znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 69/2015-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu11. februára 2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ –

, zastúpenej advokátom JUDr. Dávidom Soukeníkom, Soukeník– Štrpka, s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného právana   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   naspravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súduBratislava III sp. zn. 9 C 99/09 z 18. apríla 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislavesp. zn. 8 Co 320/2012 z 25. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ –   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola16. júna 2014 doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ –

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na   ochranumajetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Okresnéhosúdu Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   9   C   99/09   z   18.   apríla   2012a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 320/2012z 25. februára 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 99/09 konalokresný súd o žalobe sťažovateľky, ktorou sa domáhala priznania náhrady škody, ktorá jejmala podľa jej tvrdenia vzniknúť v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného advokáta,ktorý   bol   jej   právnym   zástupcom   v inej   právnej   veci,   o ktorej   konal   Okresnýsúd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd 2“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 150/01(ďalej   aj   „kmeňové   konanie“).   V predmetnom   kmeňovom   konaní   okresný   súd   svojímrozsudkom   z 15.   júna   2004   zamietol   žalobu   poisťovne   UNION   a.   s.   Bratislavasmerujúcu proti   sťažovateľke   ako   žalovanej   o zaplatenie   182 702   Sk   s príslušenstvoma na základe   odvolania   podaného   proti   tomuto   rozsudku   krajský   súd   rozsudkomsp. zn. 6 Co 359/04 z 28. apríla 2005 rozsudok okresného súdu 2 zrušil a žalobe poisťovneUNION a. s. Bratislava v celom rozsahu vyhovel, takže sťažovateľke ako žalovanej v tomtokmeňovom konaní uložil povinnosť zaplatiť jej 182 702 Sk s príslušenstvom a trovy konaniav sume   26 507   Sk. Dovolanie podané sťažovateľkou   prostredníctvom jej advokáta protitomuto rozsudku krajského súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) uznesením sp. zn. 1 Cdo 53/07 z 27. augusta 2007 ako oneskorene podané odmietol.

Sťažovateľka dôvodiac tým, že v prípade včasného podania dovolania jej advokátomv kmeňovom konaní mohla byť v dovolacom konaní úspešná, v dôsledku čoho by nemuselažalobkyni (poisťovni UNION a. s. Bratislava, pozn.) zaplatiť sumu vo výške 182 702 Sks príslušenstvom a trovy konania v sume 26 507 Sk (celkovo 209 209 Sk, t. j. 6 944,47 €,pozn.), na zaplatenie ktorej sťažovateľku zaväzoval právoplatný a vykonateľný rozsudokz kmeňového konania, si sťažovateľka túto sumu vyčíslila ako jej vzniknutú škodu, ktorá jejmala   vzniknúť   v príčinnej   súvislosti   s oneskoreným   podaním   dovolania   jej   advokátomv kmeňovom konaní.

Okresný súd o žalobe sťažovateľky na náhradu označenej škody rozhodol napádanýmrozsudkom sp. zn. 9 C 99/09 z 18. apríla 2012, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol. Stýmto záverom sa stotožnil v odvolacom konaní aj krajský súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 8Co 320/2012 z 25. februára 2014 rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta porušenie svojich práv naspravodlivé súdne konanie, ako aj práva na ochranu majetku, a to tak rozsudkom okresnéhosúdu sp. zn. 9 C 99/09 z 18. apríla 2012, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co320/2012 z 25. februára 2014, a to z dôvodu ich arbitrárnosti, pretože podľa sťažovateľky, ajkeď sa obidva označené súdy zhodli na závere o objektívnej zodpovednosti (bez ohľadu nazavinenie, pozn.) advokáta za ním spôsobenú škodu v súvislosti s výkonom advokácie, a toaj napriek tomu, že konštatovali, že v danom prípade žalovaný advokát pri zastupovanísťažovateľky porušil svoje povinnosti, ktoré mu boli uložené zákonom č. 586/2003 Z. z. oadvokácii   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   č. 455/1991 Zb.   o živnostenskom   podnikaní(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), súčasnedospeli   k záveru   o absencii   škody   na strane   sťažovateľky,   ktorá   by   jej   mohla   vzniknúťv príčinnej súvislosti s touto činnosťou advokáta, pretože podľa súdov oneskorené podanieopravného prostriedku advokátom ešte bez ďalšieho neznamená, že v prípade jeho včasnéhopodania by sťažovateľka bola v konaní o tomto opravnom prostriedku aj úspešná, a teda, žeby v konečnom dôsledku nebola povinná zaplatiť sumu, na zaplatenie ktorej ju zaväzovaloprávoplatné   a vykonateľné   súdne   rozhodnutie.   Uvedený   záver   podľa   sťažovateľky   všakneobstojí, pretože v takom prípade by podľa jej názoru bola zodpovednosť advokáta zaškodu spôsobenú klientovi pri výkone advokácie iba imaginárna, avšak v reálnom stavenevymožiteľná.

Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodnila aj takto:«...   ustanovenia   zákona   o   advokácii   všeobecne   deklarujú   právnu   zodpovednosť advokáta   za   škodu   spôsobenú   klientovi.   Vyplýva   z   neho   to,   že zákonodarca   považoval za potrebné   tento   segment   samostatne   reglementovať   na   princípe   prísnej   (objektívnej) zodpovednosti....

Tak ako bolo konštatované v rozhodnutiach súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu, dôvodom zamietavého rozhodnutia je skutočnosť absencie škody ako takej, resp. jej nepreukázanie zo strany sťažovateľky ako žalobkyne, ako aj absencia príčinnej súvislosti medzi   škodou   a   konaním   žalovaného.   Dôvodom   takého   rozhodnutia   je   skutočnosť, že sťažovateľka bola povinná žalovanú sumu uhradiť v zmysle a v súlade s právoplatným rozhodnutím súdu a teda nie v priamej príčinnej súvislosti s konaním žalovaného. V tomto prípade zjavne narážame na závažný problém, ktorý tak súd prvého stupňa ako aj odvolací súd vo svojom rozhodnutí nevyriešili. V praxi výkonu advokácie môže často dochádzať a taktiež dochádza k prípadom zmeškania lehoty zo strany advokáta na podanie opravného prostriedku za svojho klienta v pasívnom spore. V prípade zmeškania lehoty v dôsledku   pochybenia   na   strane   advokáta,   je   klient   bezprostredne   vystavený   riziku a následku výkonu právoplatného rozhodnutia. Zjavné a na prvý pohľad logické, však aj po ujme ktorá takto klientovi výkonom exekúcie vznikla zostáva, že táto ujma nevznikla v dôsledku konania advokáta ale v dôsledku právoplatného rozhodnutia súdu. Dostávame sa tak do patovej situácie, kedy nám na úspešné a spravodlivé vyvodenie zodpovednosti voči advokátovi chýbajú   elementárne prvky zodpovednosti. Vznik škody a príčinná súvislosť medzi jej vznikom a konaním advokáta.

Odvolací súd vo svojom zdôvodnení konštatuje, že „v danom prípade teda samotné oneskorenie podania dovolania vo veci, v ktorej odporca navrhovateľa zastupoval, keď dovolanie   ani   nemá   suspenzívne   účinky,   nemohlo   mať   za   následok   zmenšenie   majetku navrhovateľa“.

Napriek skutočnosti, že dovolanie nemá zo zákona suspenzívny účinok, v zmysle ustanovenia § 243 Občianskeho súdneho poriadku, pred rozhodnutím o dovolaní môže súd, ktorý o ňom má rozhodnúť, odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Zákon   teda   vytvára   priestor   na   to   aby   aj   podanie   mimoriadneho   opravného prostriedku malo odkladný účinok z hľadiska vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia. Včasné podanie dovolania v našom prípade, by teda nielen mohlo priniesť priaznivejšie rozhodnutie   vo   veci   samej,   ale   taktiež   mohlo   priamo   zabrániť   vzniku   majetkovej   ujmy na strane žalobkyne....

