znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 69/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc.   JUDr.   B.   F.,   PhD.,   A.,   s.   r.   o.,   B.,   vedenú   pod sp. zn.   Rvp   13937/2012   vo   veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Košice   II   sp.   zn. 38 Er 1114/2006 z 9. marca 2011 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   sp. zn.   12   CoE   110/2012 z 31. júla 2012 a jemu predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 15. novembra   2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods.   1   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 38 Er 1114/2006 z 9. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu“)   a   jemu   predchádzajúcim   postupom,   ako   aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením Krajského súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 12   CoE   110/2012   z   31.   júla   2012   (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   Sťažovateľka   poskytla na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný vrátiť podľa podmienok   dojednaných   v úverovej   zmluve.   Na   zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi zmluvného   vzťahu   priamo   v zmluve   dohodnuté,   že   v prípade,   ak dlžník   neplní   svoje povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Táto zápisnica bola exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny   exekútor   na   základe   poverenia   udeleného   okresným   súdom   začal   nútený   výkon rozhodnutia,   t.   j.   exekúcie.   V priebehu   exekučného   konania   okresný   súd   napadnutým rozhodnutím okresného súdu vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Krajský súd na základe   odvolania   sťažovateľky   svojím   napadnutým   rozhodnutím   potvrdil   napadnuté rozhodnutie   okresného   súdu   ako vecne   správne   v časti   výroku   I.,   II.   a III.   a vo   vzťahu k IV. výroku toto rozhodnutie zmenil tak, že sťažovateľka je povinná nahradiť súdnemu exekútorovi Ľ. P., Š., trovy exekúcie v sume 112,27 € do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

3. Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej činnosti   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktorým   vytkla   ich   nesprávnosť   z   hľadiska právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný súd a krajský súd „... svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho   právneho   posúdenia   a s použitím chybnej   aplikácie   a interpretácie...“,   za   súbežného   porušenia   viacerých   procesných pravidiel spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci; b) svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; c) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“. Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď uviedla, že „Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd nedisponuje   právomocou   (takúto   právomoc   nemožno   vyvodiť   zo   žiadneho   právneho predpisu)   umožňujúcou   mu   zasahovať   do   tejto   garancie   ovplyvňovaním   výkonu   práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania   splnenia   zákonných   predpokladov   pre   poverenie   súdneho   exekútora   na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie   bol   pripojený   exekučný   titul   opatrený   potvrdením   o jeho   vykonateľnosti,   či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov   vykonateľné   tak   po   stránke   formálnej...   ako   aj   materiálnej...   V rámci   tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutým rozhodnutím   okresného   súdu   a jemu   predchádzajúcim   postupom,   ako   aj   porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl.   1   dodatkového   protokolu   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a jemu predchádzajúcim postupom, zruší napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím okresného súdu a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom.

II.A

K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   napadnutým rozhodnutím okresného súdu

10. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

11.   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

12. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a preto   sťažnosť   v   tejto   časti   bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

14.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

15. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

16.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

17. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená   a   v prípade   veci vedenej pod sp. zn. Rvp 13937/2012 rozhodol o neprípustnosti exekúcie a o jej zastavení, mal   právomoc   skúmať   prípustnosť   exekúcie   z hľadiska   relevantnosti   exekučného   titulu, ktorým bola notárska zápisnica.

18.   Z napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva   jeho   stotožnenie   sa so závermi   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu,   ktoré   považoval   za   dostatočné. Krajský súd v rámci odôvodnenia svojho uznesenia sp. zn. 12 CoE 110/2012 z 31. júla 2012 uviedol: „Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., pretože nejde o odvolanie podľa § 214 ods. 1 O. s. p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné...

Oprávnený   podal   odvolanie   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie, nakoľko mal za to, že notárska zápisnica, ktorá je exekučným titulom v tomto konaní, je spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 29. 11. 2004 Zmluvu o úvere č. 9060356, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 464,71 eur, ktorý sa povinný zaviazal vrátiť spolu s poplatkom za jeho poskytnutie vo výške 371,77 eur, t. j. spolu 836,48 eur. Súčasťou tejto zmluvy bolo aj splnomocnenie, ktorým povinný splnomocnil Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal záväzok z tohto úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Na základe tohto splnomocnenia Mgr. T. K. uznal za povinného záväzok z tohto úveru pred notárom JUDr. O. Ď., o čom bola spísaná notárska zápisnica sp. zn. N 5841/2005, Nz 52564/2005 zo dňa 06. 11. 2005, a súhlasil, aby sa táto notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom.

