znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 69/04-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2004 predbežne prerokoval sťažnosť 1. Slovenskej republiky, zastúpenej Okresnou prokuratúrou Bratislava III, a 2. generálneho prokurátora Slovenskej republiky, vo veci porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. decembra 2002 sp. zn. M Cdo 37/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Slovenskej republiky, zastúpenej Okresnou prokuratúrou Bratislava III, a generálneho prokurátora Slovenskej republiky   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2003 doručená sťažnosť 1. Slovenskej republiky, zastúpenej Okresnou prokuratúrou Bratislava III,   a   2.   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „sťažovatelia“,   resp. „sťažovateľ 1“ alebo „sťažovateľ 2“), zastúpených JUDr. I. A., okresnou prokurátorkou Bratislava   III,   a JUDr.   M.   H.,   generálnym   prokurátorom   Slovenskej   republiky,   ktorou namietali porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 18. decembra 2002 sp. zn. M Cdo 37/01.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že: «Návrhom zo dňa 2. novembra 1995 č. k. Pc 2030/95-9 sa sťažovateľ v 1. rade voči odporcom: 1) Západoslovenské lesy š. p., Pekná cesta č. 19, Bratislava, 2) Ing. I. K., J., 3) E. K., J., domáhal určenia neplatnosti prevodu majetku štátu na iné osoby, a to na základe článku IV. ods. 1 zákona č. 17/1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 253/1991 Zb. o pôsobnosti orgánov Slovenskej republiky vo veciach prevodov majetku štátu na iné osoby a o Fonde národného majetku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov a zákon č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 17/1993 Z. z.“).

V priebehu konania o tomto návrhu došlo k rozdeleniu odporcu v 1.   rade – š. p. Západoslovenské lesy – na dva štátne podniky – š. p. Lesy Bratislava a š. p. Lesy Trenčín. Práva   a povinnosti   súvisiace   s právnym   vzťahom,   tvoriacim   predmet   konania   o návrhu sťažovateľa v 1. rade, prešli na š. p. Lesy Bratislava (ako o tom svedčia napokon i listinné dôkazy, obsiahnuté v spise Okresného súdu Bratislava – vidiek, neskôr Okresného súdu Bratislava III sp. zn. V-2 7 C 169/95 na č. l. 59, 73 – 77).

Po vykonanom dokazovaní vyniesol Okresný súd Bratislava III dňa 9. 9. 1998 pod č. k. V-2 7 C 169/95-83 rozsudok, ktorým návrh zamietol a odporcom nepriznal náhradu trov konania.   Rešpektujúc   skutočnosti,   ktoré   vyšli   za   konania   najavo,   označil   Okresný   súd Bratislava III v predmetnom rozsudku odporcu v 1. rade, a to „Lesy Bratislava š. p., Pekná cesta   19,   Bratislava“.   V dôsledku   odvolania   navrhovateľa   konal   vo   veci   Krajský   súd v Bratislave, ktorý rozsudkom zo 17. februára 1999 č. k. 17 Co 444/98-116 napadnutý rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   a odporcom   1)   až   3)   nepriznal   náhradu   trov odvolacieho konania.

Po vynesení tohto rozsudku, avšak ešte pred jeho doručením, došlo s účinnosťou od 29. 10. 1999 k zlúčeniu š. p. Lesy Bratislava spolu s ďalšími štátnymi podnikmi obdobného zamerania,   čím   vznikol   štátny   podnik   Lesy   Slovenskej   republiky   so   sídlom   v Banskej Bystrici,   nám.   SNP   č.   8.   O tejto   zmene   však   všeobecné   súdy   konajúce   vo   veci   nemali vedomosť, pretože im to nikto neoznámil. Zrejme preto Okresný súd Bratislava III dňa 13. 6. 2000 doručoval vyššie uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave odporcovi v 1. rade na adresu „Západoslovenské lesy, š. p., Pekná cesta 19, 813 52 Bratislava 3“. Až na doklade   o doručení   tohto   rozsudku   sa   nachádza   odtlačok   pečiatky   Lesy   Slovenskej republiky, štátny podnik Banská Bystrica, pracovisko Bratislava (č. l. 123 spisu).

