znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 688/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka, a zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Petra Brňáka v konaní o sťažnosti JUDr. J. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom,   Kutlíkova   17,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 65/2012 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 65/2012 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Pezinok p r i k a z u j e, aby   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 C 65/2012 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. J. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Pezinok p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Pezinok j e   p o v i n n ý uhradiť JUDr. J. S. trovy právneho zastúpenia v sume   331,15   €   (slovom   tristotridsaťjeden   eur   a   pätnásť   centov)   na účet   jeho   právneho zástupcu   JUDr.   Stanislava   Jakubčíka,   Kutlíkova   17,   Bratislava,   do dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. novembra 2013 doručená sťažnosť JUDr. J. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) postupom   Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 65/2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Sťažovateľ podal na OS Pezinok návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 2.567,55   €...   s   prísl.,   ktorý   bol   súdu   doručený   dňa   23.   10.   2008.   Vo   veci   bol   vydaný platobný rozkaz č. k. 4Ro 42/2008-38 z 22. 10. 2010, ktorý však nenadobudol právnu moc z dôvodu nedoručiteľnosti platobného rozkazu do vlastných rúk odporkyni. Dňa 02. 04. 2012 bola   právna   vec   prevedená   do   registra   „C“,   zapísaná   do   senátu   „C“   pod   sp.   zn.   4C 65/2012. Uznesením súdu č. k. 4C 65/2012-59 zo dňa 01. 10. 2013 súd platobný rozkaz zrušil a ustanovil odporkyni opatrovníka pre konanie.

O žalobnom návrhu žalobcu súd do dnešného dňa nerozhodol. V predmetnej veci podal   žalobca   OS   Pezinok   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní,   ktorá   bola   súdu   doručená dňa 11. 09. 2013. Na túto sťažnosť reagoval dňa 09. 10. 2013 podpredseda OS Pezinok JUDr.   Peter   Šamko   so   záverom,   že   sťažnosť   je   dôvodná   a   za   prieťahy   v   konaní   sa ospravedlnil. Následne bol vytýčený termín pojednávania.

Nakoľko súd nebol schopný vytýčiť termín pojednávania ani po takmer 5-tich rokoch od podania návrhu a termín pojednávania bol vytýčený až na základe sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej súdu, má žalobca za to, že ide o zjavné prieťahy v konaní a rozhodol sa podať túto ústavnú sťažnosť Ústavnému súdu SR...

Čo   sa   týka   posúdenia   prvého   kritéria,   t.   j.   právna   a   faktická   zložitosti   veci... sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že v žiadnom prípade sa nejedná o zložitú vec ani po právnej, ani po faktickej stránke...

Rovnako ani pri posudzovaní druhého kritéria, t. j. správanie účastníka súdneho konania, nemôže OS Pezinok argumentovať tým, že prieťahy boli spôsobené účastníkom, konania,, nakoľko sťažovateľ reagoval na výzvy súdu vždy včas...

Pri hodnotení, posledného kritéria, ktorým je postup samotného súdu,, sťažovateľ dáva   do   pozornosti   časovú   následnosť   jednotlivých   úkonov,   súdu,   pričom   zdôrazňuje niekoľkoročné   časové   odstupy   medzi   jednotlivými   úkonmi   súdu   aj   keď   nešlo   o   právne a fakticky zložitú vec, a sťažovateľ poskytol súdu vždy potrebnú súčinnosť a tak tieto úkony mohol súd urobiť už oveľa skôr. Za zmienku stojí fakt, že predmetný návrh na vydanie platobného   rozkazu   bol   súdu   doručený   dňa   23.   10.   2008   a   až   s   dvojročným   časovým odstupom bol vo veci vydaný predmetný platobný rozkaz... z 22. 10. 2010. Rovnako až po takmer 18 mesiacoch od vydania spomínaného platobného rozkazu, t. j. 02. 04. 2012, bola vec prevedená do registra „C“ z dôvodu nedoručiteľnosti do vlastných rúk odporkyni. Odvtedy súd neurobil žiadny úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty účastníkov. Súd ďalší úkon urobil až po tom ako sťažovateľ podal sťažnosť na ;prieťahy v konaní, ktorá.bola súdu doručená dňa 11. 09. 2013. A tak dňa 01. 10. 2013 súd vyššie uvedený platobný rozkaz   zrušil,   ustanovil   odporkyni   opatrovníka   pre   konanie   a   následne   vytýčil   termín pojednávania...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Základné právo JUDr. J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4C/65/2012 porušené bolo...

