedky. Naopak voči K. mal vyššie dlhy (asi 300 tisíc USD), v akej výške mu mal v septembri 2004 zaobstarať finančné prostriedky. Obžalovaný tak reálne nemal možnosť ani z týchto peňazí splatiť poškodeným pôžičku, lebo s nimi nemal možnosť disponovať. V nadväznosti na tieto závery súd podotýka, že je nad rámec   potrebného   dokazovania   vykonávať   ďalšie   dôkazy   smerujúce   k ďalšej   existencii, prípadne dispozíciám s uvedenými finančnými prostriedkami.

Podvodný úmysel obžalovaného finančné prostriedky nevrátiť už pri ich prevzatí je preukázaný konaním samotného obžalovaného a jeho majetkovou situáciou. Obžalovaný podľa vlastnej výpovede i výpovedí svedkov K. a Ž. dlhoval K. asi 300 tisíc USD. Podľa výpovede svedka Dr. G. dlhoval finančné prostriedky niekoľkým jeho známym. Nemal v tej dobe ani motorové vozidlo a požičiaval si ho od K. Obžalovaný sám vypovedal, že v rokoch 2003 až 2006 bol bez akéhokoľvek príjmu, úplne nemajetný a bezpodielové spoluvlastníctvo s manželkou mal vysporiadané. Manželka bola vlastníčkou rodinného domu. Pokiaľ by aj súd   uveril   obžalovanému,   že   prevzaté   finančné   prostriedky   poškodených   obžalovaný odovzdal v Z.   bez listinných   dokladov neznámemu   bankárovi   a   ďalšie prevzaté   peniaze zložil na účet K., ktorý ich spolu s D. Ž. zaslal na bankový účet do Francúzska, obžalovaný vzhľadom na svoje osobné a majetkové pomery peniaze poškodeným s určitosťou vrátiť nemohol.

Obžalovaným   prezentovaná   ponuka   výhodného   finančného   zhodnotenia garantovaného švajčiarskymi bankami je preukázaná zhodnými výpoveďami poškodených, svedkyne   J.,   svedka   M.   i   listinným   dôkazom   -   rámcovou   dohodou   o sprostredkovaní, predloženou   obžalovaným   poškodeným   (č.   1.   26-29,   445-453   spisu).   Podľa   zhodných výpovedí poškodených, svedka K. i obžalovaného H. obžalovaný v roku 2004 chodil na luxusnejších   požičaných   motorových   vozidlách,   hovoril,   že   cez   neho   investujú vysokopostavení   ľudia   i   z politických   kruhov   a   s   celou   rodinou   sa   ide   presťahovať   do Švajčiarska.   Vo   Švajčiarsku   poškodených   zoznámil   s   mužom   menom   N.,   ktorý   svojím správaním prezentoval známosti a dobré kontakty vo švajčiarskej banke. Pri rokovaniach predchádzajúcich uzavretiu pôžičky trval na podmienke najskôr vložiť finančné prostriedky najskôr na jeho účet v švajčiarskej banke, kde po naakumulovaní finančných prostriedkov budú garantované výnosy a dôjde k spísaniu riadnej zmluvy o zhodnocovaní finančných prostriedkov. Súd zhodnotením týchto skutočností dospel k záveru, že obžalovaný už v čase prevzatia finančných prostriedkov mal v úmysle tieto nevrátiť v dohodnutej lehote ani v neskoršom období. Obžalovaný na vrátenie finančných prostriedkov, ktorých dispozície sa sám zbavil, nemal ani reálne možnosti.

Súd na záver hodnotiacich úsudkov uvádza, že podľa záručného listu banky J. z 30. 6. 2004 (č. 1. 422 spisu) bolo potrebné na uvoľnenie 35 miliónov USD zložiť finančné prostriedky   vo   výške   157.500,-   USD.   Obžalovaný   H.   vypovedal,   že   na   tieto   účely   boli použité i finančné prostriedky poškodených. Jeho obrana v tomto smere je však vyvrátená jeho   vlastnými   výpoveďami,   podľa   ktorých   na   odblokovanie   boli   použité   finančné prostriedky poškodených vo výške 150 tisíc USD, ktoré mal od nich prevziať vo Švajčiarsku, 49 tisíc USD prevzatých v K. K. sám vložil a poskytol 12 tisíc USD a Dr. N. zo Švajčiarska 100 tisíc USD, čo je spolu 311 tisíc USD. Ide zjavne o vyššiu finančnú čiastku ako tú, ktorú bolo nevyhnutné zložiť na uvoľnenie finančných prostriedkov na účte spoločnosti A. Tieto skutočnosti tiež spochybňujú pravdivosť výpovedí obžalovaného.

Poškodený V. H. a poškodený J. P. si uplatnili škodu v sumách 104.560,84 € a 127.796,59 € voči obžalovanému J. H. Súd mal vykonaným dokazovaním jednoznačne a bezpečne   preukázané,   že   obžalovaný   od   poškodených   uvedené   finančné   prostriedky podvodne vylákal a nevrátil. Zmluva o postúpení pohľadávky poškodených na D. Ž. nie je účinná, lebo postupník D. Ž. sa až okamihom úplného zaplatenia odplaty za postúpenie pohľadávky   poškodeným   stáva   veriteľom   obžalovaného   H.   Podľa   zhodných   výpovedí poškodených i svedka Ž. odplata v sume asi 848.841,- € nebola ani sčasti zaplatená a Ž. si doposiaľ neuplatňuje od obžalovaného H. splatenie finančného záväzku. Preto sú poškodení i v čase rozhodovania súdu vo veci stále veriteľmi uzavretej pôžičky z 13. 9. 2004 voči obžalovanému H. (čl. II. ods. 1, 2 zmluvy o postúpení pohľadávky z 7. 5. 2008, č. 1. 482-491 spisu).   Súd   z   týchto   dôvodov,   keďže   obžalovaného   uznal   za   vinného,   zároveň   uložil obžalovanému nahradiť spôsobenú škodu.»

