znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 69/03-31

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo zudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 11. júna 2003 prerokoval prijatú sťažnosť PhDr. V. K., bytom Š., zastúpeného advokátom JUDr. P. B., Š., vo   veci   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prerokovanie   jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Galante v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 19/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Galante v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 19/96   p o r u š i l   právo PhDr. V. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému   súdu   v Galante   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   19/96 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. PhDr. V. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Galante povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. PhDr. V. K.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 194 Sk (slovom   trinásťtisícstodeväťdesiatštyri   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd v Galante p o v i n n ý   mu   vyplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   P.   B.   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. I. ÚS 69/03-11   z 26.   marca   2003   prijal   podľa   §   25   ods. 3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť PhDr. V. K., bytom Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom   JUDr.   P.   B.,   Š.,   v časti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   v Galante   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní o ochranu   autorských   práv   a náhradu   nemajetkovej   a majetkovej   ujmy   v peniazoch vedenom pod sp. zn. 7 C 19/96 na konanie.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   Okresný   súd   v Galante,   zastúpený   jeho   podpredsedníčkou,   vyjadrením č. Spr 404/03   z 25.   apríla   2003   a sťažovateľ,   zastúpený   svojím   právnym   zástupcom, stanoviskom zo 16. mája 2003.

Okresný súd vo vyjadrení k opodstatnenosti prijatej sťažnosti konštatoval, že: „Je pravdou,   že konanie je zdĺhavé, ktorá   skutočnosť vyplýva   odchodom   viacerých   sudcov z tunajšieho súdu, po ktorých veci vybavovali sudcovia tunajšieho súdu a tiež z väčšieho množstva nápadu, najmä v roku 1997 súvisiaceho s druhou vlnou privatizácie.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   okresného   súdu konštatoval, že: „Z písomného vyjadrenia Okresného súdu v Galante z 25. apríla 2003 je zjavné,   že   okresný   súd   nevyvracia   naše   tvrdenia   z ústavnej   sťažnosti,   naopak,   uznáva neprimeranú zdĺhavosť konania sp. zn. 7 C 19/96.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ je v občianskom   právnom   spore   o ochranu autorských   práv   a náhradu nemajetkovej   a majetkovej   ujmy   v peniazoch   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 7 C 19/96 žalovaným účastníkom konania. Konanie začalo 29. marca 1996. Po vykonaní prvotných   procesných   úkonov   (zabezpečenie   úhrady   súdneho   poplatku,   vyjadrenia sťažovateľa   k žalobe)   bolo   prvé   pojednávanie   vytýčené   na   23.   apríl   1997.   Na   tomto pojednávaní žalobca konkretizoval svoje peňažné nároky a navrhol zabezpečenie listinných dôkazov od príslušných mediálnych ustanovizní (Slovenskej televízie Bratislava – ďalej len „STV“; VTV Cable tv s. r. o. Žarnovica).

Na pojednávaní konanom 14. mája 1997 sa sťažovateľ vyjadril k predmetu sporu. Pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   doplnenia   dôkazného   materiálu   (scenár   filmu) žalobcom   a zabezpečenia   už   požadovaných   listinných   dôkazov   od   vyššie   uvedených mediálnych spoločností.

Pojednávanie vytýčené na 11. jún 1997 bolo odročené (neprítomnosť žalobcu a jeho právneho zástupcu) na 25. jún 1997. Na tomto pojednávaní (prítomní účastníci konania) boli oboznámené súdu doručené listinné dôkazy, ku ktorým sa vyjadrili (vo vzťahu k predmetu sporu) obaja účastníci. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa   30.   júna   1997   žalobca   oznámil   okresnému   súdu   adresy   na   vypočutie   ním navrhovaných svedkov.

Opatrením   podpredsedu   okresného   súdu   z 11.   júla   1997   bola   predmetná   vec pridelená inému sudcovi (zákonný sudca bol preložený na iný súd).

Okresný   súd   zaslal   6.   októbra   1997   druhopisy   zápisu   doterajších   pojednávaní Obvodnému oddeleniu Policajného zboru v Šali.

