znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 69/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ď. a Bc. K. Ď., obaja bytom B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie a rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 5 Cdo 100/2011   z 15. novembra   2011   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline sp. zn. 14 Co/199/2009 z 15. decembra 2009 a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 19 C/104/2005-205 z 10. júna 2009, ako aj postupom Slovenskej republiky v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Ď. a Bc. K. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd”)   bola 16. januára 2012 doručená sťažnosť Ing. P. Ď. a Bc. K. Ď. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s právom na spravodlivé   súdne   konanie   a rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 100/2011 z 15. novembra 2011 (ďalej aj „rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 14 Co/199/2009 z 15. decembra 2009 (ďalej aj „rozhodnutie krajského súdu“) a rozsudkom Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   19 C/104/2005-205   z 10. júna   2009   (ďalej   aj   „rozhodnutie   okresného   súdu“),   ako   aj   postupom   Slovenskej republiky v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „štát“).

2. Z obsahu sťažovateľmi podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobným návrhom   domáhala   proti   štátu   náhrady   škody   z   titulu   nesprávneho   úradného   postupu krajského súdu v zmenkovom konaní, ktorý na vydanom zmenkovom platobnom rozkaze č. k.   3 ZM 53/03-Va-54   z   24.   apríla   2003   nevyznačil   doložku   právoplatnosti a vykonateľnosti,   v dôsledku   čoho „...   bola   sťažovateľke   spôsobená   škoda,   spočívajúca vo výraznom sťažení vymožiteľnosti jej oprávnenej pohľadávky zo zmenky, na základe ktorej bol vydaný zmenkový platobný rozkaz“. Okresný súd rozhodnutím č. k. 19 C/104/2005-205 z 10. júna 2009 rozhodol tak, že návrh zamietol. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky rozhodnutím   sp.   zn.   14   Co/199/2009   z   15.   decembra   2009   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie, poukazujúc na jeho vecnú správnosť. Najvyšší súd na dovolanie sťažovateľov rozhodol rozhodnutím sp. zn. 5 Cdo 100/2011 z 15. novembra 2011 o odmietnutí podaného dovolania. V ostatnom podali sťažovatelia sťažnosť ústavnému súdu (pozri bod 1).

3. Sťažovatelia namietali porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku postupu a rozhodovacej činnosti súdov na všetkých troch stupňoch, keď inter alia uviedli, že „V dôsledku... upätého, nezákonného a neodôvodneného postupu...   súdov,   predpokladajúceho,   že   v   konaní   bolo   potrebné   najskôr   nariadiť pojednávanie na prejednanie námietok, a až následne rozhodnúť o tom, či námietky boli podané oprávnenou osobou, bola sťažovateľke spôsobená škoda, spočívajúca vo výraznom sťažení   vymožiteľnosti   jej   oprávnenej   pohľadávky   zo   zmenky...   Je   zrejmé,   že   konaním žalovaného,   Slovenskej   republiky,   a   to   buď   nesprávnou   legislatívnou   úpravou,   alebo nesprávnym úradným postupom súdu, došlo k poškodeniu sťažovateľov. Konajúce súdy však v dôsledku   porušenia práva na   spravodlivé súdne konanie absenciou   riadnej,   zákonnej a na spravodlivosť   ašpirujúcej   právnej   úvahy,   nespravodlivo   a   nezákonne   rozhodli o zamietnutí   žaloby   sťažovateľov.“.   Okrem   právneho   posúdenia   merita   veci   konajúcimi súdmi, ktoré sa pri svojej rozhodovacej činnosti „... relevantným spôsobom nevysporiadali s...   právnymi   úvahami   sťažovateľky“,   sťažovatelia   namietali   pred   ústavným   súdom   aj porušenie   práva   na rešpektovanie   rodinného   a   súkromného   života   podľa   čl.   8   ods.   1 dohovoru,   ktorého   porušenie   videli   vo   zverejnení   svojich   mien   a   ich   pohľadávok v masovokomunikačných prostriedkoch a v postupe súdov v pôvodnom, teda zmenkovom konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 3 ZM 53/03-Va-54 („Dĺžka konania bola neprimerane dlhá obzvlášť v súvislosti s tým, že šlo o zmenkové konanie, pričom zmenka je v odbornej literatúre charakterizovaná ako nástroj rýchleho platobného styku a tomu je prispôsobený   aj   zmenkový   proces,   žiaľ   nie   však   konkrétna   prax   konkrétneho   súdu.“). Uplatnenie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   pred   ústavným   súdom   sťažovatelia odôvodňovali ako dôsledok právnych úvah a z nich odvodeného postupu konajúcich súdov («Rutinný   spôsob   akceptácie   podaných   námietok   a   z   toho   prameniace   nevyznačenie právoplatnosti   na zmenkovom   platobnom   rozkaze   je   porušením   povinnosti   zakotvenej v § 415 OZ, zhmotňujúcej... starorímsky právny princíp „nikomu neškodiť“. V zmysle tohto ustanovenia je každý, a teda aj súd, si počínať tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Rutinným postupom, zanedbaním priemernej starostlivosti, došlo k porušeniu tejto právnej povinnosti, v priamom dôsledku ktorej prišlo k vzniku uplatňovanej škody.»).  

4. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal toto „rozhodnutie“:

„1. Okresný súd Banská Bystrica porušil práva Bc. K. Ď. a Ing. P. Ď. podľa čl. 46 a nasl. Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 Dohovoru...

2. Krajský súd v Banskej Bystrici porušil práva Bc. K. Ď. a Ing. P. Ď. podľa čl. 46 a nasl. Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 Dohovoru....

3. Najvyšší súd... porušil práva Bc. K. Ď. a Ing. P. Ď. podľa čl. 46 a nasl. Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 Dohovoru...

4. Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti... porušila práva Bc. K. Ď. a Ing. P. Ď. podľa čl. 46 a nasl. Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 Dohovoru...

5.   Ústavný   súd...   ruší   rozsudok   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   z 10.   6.   2009, sp. zn. 19 C/104/2005.

6. Ústavný súd... ruší rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. 12. 2009, sp. zn. 14 Co/199/2009.

7.   Ústavný   súd...   ruší   uznesenie   Najvyššieho   súdu...   z   15.   11.   2011, sp. zn. 5 Cdo 100/2011.

8.   Okresný   súd...   je   povinný   uhradiť   sťažovateľom   primerané   finančné zadosťučinenia vo výške 100.000,-EUR.

9. Krajský súd... je povinný uhradiť... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- EUR.

10. Najvyšší súd... je povinný uhradiť... primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- EUR.

11.   Slovenská   republika   v   zastúpení   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej republiky je povinná uhradiť sťažovateľom... zadosťučinenie vo výške 100.000,- EUR.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7.   Sťažovatelia   namietali   porušenie   v   petite   označených   práv   tak   rozhodnutím najvyššieho súdu, krajského súdu, ako aj rozhodnutím okresného súdu vrátane postupu štátu koncentrujúc svoje námietky predovšetkým ku skutočnosti, že «Oba konajúce súdy porušili právo sťažovateľky 1/ na spravodlivé súdne konanie, že sa právne relevantným spôsobom nevysporiadali s... právnymi úvahami sťažovateľky. Dovolací súd síce pripustil, že „právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho   procesu“,   avšak...   taktiež   opomenul   vyjadriť   svoj   právny   názor   k   závažným odvolacím a dovolacím námietkam popísaným vyššie.».

II.A K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. 19 C/104/2005-205 z 10. júna 2009

8.   V   čl.   127   ods.   1   ústavy   je zakotvený   princíp   subsidiarity,   ktorý   znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami   iba   vtedy,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie (čo strana sťažovateľov aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.B K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co/199/2009 z 15. decembra 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 100/2011 z 15. novembra 2011

10.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp.   zn.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   110/02,   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 168/05).

11.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I.   ÚS   26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom   a nemožno ho účelovo chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v   súdnom   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

