SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 69/2016-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o. Vyšné Ružbachy,VyšnéRužbachy307,zastúpenejadvokátomMgr.DaliboromTverďákom,Krmanova 852/1, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.3 Sžf 109/2015 a jeho uznesením zo 4. novembra 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o. Vyšné Ružbachy, o d m i e t aako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola29. decembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAGURA, s. r. o. VyšnéRužbachy (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 109/2015 a jehouznesením zo 4. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že najvyšší súd napadnutým uznesenímzrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S/37/2013-101z 10. januára 2014 v spojení s opravným uznesením č. k. 2 S 37/2013-124 z 5. júna 2015a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Predmetom prieskumu zákonnosti bolo rozhodnutie Finančného riaditeľstvaSlovenskej republiky č. 1100305/1/307059/2013 z 27. júna 2013 o potvrdení dodatočnéhoplatobného výmeru Daňového úradu Prešov č. 9712401/5/1137877/2012 z 21. júna 2012,ktorým bol sťažovateľke vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobiejúl 2011 v sume 5 783,48 eur.
3. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd sa pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku(ďalej aj „OSP“) a zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, že zásadne poprel ich účela význam, čím mal sťažovateľku ukrátiť na jej právach (bod 1). Napadnuté uznesenies ohľadom na uvedený postup najvyššieho súdu sťažovateľka označuje za zjavneneodôvodnené, neopodstatnené, arbitrárne a príliš formalistické.
Sťažovateľka považuje rovnako za nepochopiteľné, že najvyšší súd napriek tomu, žezrušil rozhodnutie krajského súdu, nezaujal k nepreskúmateľnosti napádanéhoa preskúmavaného rozhodnutia žiadne stanovisko.
4. Z uvedených dôvodov sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnomprerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu v zmysle Čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivý proces Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf 109/2015 zo dňa 04.11.2015.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 109/2015 zo dňa 04.11.2015 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu priznáva sa sťažovateľovi náhrada trov právneho zastúpenia splatná do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa Mgr. Dalibora Tverďáka, advokáta so sídlom Krmanova 1, 040 01 Košice.“
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktorénemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. V zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy,môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákonneustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutítýkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenostiakéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom nazačatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
9. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde, ako prostriedku ochrany ústavou (alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd, jezásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a anipodľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktorésa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípusubsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákonao ústavnom súde (III. ÚS 149/04). Ústava ani zákon o ústavnom súde taktiež nepripúšťajú,aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi orgánmi ochrany porušenýchzákladných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanievšetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Ústavný súd môžezaložiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inúústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
10. Vychádzajúc z tohto princípu, k preskúmaniu rozhodnutia všeobecného súdu,ktorými sa konanie nekončí, ústavným súdom môže dôjsť len v prípade extrémnehovybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základetakej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črtysvojvôle.
11.Ustálenájudikatúraústavnéhosúduzodpovedájehovšeobecnejšieformulovanému ustálenému prístupu, podľa ktorého nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetomkontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
12. Podľa § 250ja ods. 3 OSP ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnutérozhodnutie správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvéhostupňa žalobu zamietol, môže rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť tak, že zruší rozhodnutiesprávneho orgánu a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Inako odvolaní rozhodne spôsobom podľa § 219 až § 221 tohto zákona.
13. Podľa § 222 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 OSP ak odvolací súd zrušírozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do právomoci ktorého vecpatrí.
14. Ústavný súd zastáva názor, že predpokladom záveru o porušení niektoréhoz ústavou garantovaných práv je také jeho porušenie, ktoré nie je napraviteľné aleboodstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo vecisamej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnutév Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).Uvedený názor zvlášť platí podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o základnompráve na súdnu ochranu, resp. práve na spravodlivé súdne konanie, ktoré „je výsledkové“, toznamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie akocelok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúryústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskehosúdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzovanéako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
15. Sťažovateľkou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu (ktorým bol zrušenýrozsudok krajského súdu č. k. 2 S 37/2013-101 zo 10. januára 2014 v spojení s opravnýmuznesením č. k. 2 S 37/2013-124 z 5. júna 2015 a vec bola vrátená súdu prvého stupňa naďalšie konanie) nie je rozhodnutím, ktorým by sa dané súdne konanie právoplatne skončilo.Naopak, napadnuté uznesenie nastolilo stav, kedy sa konanie pred súdom vracia do štádiaprvostupňového konania. Námietky obsiahnuté v sťažnosti môžu byť preto sťažovateľkouuplatnené a preskúmané v konaní pred všeobecným súdom (v správnom súdnictve), a tov rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom.
16. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia a následná aplikácia ustanovenia § 74ods. 2 daňového poriadku ani § 221 ods. 1 písm. h) a ods. 2 OSP (v spojení s § 250ja ods. 2druhou vetou OSP) na prípad sťažovateľky nemá charakter extrémneho vybočeniaz pravidiel rozhodovania o zrušení rozhodnutia a vrátenia veci prvostupňovému súdu naďalšie konanie. Najvyšší súd dostatočným spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie vrátanevyslovenia svojho právneho názoru, pričom uložil súdu prvého stupňa aj povinnosťzaoberať sa meritórnymi dôvodmi žaloby sťažovateľky. Podobne už ústavný súd rozhodolvo veci sp. zn. III. ÚS 541/2015, v rámci tohto konania boli predmetom ústavnéhoprieskumu 4 sťažnosti sťažovateľky podobného charakteru.
17. Keďže zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu nemožno považovať za zjavneneodôvodnené ani arbitrárne a rozhodovanie vo veci sťažovateľky bude v právomocivšeobecného súdu, ústavný súd v zmysle dikcie ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde sťažnosť sťažovateľky odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
18. Vzhľadom na to, že sťažovateľkina sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavnýsúd sa jej ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2016