znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 69/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   A.   B.,   bytom   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 89/90 a jeho rozsudkom č. k. 12 C 89/90-343 z 27. apríla 2004 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 233/2004, 3 Co 234/2004 a jeho rozsudkom č. k. 3 Co 233/2004-388, 3 Co 234/2004 zo 6. októbra 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. A. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra 2005 doručená sťažnosť Mgr. A. B., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 89/90 a jeho rozsudkom č. k. 12 C 89/90-343 z 27. apríla 2004 a postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Co 233/2004,   3   Co   234/2004   a jeho   rozsudkom   č. k. 3 Co 233/2004-388, 3 Co 34/2004 zo 6. októbra 2005.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:„Návrhom   zo   dňa   24.   4.   1990   som   sa   domáhala   na   Okresnom   súde Bratislava I odškodnenia pracovného úrazu, ktorý sa mi stal 24. 4. 1988. (...)

V spore som žiadala, stratu na zárobku po priznaní plnej invalidity, bolestné, jeho 50-násobné zvýšenie, nárok bol uhradený bývalým zamestnávateľom vo výške 15 bodov, sťaženie spoločenského uplatnenia 60 násobné zvýšenie 175 bodov vyčíslených znalcom a vecnú škodu.

Okresný súd v Bratislave 1 mi rozsudkom zo dňa 27. 4. 2004 môj nárok zamietol, priznal mi len 175 bodov sťaženie spoločenského uplatnenia (...).

Okresný   súd   Bratislava   1   ma   rozsudkom   zaviazal   na   náhradu   trov   právneho zastúpenia odporcov v spore a náhradu trov štátu, napriek tomu, že konanie je oslobodené od súdnych poplatkov, že som invalidná dôchodkyňa (...).

V súdnom konaní   som   namietala,   že súdna   znalkyňa   nepostupovala   pri vykonaní znaleckého posudku tak, ako bola jej povinnosť, keď nevykonala prehliadku mojej osoby – živého   tela,   nevyžiadala   si   nutnú   zdravotnú   ortopedickú   dokumentáciu,   nemala rtg. dokumentáciu (...).

Tento rozpor som navrhovala súdu odstrániť pribratím ďalšieho znalca (...). Prvostupňový súd takéto ďalšie dokazovanie nepripustil, zamietol takýto návrh. Prvostupňový súd mi neumožnil osobne klásť otázky na súdnu znalkyňu (...). Tým mi znemožnil namietať osobne, že súdna znalkyňa ma nevyšetrila, nemala nutnú ortopedickú dokumentáciu zo špeciálnej príslušnej kliniky, nemala inú zdravotnú dokumentáciu, čo je povinnosťou súdneho znalca. (...)

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd dňa 6. 10. 2005 si v plnom rozsahu osvojil prvostupňový rozsudok a potvrdil ho.

Krajský   súd   o mojom   odvolaní   konal   neprimerane   dlho,   rozhodoval   takmer 15 mesiacov   po   podaní   odvolania,   čo   je   v rozpore   s čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky.

Krajský súd mi tak neposkytol garanciu práva na spravodlivý proces, keď k mojej záležitosti pristupoval formálne, keď v odvolaní zo dňa 17. 6. 2004 som namietala, že výrok o zamietnutí nároku na náhradu vecnej škody je, resp. môže byť nepreskúmateľný, čo by bol dôvod pre zrušenie rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm. c OSP. (...)

Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava 1 a Krajského súdu v Bratislave zamietnuť môj nárok z pracovného úrazu pokladám za rozpor s právom na spravodlivý proces, ktoré nebolo rešpektované.

Nebola   dodržaná   zásada   náležitého   zistenia   skutkového   stavu   bez   dôvodných pochybností v rozsahu na riadne a spravodlivé rozhodnutie v prejednávanej veci. (...) Všeobecné súdy, prvostupňový aj odvolací mi neposkytli dostatočnú súdnu ochranu v práve na spravodlivý proces (...).

V rozpore s právom na spravodlivý proces je aj skutočnosť, že bol zamietnutý môj nárok na bolestné (...).

Tým, že mi nepriznal tiež ani jeden násobok sťaženia spoločenského uplatnenia je nespravodlivé (...).