12.   Najvyšší   súd   v   uznesení   sp.   zn.   5   Cdo   100/2011   z   15.   novembra   2011 v podstatnom uviedol:

«Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   rozsudkom   z   15.   decembra   2009, sp. zn. 14 Co 199/2009 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalovanému náhradu trov odvolacieho   konania   nepriznal.   Dospel   k   záveru,   že   súd   prvého   stupňa   v   dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie a svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil. S poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa a odkázal na   ne.   O   trovách   odvolacieho   konania   rozhodol   v   zmysle   ustanovenia   §   151   O.   s.   p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie Ing. P. Ď... a žalobkyňa. Obaja dovolatelia prípustnosť dovolania odôvodnili ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., t. j. že im postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietali, že napriek tomu, že po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností v zmysle ustanovenia § 92 ods. 2 O. s. p., konajúce súdy tomto návrhu na zmenu účastníka nerozhodli. Taktiež namietali aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu, že sa tento nevysporiadal s námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní, nepodložil rozhodnutie citáciou zákonných ustanovení a neuviedol právne úvahy, na základe ktorých rozhodol. Ďalej namietali, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa, spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Žalobkyňa v dovolaní uviedla, že nebola v konaní riadne zastúpená   a   bola   jej   odňatá   možnosť   dať   sa   riadne   zastupovať.   Zhodne   navrhli,   aby dovolací   súd   dovolaním   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   ako   aj   súdu   prvého stupňa, zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Za účelom posúdenia subjektívnej prípustnosti dovolania (nakoľko dovolanie podal Ing.   P.   Ď.   a   žalobkyňa)   dovolací   súd   v   prvom   rade   poukazuje   na   podstatu procesnoprávneho inštitútu zakotveného v ustanovení § 92 ods. 2 a 3 O. s. p., umožňujúceho zmenu účastníctva v priebehu konania.

V zmysle ustanovenia § 92 ods. 2 O. s. p. ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené,   alebo   na   koho   prešli,   navrhnúť,   aby   do   konania   na   miesto   doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli. V zmysle ustanovenia § 92 ods. 3 O. s. p. súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho miesto,   sa   nevyžaduje.   Právne   účinky   spojené   s   podaním   návrhu   na   začatie   konania zostávajú zachované.

Ustanovenie § 92 ods. 2 a 3 O. s. p. umožňuje zmenu účastníkov konania, a to v závislosti od hmotnoprávnych zmien, ku ktorým, ako je to aj v prejednávanej veci, došlo po začatí súdneho konania. Zmena účastníkov je prípustná aj v odvolacom konaní [pozn.: z ustanovenia § 216 ods. 1 O. s. p. vyplýva iba to, že v odvolacom konaní nie je použiteľné ustanovenia § 92 ods. 1 a 4 O. s. p. (teda nie aj § 92 ods. 2 a 3 O. s. p.)].

K procesnému nástupníctvu dôjde vtedy, ak právna skutočnosť, z ktorej je možné vyvodiť prechod práva alebo povinnosti, o ktoré v konaní ide, nastala po rozhodnutí súdu prvého stupňa a súčasne žalobca alebo ten, na koho práva alebo povinnosti prešli, navrhol zmenu   účastníctva   pred   skončením   odvolacieho   konania   (predtým,   ako   odvolací   súd rozhodol). Návrh na zmenu účastníka konania je treba považovať za návrh v zmysle § 42 ods. 1 O. s. p., ktorého doručenie súdu má za následok začatie konania o takomto návrhu. Podľa § 82 ods. 1 O. s. p. konanie je začaté dňom, keď došiel súdu návrh na jeho začatie alebo keď bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu. Z obsahu spisu vyplýva, že Ing. P. Ď. písomným podaním z 15. decembra 2009 (č. l. 234),   oznámil   súdu   prvého stupňa,   že   „dňa   14.   decembra   2009 bola   medzi doterajším žalobcom   ako   postupcom   a   predkladateľom   tohto   návrhu   ako   postupníkom   uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávky, ktorej predmetom je náhrada škody, ktorá je predmetom tohto konania“ a zároveň navrhol, aby v zmysle ustanovenia § 92 ods. 2 O. s. p. súd o tomto jeho   návrhu   rozhodol.   Návrh   bol   podaný   na   poštovú   prepravu   prostredníctvom   Pošty Košice   15.   decembra   2009,   adresovaný   Okresnému   súdu   Banská   Bystrica.   Z   podacej pečiatky Okresného súdu Banská Bystrica vyplýva, že tento súdu došiel 17. decembra 2009 a   bol   postúpený   odvolaciemu   súdu   22.   decembra   2009   (č. l. 233).   Zároveň   podaním zo 16. decembra 2009 (č. l. 231), došlým na Krajský súd v Banskej Bystrici 21. decembra 2009,   Ing.   P.   Ď.   oznámil   Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   postúpenie   pohľadávky a požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Predtým však, ako vôbec mohlo byť začaté konanie v zmysle § 92 ods. 2 a 3 O. s. p., Krajský súd v Banskej Bystrici na pojednávaní 15. decembra 2009 už vyhlásil svoje potvrdzujúce rozhodnutie.

