znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 69/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Tatiany Cicerovej, bytom T., a Štefana Cicera, bytom T., zastúpených advokátkou JUDr. M. U., B., ktorou namietali porušenie čl. 2, čl. 12, čl. 13, čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, ako aj postupom TEXICOM Bavlnárske závody, štátny podnik v likvidácii, T., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Tatiany Cicerovej a Štefana Cicera o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním zo 16. marca 2005 doručeným Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 8. apríla 2005, označeným ako „Ústavná sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR“ Tatiana   Cicerová,   bytom   T.,   a Štefan   Cicer,   bytom   T.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpení advokátkou JUDr. M. U., B., namietali porušenie čl. 2, čl. 12, čl. 13, čl. 20 a čl. 46 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Ministerstva   hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), ako aj postupom TEXICOM Bavlnárske závody, štátny podnik v likvidácii, T. (ďalej len „štátny podnik“).

Sťažovatelia   požadujú,   aby ústavný súd   vyslovil   „šikanózne uplatňovanie   práva“ voči nim zo strany ministerstva a štátneho podniku, ako aj porušenie „práva na pokojné užívanie   vlastníctva“ zo   strany   oboch   inštitúcii.   Požadujú   tiež   primerané   finančné zadosťučinenie od ministerstva vo výške 4 000 000 Sk.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia dohodou z 27. decembra 1991 nadobudli od štátneho podniku nehnuteľný majetok v rámci reštitúcie. Neskôr sa štátny podnik v súdnom konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod sp. zn. 13 C 156/92 úspešne domohol vyslovenia čiastočnej neplatnosti reštitučnej dohody, následkom čoho sťažovatelia časť reštituovaného majetku štátnemu podniku vrátili. V roku 1994 podal štátny podnik okresnému súdu ďalšiu žalobu o vyslovenie neplatnosti zvyšnej časti   reštitučnej   zmluvy.   Spor   pretrvával   až   do   roku   2000   a štátny   podnik   ho   prehral. Z rovnakých   dôvodov   ako   v roku   1994   podal   štátny   podnik   ďalšiu   žalobu   o určenie vlastníckeho   práva   v novembri   2004   spojenú   so   žiadosťou   o vydanie   predbežného opatrenia. Pre nedostatky podania, ktoré neboli ani dodatočne odstránené, bola táto žaloba odmietnutá. Dňa 26. januára 2005 podal štátny podnik znova žalobu o určenie vlastníckeho práva   voči   sťažovateľom,   pričom   toto   konanie   prebieha   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 13 C 18/2005 a nie je dosiaľ ukončené.

Sťažovatelia   vnímajú   postup   štátneho   podniku   ako   „šikanózny“.   Ustavičné podávanie   nových   žalôb za   situácie,   keď   už   pred   viac ako   10   rokmi   zmluvnou   cestou legitímne nadobudli vlastnícke právo, vnímajú ako šikanovanie a porušenie práva pokojne užívať majetok. Sťažovatelia sú už v pokročilom veku, a preto takýto postup je pre nich celkom   neprijateľný.   Podľa   názoru   sťažovateľov   štátny   podnik   koná   podľa   pokynov ministerstva, ktoré je preto za neúnosný stav takisto zodpovedné.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   proti   porušeniu   základných   práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Treba uviesť, že v danom prípade je jednoznačne v právomoci všeobecných súdov poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľov. Ak sú sťažovatelia toho názoru, že postup štátneho podniku, resp. ministerstva je vo vzťahu voči ním „šikanózny“, resp. nezákonný, ochranu im musí poskytnúť všeobecný súd. Je v právomoci všeobecného súdu   neúplné   podania   štátneho   podniku   zákonným   postupom   odmietnuť,   prípadne   pri podaniach, o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté, konanie zastaviť atď. Nie je však možné štátnemu podniku zabrániť v tom, aby sa obrátil na súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2005