Podľa   §   41   ods.   2   písm.   c/   Exekučného   poriadku,   možno   vykonať   exekúciu   aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila...

Pre   platnosť   notárskej   zápisnice,   v   ktorej   dlžník   (povinný)   uznal   svoj   dlh   voči veriteľovi a súhlasil s jej vykonateľnosťou, je preto nevyhnutná účasť dlžníka pri spisovaní tejto notárskej zápisnice ako exekučného titulu, a to buď osobne alebo prostredníctvom riadne splnomocneného zástupcu. V uvedenom prípade povinného ako dlžníka pri spisovaní predmetnej notárskej zápisnice zastupoval Mgr. T. K. na základe plnomocenstva udeleného mu povinným v Zmluve o úvere...

V prejednávanej veci podmienkou uzavretia úverovej zmluvy a poskytnutia úveru povinnému bolo zároveň na predtlačí Zmluvy o úvere splnomocniť na zastupovanie pri vyhlásení o uznaní právneho záväzku Mgr. T. K. Advokát, ktorý mal povinného pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu zastupovať, bol určený priamo v Zmluve   o   úvere   veriteľom   –   oprávneným,   a   povinný   nemal   možnosť   ovplyvniť   výber právneho   zástupcu   a   dopredu   súhlasil   so   spísaním   notárskej   zápisnice   ako exekučného titulu. Za takejto situácie je tu zjavný rozpor záujmov medzi splnomocnencom, ktorý bol určený oprávneným, pretože výber splnomocnenca oprávneným nedáva dostatočnú záruku, že tento bude zastupovať oprávnené záujmy povinného. Oprávnený si zjavne určil tohto zástupcu za tým účelom, aby presadzoval a obhajoval jeho záujmy a tieto sú v protiklade a v konflikte so záujmami povinného. Existujúci rozpor záujmov medzi zástupcom a zastúpeným (povinným) vylučuje možnosť vzniku platnej dohody o plnomocenstve. Povinný teda platne nesplnomocnil Mgr. T. K. svojím zastupovaním, tento nebol oprávnený v jeho mene spísať notársku zápisnicu a uznať záväzok z úveru.

V   Zmluve   o   úvere   teda   chýba   nepochybný   relevantný   prejav   vôle   povinného splnomocniť   advokáta   Mgr.   T.   K.   na   vykonanie   vyhlásenia   v   jeho   mene.   Predmetná notárska zápisnica, ktorá je exekučným titulom v tomto konaní, neobsahuje prejav vôle povinného   o   uznaní   dlhu   a   súhlase   s   vykonateľnosťou   a   preto   nemôže   byť   exekučným titulom voči tejto osobe. Už samotná táto skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorá   bráni   vykonaniu   exekúcie   na   jeho   základe.   Preto   odvolací   súd   považoval   za nadbytočné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami oprávneného.

Na základe uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil, pretože predmetná notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom.“

19.   Ústavný   súd   preskúmal   výklad   krajského   súdu   a jeho   úvahy   vo   vzťahu k notárskej zápisnici, ktorá bola následne exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkovi, a správne ju vyhodnotil, že nie je spôsobilým exekučným titulom.

20.   Krajský   súd   v rozsahu   svojej   prieskumnej   právomoci   odvolacieho   súdu preskúmal   v rozsahu   sťažovateľkou   uplatnených   odvolacích   dôvodov   napadnuté rozhodnutie okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania   pred   udelením   poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

21.   Záver   krajského   súdu   o oprávnení   okresného   súdu   preskúmavať   súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach   Exekučného   poriadku,   a nielen   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku. Z ustanovenia   §   57   ods.   1   Exekučného   poriadku   napr.   vyplýva   viacero   dôvodov,   kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

22. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť   exekučného   titulu   v ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

23.   Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   aj   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   v rozsudku   sp.   zn.   3 Cdo   164/1996 z 27. januára   1997   publikovanom   v Zbierke   stanovísk   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia   môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v každom   štádiu   konania   i bez   návrhu zastavená.“.

24. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozhodnutím krajského súdu

25. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Podľa   čl.   1   dodatkového protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

26. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutia okresného súdu krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdy   v posudzovanom   prípade   ústavne konformným   spôsobom   interpretovali   a aplikovali   príslušné   právne   normy   (v danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

27. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom a napadnutým rozhodnutím krajského súdu (tak aj rozhodnutím okresného súdu vzhľadom na jeho potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

28. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013