Je zrejmé, že konanie o návrhu na pripustenie zmeny účastníka do konania v zmysle § 82   ods.   1   O.   s.   p.   mohlo   začať   až   22.   decembra   2009   (kedy   bol   návrh   postúpený Krajskému súdu v Banskej Bystrici), predtým však už Krajský súd v Banskej Bystrici o veci samej rozhodol 15. decembra 2009. V zmysle § 154 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. je pre   rozhodnutie   súdu   (či   už   má   povahu   rozsudku   alebo   uznesenia)   rozhodujúci   stav, existujúci   v   čase   jeho   vydania.   Vzhľadom   na   uvedenú   časovú   postupnosť   vydania rozhodnutia vo veci samej a doručenia návrhu na pripustenie zmeny účastníka konania, dospel dovolací súd jednak k záveru o 1/ subjektívnej neprípustnosti dovolania Ing. P. Ď. s poukazom na ustanovenie § 240 ods. 1 O. s. p. a k záveru o 2/ neopodstatnenosti dovolacej námietky žalobkyne, že nerozhodnutím o návrhu na zmenu účastníkov konaní v zmysle § 92 ods. 2 a 3 O. s. p. jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. 1/ Pokiaľ ide o dovolanie Ing. P. Ď., z ustanovenia § 240 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že dovolanie môže podať účastník konania do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného uznesenia.

Zákon v § 240 ods. 1 O. s. p. ustanovuje, že na podanie dovolania je v prvom rade legitimovaný   subjekt,   ktorý   bol   účastníkom   konania,   ktoré   právoplatne   skončilo rozhodnutím odvolacieho súdu. Dovolanie môže podať pôvodný účastník konania, resp. jeho právny nástupca (univerzálny alebo singulárny).

Vzhľadom na skôr uvedené závery o oneskorenom dôjdení návrhu na pripustenie zmeny návrhu je zrejmé, že Ing. P. Ď. sa nemohol stať účastníkom konania v posudzovanej veci, nebol oprávnený podať dovolanie, a preto bolo ním podané dovolanie odmietnuté ako dovolanie podané neoprávnenou osobou (§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p.). 2/ Podmienku subjektívnej prípustnosti dovolania u žalobkyne považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) za splnenú; zistil, že dovolanie bolo podané včas (§ 240 ods. 1 O. s. p.), dovolateľka je zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.) a bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.), skúmal najskôr, či jej opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť. V zmysle § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné   tiež   vtedy,   ak   smeruje   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   odvolacieho   súdu,   vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V   danom   prípade   dovolaním   žalobkyne   nie   je   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok odvolacieho súdu,   ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,   vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. procesné prípustné.

S   prihliadnutím   na   zákonnú   povinnosť   (§   242   ods.   1   O.   s.   p.)   skúmať   vždy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na   skúmanie   prípustnosti   dovolania   podľa   §   238   O.   s.   p.,   ale sa   zaoberal   aj   otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,   nedostatku   spôsobilosti   účastníka,   nedostatku   riadneho   zastúpenia   procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania,   o   prípad   odňatia   možnosti   účastníka   pred   súdom   konať,   o   prípad   nedostatku návrhu   na   začatie   konania   vo   veciach,   ktoré   možno   začať   len   na   návrh,   či   o   prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Čo sa týka dovolania žalobkyne a v ňom uvedeného dôvodu prípustnosti dovolania, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   potrebné   vo   všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv   a   právom   chránených   záujmov,   priznaných   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