JUDr.   J.   S.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3.000,-   €...,   ktoré   mu   je Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu... Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   JUDr.   J.   S.   náhradu   trov   právneho zastúpenia...“

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 688/2013-8 z 20. novembra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr.   3357/2013   zo   4.   decembra   2013,   v   ktorom   uviedol,   že   sťažnosť   podanú sťažovateľom predsedovi   okresného súdu   na prieťahy v namietanom konaní vyhodnotil predseda   súdu   v   odpovedi   (doručenej   sťažovateľovi   17.   októbra   2013)   ako   dôvodnú a vo veci nariadil dohľad. Okresný súd k svojmu vyjadreniu pripojil odpoveď predsedu okresného   súdu   sp.   zn.   Spr.   2106/201   na   sťažnosť   sťažovateľa   na   prieťahy   v   konaní a vyjadrenie   zákonnej   sudkyne   aj   s   prehľadom   jednotlivých   úkonov   okresného   súdu v namietanom konaní.

Okresný   súd   vo   vyjadrení   zo   4.   decembra   2013   a   právny   zástupca   sťažovateľa vo vyjadrení   z 13.   januára   2014   ústavnému   súdu   oznámili,   že   netrvajú   na   tom,   aby   sa vo veci   konalo   ústne   pojednávanie,   preto   ústavný   súd   v   súlade   s   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd)   vychádza   zo   svojej   ustálenej   judikatúry,   v   súlade s ktorou   „Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmet posudzovaného konania, v ktorom sa sťažovateľ ako navrhovateľ domáha voči odporkyni zaplatenia sumy 77 350 Sk, t. j. 2 567,55 € z titulu odmeny za poskytnuté právne služby, nie je možné hodnotiť po skutkovej ani právnej stránke za zložitý.

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v posudzovanom konaní vedenom okresným súdom nezistil žiadne okolnosti, ktorými by sťažovateľ mohol prispieť ku vzniku prieťahov v posudzovanom konaní.

3. Ďalším kritériom, podľa   ktorého ústavný súd hodnotil, či   v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 65/2012 (ktorý bol ústavným   súdom   vyžiadaný)   vyplýva,   že   konanie   vedené   okresným   súdom pod sp. zn. 4 C 65/2012   sa   začalo   23.   októbra   2008   doručením   návrhu   sťažovateľa smerujúceho   proti   odporkyni   a   sťažovateľ   sa   ním   domáhal zaplatenia sumy   77 350 Sk, t. j. 2 567,55 € z titulu odmeny za poskytnuté právne služby. Okresným súdom bola vec vedená pôvodne pod sp. zn. 4 Ro 42/2008.

Dňa   5.   decembra   2008   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku, ktorý bol uhradený v decembri 2008.

Dňa 5. decembra 2008 a 29. januára 2009 okresný súd dožiadaniami (Obecný úrad Báhoň, Register obyvateľov Slovenskej republiky, Miestny úrad Bratislava – Nové Mesto, Okresný   súd   Trnava,   Ústredná   evidencia   väzňov   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže Slovenskej republiky) zisťoval pobyt odporkyne.

Dňa 1. marca 2010 okresný súd vyzval sťažovateľa na predloženie listín, na ktoré poukazuje v návrhu, predloženie príloh návrhu ešte v jednom vyhotovení a na doplnenie označenia odporkyne o údaj o štátnom občianstve, čo sťažovateľ splnil podaním doručeným okresnému súdu 24. marca 2010.

