SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 688/2014-19
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu v zloženíz predsedu senátu Petra Brňáka, sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka(sudca spravodajca) 4. februára 2015 prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Rohaľom Iľkivom,Timravina 9, Bratislava, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 12,čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduPezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P 194/2010, a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na spravodlivé prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikya právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenompod sp. zn. 12 P 194/2010 p o r u š e n é b o l o.
2. Okresnému súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P 194/2010p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €,ktoré j e Okresný súd Pezinok p o v i n n ý zaplatiť jej do dvoch mesiacov od doručenianálezu.
4. Okresný súd Pezinok j e p o v i n n ý uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovyprávneho zastúpenia v sume 275,94 € na účet jej právneho zástupcu do 2 mesiacov od doručenia nálezu.
5. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola22. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“),ktorou namietala porušenie v záhlaví označených základných práv postupom Okresnéhosúdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P 194/2010 (ďalejlen „napadnuté konanie“), ktoré doteraz nie je skončené.
Sťažovateľka je toho právneho názoru, že „... postup súdov v tejto veci sa od 17. júna 2008 vyznačuje nečinnosťou, ako aj neefektívnou činnosťou, ktorej dôsledkom boli nielen zbytočné prieťahy v jednotlivých obdobiach konania, ale aj celková neprimeraná dĺžka doterajšieho konania v tak jednoduchej, ale zároveň dôležitej veci, akou je úprava práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu“.
2. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby o jej sťažnostirozhodol tak, že bude konštatovať porušenie ňou označených práv v konaní vedenom napríslušnom okresnom súde, tomuto prikáže konať bez zbytočných prieťahov a zaviaže hozaplatiť jej finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € a náhradu trov konania v sume 275,94 €na účet jej právneho zástupcu.
3. Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 22. januára 2015 v stručnostiopísal priebeh konania so záverom, že zákonná sudkyňa konala a koná bez zbytočnýchprieťahov a že netrvá na ústnom pojednávaní.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súdrozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušeniesvojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôdvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný súd.
5. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov, a zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovosvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodunemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01,I. ÚS 20/02).
6. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádzazo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádzaosoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súdesa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istotydochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídanýmspôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutímsúdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
7. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postupv súdnom konaní, ktorý by čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému saúčastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľaktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vecbola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pojednávanie si pripraví tak, aby bolo možnérozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní (§ 114 ods. 1, in fine, OSP).
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilosplnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosťpre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť lenz dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predsedasenátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.Týmito zákonnými ustanoveniami sa konajúca sudkyňa vôbec neriadila.
8. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahomv konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritéria, ktorými súprávna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (i), správanie účastníka súdnehokonania (ii) a postup samotného súdu (iii). V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvéhokritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konanía jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritériíposudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci (i), ústavný súd konštatuje, žeide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov a ktorá absolútne nie jezložitá, takže ju súd mal skončiť do niekoľkých mesiacov, najmä keď prosté plynutie časuv trvaní niekoľkých rokov môže viesť k nenapraviteľným dôsledkom vo vzťahu medzirodičmi a deťmi.
Správanie účastníkov konania (ii) je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, čiv konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v posudzovanom konaní vedenom okresným súdomnezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovateľka mohla prispieť k vzniku prieťahovv posudzovanom konaní.
Ďalším kritériom (iii), podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konanídošlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.
9. Ústavný súd sa oboznámil s doterajším priebehom konania a zistil, že konanie sazačalo ešte v roku 2008 a doteraz nie je právoplatne skončené, pričom ostatný rozsudokokresného súdu vo veci z 30. novembra 2012 bol odvolacím súdom zrušený a vec mu bolavrátená na ďalšie konanie. Vzhľadom na celkovú dĺžku posudzovaného konania v trvanískoro siedmich rokov a zjavne neefektívnu činnosť okresného súdu ústavný súd hodnotí celékonanie ako neefektívne a nesprávne bez vyhodnocovania jednotlivých čiastkových úkonovokresného súdu.
Ústavný súd preto uzatvára, že vzhľadom na celkovú dĺžku konania (toho časuv trvaní skoro siedmich rokov) a neefektívny postup okresného súdu je namiestekonštatovanie, že v posudzovanom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľkypodľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 od. 1 dohovoru.
10. Nielen nečinnosť, ale aj nesprávna, nesústredená a neefektívna činnosťvšeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou (dohovorom) zaručeného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovalak odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľka na nehoobrátila s návrhom, aby o jej veci rozhodol.
11. Ústavný súd konštatuje, že ani právne či skutkovo sebanáročnejší spor nesmietrvať v právnom štáte takú dlhú dobu. Časový horizont toho, kedy sa účastníkovi konaniadostáva konečného rozhodnutia vo veci, je neoddeliteľnou súčasťou merítok celkovejspravodlivosti podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Čím je tento časový horizont dlhší, tým viac sarozostujú kontúry spravodlivosti ako v očiach dotknutých účastníkov konania, tak ajvo všeobecnom vnímaní verejnosti a verejnej mienky. Celkovo sa tak oslabuje kredibilitaštátnej moci a špecificky moci súdnej. Neprimeraná dĺžka konania sa potom priamo odrážav dôvere občana v štát, v jeho inštitúcie a v právo, čo je základnou podmienkoupre fungovanie legitímneho demokratického a právneho štátu. Ignorovanie týchto princípovkonajúcou sudkyňou malo za následok porušenie práva na fair proces (čl. 46 ods. 1 ústavy)v jeho časovej dimenzii.
12. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickejosoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatnýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnomsúde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov, aj keď mal vedomosťo tom, že na 17. marec 2015 je nariadený ďalší termín pojednávania.
13. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorýmvyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primeranéfinančné zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančnéhozadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaníprimeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutiaústavného súdu.
Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume8 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti, poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnuneistotu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanieprimeraného finančného zadosťučinenia.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásadspravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Ústavný súd považoval priznanie sumy 5 000 € sťažovateľke za primerané finančnézadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení výšky finančnéhozadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania,jeho priebeh a na mieru zavinenia okresného súdu na vzniknutých prieťahochv posudzovanom konaní.
14. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebosčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná,a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom. Ústavný súdpriznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom pozostávajúcez odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (prevzatiea príprava zastupovania, sťažnosť). Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanieprávnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní predústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 je 1/6 z výpočtovéhozákladu, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 130,17 € a 7,81 €režijný paušál, teda spolu za dva úkony 275,94 €, tak ako žiadala sťažovateľka a ako to jeuvedené vo výroku tohto nálezu.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný vyplatiť na účetprávneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
15. Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel pre neexistenciu príčinnejsúvislosti medzi prieťahmi v konaní a čl. 12 a čl. 47 ods. 3 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2015