Nebola mi priznaná ani vecná škoda (...). Základnou zásadou podporujúcou použitie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je spravodlivosť.

Princíp rovnosti zbraní ako jeden z prvkov spravodlivého procesu si vyžaduje, aby každej   strane   bola   poskytnutá   primeraná   možnosť   predložiť   protistrane   argumenty   za takých okolností, ktoré by ju zásadne neznevýhodňovali.

Táto   možnosť   mi   bola   upretá   na   podporu   svojho   tvrdenia   a pre   svoju   sociálnu pozíciu   znevýhodnenej   osoby   som   ďalším   znaleckým   posudkom   nemohla   predložiť protistrane argumenty, ktoré by ma neznevýhodňovali.

Krajský súd rozsudok vyhlásený dňa 6. 10. 2005 mi do dnešného dňa (t. j. do dňa podania   tejto   ústavnej   sťažnosti,   pozn.) nedoručil,   čo   nezodpovedá   lehote   určenej   na vyhotovenie písomného znenia a doručenia právoplatného rozhodnutia. Tým mi je bránené v uplatnení   si   svojho   práva,   keď   nemôžem   v dvojmesačnej   lehote   na   podanie   ústavnej sťažnosti rozsudok predložiť.“

V podaní   doručenom   ústavnému   súdu   2.   januára   2006   sťažovateľka   predložila ústavnému súdu rozsudok okresného súdu č. k. 12 C 89/90-343 z 27. apríla 2004 a rozsudok krajského súdu č. k. 3 Co 233/2004-388, 3 Co 234/2004 a oznámila, že predmetný rozsudok krajského súdu jej bol doručený 8. decembra 2005.

Sťažovateľka   na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   navrhla,   aby ústavný   súd vydal nález, v ktorom vysloví, že namietaným postupom okresného súdu a jeho rozsudkom z 27. apríla 2004 a namietaným postupom krajského súdu a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2005 boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozsudok krajského súdu sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie   a rozhodnutie,   krajskému   súdu   sa   ukladá   odložiť   vykonateľnosť   ním   prijatého právoplatného rozsudku a sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk, ktoré je povinný zaplatiť okresný súd, a vo výške 100 000 Sk, ktoré je povinný zaplatiť krajský súd.

Sťažovateľka s odôvodnením, že opakovane navštívila advokátsku kanceláriu, kde však nezastihla advokáta, a najmä poukázaním na jej majetkové a osobné pomery požiadala ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 89/90 a jeho rozsudkom č. k. 12 C 89/90-343 z 27. apríla   2004   a   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Co 233/2004, 3   Co   234/2004   a jeho   rozsudkom   č.   k.   3   Co   233/2004-388, 3 Co 234/2004 zo 6. októbra 2005 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   Z uvedeného   teda   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   predovšetkým   to,   že rozsudkom okresného súdu č. k. 12 C 89/90-343 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a taktiež namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   12   C   89/90   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. 1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou napadla tak rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc   preskúmavať   postup   a rozhodnutie   okresného   súdu,   pretože   jeho   predmetné rozhodnutie   preskúmal   krajský   súd   v dôsledku   odvolania   sťažovateľky.   Z tohto   dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku okresného súdu č. k. 12 C 89/90-343) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

1. 2. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 89/90, k tomu treba uviesť nasledovné:

Jednou zo zákonných podmienok pre prijatie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy na ďalšie konanie   je   jej   podanie   v lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde, t. j. v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Predmetná sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 6. decembra 2005. Je nesporné, že sťažovateľka sa o „inom zásahu“ do jej práv, totiž že prípadne dochádza k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní okresného súdu, dozvedela najneskôr 27. apríla 2004, keď bol   vyhlásený rozsudok   okresného súdu č.   k.   12   C 89/90-343.   Napriek skutočnosti,   že sťažovateľka výslovne napáda aj zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní pred okresným súdom, túto sťažnosť podala dávno po skončení tohto konania. Sťažovateľka podala teda sťažnosť po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom na jej podanie v konaní   pred   okresným   súdom.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 55/02) ochrana základného práva vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   ešte   trvalo.   Podľa   tvrdenia obsiahnutého v sťažnosti o takýto prípad v napadnutom konaní pred okresným súdom nejde a okrem toho predmetná sťažnosť vo vzťahu k okresnému súdu bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať opodstatnenosťou námietok uvedených v tejto časti sťažnosti, a preto sťažnosť v tomto bode odmietol ako oneskorene podanú.