Oba   vyššie   citované   rozsudky   napadol   mimoriadnym   dovolaním   generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“) dňa 25. júna 2001 pod č. k. VI Pz 683/00-2. O tomto mimoriadnom dovolaní konal Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „súd“) pod sp. zn. M Cdo 37/01, pričom konanie uznesením z 18. decembra 2002 č.   k.   M   Cdo   37/01   zastavil   a žiadnemu   z účastníkov   nepriznal   právo   na   náhradu   trov konania.   Svoje   rozhodnutie   súd   v podstate   odôvodnil   konštatovaním,   že   „generálny prokurátor   SR   v mimoriadnom   dovolaní   z 25.   6.   2001   označil   za   jedného   z účastníkov konania (žalovaného v 1. rade) subjekt, ktorý od 29. 10. 1999 neexistuje; od tohto časového úseku   totiž   správu   lesného   a iného   majetku   (okrem   iného)   vo   vlastníctve   Slovenskej republiky, vykonáva právnická osoba s názvom: Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik so sídlom v Banskej Bystrici, Nám. SNP č. 8.

Ak v konaní, v ktorom sa účastenstvo zakladá § 90, vety prvej, O. s. p., bol označený za účastníka konania ten, kto nemá spôsobilosť byť účastníkom konania, ide o nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. Preto je súd povinný v ktoromkoľvek štádiu konania k tomuto nedostatku podmienky konania prihliadnuť a konanie zastaviť tak, ako to musel urobiť v tomto prípade i dovolací súd (§ 103, § 104 ods. 1, § 243c O. s. p.)“. Týmto   uznesením   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľov   na   súdnu   a inú   právnu ochranu.

Podľa   §   3   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   občianske   súdne   konanie   je   jednou   zo   záruk   zákonnosti a slúži   na jej upevňovanie   a rozvíjanie.   Každý   má   právo   domáhať sa na   súde   ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené.

Podľa § 42 ods. 3 OSP, pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom   rovnopisov   a s prílohami   tak,   aby   jeden   rovnopis   zostal   na   súde   a aby   každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.

Podľa § 43 OSP predseda senátu vyzve účastníkov, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné   podanie   v určenej   lehote   opravili   alebo   doplnili.   Poučuje   účastníkov   aj o tom, ako treba opravu alebo doplnenie urobiť.

Ak sa napriek výzve predsedu senátu podanie neopraví alebo nedoplní a v konaní nemožno pre tento nedostatok pokračovať, súd konanie zastaví. O týchto následkoch musí byť účastník poučený.

Podľa § 90 OSP účastníkmi konania sú navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný) alebo tí, ktorých zákon za účastníkov označuje.

Podľa   §   103   OSP   kedykoľvek   za   konania   prihliada   súd   na   to,   či   sú   splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1, vety prvej, ods. 2, vety prvej, ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia.

Podľa   §   241   ods.   1   vety   prvej   OSP   v dovolaní   sa   musí   popri   všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda, prípadne ktoré dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie dôvodov dovolania a čoho sa dovolateľ domáha.

Podľa   §   243h   OSP   v mimoriadnom   dovolaní   sa   musí   popri   všeobecných náležitostiach podania (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto rozhodnutie napáda.

Podľa § 14 ods. 4 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnom podniku“) zlučovaný podnik zaniká a jeho majetok a záväzky prechádzajú na preberajúci podnik.

Týmito ustanoveniami sa súd dôsledne neriadil. Základným pochybením súdu bolo, že mimoriadne dovolanie sťažovateľa v 2. rade podriadil   režimu   ustanovenia   §   90   OSP   (ktorý   napokon   aj   nesprávne   citoval   slovami „podľa   §   90,   vety   prvej   O.   s.   p.  ...“),   ako   keby   bolo   návrhom   na   začatie   konania. Mimoriadne   dovolanie   je   však   mimoriadnym   opravným   prostriedkom,   a preto   podlieha režimu podania. Jeho náležitosti stanovuje § 243h OSP s použitím § 42 ods. 3 OSP. Tieto náležitosti mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „mimoriadne dovolanie“) má.

Keďže   sa   prokurátor   pri   podávaní   mimoriadneho   dovolania   riadi   ustanoveniami § 243h OSP s použitím § 42 ods. 3 OSP, nepodáva mimoriadne dovolanie proti určitým účastníkom konania, ale proti určitému rozhodnutiu súdu. Toto rozhodnutie musí presne označiť, z čoho vyplýva jeho povinnosť použiť tie isté údaje o účastníkoch konania, ktoré sa uvádzajú   v záhlaví   rozsudku.   Pritom   je   právne   bezvýznamné,   či   v období   od   vydania rozsudku do podania mimoriadneho dovolania prišlo k zmenám vo vzťahu k niektorému z účastníkov.