Dňa 2. februára 1999 vytýčil okresný súd termín pojednávania na 30. marec 1999, ktorý   následne   (sťažovateľ   ospravedlnil   svoju   neúčasť)   preložil   na   6.   máj   1999. Pojednávanie bolo odročené na 8. jún 1999 (žalobca požiadal o lehotu na zabezpečenie si nového   právneho   zástupcu).   Aj   toto   pojednávanie   (prítomný   len   sťažovateľ,   žalobca ospravedlnený) bolo odročené.

Na pojednávaní konanom 14. októbra 1999 boli vypočutí účastníci k predmetu veci. Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   vyžiadania   si   ďalších   dôkazných materiálov od STV a od producenta filmu.

STV 18. januára 2000 okresnému súdu oznámila, že ním požadované dokumenty jej boli odcudzené a vymazané z archívu a z evidencie v počítači.

Okresný súd v súvislosti s vyššie uvedeným oznamom STV požiadal 1. marca 2000 žalobcu, aby na podporu svojich tvrdení v žalobe navrhol iné dôkazy, prípadne svedkov.

Právny zástupca žalobcu 23. marca 2000 oznámil okresnému súdu mená a adresy štyroch svedkov, ktorí mali potvrdiť v žalobe tvrdené skutočnosti.

Okresný súd 26. apríla 2000 vytýčil termín pojednávania na 7. jún 2000. Z poštou nedoručenej zásielky zistil, že žalobca zomrel.

Pojednávanie konané 7. júna 2000 okresný súd odročil na neurčito za účelom zistenia dedičov žalobcu.   V mesiacoch júl až október 2000 zisťoval okresný súd miesto (obvod mesta   Bratislava)   úmrtia   žalobcu   (dožiadania   na   Okresný   súd   Bratislava   II;   evidenciu obyvateľstva pri príslušnom oddelení Policajného zboru v Bratislave; právneho zástupcu žalobcu).

Dňa 6. novembra 2000 manželka žalobcu oznámila okresnému súdu požadovaný údaj.

Okresný   súd   1.   februára   2001   požiadal   Okresný   súd   Bratislava   II   o podanie informácie o dedičskom konaní. Dňa 12. marca 2001 mu bolo spätne doručené osvedčenie o dedičstve po neb. žalobcovi (dedili manželka a syn).

Okresný súd 13. decembra 2002 požiadal dedičov, aby mu oznámili, či trvajú na podanom návrhu, ak áno, tak žiadal upresniť petit žaloby.

Právny   zástupca   manželky   neb.   žalobcu   7.   marca   2003   oznámil, že   táto   trvá   na podanej žalobe.

Okresný súd 24. apríla 2003 vytýčil termín pojednávania na 23. máj 2003. Aj toto pojednávanie bolo podľa zistenia ústavného súdu odročené.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...)“.

V petite svojej sťažnosti sťažovateľ žiadal vyslovenie porušenia vyššie označených základných   práv   zaručených   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   prikázanie okresnému   súdu   vo   veci   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 150 000 Sk a trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Okresný   súd   vo   svojom   vyššie   citovanom   vyjadrení   priznal   síce,   že   konanie   je „zdĺhavé“, ale ospravedlňoval ho personálnymi problémami a vysokým nápadom vecí na súd.

Sťažovateľ   v stanovisku   k vyjadreniu   okresného   súdu   vyslovil   názor,   že   toto vyjadrenie   „nevyvracia   naše   tvrdenia   z ústavnej   sťažnosti,   naopak   uznáva   neprimeranú zdĺhavosť konania“.

Sťažovateľ podal   opakovane sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle príslušných ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Vyššie uvedený právny názor ústavného súdu je vzhľadom na okolnosti danej veci (konanie   o ochranu   autorských   práv   a   náhradu   nemajetkovej   a majetkovej   ujmy v peniazoch)   aplikovateľný   aj   vo   vzťahu   k právnej   neistote   osoby,   ktorá   je   žalovaným účastníkom, resp. odporcom v konaní pred všeobecným súdom.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98). Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom   konania   na   Okresnom   súde   v Galante   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 7 C 19/96 je rozhodovanie o ochrane autorských práv.