Dňa 25. júna 2010 si okresný súd vyžiadal spis Okresného súdu Trnava v konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva odporkyne, v ktorom jej boli poskytnuté právne služby, odmenu za ktoré si uplatnil sťažovateľ návrhom.

Dňa 4. októbra 2010 okresný súd vyzval sťažovateľa na ozrejmenie spôsobu výpočtu ním uplatňovanej odmeny za právne služby od odporkyne, na ktorú sťažovateľ reagoval podaním doručeným súdu 21. októbra 2010.

Dňa 22. októbra 2010 okresný súd vo veci vydal platobný rozkaz, ktorý sa následne pokúsil   doručovať   odporkyni   na   rôzne   adresy,   1.   februára   2011   žiadal   zamestnávateľa odporkyne   o   doručenie   zásielky,   opätovne   zisťoval   pobyt   odporkyne   dožiadaniami zo 6. decembra   2011   (Obecný   úrad   Báhoň,   Register   obyvateľov   Slovenskej   republiky, Ústredná   evidencia   väzňov   Zboru   väzenskej   a justičnej   stráže   Slovenskej   republiky), k doručeniu platobného rozkazu však nedošlo.

Dňa   2.   apríla   2012   bol   spis   prevedený   do   občianskoprávneho   oddelenia   a   ďalej vedený pod sp. zn. 4 C 65/2012.

Dňa 17.   septembra 2013 sťažovateľ doručil   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá bola vybavená ako dôvodná prípisom sp. zn. Spr. 2106/2013 doručeným sťažovateľovi 17. októbra 2013.

Dňa 1. októbra 2013 okresný súd vydal uznesenie, ktorým zrušil platobný rozkaz z 22. októbra 2010 a odporkyni ustanovil opatrovníčku.

Na 7. november 2013 bolo vo veci nariadené pojednávanie, ktorého sa účastníci nezúčastnili a svoju neúčasť ospravedlnili, pojednávanie bolo odročené na 25. marec 2014.

Dňa 12. novembra 2013 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa pre porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v označenom konaní.

Ústavný   súd   sa   po   oboznámení   s   doterajším   priebehom   posudzovaného   konania konštatuje,   že   posudzované   konanie,   ktoré   začalo   23.   októbra   2008,   v   čase   doručenia sťažnosti ústavnému súdu 12. novembra 2013 trvalo viac ako 5 rokov, nebolo právoplatne ukončené   a   z   priebehu   konania   vyplývajúceho   z   obsahu   príslušného   súdneho   spisu   je zrejmé, že vo veci sa neuskutočnilo jediné pojednávanie, na ktorom by bola vec meritórne prerokovaná. Ústavný súd ďalej konštatuje, že postup okresného súdu v posudzovanom konaní charakterizujú   opakované prieťahy prejavujúce sa   v dlhých   časových   odstupoch medzi jednotlivými úkonmi okresného súdu, ako aj v neefektívnych úkonoch.

Ústavný   súd   preto   uzatvára,   že   v   posudzovanom   konaní   došlo   k   porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 3 000 €   z   dôvodov   uvedených   v   sťažnosti   poukazujúc   najmä   na   dlhotrvajúcu   právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   1 000   €   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Pri ustálení sumy finančného zadosťučinenia ústavný súd prihliadal na celkovú dobu posudzovaného súdneho konania a jeho   priebeh   a   na   mieru   zavinenia   okresného   súdu   na   vzniknutých   prieťahoch v posudzovanom konaní.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby poskytnuté v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky, a to každý úkon po 130,16 € (základná sadzba tarifnej odmeny predstavujúca 1/16 z výpočtového základu 781 €), čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,96 €.

Vzhľadom   na to,   že   advokát sťažovateľa   je platiteľom   dane z pridanej   hodnoty, k trovám   právneho   zastúpenia   v   sume   275,94   €   je   potrebné   pripočítať   daň   z   pridanej hodnoty 20 % zo sumy 275,96 €, t. j. sumu 55,19 €, čo spolu predstavuje trovy právneho zastúpenia v sume 331,15 €.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014