K odňatiu možnosti konať pred súdom malo podľa názoru žalobkyne dôjsť tým, že odvolací súd nerozhodol o návrhu Ing. P. Ď. na zmenu účastníka v konaní v zmysle § 92 ods. 2 a 3 O. s. p. Pri tejto dovolacej námietke dovolací súd poukazuje na skôr uvedený záver o oneskorenom podaní návrhu na pripustenie zmeny účastníka konania, z ktorého je zrejmý dôsledok, že nerozhodnutím o ňom nemohlo dôjsť ani k odňatiu možnosti žalobkyne konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Dovolací súd ďalej dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľky týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To,   že   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   patrí   medzi   základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na konštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne   nestotožní   s   týmito   závermi,   neprichádza   do   úvahy   vypracovanie   skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.   Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces,   ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním   veci   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutia   súdov   nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, že žalobu zamieta z dôvodu, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup krajského súdu, ktorý je nevyhnutnou podmienkou vzniku žalovaného za škodu. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   a   preto   aj   odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   rozsudku odvolacieho   súdu   ako   celok   s   poukazom   na   ustanovenia   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   žiadnom   prípade   nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že je bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že nebola v konaní riadne zastúpená, táto námietka nie je dôvodná. Žalobkyňa udelila plnú moc na zastupovanie v konaní JUDr. J. K., advokátovi Advokátskej kancelárie K.., B. (č. l. 10),   s   ktorým   aj   súdy   nižších   stupňov   konali.   Na   to,   aby   súd   konal   s   Ing.   P.   Ď.   ako zástupcom žalobkyne na základe plnej moci nachádzajúcej sa na č. l. 237, neboli splnené procesné podmienky. Nakoľko Ing. P. Ď. nie je advokátom, nemohol s ním súd konať popri už skôr ustanovenému advokátovi JUDr. J. K. v zmysle § 25 ods. 3 O. s. p., a na to, aby konal výlučne s ním, nebola splnená procesná podmienku stanovená ustanovením § 28 ods. 3 O. s. p. Zo spisu nevyplýva, že by žalobkyňa odvolala plnomocenstvo advokátovi JUDr. J. K. a súčasne túto skutočnosť včas oznámila súdu, ako to vyžaduje ustanovenie § 28 ods. 3 O. s. p. Preto postup súdov nižších stupňov, keď konal len s JUDr. J. K. bol správny. Žalobkyňa ďalej namietala aj skutočnosť, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobkyne boli opodstatnené (dovolací súd ich   z   uvedeného   aspektu   neposudzoval),   žalobkyňou   vytýkaná   skutočnosť   by   mala   za následok   vecnú   nesprávnosť   napadnutého   rozsudku,   nezakladala   by   ale   prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu,   proti ktorému nie je dovolanie prípustné.   So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.»

13.   Krajský   súd   v   rozsudku   sp.   zn.   14   Co/199/2009   z   15.   decembra   2009 v podstatnom argumentoval:

«Krajský súd preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a tento v zmysle § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

V zmysle § 212 ods.   1 O.   s. p.   odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Je tiež viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7 § 213 O. s. p.

Preskúmaním   veci   dospel   odvolací   súd   k   záveru,   že   nebolo   potrebné   opakovať dokazovanie a toto ani doplniť v zmysle § 213 ods. 3, 4, 5 O. s. p. krajský súd preto vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, vykonané dôkazy zhodnotil v súlade s § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p.

Krajský súd sa s dôvodmi rozsudku okresného súdu stotožňuje a na tieto odkazuje. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala náhrady škody proti žalovanému titulom nesprávneho úradného postupu krajského súdu ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd nevyznačil doložku právoplatnosti na zmenkovom platobnom rozkaze, čím mu bola spôsobená škoda. Okresný súd uplatnený nárok správne posudzoval podľa § 18 ods. 1 zákona 58/1969 Zb. z ohľadom na prechodné ustanovenie § 27 ods. 2 zákona 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

Pojem úradného postupu zákon nevymedzuje a ponecháva praxi, aby sama rozhodla, kedy došlo k úradnému postupu a kedy k inému postupu. Náležitosťou úradného postupu predovšetkým je, aby k nemu došlo v rámci plnenia úloh štátnych orgánov.

Žalobkyňa   v   danej   veci   namieta   postup   krajského   súdu   v   tom,   že   nevyznačil právoplatnosť na zmenkovom platobnom rozkaze ktorý vydal dňa 24. 04. 2003 Krajský súd v Banskej Bystrici pod č. k. 3 ZM 53/03-Va-54. V tejto súvislosti treba uviesť, že Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 15. 03. 2004 č. k. 3 Zm 53/2003-98 zamietol návrh žalobkyne na vyznačenie právoplatnosti a vykonateľnosti zmenkového platobného rozkazu z 24. 04. 2003 č. k. 3 Zm 53/03-Va -54. Na základe podaného odvolania rozhodoval vo veci Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ktorý   uznesením   zo   dňa   28.   októbra   2004 č. k. 6 Obo 114/04-109 potvrdil uznesenie okresného súdu. V dôvodoch svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že proti zmenkovému platobnému rozkazu boli podané námietky, preto na ich prejednanie je potrebné nariadiť pojednávanie. Keďže však na majetok spoločnosti D.   a.   s.   B.   bol   vyhlásený   konkurz   a   o   podaných   námietkach   nebolo   rozhodnuté   do vyhlásenia konkurzu, nebolo možné ich prejednať - skúmať ich opodstatnenosť, teda aj to či boli   podané   oprávnenou   osobou   vzhľadom   k   tomu,   že   vyhlásením   konkurzu   došlo   k prerušeniu konania podľa § 14 ods. 1 písm. d) zák. 328/91 Zb.