Zo spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. V-2 7 C 169/95, ani z uznesenia súdu č. k. M Cdo 37/01 z 18. decembra 2002 nevyplýva, akým spôsobom sa súd dozvedel, že žalovaný v 1. rade, t. j. Lesy Bratislava š. p., Pekná cesta 19, Bratislava, od 29. októbra 1999 neexistuje. Bez ohľadu na spôsob tohto zistenia bolo povinnosťou súdu skúmať, či práva a povinnosti zaniknutého subjektu neprešli na iný subjekt, a to tým skôr, ak sám konštatuje, že „správu lesného a iného majetku (okrem iného) vo vlastníctve Slovenskej republiky, vykonáva právnická osoba s názvom: Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik so sídlom v Banskej Bystrici, nám. SNP č. 8“. Až podľa výsledkov takéhoto skúmania by bolo možné   v súlade   so   zákonom   zvážiť   odstraniteľnosť   alebo   neodstraniteľnosť   podmienky konania. Takéto šetrenie – ako vyplýva z vyššie citovaného uznesenia – súd nevykonal. Ak by súd postupoval štandardným spôsobom, musel by sa pred svojím rozhodnutím oboznámiť s rozhodnutím príslušného registrového súdu – či už Okresného súdu Bratislava I z 29. októbra 1999 č. k. ZPZ: 44/Pš/1999, Pš 313/B vo vzťahu k zaniknutému štátnemu podniku Lesy Bratislava, alebo Okresného súdu v Banskej Bystrici z 29. októbra 1999 č. k. ZPZ: 41/Pš/1999, Pš 155/S vo vzťahu k novovzniknutému štátnemu podniku Lesy Slovenskej republiky.   Z ktoréhokoľvek   z týchto   rozhodnutí   mohol   súd   získať   informáciu,   že   štátny podnik Lesy Bratislava zanikol zlúčením do štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky, ktorý   preberá   na   seba   všetky   práva,   záväzky   a pohľadávky,   aj   neznáme,   po   zrušenom štátnom podniku Lesy Bratislava. Z toho potom ďalej vyplýva, že na štátny podnik prešlo zo zákona   (§   14   ods.   4   zákona   o štátnom   podniku)   aj   právo   (pasívna   legitimácia)   byť účastníkom konania vo veci návrhu podaného sťažovateľom v 1. rade, a teda aj konania o mimoriadnom dovolaní, vedeného súdom pod sp. zn. M Cdo 37/01. Nebol tu daný žiaden nedostatok podmienky konania a bolo preto povinnosťou súdu po upresnení zmien na strane žalovaného v 1. rade preskúmať mimoriadne dovolanie z vecného hľadiska a rozhodnúť v merite veci. Ak tak súd v danom prípade nepostupoval, ale v rozpore s platným právnym poriadkom konanie zastavil, porušil právo sťažovateľa v 1. rade na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ak   by   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   nemienil   prisvedčiť   vyššie   uvedenej argumentácii   a dospel   by   k záveru,   že   v mimoriadnom   dovolaní   bol   žalovaný   v 1.   rade označený nesprávne, aj v takomto prípade je potrebné poukázať na procesné pochybenie súdu, ktoré malo za následok porušenie práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle článku 46 ods.   1 ústavy.   V takomto   prípade by bolo povinnosťou súdu vyzvať sťažovateľa v 1. rade (ako účastníka konania) alebo sťažovateľa v 2. rade (ako podateľa mimoriadneho dovolania), aby vadu v označení žalovaného v 1. rade odstránil, a súčasne ho poučiť, že neodstránenie vady bude mať za následok zastavenie konania. Len následne, ak by bol subjekt oslovený súdom nečinný, by bolo možné uvažovať o prípadnom zastavení konania.

Nemožno   napokon   vylúčiť   ani   predpoklad,   že   nezákonným   zastavením   konania o mimoriadnom   dovolaní   bolo   porušené   aj   právo   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 ústavy, pretože generálny prokurátor   Slovenskej   republiky   má   právo,   aby   súd   preskúmal   podané   mimoriadne dovolanie po vecnej stránke a rozhodol o ňom. Existencia tohto práva nevylučuje existenciu obdobného práva účastníkov konania.

