znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 69/08-55

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   októbra   2008 v senáte   zloženom   z predsedu   Petra   Brňáka,   zo   sudcov   Milana   Ľalíka   a   Marianny Mochnáčovej,   v konaní o   sťažnosti   T.   L.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   B.   J.,   B., ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   priznaného   čl.   17   ods.   1,   2   a 5   Ústavy Slovenskej republiky a práva priznaného čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Tpo 10/2007 z 3. júla 2007 takto

r o z h o d o l :

Základné právo T. L. zaručené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo zaručené v čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   5   Tpo   10/2007   z 3.   júla   2007 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 30. júla 2007 doručená sťažnosť T. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva priznaného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva priznaného čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“)   pod   sp.   zn.   5   Tpo   10/2007   v súvislosti   s neoprávnenou   väzbou, s nedostatočným odôvodnením   a arbitrárnosťou   uznesenia   krajského   súdu   sp. zn. 5 Tpo   10/2007   z 3.   júla 2007 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a v súvislosti s rozhodnutím o ponechaní vo väzbe bez jeho vypočutia.

Sťažovateľ   požaduje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie už označených článkov ústavy a dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 10/2007 z 3. júla 2007 s tým, aby bolo uznesenie krajského súdu zrušené a krajskému súdu prikázané prepustiť   sťažovateľa   bez   zbytočného   odkladu   z väzby   na   slobodu.   Právny   zástupca sťažovateľa listom z 12. mája 2008 oznámil ústavnému súdu, že sťažovateľ bol 7. mája 2008 prepustený z väzby na slobodu. Uviedol, že trvá na prerokovaní podanej sťažnosti v plnom rozsahu, s výnimkou časti petitu, v ktorej žiadal o uloženie príkazu krajskému súdu na   prepustenie   sťažovateľa   z väzby.   Sťažovateľ   požaduje   aj   priznanie   finančného zadosťučinenia v sume 250 000 Sk a náhradu trovu konania, ktoré jeho právny zástupca vyčíslil v liste zo 14. apríla 2008 v sume 19 146 Sk. Podľa § 26 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľ opakovane žiadal o prioritné prerokovanie sťažnosti.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný za zločin podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a za prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona. Uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 140/2007 zo 17. júna 2007 bol sťažovateľ podľa § 87 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vzatý do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, pričom väzba začala plynúť 14. júna 2007 o 8. 50 h. Okresný súd bol toho názoru, že dôvod útekovej väzby je daný tým, že z písomných podkladov zaistených pri domovej prehliadke vyplýva, že sťažovateľ si vybavuje víza na vycestovanie do cudziny a existuje dôvodná obava, že pri ponechaní na slobode by mohol ujsť alebo sa skrývať v zahraničí, aby sa vyhol trestnému stíhaniu. Dôvodom preventívnej väzby je podľa názoru okresného súdu to, že sťažovateľ je v čase vzatia do väzby trestne stíhaný za trestný čin vraždy v štádiu prípravy podľa § 7 ods. 1, § 219 ods. 1 a 2 písm. a) a g) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a ďalšie trestné stíhanie je proti nemu vedené za trestný čin podvodu spáchaného v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona   účinného   do   31.   decembra   2005.   Uvedené   skutočnosti   konštatoval   následne aj krajský súd vo svojom uznesení sp. zn. 5 Tpo 10/2007 z 3. júla 2007, ktorým podľa § 193 ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby.

Podľa   názoru   sťažovateľa   v dôsledku   rozhodnutia   krajského   súdu   došlo   k jeho neoprávnenému   ponechaniu   vo   väzbe,   čo   je   v rozpore   s   označenými   článkami   ústavy a dohovoru.

Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu 20. februára 2008 a uznesením   č.   k.   I.   ÚS   69/08-35   ju   prijal   na   ďalšie   konanie.   Následne   listom č. k. I. ÚS 69/08-42 z 26. februára 2008 požiadal krajský súd o zaslanie spisového materiálu z konania vedeného pod sp. zn. 5 Tpo 10/2007 a vyjadrenie k prijatej sťažnosti.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti Spr. 10047/08 zo 14. marca 2008 okrem iného uviedol:

„... Ústavnú sťažnosť obvineného T. L. považujeme za nedôvodnú. V tejto trestnej veci sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Poprad uznesením sp. zn. 0 Tp/140/2007 zo   dňa   17.   6.   2007   a senát   Krajského   súdu   v Prešove   uznesením   zo dňa   3.   7.   2007 sp. zn. 5 Tpo 10/2007 rozhodol zákonným spôsobom v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z. účinného od 1. 1. 2006.