2. Sťažovateľka namieta aj to, že rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Co 233/2004-388, 3 Co 234/2004 zo 6. októbra 2005 došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   a taktiež   namieta,   že   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Co   233/2004, 3   Co   234/2004   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

2. 1. Pokiaľ sťažovateľka svojou sťažnosťou namietla, že rozsudkom krajského súdu č.   k.   3   Co   233/2004-388, 3   Co   234/2004   zo   6.   októbra   2005   došlo   k porušeniu   jej základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   k tomu   ústavný   súd   pripomína,   že   podľa   svojej konštantnej   judikatúry   nemá   zásadne   oprávnenie   preskúmavať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky so skutkovými zisteniami („nebola   dodržaná   zásada   náležitého   zistenia   skutkového   stavu“), postupom („k mojej záležitosti pristupoval formálne“) a právnym názorom (nepriznal tiež ani jeden násobok   sťaženia   spoločenského   uplatnenia) krajského   súdu   vyjadreným   v jeho napadnutom rozsudku.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že:«(...) navrhovateľka viackrát rozširovala svoj návrh, ako aj zmenila pôvodne podaný návrh.   Súd   prvého   stupňa   však   o týchto   zmenách   nerozhodoval   uznesením.   Je   však nesporné, že konal o poslednom jej návrhu zo dňa 25. 11. 2003, čo je zrejmé z rozhodnutia vo veci samej.

Navrhovateľka aj v odvolacom konaní zotrvala na nárokoch tak, ako ich upravila dňa 25. 11. 2003 a tvrdila, že v dôsledku predmetného pracovného úrazu sa jej natoľko zhoršil zdravotný stav, že musela začať používať po tomto úraze dve francúzske barle, hoci dovtedy používala iba vychádzkovú paličku a podstatne sa jej zhoršila chôdza. Následkom toho a pre prístup školy, kde vykonávala prácu bola nútená odísť do invalidného dôchodku. Z vykonaného   dokazovania   pred   súdom   prvého   stupňa   bolo   preukázané,   že navrhovateľke bol jej vtedajším zamestnávateľom uznaný pracovný úraz, za ktorý aj bola odškodnená titulom bolestného vo výške ohodnotenia 15 bodov.

Z obsahu znaleckého posudku MUDr. S. V. a jej výsluchu na pojednávaniach pred súdom prvého   stupňa   mal odvolací súd preukázané,   že nie   je   príčinná   súvislosť   medzi úrazom, ktorý sa stal navrhovateľke dňa 22. 4. 1988 a jej invaliditou.