Najvyšší   súd   svojim   rozhodnutím   tak   potvrdil   správnosť   postupu   krajského   súdu v tom, že nevyznačil právoplatnosť zmenkového platobného rozkazu, čím považoval jeho postup podľa § 175 O. s. p. v znení účinnom v čase jeho postupu za správny.

Pokiaľ   z   uvedených   okolností   vychádzal   aj   okresný   súd   a   dospel   k   záveru,   že zo strany   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   nedošlo   k   nesprávnemu   úradnému   postupu, považuje aj krajský súd jeho záver za správny a preto rozsudok okresného súdu potvrdil.»

14.   Z   dôvodu   obsahovej   spojitosti   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu s rozhodnutím okresného súdu č. k. 19 C/104/2005-205 z 10. júna 2009 „Krajský súd sa s dôvodmi rozsudku okresného súdu stotožňuje a na tieto odkazuje“, považoval ústavný súd za potrebné uviesť podstatnú časť odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu: «V   zmysle   predmetných   ustanovení,   v   prípade,   že   odporca   nepodal   proti zmenkovému   platobnému   rozkazu   námietky   alebo   ich   vzal   späť,   nadobudol   zmenkový platobný   rozkaz   účinky   právoplatného   rozsudku   -   teda   právoplatnosť   a   vykonateľnosť. V prípade, že námietky odporca síce podal ale podal ich oneskorene alebo neobsahujúc odôvodnenie, súd ich uznesením musel zamietnuť. Z toho vyplýva, že ak odporca podal včas a odôvodnené námietky, musel predseda senátu na ich prejednanie nariadiť pojednávanie, v tomto smere súd po správnosti nemohol postupovať inak.

Citované   ustanovenia   však   neupravovali   prípad,   kedy   by   námietky   podala neoprávnená   osoba,   teda   osoba,   ktorá   nie   je   nositeľom   procesnej   legitimácie   na   ich podanie   −   osoba,   ktorá   vôbec   nie   je   účastníkom   zmenkového   konania   (objektívna neprípustnosť námietok, osoba vôbec nemôže byť dotknutá vo svojom právnom postavení, keďže predmetom konania nie sú jej práva alebo povinnosti) alebo osoba, ktorá je síce účastníkom   konania   (žalobca)   ale   zmenkový   platobný   rozkaz   nie   je   v   jej   neprospech (subjektívna prípustnosť).

Rovnako nebola upravená ani situácia, kedy odôvodnené námietky podali za odporcu osoby,   ktoré   nemali   oprávnenie   za   neho   konať.   V   tomto   prípade   však   nebolo   možné postupovať inak, než podľa prvej vety § 175 ods. 3 OSP a na prejednanie takýchto námietok nariadiť pojednávanie. Až na takto nariadenom pojednávaní by bolo možné vykonať dôkazy ohľadne skutočnosti, či námietky podali osoby oprávnené konať v mene odporcu alebo či námietky podali osoby neoprávnené.

V tomto smere postupoval aj krajský súd po podaní námietok s tým, že však návrh žalobkyne na vyznačenie právoplatnosti a vykonateľnosti zmenkového platobného rozkazu uznesením   zo   dňa   15.   03.   2004   zamietol.   Predmetné   uznesenie   potvrdil   Najvyšší   súd uznesením zo dňa 28. 10. 2004, v ktorého odôvodnení zároveň konštatoval, že odporca podal námietky a na ich prejednanie je potrebné nariadiť pojednávanie. Pojednávanie však už následne nariadené nemohlo byť vzhľadom na vyhlásenie konkurzu na majetok D. a jeho zákonný účinok na zmenkové konanie v podobe jeho prerušenia.

Tým, že bolo potrebné v zmenkovej veci najprv nariadiť pojednávanie na prejednanie námietok, nemohla byť do času rozhodnutia o námietkach ani vyznačená právoplatnosť a vykonateľnosť   zmenkového   platobného   rozkazu,   v   zmysle   vtedy   účinného   ust.   §   23 vyhlášky č. 66/1992 Zb. o spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy podľa ktorého, len čo sudca alebo pracovník poverený úkonom podľa § 6 zistí, že rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, zaznamená to na vyhotovenom rozhodnutí založenom v spise s uvedením dňa, keď nastala právoplatnosť, a pripojí svoj čitateľný podpis a dátum vyznačenia. V tomto prípade až od rozhodnutia o námietkach odporcu záviselo zistenie, či zmenkový platobný rozkaz   nadobudol   právoplatnosť   a   vykonateľnosť   a   do   toho   času   nemohla   byť   doložka právoplatnosti vyznačená. Podľa názoru súdu práve opačný postup, keď by krajský súd napriek   tomu,   že   o   námietkach   odporcu   nebolo   právoplatne   rozhodnuté,   vyznačil právoplatnosť a vykonateľnosť platobného rozkazu, postupoval by nesprávne, z ktorého jeho postupu by následne mohla vzniknúť škoda ak by sa následne pri prejednaní námietok zistilo, že tieto sú podané oprávnenými osobami a ak by takéto rozhodnutie bolo vykonané. Súd preto uzavrel, že nebol v konaní preukázaný nesprávny úradný postup krajského súdu, ktorý je nevyhnutnou podmienkou vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu. Preto žalobu zamietol.