V odôvodnení   uznesenia   nadriadeného   súdu   je   dostatočným   spôsobom   rozvedené z akých dôvodov považoval rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie za zákonné a prečo sťažnosti obvineného zamietol.

Rýchlosť konania a rozhodovania v danej veci bola podmienená tým, že išlo o vec väzobnú a bolo potrebné rozhodnúť v lehotách určených zákonom. V sťažnostnom konaní senát Krajského súdu v Prešove musel rozhodnúť v lehote piatich pracovných dní od 28. 6. 2007 (vtedy bol spis predložený nadriadenému súdu),   najneskôr do 5.   7.   2007 a to na neverejnom zasadnutí. V ostatnom poukazujem na dôvody uznesenia tunajšieho súdu z 3. 7. 2007 sp. zn. 5 Tpo 10/2007.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   vyjadril   k stanovisku   krajského   súdu   podaním doručeným   ústavnému   súdu   14.   apríla   2008   a uviedol,   že   s názorom   krajského   súdu nesúhlasí z týchto dôvodov:

„Krajský súd nespochybnil žiadnymi konkrétnymi argumentmi vecné dôvody uvedené v sťažnosti sťažovateľa zo dňa 26. 07. 2007. Krajský súd uvádza len to, že musel rozhodovať rýchlo,   pretože   išlo   o väzobnú   vec.   Uvedené   nemôže   byť   ospravedlnením   toho,   že   sa dostatočne   nevysporiadal   s podstatnými   konkrétnymi   skutočnosťami,   ktoré   uviedla obhajoba v sťažnosti voči uzneseniu prvostupňového súdu zo dňa 17. 06. 2007 rozptyľujúce dôvody uvalenia väzby.

Zároveň uvádzam, že sťažovateľ v období od uvalenia väzby 14. 06. 2007 až dosiaľ bol niekoľkokrát liečený a hospitalizovaný v nemocničnom zariadení. Uvedené umocňuje dôvod   pre   priznanie   zadosťučinenia,   pretože   pri   zhoršenom   zdravotnom   stave   musí sťažovateľ trpieť väzenské prostredie, a to aj v nemocničnom väzenskom zariadení. Na základe uvedeného v plnom rozsahu trvám na sťažnosti zo dňa 26. 07. 2007. Zároveň uvádzam, že sťažovateľ je stále väzobne stíhaný, pričom dňa 13. 03. 2008 bola na neho podaná obžaloba (deň pred uplynutím lehoty trvania väzby). Do dnešného dňa nie je od   14.   03.   2008   väzba   krytá   súdnym   rozhodnutím   (hoci   najneskôr   malo   byť   o nej právoplatne rozhodnuté ku dňu 14. 03. 2008, dokedy bola väzba predĺžená v prípravnom konaní). Uvedený postup som napadol v osobitnom konaní na ÚS SR. Tieto skutočnosti sú nad rámec tohto konania, avšak uvádzam ich pre celkový obraz danej situácie.

Zároveň poukazujem na skutočnosť, že neskoršie rozhodnutia o ďalšom trvaní väzby vydané   po   rozhodnutí   o uvalení   väzby   (prvostupňovým   súdom   zo   dňa   17.   06.   2007 a sťažnostným   súdom   zo   dňa   03.   07.   2008)   nemôžu   zhojiť   protiprávny   stav   založený prvotným rozhodnutím o uvalení väzby na sťažovateľa. Protiústavnosť sťažovateľovej väzby v dôsledku absencie jej ústavne akceptovateľného titulu nemôže byť následne odstránená neskorším súdnym rozhodnutím (rovnako aj: Nálezy ÚS SR I. ÚS 115/07, I. ÚS 157/07, II. ÚS 315/06).“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu.

II.

Ústavný súd zo spisu krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 10/2007 a príloh sťažovateľa doručených ústavnému súdu zistil takýto priebeh trestného konania spojený s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu o vzatí do väzby.