Právny   vzťah   spočívajúci   v prevode   majetku   štátu   na   iné   osoby,   je   vzťahom občianskoprávnym.   Rovnako   občianskoprávnym   vzťahom   je   potom   i právny   vzťah spočívajúci   v spore   o neplatnosť   takéhoto   prevodu.   Slovenská   republika   je   účastníkom právneho vzťahu spočívajúceho v spore o neplatnosť prevodu majetku štátu na iné osoby (čl. IV. ods. 1 zákona č. 17/1993 Z. z.); je preto právnickou osobou (§ 21 Občianskeho zákonníka).

Proti uzneseniu súdu nie je prípustný opravný prostriedok [§ 202 ods. 3, písm. e), § 243f ods. 2, písm. c) OSP]. Uznesenie súdu z 18. decembra 2002 č. k. M Cdo 37/01 nadobudlo právoplatnosť 21. januára 2003.

Túto   ústavnú   sťažnosť   podáva   aj   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky, využívajúc   pritom   jednak   oprávnenie,   dané   mu   ustanovením   §   29   písm.   a)   zákona č. 154/2001   Z.   z.   o prokurátoroch   a právnych   čakateľoch   prokuratúry,   ako   aj   preto,   že uznesením z 18. decembra 2002 č. k. M Cdo 31/97 súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že túto ústavnú sťažnosť podala oprávnená osoba   riadne   a včas.   Obaja   sťažovatelia   podávajú   túto   sťažnosť   súčasne   z opatrnosti, vedení snahou predísť odmietnutiu sťažnosti len z formálnych dôvodov.»

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vydal tento nález:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. decembra 2002 č. k. Mcdo 37/01,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   21.   marca   2003   (...),   bolo   porušené   právo sťažovateľov   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1Ústavy   Slovenskej republiky; ústavný súd uznesenie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...)Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia,   a   to   1.   Slovenská   republika,   zastúpená   Okresnou   prokuratúrou Bratislava III, a 2. generálny prokurátor Slovenskej republiky, namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu z 18. decembra 2002 sp. zn. M Cdo 37/01.

Podľa čl. 127 ústavy predmetom ochrany ústavného súdu sú len základné práva alebo slobody fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ich ľudské práva a základné slobody vyplývajúce   z príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   o ľudských   právach   a základných slobodách, pričom ochrana podľa uvedeného článku ústavy sa poskytuje voči nositeľom verejnej   moci.   Sťažovatelia,   konkrétne   Slovenská   republika,   zastúpená   Okresnou prokuratúrou   Bratislava III,   a generálny prokurátor   Slovenskej   republiky, ktorí   sú   sami nositeľmi verejnej moci, sa nemôžu domáhať ochrany podľa čl. 127 ústavy, preto je ich sťažnosť nezlučiteľná rationae materiae a rationae personae s týmto článkom ústavy.

Tento článok v znení účinnom   od 1.   januára 2002   podľa   názoru   ústavného   súdu zvýraznil prirodzenú koncepciu základných práv a slobôd podľa ústavy okrem iného aj tým, že   z hľadiska   ochrany   poskytovanej   ústavným   súdom   už   nerozlišuje   medzi   ochranou základných   práv   a slobôd   zaručených   v ústave   a ochranou   ľudských   práv   a základných slobôd   zaručených   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve o ľudských   právach   a základných slobodách, že bez ohľadu na tento prameň práva môže ústavný súd rovnakým spôsobom sankcionovať ich porušenia tým, že napr. zruší rozhodnutie, opatrenie alebo zásah, ktorým boli porušené, a dokonca môže priznať tomu, koho práva boli takto porušené, primerané finančné zadosťučinenie, čo sú právne prostriedky nápravy svojou povahou typické pre individuálnu ochranu základných práv a slobôd, a nie pre ochranu orgánov verejnej moci a na ich roveň postavených právnických osôb.

Podľa názoru ústavného súdu by bolo nelogické a v zrejmom rozpore s prirodzenou koncepciou   ľudských   práv   a základných   slobôd,   z ktorej   vychádza   aj   ústavná   úprava základných práv a slobôd (pozri napr. PL. ÚS 18/95, PL. ÚS 4/97, PL. ÚS 6/01), ak by ich nositeľom mohli byť aj orgán verejnej moci alebo právnická osoba verejného práva s tým istým   oprávnením   na   ich   ústavnú   ochranu,   ktorú   im   proti   zásahom   týchto   subjektov poskytuje ústavný súd podľa čl. 127 ústavy.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľov   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2004