Okrem uvedeného, súd sa zaoberal aj skutočnosťou, ktoré osoby podali za odporcu námietky.   Súd   mal   za   preukázané,   tak   ako   to   tvrdila   žalobkyňa,   že   skutočne   dňom 31. 12. 2003 funkčné obdobie I. M. ako členky dozornej rady D. uplynulo. V čase, keď dňa 31. 03. 2003 na mimoriadnom zasadnutí dozornej rady D. u boli zvolení členmi dozornej rady vrátane I. M., ktorej funkcia už zanikla, noví členovia predstavenstva Š. J., Z. Z. a J. N., bolo jej uznesenie prijaté počtom hlasov tri.

Podľa čl. XII bod 5 stanov dozorná rada má 3 členov a podľa čl. XII bod 14 dozorná rada volí a odvoláva členov predstavenstva. Podľa čl. XII bod 10 stanov dozorná rada je uznášaniaschopná ak sú prítomní najmenej dvaja jej členovia a rozhodnutie je prijaté ak zaň hlasovali aspoň dvaja jej členovia.

V danom prípade to znamená, že aj keď za prijatie uznesenia o zvolení nových členov predstavenstva hlasovala aj I. M., ktorá v tom čase už členkou dozornej rady nebola, nijak to nemalo vplyv na výsledok hlasovania. Okrem toho na takéto uznesenie dozornej rady o voľbe členov predstavenstva treba hľadieť ako na platné aj z toho dôvodu, že ak dozorná rada   v   tomto   prípade   vykonávala   stanovami   na   ňu   prenesenú   pôsobnosť   valného zhromaždenia   akciovej   spoločnosti,   možno   sa   analogicky   domáhať   neplatnosti   takéhoto uznesenia   dozornej   rady   za   splnenia   podmienok   §   183   ObchZ   v   nadväznosti   na § 131 ObchZ.   Podľa   týchto   ustanovení   sa   neplatnosti   uznesenia   orgánu   môže   domáhať   iba legitimovaný subjekt (ktorým nie je žalobca v tomto konaní) a iba do uplynutia určenej lehoty. Súd nemal za preukázané, že konanie o určenie neplatnosti uznesenia dozornej rady o voľbe vyššie uvedených členov predstavenstva bolo vôbec vedené,   pretože predmetnú otázku   platnosti   uznesenia   orgánu   obchodnej   spoločnosti   nemožno   riešiť   ako   otázku predbežnú, tak ako to požadovala žalobkyňa. Z týchto dôvodov je potom aj takéto uznesenie platné.»

15.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

16. Argumentácia sťažovateľov sa koncentrovala (bod 3 a 7) k tvrdeniam o tom, že „... konajúce súdy... sa právne relevantným spôsobom nevysporiadali s... právnymi úvahami sťažovateľky.   Dovolací   súd...   taktiež   opomenul   vyjadriť   svoj   právny   názor   k závažným odvolacím   a   dovolacím   námietkam...“.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   predovšetkým konštatuje,   že   nie   je   v poradí   ďalším   súdom   rozhodujúcim   o   opravnom   prostriedku sťažovateľov   a argumentácia   sťažovateľov   nedisponuje   ústavnoprávnym   aspektom. Ústavný súd ani nezistil, že by napádané rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu boli svojvoľné a že by tak zasahovali do základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami   účastníka   konania.   Navyše   treba   uviesť,   že   z   pohľadu   ústavného   súdu nemožno skutkové a právne závery ani najvyššieho súdu a ani krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

17.   Po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutých   rozhodnutí   najvyššieho   súdu a krajského súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd a krajský súd konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   sú obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené. Obidva súdy vo svojich napadnutých rozhodnutiach pre rozhodnutie v merite právnej veci sťažovateľov právne vyčerpávajúcim a ústavne   súladným   spôsobom   reflektovali   na   ich   vznesené   námietky,   návrhy,   na   nimi ponúknutý   právny   výklad merita   ich   právnej   veci,   ako   aj   návrhy   na   navrhnutý   spôsob rozhodnutia o ňom.