14.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

15.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutých   rozhodnutí   najvyššieho   súdu a krajského súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd a krajský súd konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   sú obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené. Obidva súdy vo svojich napadnutých rozhodnutiach právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom reflektovali na všetky podstatné   skutkové   okolnosti   trestnej   veci   sťažovateľa,   pričom   vychádzali   a zároveň odkázali na vyčerpávajúce odôvodnenie prvostupňového súdu, ktorý dôsledne analyzoval a hodnotil všetky vo veci vykonané dôkazy, ktoré právne závery o nich podložil aj svojimi podrobnými úvahami. Súdom vyššej inštancie už neostávalo nič iné, ako na podporu takto zisteného a právne zhodnoteného skutkového stavu uviesť na doplnenie/podporu správnosti iba   ďalšie   úvahy.   V súvislosti   s procesnou   aktivitou   sťažovateľa,   ktorý   v konaní   pred každou súdnou inštanciou ponúka vlastné zhodnotenie vykonaných dôkazov a dožaduje sa iného, preň priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľa.

16.   V   súvislosti   so   sťažovateľom   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s rozhodnutím najvyššieho súdu a rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (obdobne aj základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru ústavného súdu právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rovnako tak v prípade základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   pozn.)   nemôže   byť   porušené   iba   tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s   požiadavkami účastníka konania. Po analýze napadnutých rozhodnutí krajského súdu aj najvyššieho súdu, ústavný   súd   hodnotí   nimi   predostreté   skutkové   a právne   závery   ako   dostatočne vyčerpávajúce, primerane analyzujúce a komplexne postihujúce skutkový stav veci, ktorý tak, ako bol súdmi zistený, bol spoľahlivým podkladom pre rozhodnutie v merite trestnej veci   sťažovateľa.   Inými   slovami,   z pohľadu   ústavného   súdu   nie   je   možné   považovať skutkové a právne závery ani najvyššieho súdu a ani krajského súdu za arbitrárne alebo zjavne   neopodstatnené,   v dôsledku   čoho   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   príčinnú súvislosť   medzi   napadnutými   rozhodnutiami   ani   najvyššieho   súdu,   ani   krajského   súdu a namietaným porušením označeného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa,   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

17. V nadväznosti na sťažovateľom namietané porušenie práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru ústavný súd už pri predbežnom prerokúvaní sťažnosti dospel k záveru, že podľa platnej právnej úpravy trestného konania sťažovateľ ako obžalovaný v rámci   prerokovania   jeho   trestnej   veci pred   súdom   mal   možnosť   právne   účinným spôsobom   namietať   jeho   porušenie   v konaní   pred   okresným   súdom   ako   súdom   prvého stupňa, tak aj v odvolacom konaní pred krajským súdom, ako aj v dovolacom konaní pred najvyšším   súdom.   Ústavný   súd   teda   dospel   k záveru,   že   sťažovateľ   mal   v   systéme všeobecného   súdnictva   k   dispozícii   účinné   prostriedky   na   ochranu   svojho   práva na obhajobu, ktoré mohol uplatniť, resp. uplatnil v rámci dokazovania a v rámci opravných prostriedkov   pred   všeobecnými   súdmi   s   plnou   jurisdikciou,   v   ktorých   právomoci   bolo posúdenie   všetkých   relevantných   skutkových   aj   právnych   okolností   prípadu.   Navyše, z argumentácie   sťažovateľa   v podanej   sťažnosti   ústavný   súd   vyvodil,   že   od   porušenia svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   odvodzuje   aj porušenie   svojho   práva   na   obhajobu   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   c)   dohovoru.   Vzhľadom na skutočnosť,   že   po   ústavnom   prieskume   napadnutých   rozhodnutí   krajského   súdu a najvyššieho   súdu   ústavný   súd   nezistil   sťažovateľom   namietané   porušenie   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď sa súdy v napadnutých rozhodnutiach   ústavne   súladným   spôsobom   vysporiadali   s obhajobnými   argumentmi sťažovateľa a poskytli veľmi podrobné a presvedčivé zhodnotenie vykonaného dokazovania a porušenie označeného práva na obhajobu sťažovateľ videl v príčinnej súvislosti s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj ním podaná sťažnosť v tejto jej časti zjavne neopodstatnená.

18. V závere svojej argumentácie ústavný súd s poukazom na zásadu subsidiarity vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy (pozri bod 6) a reflektujúc na námietku sťažovateľa týkajúcu sa toho, že „Ak teda tzv. poškodení postúpili svoje pohľadávky na svedka, ich procesné postavenie, ako poškodených v trestnom konaní nie je možné uznať a konať s nimi ako s poškodenými v adhéznom konaní“, konštatuje, že už spomínaný princíp subsidiarity diskvalifikuje jeho ďalší potencionálny postup a sťažovateľovi otvára možnosti domáhať sa právneho prehodnotenia tejto námietky v iných typoch súdneho konania, napr. v exekučnom konaní podľa   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

III.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2013