Z obsahu   spisu,   ale   aj   iných   súdnych   konaní   mal   odvolací   súd   preukázané,   že navrhovateľka mala vážne zhoršený zdravotný stav a chôdzu sťaženú dlhšie obdobie pred uvedeným úrazom. Pred týmto úrazom používala už dve francúzske barle. Tieto skutočnosti mal   odvolací   súd   preukázané   z listu   navrhovateľky   adresovanému   ObNV   B. zo   dňa 6. 2. 1988,   v ktorom   liste   na   str.   2   udáva:   „...Nehovoriac   už   o tom,   že   pre   učiteľa chodiaceho s dvoma francúzskymi barlami je nevhodný prístup do triedy, ktorá neumožňuje bezpečný príchod ku katedre...“, listu zo dňa 26. 10. 1987 adresovanému riaditeľovi školy: „...   je   nútený   vyučovať   takmer   tretinu   vyučovacej   povinnosti   telesne   postihnutý   učiteľ chodiaci s oporou - ortopedickými pomôckami...“ (...) list zo dňa 29. 8. 1987 adresovaný navrhovateľkou riaditeľstvu školy: „...V školských službách pôsobím už 18. rok svojej praxe a na tejto škole pôsobím už od roku 1971 a moja práca v prospech školy bola maximálne angažovaná a kvalitná čoho dôkazom je, že som zdravotne veľmi utrpela a zhoršil sa mi veľmi vážne zdravotný stav...“, ďalej z odvolania navrhovateľky v konaní Okresného súdu Bratislava   I č.   k.   8   C   68/88   zo   dňa   14.   4.   1989   (v   konaní   sa   navrhovateľka   domáha mzdových   nárokov),   v ktorom   opisuje   udalosti   zo   dňa   3. 4. 1987   okrem   iného   udáva: „... Takýto postup odporcu mi spôsobil ťažkú ujmu na zdraví už v prvý deň po príchode na pracovisko   z liečenia   (z   liečenia   nastúpila   navrhovateľka   do   práce   podľa   údajov navrhovateľky   v predmetnom   odvolaní   na   str.   4   dňa   9. 3. 1987)   a následné   dni...“, z odvolania navrhovateľky v konaní Okresného súdu Bratislava I č. k. 14 C 36/88 zo dňa 16. 3. 1988, v ktorom navrhovateľka udáva: „... Dňa 9. 3. 1987 som nastúpila do práce po liečení a hneď v tento prvý deň svojej práce vyvolali proti mne riad. školy a zamestnávateľ závažný spor... Ešte v ten deň sa mi zdravotný stav zhoršil a bola mi privolaná lekárska pomoc... Závažne mi zhoršila táto situácia zdravotný stav odvtedy sa zhoršil, chôdzu mám už veľmi sťaženú – o dvoch ortopedických pomôckach a schodište je už ťažko prekonateľný problém, veľakrát nemôžem zdolať architektonické bariéry...“.

Odvolací   súd   vzhľadom   na   uvedené   vyššie   vyhodnotil   tvrdenia   navrhovateľky v odvolacom konaní s vychádzkovou paličkou pred úrazom zo dňa 22. 4. 1988 a prípadných jej aktivitách pred týmto úrazom za nepravdivé. Je nesporé aj zo znaleckého posudku, že zdravotné postihnutie navrhovateľky sa postupne zhoršovalo. Invalidita navrhovateľky však nie je v príčinnej súvislosti s úrazom zo dňa 22. 4. 1988. Tento úraz nemal vplyv na tak závažné zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľky ako udáva v tomto konaní a ani na jej chôdzu o dvoch francúzskych barliach. Takýmto stavom trpela už pred úrazom používala francúzske barle pre sťaženú chôdzu.

Odvolací   súd   preto   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   pokiaľ   ide   o zamietajúce   časti podľa § 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil. (...) Súd prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie,   vo   veci   správne   rozhodol   a svoje   rozhodnutie   aj   rozsiahle   a podrobne odôvodnil.   Keďže   nesprávny   procesný   postup   súdu   prvého   stupňa   pokiaľ   ide   o zmeny návrhu, prípadne jeho rozšírenie nemal vplyv na nesprávnosť rozhodnutia, odvolací súd k týmto procesným pochybeniam neprihliadal.»

Odvolací súd rozsudok okresného súdu v časti o trovách konania a trovách znalca pre nedostatok   podkladov   pre   prípadné   potvrdenie   alebo   zmenu   rozhodnutia,   podľa   §   221 Občianskeho súdneho poriadku zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad krajského súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   napadnutého   postupu   a rozhodnutia   krajského   súdu.   Preto   bolo   potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. 2.   Sťažovateľka   napokon   namietala   aj   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 233/2004, 3 Co 234/2004.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. (...)

Z   prehľadu   procesných   úkonov,   ktoré   vyplývajú   z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľky proti napadnutému rozsudku okresného súdu v období od augusta 2004 do októbra 2005, teda na rozhodnutie potreboval štrnásť mesiacov.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky posúdil ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu, že namietaný postup krajského súdu vzhľadom na celkovú dobu trvania konania, prihliadnuc na nutnosť primeraného času na štúdium spisu, resp. veci a na celkové okolnosti daného prípadu,   nemožno považovať za porušenie práva garantovaného v čl. 48   ods.   2 ústavy. Z judikatúry ústavného súdu navyše vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (pozri   napr.   rozhodnutie I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať namietaný postup krajského súdu za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   citovaného   článku   ústavy,   preto   bolo   potrebné   sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2006