V súvislosti s posúdením porušenia povinnosti na strane poškodeného sa mal súd prvého   stupňa   zaoberať   taktiež   otázkou   následkov   podania   mimoriadneho   opravného prostriedku. Ako bolo vyššie uvedené, pri posudzovaní zodpovednosti advokáta za vznik škody spôsobenej v súvislosti s výkonom advokácie súd ako predbežnú otázku skúma, či pri riadnom postupe advokáta by klient v predmetnom konaní uspel a v akom rozsahu.... Napriek návrhu zo strany sťažovateľky o posúdenie, či by bolo možné aby došlo k priaznivejšiemu   rozhodnutiu   v   jej   prospech   v   prípade   včas   podaného   dovolania,   súd prvého stupňa ani odvolací súd sa predmetným návrhom nezaoberal.

V tomto prípade by podľa nášho názoru, malo byť predmetom ďalšieho konania zo strany   súdu   prvého   stupňa   posudzovanie   predbežnej   otázky   týkajúcej   sa   spôsobu posúdenia prípadu a rozhodovania Najvyššieho súdu SR vo veci, UNION poisťovňa, a.s. c/a ⬛⬛⬛⬛ -, o zaplatenie 182.702,- Sk s príslušenstvom. Súd by tak mal vychádzať z predpokladu, že dovolanie zo strany žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.04.2005, sp. zn. 6 Co 359/04-111, bolo podané včas.

V   súvislosti   s   uvedeným,   by   tak   mali   byť   predmetom   posudzovania   skutočnosti zakladajúce nárok poisťovne UNION poisťovňa, a.s. na regresnú náhradu voči žalobkyni, skutočnosti oprávnenosti poskytnutia poistného plnenia v prospech poisteného Free Zóne Sipox, a.s. zo strany poisťovne Union, otázka platnosti zmluvy o ručení medzi žalobkyňou a jej zamestnancom ⬛⬛⬛⬛, ako aj ďalšie okolnosti posudzované v konaní pred Okresným súdom Bratislava IV, v konaní pod sp. zn 9 C 150/01. V intencii týchto skutočností,   vychádzajúc   zo   záverov   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   IV zo dňa 15.06.2004, sme presvedčení, že v prípade včasného podania dovolania na Najvyšší súd   SR   zo   strany   žalovaného,   by   tento   rozhodol   o   zrušení   rozsudku   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 28.04.2005, sp. zn. 6 Co 359/04-111 a určil by právny názor v súlade s rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV, zo dňa 15.06.2004, sp. zn. 9C 150/01-89, ktorým by bol Krajskú súd viazaný....

... Súd prvého stupňa ako aj odvolací súd si podľa nášho názoru v tomto prípade osvojili nesprávnu právnu koncepciu, ktorá vyplýva z toho, že samotnú škodu na strane sťažovateľky v podobe ujmy v jej majetkovej sfére, nespôsobilo konanie žalovaného, ale právoplatné rozhodnutie na základe ktorého mala žalobkyňa plniť.... Ak by sme prijali tento záver,   klient   ktorý   sa   za   účelom   ochrany   svojich   práv   nechal   zastúpiť   advokátom,   by v podstate od momentu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vo veci strácal právnu možnosť vyvodzovania zodpovednosti voči svojmu advokátovi z dôvodu pochybenia na jeho strane. Akýkoľvek ďalšie porušenie povinnosti advokáta, ktoré by znamenalo zachovanie negatívneho právneho stavu navodeného právoplatným rozhodnutím, by z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi jeho porušením povinnosti a vznikom škody, nebolo za týchto okolností možné postihovať.»

