znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 69/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.,   a. s.   v likvidácii,   D.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa čl. 35   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 29 K/26/2008-138 z 11. septembra 2008 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 CoKR/14/2008 z 11. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s. v likvidácii, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2009   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.,   a.   s.   v likvidácii   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 29 K/26/2008-138 z 11. septembra 2008 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a uznesením   Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn. 1 CoKR/14/2008 z 11. novembra 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým uznesením okresného súdu bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu. Na odvolanie sťažovateľky proti tomuto uzneseniu krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   táto   23.   júla   2008   (ešte   pred   vydaním   uznesenia o vyhlásení   konkurzu)   uhradila   v celom   rozsahu   pohľadávky,   ktoré   mala   voči navrhovateľovi a rovnako voči   ďalšiemu veriteľovi Mesto R..   Sťažovateľka na základe uvedených   skutočností   (v rámci   podaného   odvolania   proti   napadnutému   uzneseniu okresného súdu) požiadala krajský súd, aby zmenil prvostupňové rozhodnutie a zastavil konkurzné konanie v zmysle § 17 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa jej názoru okresný súd nesprávne vyhodnotil predovšetkým skutočnosť, že pohľadávky boli uhradené z finančných prostriedkov inej osoby ako dlžníka, a preto pri svojom rozhodovaní dospel aj k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   keď   vyhlásil   konkurz   na   majetok   sťažovateľky. Zároveň v rámci podaného odvolania sťažovateľka namietala, že súd prvého stupňa neúplné zistil   skutkový   stav   veci,   pretože   nevykonal   navrhnuté   dôkazy   potrebné   na   zistenie rozhodujúcich skutočností.

K porušeniu   práv   namietaným   postupom   súdov   sťažovateľka   uviedla,   „že   týmto rozhodnutím Okresného súdu... potvrdeného rozhodnutím Krajského súd... boli porušené jeho základné práva a slobody uvedené v Ústave... a to právo na podnikanie“. Po odcitovaní čl.   35   ods.   1   ústavy   ďalej   uviedla,   že   „v   dôsledku   rozhodnutia   KS...   a právoplatného uznesenia Okresného súdu... je sťažovateľ nútený ukončiť svoju podnikateľskú činnosť... Ukončením   konkurzného   konania   dôjde   k   zániku   sťažovateľa   i jeho   podnikateľskej činnosti.“.

Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu, čo odôvodnila tým, že v súčasnej dobe sú už všetky pohľadávky uhradené.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd „zrušil rozhodnutie Okresného   súdu   v   Trenčíne   č.   k.:   29K/26/2008-138   zo   dňa   11.   09.   2008   a   uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k.: 1CoKR/1 4/2008 zo dňa 11. 11. 2008 a vrátil vec na ďalšie konanie.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K napadnutému uzneseniu okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   s princípom   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov.

Pokiaľ   ide   o napadnuté   uznesenie   okresného   súdu,   ústavný   súd   vzhľadom   na   už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu bolo možné podať odvolanie (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V závere   ústavný   súd   v súvislosti   s napadnutým   uznesením   okresného   súdu poukazuje na závery v bode 2 II. časti odôvodnenia, ktoré sú použiteľné aj pre napadnuté uznesenie okresného súdu.

2. K napadnutému uzneseniu krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti   (návrhom   na   rozhodnutie)   a   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľka   vo   svojom   návrhu   žiadala,   aby   ústavný   súd   zrušil   okrem   iného napadnuté   uznesenie   krajského   súdu. Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je nesúhlas sťažovateľky s hodnotením dôkazov a s právnym názorom krajského (okresného) súdu, teda s jeho interpretáciou príslušných zákonných ustanovení, hodnotením skutkového stavu a právnym názorom vo veci sťažovateľky.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný   preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol, alebo nebol   náležite   zistený   skutkový   stav,   pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04, II. ÚS 78/05).

V návrhu na rozhodnutie ústavného súdu sťažovateľka nenavrhla vysloviť porušenie žiadneho jej základného práva. Sťažovateľka len v odôvodnení svojej sťažnosti uviedla, že ňou označenými rozhodnutiami, ktorých zrušenia sa domáha, bolo porušené jej základné právo   na   podnikanie   podľa   čl.   35.   ods.   1   ústavy,   čo   odôvodnila   tým,   že   „v   dôsledku rozhodnutia   KS...   a   právoplatného   uznesenia   Okresného   súdu...   je   sťažovateľ   nútený ukončiť svoju   podnikateľskú   činnosť...   Ukončením   konkurzného   konania   dôjde k zániku sťažovateľa   i   jeho   podnikateľskej   činnosti.“.   Porušenie   iného   základného   práva   nie   je uvedené ani v obsahu sťažnosti.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumcia pod právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a označeným základným právom podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.

Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.   Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2009