Sťažovateľ   bol   po   výsluchu   uskutočnenom   17.   júna   2007   uznesením sp. zn. 0 Tp 140/2007   z toho   istého   dňa   sudcu   pre   prípravné   konanie   vzatý   do   väzby. Po vyhlásení uznesenia podal sťažovateľ i jeho právny zástupca proti nemu sťažnosť, ktorú odôvodnil podaním doručeným okresnému súdu 20. júna 2007. Spis bol okresným súdom 28.   júna   2007   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o sťažnosti.   Krajský   súd o sťažnosti   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   5   Tpo   10/2007   z 3.   júla 2007   tak,   že   sťažnosť zamieta.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Ústavný   súd   už   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   konštatoval, že v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 1 ústavy) je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   jeho   väzby   a nariadil   prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú (resp.   primeranú dobu)   alebo byť prepustený   počas   konania. V označených ustanoveniach ústavy sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. nález sp. zn. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Rešpektovanie základných práv garantovaných v ustanoveniach čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy   u osoby   pozbavenej   osobnej   slobody   väzbou   zahŕňa   zabezpečenie   základných procesných   záruk   vyžadovaných   v zmysle   čl.   5   ods.   4   dohovoru   v konaní,   ktorého predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného.

V súvislosti s namietaným nedostatočným odôvodnením a arbitrárnosťou uznesenia krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 10/2007 z 3. júla 2007 sťažovateľ poukázal na to, že krajský súd   v jeho   odôvodnení   neuviedol   konkrétne   skutočnosti,   na   základe   ktorých   mal   za preukázané, že dôvody na vzatie do väzby existujú, neuviedol akými právnymi úvahami sa pri   rozhodnutí   spravoval   s ohľadom   na   preukázané   skutočnosti   a neuviedol,   ako   sa vysporiadal   s argumentmi   obhajoby   uvedenými   v odôvodnení   sťažnosti   proti   uzneseniu prvostupňového súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd rozhodoval o sťažnosti na neverejnom   zasadnutí,   o to   dôslednejšie   sa   mal   vysporiadať   s argumentmi   uvedenými v písomnom odôvodnení sťažnosti.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   podľa   ústavy   a dohovoru argumentujúc, že považuje svoje ponechanie vo väzbe za protiprávne z dôvodu, že krajský súd záver o spáchaní trestného činu urobil všeobecným konštatovaním, že zo svedeckých výpovedí   a iných   dôkazov   vyplýva   dôvodné   podozrenie,   že   skutok   spáchal   sťažovateľ, pričom nepoukázal na žiadne konkrétne dôkazy, z ktorých by takéto dôvodné podozrenie malo vyplývať, a nereagoval ani na námietky obhajoby uvedené v odôvodnení sťažnosti proti prvostupňovému väzobnému rozhodnutiu. Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že krajský súd len stroho a abstraktne odkázal na bližšie nešpecifikované dôkazy, z ktorých má vyplývať dôvodné podozrenie o spáchaní trestného činu.

K týmto   skutočnostiam   ústavný   súd   uvádza,   že   v uvedenom   prípade   išlo o rozhodnutie   krajského   súdu   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu o vzatí   do   väzby,   t.   j.   prvotné   rozhodnutie   týkajúce   sa   zákonnosti   väzby,   keď   vplyv charakteru   a závažnosti   trestnej   činnosti   na   rozhodnutie   súdu   je   výrazný,   na   rozdiel od nasledujúcich   rozhodnutí   súdu   týkajúcich   sa   ďalšieho   trvania   väzby.   V tomto   štádiu trestného konania je obmedzenie osobnej slobody väzbou o to významnejšie, že orgány činné   v trestnom   konaní   v ňom   za   zákonom   vymedzených   podmienok   zabezpečujú vykonanie všetkých dôkazov potrebných pre objasnenie spáchaného trestného činu.Krajský súd mal z vyšetrovacieho spisu Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru vyšetrovania v Bratislave ČVS: PPZ-25/BOK-C-2007, ktorý   mal   v čase   rozhodovania   k dispozícii,   za   preukázané,   že   existuje   odôvodnené podozrenie zo spáchania zločinu podvodu v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1 a 3   písm.   a)   Trestného   zákona   a za   prečin   falšovania   a pozmeňovania   verejnej   listiny, úradnej   pečate,   úradnej   uzávery, úradného znaku a úradnej   značky   podľa   § 352 ods.   1 Trestného zákona sťažovateľom. Dôvodné podozrenie zo spáchania uvedených trestných činov   vyplýva   zo   zadovážených   svedeckých   výpovedí,   listinných   dôkazov   a záznamov bezpečnostnej kamery, tak ako sú v jeho rozhodnutí podrobne uvedené.