Ústavný súd zo skutočností uvádzaných okresným súdom ani z obsahu spisu nezistil žiadnu takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver takej zložitosti posudzovanej veci, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší priebeh konania.

2. Pokiaľ ide o „správanie“ sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu, najmä na skutočnosť, že v predmetnom konaní sťažovateľ vystupoval na strane žalovaného.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomných   dokumentov, z obsahu súdneho spisu   okresného súdu   a zo stanovísk   účastníkov konania ústavný súd konštatoval   zbytočné   prieťahy   v konaní   spôsobené   okresným   súdom,   ktorý   nevykonal žiadne úkony (resp. úkony smerujúce k rozhodnutiu v merite veci) v období:

-od 11. júla 1997 (vec pridelená inému sudcovi) do 2. februára 1999 (predvolanie na pojednávanie). V tomto období urobil okresný súd jediný úkon 6. októbra 1997, keď zaslal Obvodnému oddeleniu Policajného zboru Šaľa ním požadované opisy zápisníc z pojednávaní;

-od 12. marca 2001, keď bol súdu   doručený rovnopis osvedčenia o dedičstve,   do

13. decembra 2002, keď súd vyzval dedičov, aby sa vyjadrili, či trvajú na žalobe.

Postup okresného súdu, ktorý vo vzťahu k sťažovateľovi v postavení žalovaného je relevantný   až   od   doručenia   žaloby   na   vyjadrenie,   bol   v zmysle   už   vyššie   uvedeného konaním, ktoré nevykazovalo znaky plynulého a efektívneho konania, teda bol konaním, ktorým   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov (garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a aj základného práva garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   nápade   vecí   a v personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS   48/96,   II.   ÚS   18/98,   II.   ÚS   52/99)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosť, že ani po uplynutí   siedmich   rokov   od   podania   žaloby   okresný   súd   ešte   meritórne   nerozhodol (pojednávanie vytýčené na 23. máj 2003 bolo podľa zistenia ústavného súdu odročené), považoval   ústavný   súd   za   potrebné v zmysle   ustanovenia   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom   súde   prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku   upravujúcimi   priebeh   konania   tak,   aby   nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal z dôvodu, že „...musí prežívať už sedem rokov značnú právnu neistotu“, z čoho „...vyplývajú i pocity krivdy a úzkosti, ktoré musí... denne znášať...“, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 150 000 Sk.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   primerané finančné   zadosťučinenie,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej   nemajetkovej   ujmy (napr. I. ÚS   15/02). Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na všetky okolnosti zakladajúce porušenie namietaného práva, ako aj na predmet sporu v napadnutom občianskoprávnom súdnom konaní (porušenie autorských práv) uznal podľa zásad   spravodlivosti   za   odôvodnené   nepriznať   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie   v plnom   ním   požadovanom   rozsahu,   ale len vo   výške   20 000   Sk,   ktoré podľa názoru ústavného súdu zohľadňuje mieru jeho právnej neistoty v pozícii žalovanej strany vo vzťahu k predmetu sporu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny   zástupca   sťažovateľa   si   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom, ktoré vyčíslil: „...tarifnou odmenou podľa § 13 ods. 8, § 16, § 18 s aplikáciou § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktoré si vyžadovalo tri úkony: 1/ prevzatie a príprava zastupovania, 2/ spísanie sťažnosti, 3/ spísanie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu. Všetky úkony boli vykonané v roku 2003, patrí za ne odmena po 4 270,- korún, tri paušálne náhrady po 128,- korún, spolu 13 194,- korún.“

Ústavný súd priznal odmenu za tri úkony právnej pomoci, a to prevzatie a prípravu zastúpenia,   spísanie   sťažnosti   a spísanie   stanoviska   k vyjadreniu   okresného   súdu.   Podľa takto určených kritérií sú trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej pomoci vo výške 13 194 Sk (za jeden úkon 4 270 Sk a režijný paušál 128 Sk), ktoré ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa.

Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   je   odôvodnená   aplikácia ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, že požadovaná náhrada trov právneho zastúpenia   zodpovedá   platným   právnym   predpisom,   a preto   uložil   okresnému   súdu povinnosť zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa v sume 13 194 Sk.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2003