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľka   žiada,   aby   po   prijatí   jej   sťažnosti   na   ďalšiekonanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18.4.2012, sp. zn. 9 C /99/2009 a Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.2.2014, sp. zn. 8 Co/320/2012, boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   Republiky,   podľa   Článku   1   Protokolu   č.   1   k Európskeho dohovoru o ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18.4.2012, sp. zn. 9 C /99/2009 a Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.2.2014, sp. zn. 8 Co/320/2012, zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III na nové konanie. Porušovatelia   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   nahradiť   sťažovateľovi   trovy konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľkou   namietané   porušeniezákladného   práva na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy,   právana spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetkuzaručeného   v čl.   1   dodatkového   protokolu,   a to   tak   rozsudkom   okresného   súdusp. zn. 9 C 99/09 z 18. apríla 2012, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 320/2012z 25. februára 2014.

1. K namietanému rozsudku okresného súdu

Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   napádaný   rozsudok   okresného   súdu,   ústavný   súdpoukazuje na princíp subsidiarity [„ak nerozhoduje iný súd“], ktorý vyplýva z citovanéhočl. 127 ods. 1 ústavy a podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemuprávu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzickáosoba   alebo   právnická   osoba   nemôže   domôcť   v   žiadnom   inom   konaní   pred súdnymiorgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôdoprávnený   konať   alebo   rozhodovať   iný   všeobecný   súd,   ústavný   súd   jej   sťažnosť   užpo predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu týchpráv, porušenie ktorých sťažovateľka namieta, t. j. základného práva na spravodlivé súdnekonanie a práva na ochranu majetku, k porušeniu ktorých malo dôjsť v dôsledku podľasťažovateľky   arbitrárneho   rozsudku   okresného   súdu,   neposkytujú   všeobecné   súdyna základe sťažovateľke dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právneprostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv.

Podľa názoru ústavného súdu mala sťažovateľka možnosť domáhať sa preskúmaniasťažnosťou pred ústavným súdom napadnutého rozsudku okresného súdu sp. zn. 9 C 99/09z 18.   apríla   2012 využitím   riadneho   opravného   prostriedku   (odvolania),   ktoré   napokon(ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj účinne využila, pričom krajský súd sa v odvolacomkonaní v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia odvolacieho súdu musel v podstatevyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi proti rozhodnutiu okresnéhosúdu, aké proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľka uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavnýsúd   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietolpre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému rozsudku krajského súdu

V súvislosti so sťažovateľkou napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súdvzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, ženie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktorého pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové aprávne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohtopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu vprípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   kporušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdumôžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodenézávery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Krajský súd svoje rozhodnutie v podstatnej časti odôvodnil takto: «Predmetom   konania   v   preskúmavanej   veci   je   návrh   navrhovateľa,   ktorým   sa domáha proti odporcovi zaplatenia sumy 6.944,47 Eur (209.209,- Sk) ako aj náhrady trov konania, a to titulom náhrady škody spôsobenej mu odporcom porušením jeho povinnosti advokáta zastupujúceho navrhovateľa v konaní o dovolaní pred Najvyšším súdom SR - oneskoreným podaním dovolania....