Ústavný súd sa stotožnil s názorom sťažovateľa, že dôvody na väzbu, na základe ktorých   je   sťažovateľ   pozbavený   osobnej   slobody,   musia   byť   významné   a dostatočné, pričom nebezpečie úteku trestne stíhanej osoby nemôže vyplývať len z jednej skutočnosti, ale musí byť založené na súhre okolností. Krajský súd pri rozhodovaní o dôvodoch trvania útekovej   väzby   vychádzal   zo   skutočnosti,   že   pri   vykonanej   domovej   prehliadke   bol zabezpečený   dôkaz   o tom,   že   sťažovateľ   si   vybavoval   víza   do   cudziny.   Krajský   súd neskúmal,   či   mu   tieto   boli   udelené.   Ich   existenciu   však   sťažovateľ   nespochybnil,   keď v odôvodnení   sťažnosti   sám   uviedol,   že   získanie   víz   do   Kanady   bolo motivované jeho obchodnými záujmami a aj žiadosť o víza do ďalšej, bližšie nešpecifikovanej krajiny, je inšpirovaná jeho obchodnými aktivitami.

Krajský   súd   za   dôvod   opodstatnenosti   preventívnej   väzby   označil   skutočnosť, že sťažovateľ je v inej veci trestne stíhaný za trestný čin prípravy vraždy a za trestný čin podvodu   v spolupáchateľstve.   V čase   rozhodovania   krajského   súdu   bol   sťažovateľ   spod obžaloby pre trestný čin podvodu oslobodený rozsudkom sp. zn. 4 T 66/06 zo 17. mája 2007, naďalej však pokračovalo konanie vo veci trestného činu prípravy vraždy. Ústavný súd   zobral   do   úvahy   tvrdenia   sťažovateľa   o tom,   že   skutok,   na   základe   ktorého   bolo vznesené obvinenie sa už stal, boli zadržané listinné a iné s ním súvisiace dôkazy, napriek tomu pretrváva obava, že obvinený, bude pokračovať v trestnej činnosti, čím je odôvodnené ďalšie trvanie preventívnej väzby.

V súvislosti s rozhodnutím krajského súdu o väzbe bez vypočutia sťažovateľa tento namieta, že otázka obmedzenia osobnej slobody je závažným zásahom do základného práva na osobnú slobodu. Nutnosť vypočutia obvineného je umocnená aj tým, že rozhodovanie vo väzobných veciach je podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva kontradiktórne. Sťažovateľ aj jeho obhajca žiadali, aby bol sťažovateľ pri rozhodovaní o sťažnosti krajským súdom vypočutý.

Podstatnou   súčasťou   procesných   záruk   v konaní   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru v prípadoch,   keď   pozbavenie   osobnej   slobody   dotknutej   osoby   spadá   pod   čl.   5   ods.   1 písm. c) dohovoru, je aj osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom umožňujúca mu   osobne   sa   k veci   vyjadriť,   pretože   sama   osebe   predstavuje   významnú   garanciu rešpektovania práv obvineného (obdobne napr. III. ÚS 84/06, I. ÚS 352/06, II. ÚS 315/06) a za   určitých   okolností   môže   predstavovať   nevyhnutný   predpoklad   pre   rešpektovanie základných   procesných   garancií   uplatniteľných   vo   veciach   týkajúcich   sa   pozbavenia osobnej slobody väzbou (kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“).

Povinnosťou súdu v trestnom konaní je poskytnúť jeho účastníkom súdnu ochranu v rozsahu   a za   podmienok   ustanovených   v zákone   (vykladanom   a aplikovanom   v súlade s čl. 1 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 152 ods. 4 a s čl. 154c ods. 1 ústavy). V prípade kolízie uvedených práv je povinnosťou súdu zabezpečiť ich spravodlivú rovnováhu. Vzhľadom na uvedené nemusí rozhodnutie súdu bez osobnej účasti obvineného v konaní týkajúcom sa preskúmania zákonnosti jeho väzby predstavovať v každom jednotlivom prípade ústavne nekonformný   zásah   do   základných   práv   a slobôd   obvineného.   Krajský   súd   o podanej sťažnosti sťažovateľa rozhodol na neverejnom zasadnutí, pričom sa odvolal na ustanovenie § 192 ods. 3 Trestného poriadku.