18.   V   súvislosti   so   sťažovateľmi   deklarovaným   prejavom   nespokojnosti s rozhodnutím najvyššieho súdu a s rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými rozhodnutiami ani najvyššieho súdu a ani krajského súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľov   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

19. Sťažovatelia v podanej sťažnosti označili za jedného z porušovateľov aj štát. Úvahy sťažovateľov vo vzťahu k tomuto označenému porušovateľovi ich práv vychádzajú zo   skutočnosti,   že   štát   bol   účastníkom   konania   v   konaní   o   náhradu   škody   z   titulu nesprávneho úradného postupu krajského súdu v zmysle podmienok zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti   za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v nadväznosti na prechodné ustanovenie § 27 ods. 2 v súčasnom období účinného zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení. V zmysle podmienok vyplývajúcich z už   citovanej   právnej   úpravy   štát   predstavuje   účastníka   súdneho   sporu   na   strane žalovaného,   a   nie   orgán   verejnej   moci,   ktorý   rozhodoval   o   právach   a   povinnostiach sťažovateľov v ich   právnej veci.   V tomto procesnoprávnom   garde   napokon   rozhodovali všetky zainteresované súdy (okresný, krajský a najvyšší). Ústava a zákon o ústavnom súde pripúšťajú   možnosť   ústavného   prieskumu   rozhodovacej   činnosti   orgánov   verejnej   moci (teda aj súdov), u ktorých je ústavnou sťažnosťou napádané rozhodnutie, ktorým zasiahli do práv   alebo základných   slobôd   sťažovateľa,   pričom   štát v okolnostiach   danej   veci   nebol ústavou   určeným   decíznym   orgánom,   teda   nerozhodoval   o   právach   sťažovateľov,   ale vystupoval ako účastník súdneho sporu. Taktiež z obsahu sťažovateľmi podanej sťažnosti vo   vzťahu   k   štátu   nevyplýva   žiadna   taká   ich   argumentácia,   ktorá   by   mohla   byť východiskom pre ďalší možný postup ústavného súdu pri preskúmaní možného porušenia nimi   označených   práv.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   odmietol sťažovateľmi podanú sťažnosť v časti označujúcej štát za porušovateľa ich práv z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Sťažovatelia v podanej sťažnosti taktiež argumentovali nečinnosťou označených porušovateľov pri rozhodovaní o ich nárokoch ako v pôvodnom zmenkovom konaní, tak aj v súdnom   konaní   následnom   („Sťažovatelia   sa   domnievajú,   že   predmetná   vec   nebola prejednaná v primeranej lehote. Nesprávneho úradného postupu sa dopustili konajúce súdy aj porušením základného ľudského práva žalobkyne na súdne konanie bez prieťahov tiež v konaniach, ktoré predchádzali podaniu žaloby o náhradu škody.... prieťahy v konaní o vydanie zmenkového platobného rozkazu pred krajským súdom..., ako aj pred Najvyšším súdom SR, mali priamy negatívny vplyv na to, že prvostupňový súd nielenže nevyznačil právoplatnosť a vykonateľnosť zmenkového platobného rozkazu, ale ani v primeranej lehote nenariadil pojednávanie o podaných námietkach.“).

21.   Odhliadnuc   od   skutočnosti,   že   sťažovatelia   nepreukázali   podanie   sťažnosti na prieťahy   v konaní   adresované   predsedom   súdov   všetkých   zainteresovaných   súdnych konaní (čo je zákonnou podmienkou prípustnosti podanej sťažnosti na ústavný súd, pozn.), sťažovatelia ani v petite sťažnosti nenamietali porušenie práv, obsahom ktorých sú prieťahy v súdnom konaní, resp. nečinnosť súdov. Navyše, všetky do úvahy prichádzajúce súdne konania, v rámci ktorých potencionálne mohlo dôjsť k prieťahom (pozri bod 20), boli k času podania   ústavnej   sťažnosti   právoplatne   skončené,   a teda   k prieťahom   v tom   čase   už nemohlo dochádzať.  

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať ďalšími   návrhmi   sťažovateľov   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   predmetných   rozhodnutí najvyššieho súdu a krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2012