Vo všeobecnosti zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom   advokácie   (§   26   ods.   1   zákona   o   advokácii)   je   objektívna   zodpovednosť (bez ohľadu   na   zavinenie),   ktorej   sa   nemožno   zbaviť.   Táto   zodpovednosť   je   založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch predpokladov - činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie   a   vznikom   škody.   Splnenie   uvedených   predpokladov   zodpovednosti   musí   byť v konaní jednoznačne preukázané; dôkaznú povinnosť má v tomto smere poškodený.... Škodou sa aj v prípade zodpovednosti advokáta v zmysle § 26 zákona o advokácii rozumie   ujma,   ktorá   nastala   v   majetkovej   sfére   poškodeného   (klienta),   je   objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Uhradzuje sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je napr. škoda spočívajúca v tom, že klient zaplatil súdny poplatok za podanie návrhu na začatie konania, prípadne, že musel nahradiť protistrane trovy konania alebo sumu proti klientovi uplatneného nároku protistranou, ktorú uhradil (o tieto sumy sa jeho majetok zmenšil). Ušlým ziskom môže byť napr. hodnota pohľadávky, ktorú klient stratil v súdnom konaní iba v dôsledku konania advokáta, za ktoré advokát zodpovedá. Pritom škoda v podobe ušlého zisku napr. pri zastupovaní advokátom pri neúspešnom vymáhaní pohľadávky klientovi vo výške súdom nepriznanej pohľadávky klientovi vzniká iba vtedy, keď sa pohľadávka stane nevymáhateľnou a nie už len tým, že jeho návrh bol zamietnutý. O   vzťah   príčinnej   súvislosti   (kauzálny   nexus)   ide   pri   priamej   väzbe   javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). Vzťah príčinnej súvislosti medzi výkonom advokácie a škodou spôsobenou klientovi je daný vtedy, ak je medzi výkonom advokácie a škodou klienta vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť advokáta nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti môže byť vždy riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba skúmať, konkrétne ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové   hľadisko,   ale   vecná   súvislosť   príčiny   a   následku;   časová   súvislosť   napomáha pri posudzovaní   vecnej   súvislosti.   V   postupnom   slede   javov   je   každá   príčina   niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho   javu.   Zodpovednosť   však   nemožno   robiť   závislou   na   neobmedzenej   kauzalite. Atribútom   príčinnej súvislosti je „priamosť“ pôsobenia   príčiny na následok, pri   ktorej príčina   priamo   (bezprostredne)   predchádza   následku   a   vyvoláva   ho.   Vzťah   príčiny a následku   musí   byť   preto   priamy,   bezprostredný,   neprerušený   -   nestačí,   ak   je   iba sprostredkovaný.   Pri   zisťovaní   príčinnej   súvislosti   treba   v   dôsledku   toho   skúmať,   či v komplexe   skutočností   prichádzajúcich   do   úvahy   ako   (priama)   príčina   škody   existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

Ak sa teda v konkrétnom prípade zdá, že viac skutočností spolupôsobilo pri vzniku škody, je podstatné určiť, či pôvodná skutočnosť (v tomto prípade konanie advokáta) je tou skutočnosťou, bez ktorej by nedošlo ku škodlivému následku, alebo či k tejto skutočnosti pristúpila nová skutočnosť, ktorá bez ohľadu na pôvodné skutočnosti, samostatne pôsobila ako príčina škody.

Ak je príčin viac, pôsobia z časového hľadiska buď súbežne alebo následne, pričom sa   časové   neprekrývajú.   V   takomto   prípade   je   pre   existenciu   príčinnej   súvislosti nevyhnutné, aby reťazec postupne nastupujúcich príčin a následkov bol vo vzťahu k vzniku škody natoľko prepojený, že už z pôsobenia prvotnej príčiny možno vyvodiť vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku.

Treba   však   zdôrazniť,   že   (v   rámci   už   spomenutej   postupnosti   javov)   nie   každé zanedbanie, porušenie alebo nedostatočné plnenie povinností advokáta má za následok aj vznik jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie. Samotné pochybenie advokáta neznamená totiž automaticky vznik škody na strane klienta. Zodpovednosť advokáta nie je daná v každom prípade, keď ním zastupovaný (obhajovaný) klient nebol v určitom konaní úspešný. Zodpovednosť advokáta nastupuje len vtedy, keď neúspech   klienta   je   dôsledkom   porušenia   povinností   advokáta   v   súvislosti   s   výkonom advokácie.

V   danej   veci   je   nepochybné,   že   ku   konaniu   odporcu;   ktoré   má   podľa   tvrdenia navrhovateľa zakladať jeho zodpovednosť za škodu; došlo v súvislosti s výkonom advokácie, keďže v konaní bolo preukázané, že odporca ako advokát poskytoval právne služby klientovi

- navrhovateľovi, a to na základe plnomocenstva udeleného mu dňa 23.08.2005. Absentuje však existencia ďalších predpokladov, t. j. vzniku škody a teda aj príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody.