Na   základe   skutočností   uvedených   v sťažnosti   a po   posúdení   odôvodnenia rozhodnutia   krajského   súdu   o zamietnutí   sťažnosti   obvineného   proti   prvostupňovému súdnemu rozhodnutiu, ktorým zobral obvineného do väzby, ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal s tým, z akého dôvodu je väzba   ako   taká   relevantná,   náležite   posúdil   dôvodnosť   útekovej   väzby   a skutočnosti opodstatňujúce   preventívnu   väzbu,   ústavne   konformným   spôsobom   odôvodnil   svoje rozhodnutie a vysporiadal sa so skutočnosťami uvedenými v odôvodnení sťažnosti.

Konanie   o opravnom   prostriedku   vo   veci   väzby   nie   je   ani   podľa   judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   konaním   o   „dôvodnosti   obžaloby“   (Neumeister v. Rakúsko,   1968, § 23),   a preto nemožno všetky   požiadavky   obsiahnuté v čl. 6 ods.   1 dohovoru   bez ďalšieho vztiahnuť na konanie o väzbe. Platí   to   napríklad aj o verejnosti konania   a podobne.   Výnimky   môžu   byť   akceptovateľné   za   splnenia   podmienky,   že   sú dodržané práva obhajoby (porov. Craxi v. Taliansko, 2003 a pod.), a táto splnená bola.

Z uvedených   dôvodov   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   napadnutým   rozhodnutím nedošlo k porušeniu základné práva sťažovateľa priznaného čl.   17 ods.   1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Ústavný súd pripomína, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) pôsobiacim mimo tejto sústavy, a preto mu ani v okolnostiach tohto prípadu neprislúchalo posudzovať, či sťažovateľ mal, alebo nemal byť ponechaný vo väzbe alebo prepustený na slobodu. Musel však zaujať stanovisko k ústavne významnej otázke, či rozhodnutie krajského súdu spĺňalo požiadavky ústavnosti. Pokiaľ rozhodnutie krajského súdu obsahovalo konkrétne skutočnosti, ktoré ho viedli k odôvodnenej obave, že by sa obvinený mohol zachovať (pri svojom prepustení z väzby)   spôsobom,   ktorý   Trestný   poriadok   v ustanovení   §   71   ods.   1   písm.   a)   a c) predpokladá, nemožno vo vydaní takého rozhodnutia vidieť ľubovôľu.

Sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného právneho zástupcu navrhol, aby ústavný súd   nálezom   vyslovil   porušenie   jeho   základných   práv   zaručených   v ústave   a práv zaručených v dohovore uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 10/2007 z 3. júla 2007 a napadnuté uznesenie zrušil. Návrh na prikázanie krajskému súdu prepustiť sťažovateľa z väzby zobral právny zástupca oznámením doručeným ústavnému súdu 15. mája 2008 späť, pretože sťažovateľ bol 7. mája 2008 z väzby prepustený.

Sťažovateľ   tiež   žiadal   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   priznať   proti krajskému   súdu   finančné   zadosťučinenie   v sume   250   000   Sk   ako   prostriedku   nápravy neprimeraného zásahu do osobnej slobody, ktorá bola obmedzená výrazným spôsobom, t. j. väzbou.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde môže   ústavný   súd   priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili, aj primerané finančné   zadosťučinenie.   Z uvedeného vyplýva, že oba výroky   sú   viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že základné práva, ktorých porušenie sťažovateľ namietal, porušené neboli, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní podrobnejšie nezaoberal.

Sťažovateľ   požadoval   od   krajského   súdu   zaplatenie   náhrady   trov   konania   pred ústavným súdom,   ktorej   výšku   vyčíslil   jeho právny   zástupca   sumou   19   146   Sk.   Trovy právneho   zastúpenia   právny   zástupca   sťažovateľa   uplatnil   ako   odmenu   za   päť   úkonov právnej   služby   [tri   úkony   vykonané   v roku   2007   –   prevzatie   a príprava   zastúpenia, vypracovanie   sťažnosti   z 26.   júla   2007   (právny   zástupca   požadoval   za   zložitosť   úkonu dvojnásobok odmeny), žiadosť o promptné prerokovanie sťažnosti z 29. októbra 2007 a dva úkony   v roku   2008   –   vyjadrenie   k vhodnosti   ústneho   pojednávania   z 19.   marca   2008 a vyjadrenie k stanovisku krajského súdu zo 14. marca 2008], vrátane režijného paušálu.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Keďže sťažovateľ v konaní neuspel, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ani jeho návrhom na náhradu trov konania.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2008