V danom prípade teda samotné oneskorenie podania dovolania vo veci, v ktorej odporca navrhovateľa zastupoval; keď dovolanie ani nemá suspenzívne účinky; nemohlo mať za následok zmenšenie majetku navrhovateľa, ku ktorému malo dôjsť zaplatením sumy 209.209,-   Sk (6.944,47 Eur); ako úhrady colného dlhu vrátane náhrady trov konania; v zmysle právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 28.04.2005,   č.   k.   6Co   359/2004-111;   ktorým   tento   ako   odvolací   súd   zmenil   rozsudok Okresného   súdu   Bratislava   IV,   zo   dňa   15.06.2004,   č.   k.   9C   150/01-89,   a   uložil navrhovateľovi zaplatiť sumu 182.702 Sk s prísl. ako aj náhradu trov konania v celkovej výške 26.507 Sk.

Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné prihliadnuť na to, že v danej veci išlo síce o oneskorené podanie dovolania odporcom (mimoriadneho opravného prostriedku), avšak toto smerovalo proti už právoplatnému a vykonateľnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave;   keď   podané   dovolanie   nemá   vplyv   na   právoplatnosť   a   vykonateľnosť   ním napadnutého rozhodnutia; a preto sa stotožňuje s konštatovaním súdu prvého stupňa, že nebolo možné v prejednávanej veci prijať záver, že by rozhodnutie Najvyššieho súdu SR o dovolaní; v prípade jeho včasného podania odporcom; mohlo privodiť pre navrhovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, dospel k záveru, že v danej veci je daný dôvod spochybňovať tak existenciu škody ako aj príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním odporcu a škodou vzniknutou navrhovateľovi predovšetkým s ohľadom   na   nepreukázanie   prepojenosti   reťazca   príčin   navrhovateľom,   na   začiatku ktorého bolo porušenie povinnosti odporcom a na konci ktorého bol vznik škody na strane navrhovateľa.

Po   právnom   zhodnotení   rozhodujúcich   skutkových   zistení,   ktoré   boli   preukázané výsledkami   dokazovania   vykonaného   pred   súdom   prvého   stupňa,   dospel   odvolací   súd k záveru,   že   navrhovateľ   nedôvodne   vytýka   súdu   prvého   stupňa,   že   jeho   rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa,   stotožňujúc   sa   s   vykonaným   dokazovaním,   ako   aj   zisteným   skutkovým   stavom a právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ako aj s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa majúcim všetky zákonom stanovené náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p., ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).»

Z citovaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že jeho východiskovou premisouje záver o absencii dvoch z troch základných predpokladov, ktorých kumulatívne naplnenieje nevyhnutné na priznanie sťažovateľkou uplatneného nároku na náhradu škody, ktorá jejmala podľa jej tvrdenia vzniknúť v príčinnej súvislosti s činnosťou advokáta pri výkoneadvokácie. Krajský súd síce konštatoval, že v danom prípade žalovaný advokát v dôsledkuoneskoreného   podania   dovolania   nepostupoval   pri   výkone   advokácie   s náležitoustarostlivosťou pri hájení práv sťažovateľky, avšak súčasne konštatoval, že v dôsledku tejtojeho činnosti, za ktorú nesie objektívnu zodpovednosť, nemohlo dôjsť k vzniku škody, takako túto škodu v žalobnom návrhu zadefinovala samotná sťažovateľka, ktorá spor o náhraduškody sama iniciovala.

Sťažovateľka   sa   v spore   o náhradu   škody   domáhala   náhrady   škody   v sume6 944,47 €, ktorej právny titul vzniku, ako aj jej výšku do dôsledkov stotožnila s finančnýmnárokom,   k   plneniu   ktorého   bola   zaviazaná   právoplatným   a vykonateľným   súdnymrozhodnutím (rozsudok okresného súdu 2 sp. zn. 9 C 150/01 z 15. júna 2004 v spojenís rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 359/04 z 28. apríla 2005, pozn.), ktorým jej bolauložená povinnosť zaplatiť 182 702 Sk s príslušenstvom a trovy konania v sume 26 507 Sk,t. j. 209 209 Sk (182 702 Sk + 26 507 Sk), čo predstavuje 6 944,47 €.

Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd v skutočnosti nevylúčil, že by v dôsledkukonania   žalovaného   advokáta,   ktorý   v právnej   veci   sťažovateľky   opomenul   podať   včasmimoriadny opravný prostriedok (dovolenie), nemohla vzniknúť sťažovateľke vôbec škoda,tak   ako   to   tvrdí   sťažovateľka,   iba   vylúčil,   že   by   táto   škoda   mala   byť   automatickystotožňovaná,   resp.   identifikovaná   s vecným   neúspechom   sťažovateľky   ako   účastníkakonania   v inom   spore.   Inými   slovami,   krajský   súd   vysvetlením   súvzťažnosti   príčinya následku poukázal na nutnosť korelácie medzi konaním advokáta ako príčinou na jednejstrane   a na   toto   konanie   bezprostredne   (nie   sprostredkovane)   nadväzujúcou   vzniknutouškodou ako následkom na strane druhej, pričom tento reťazec prvotnej príčiny (konanieadvokáta) a následku (škodou) nemôže byť prerušený. Ak teda podľa tvrdenia sťažovateľkypríčinou   jej   vzniknutej   škody   v sume   6   944,47   €,   malo   byť   konanie   advokáta,   je   tedanamieste zodpovedanie otázky, či iba toto konanie advokáta je bezprostrednou a jedinoupríčinou „škody“, tak ako ju v žalobnom petite zadefinovala sama sťažovateľka, resp. inýmislovami, či by jej táto „škoda“ vznikla výlučne a iba na základe konania advokáta, a nie ajna základe inej príčiny. Krajský súd pritom dospel k záveru, že bezprostrednou a výlučnoupríčinou škody tak ako si ju uplatnila sama sťažovateľka, nebolo konanie advokáta, ale toutopríčinou boli nezávisle od konania advokáta existujúce záväzkovo-právne dojednania medzisťažovateľkou   a žalobcom   v kmeňovom   spore,   v ktorom   bola   sťažovateľka   neúspešná.Súčasne však krajský súd (stotožniac sa s okresným súdom) poukázal aj na možnosť vznikuškody sťažovateľke aj v bezprostrednej príčinnej súvislosti s dotknutým konaním advokáta,keď konštatoval, že takouto škodou by mohla byť napríklad suma trov konania, na úhraduktorých   by   bola   sťažovateľka   súdom   zaviazaná   v dovolacom   konaní,   v ktorom   bolo   jejadvokátom podané dovolanie ako oneskorene odmietnuté, k čomu však v tomto prípadenedošlo.

V súvislosti   s uvedenými   závermi   ústavný   súd   tiež   na   doplnenie   podotýka,   žez napadnutých   rozhodnutí   tak   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu   vyplýva,   žesťažovateľka zaplatila žalovanému advokátovi za poskytnutie právnych služieb v súvislostis podaním   dovolania   sumu   5 000   Sk,   ktorú   by   bolo   možné   tiež   považovať   za   škoduvzniknutú v bezprostrednej a výlučnej príčinnej súvislosti s dotknutým konaním advokáta(§ 18 ods. 5 zákona o advokácii) a ktorú si však sťažovateľka v napadnutom konaní akoškodu neuplatnila.

Vzhľadom   na   uvedené   tak   možno   konštatovať,   že   tvrdenia   sťažovateľkyo abstraktnom, resp. imaginárnom inštitúte zodpovednosti advokáta za škodu spôsobenúpri výkone   advokácie,   ktorú   podľa   nej   nie   je   možné   reálne   vymáhať,   sa   nezakladajúna reálnom základe, pretože aj v bezprostrednej príčinnej súvislosti s činnosťou advokátamôže vzniknúť reálne vymáhateľná škoda, ktorú však musí poškodený domáhajúci sa jejnáhrady vyšpecifikovať a preukázať, čo sa týka právneho titulu jej vzniku, ako aj jej výšky.Záver   o existencii   reálnej   a vymáhateľnej   zodpovednosti   advokáta   za   škodu   spôsobenúpri výkone   advokácie   napokon   verifikuje   aj   skutočnosť,   že   v zmysle   §   27   zákonao advokácii je každý advokát počas celej doby výkonu advokácie povinný mať uzavretúpoistnú zmluvu o poistení svojej zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom advokácie.

Podľa   ústavného   súdu   stotožňovanie   neúspechu   účastníka   konania   v   sporeso zodpovednosťou svojho advokáta, ktorý by mal niesť aj osobnú hmotnú zodpovednosťza výsledok   sporu   bez   danosti   „bezprostrednej   a výlučnej“   príčinnej   súvislosti   medzizanedbaním jeho povinností pri výkone advokácie na jednej strane a výsledkom sporuna strane druhej (napr. strata klientom zverenej listiny spôsobilej ovplyvniť výsledok sporua pod.,   pozn.),   je   v rozpore   so   samotnou   podstatou   tak   sporového   konania.   ako   ajs podstatou advokácie, ktorej poslaním je za odplatu poskytovanie právneho poradenstvaa právnej pomoci pri riešení sporov, nie však poskytovanie záruk, resp. istoty víťazstvav spore. Uvedené by bolo neudržateľné aj vzhľadom na danosť zakaždým jednej neúspešnejstrany   v každom   spore,   spájanie   neúspechu   ktorej   s hmotnou   zodpovednosťou,   resp.spolupodielom   jej   advokáta   na   výsledku   sporu,   bez   zjavnej,   bezprostrednej   a výlučnejsúvislosti tohto neúspechu s výkonom advokácie advokátom by bolo ústavne neudržateľné.Inými slovami, advokát nie je automaticky hmotne zodpovedný za neúspech svojho klientav spore.

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľky,   podľa   ktorej   bolo   úlohou   okresného   súdu(a následne aj krajského súdu, pozn.) príslušného na konanie o jej žalobe na náhradu škodyposúdiť ako predbežnú otázku,   či by v prípade včasného podania dovolania   žalovanýmadvokátom bola sťažovateľka v dovolacom konaní úspešná a v akom rozsahu, ústavný súdpodotýka,   že   v prípade   stotožnenia   sa   s touto   argumentáciou   sťažovateľky   by   došlok nezákonnému zasahovaniu okresného súdu ako súdu prvého stupňa do zákonom zverenejvýlučnej   právomoci   najvyššieho   súdu   posudzovať   dôvodnosť   a prípadnú   úspešnosťdovolania,   a to   pomimo   zákonom   deklarovanej   inštančnej   nadriadenosti   všeobecnýchsúdov. Inými slovami, v danom prípade by došlo k situácii, keď by si okresný súd uzurpovalprávomoc najvyššieho súdu rozhodovať o prípadnej úspešnosti či neúspešnosti dovolania.Uvedené však nie je prekážkou, aby napríklad vo všeobecnosti okresný súd ako súd prvéhostupňa konajúci o žalobe o náhradu škody spôsobenej advokátom pri výkone advokácieskúmal   napr.   vecný   súvis   advokátom   strateného   listinného   dôkazu   s v petite   žalobyvymedzeným predmetom konania, v ktorom bol žalujúci účastník konania neúspešný a pod.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   prenedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). O arbitrárnostia svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možnéuvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, žeby zásadne poprel ich účel a význam.

Vzhľadom na   uvedené   možno   konštatovať,   že   závery   krajského   súdu   sú   ústavneudržateľné   a   podľa   ústavného   súdu   im   nemožno   vyčítať   rozporuplnosť,   svojvoľnosťa neodôvodnenosť, ktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajskéhosúdu,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti   už   po   jej   predbežnomprerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutýchrozhodnutí tak okresného súdu, ako aj krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhradytrov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2015