znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 687/2014-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 12. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   P.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, Hlavná 19, Prešov, vo veci namietaného porušenia základného práva rodičov na starostlivosť o deti a ich výchovu a práva detí na rodičovskú výchovu a starostlivosť zaručených čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a práva na styk medzi dieťaťom a jeho rodičmi podľa čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi, ako aj práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   36   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoP 4/2014 z 13. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. P.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 8. augusta 2014 doručená sťažnosť R. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva rodičov na starostlivosť o deti a ich výchovu a práva detí na rodičovskú výchovu a starostlivosť zaručených čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na styk medzi dieťaťom a jeho rodičmi podľa čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi, ako aj práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy,   čl.   36   Listiny   základný práv a slobôd   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (ďalej   len   „listina“)   podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 6 CoP 4/2014 (ďalej aj „namietané konania“).

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   rozsudkom   sp.   zn.   16   C   90/2011 z 5. decembra 2013 Okresný súd Prešov rozviedol v tom čase manželov R. P. a B. P., ktorá bola v tomto konaní o návrhu na rozvod a úpravu práv a povinností k maloletým deťom navrhovateľkou.   Prvostupňový   súd   na   základe   tohto   rozsudku   zveril   obe   maloleté   deti do osobnej   starostlivosti   matky   s   nadštandardným   stykom   detí   so sťažovateľom,   s   čím sťažovateľ   nesúhlasil,   keďže   v   prípade   rozvodu   požadoval   zverenie   detí   do   striedavej osobnej starostlivosti predovšetkým z dôvodu silných citových väzieb detí na oboch rodičov a   potrebu   mužského   vzoru   pri   ich   výchove,   argumentujúc,   že   obaja   rodičia   spĺňajú predpoklady na ich riadnu výchovu a starostlivosť.

Sťažovateľ následne podal proti tomuto rozsudku odvolanie adresované Krajskému súdu v Prešove, v ktorom tento druhostupňový súd v rozhodnutí sp. zn. 6 CoP 4/2014 z 13. mája 2014 potvrdil správnosť a zákonnosť úvah, ako aj odôvodnenie prvostupňového súdu a uviedol, že názor maloletých detí, ako aj výsledky znaleckého dokazovania boli rešpektované a stotožňuje sa s nimi. Sťažovateľ nesúhlasí s vyjadrením krajského súdu, podľa ktorého ak sú deti zverené len jednému z rodičov, neznamená to vylúčenie práva druhého rodiča, ktorému deti zverené neboli, na ich výchovu a starostlivosť, keďže uvedené považuje za nezodpovedajúce skutočnosti, a zároveň namieta, že súdy sa jeho argumentmi a námietkami vôbec nezaoberali.

3. Podľa sťažovateľa postupom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva rodičov   na   starostlivosť   o   deti   a   ich   výchovu   a   práva   detí   na   rodičovskú   výchovu a starostlivosť zaručených čl. 41 ods. 4 ústavy, ako aj čl. 32 ods. 4 listiny a práva na styk medzi   dieťaťom   a   jeho   rodičmi   podľa   čl.   4   Dohovoru   o   styku   s   deťmi,   ako   aj   práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   36   listiny,   ako   aj   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd pri predbežnom prerokovaní prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoP 4/2014 porušil jeho právo ako rodiča na starostlivosť o deti a ich výchovu, právo detí na rodičovskú výchovu a starostlivosť a práva detí a rodiča na nadviazanie a udržiavanie vzájomného pravidelného styku zakotvené v čl. 41 ods. 4 ústavy, čl. 32 ods. 4 listiny a čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi, ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok (sťažovateľ uvádza „uznesenie“, pozn.) krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. V závere požaduje priznanie úhrady trov konania v sume 340,90 €   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   v   lehote   jedného   mesiaca   od doručenia rozhodnutia.

5. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

6. Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súdu na základe zákona.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

7.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

8. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

9. Ústavný súd nevyhodnotil argumentáciu sťažovateľa ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok krajského súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnený.

10. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd aj na tomto mieste pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania (m. m. I. ÚS 241/07).   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže   obmedziť   na   prevzatie   odôvodnenia   nižšieho   súdu   (García   Ruiz   proti   Španielsku z 21. 1. 1999).

11. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku dostatočne vyhodnotil   vykonané   dokazovanie,   na   sporné   otázky   namietané   sťažovateľom   dal vyčerpávajúcim spôsobom kvalifikované odpovede, a preto aj ústavný súd ho považuje za dostačujúci a ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok   okresného   súdu   v   celom   rozsahu. Okolnosť,   že sťažovateľ   má odlišný   názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať do záverov krajského súdu. Ústavný súd k tomu ďalej poznamenáva, že základné právo   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie   garantované   ústavou,   listinou a dohovorom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   vyhovenie   všetkým   návrhom   účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

12. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by mohol konštatovať, že napadnutým rozsudkom krajského súdu boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 listiny či čl. 6 ods. 1 dohovoru.

13. Ústavný súd dodáva, že podľa § 25 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností. Je tomu tak v prípade, ak na strane niektorého z rodičov alebo dieťaťa dôjde k takej zmene pomerov (t. j. zmene rozhodujúcich   kritérií   v   porovnaní   so   skutkovým   stavom   existujúcim   v   čase predchádzajúceho rozhodnutia všeobecného súdu), ktorá by odôvodňovala potrebu dočasne upraviť pomery rodičov k maloletému iným spôsobom. Z toho vyplýva, že v napadnutom rozhodnutí nejde o „konečné“ rozhodnutie, takže sa v budúcnosti môže aj meniť, či už v prospech alebo neprospech sťažovateľa.

14. Sťažovateľ okrem porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietal aj porušenie ďalších základných práv podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, čl. 32 ods. 4 listiny a čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi, avšak vždy na základe rovnakých skutočností, z akých vychádzal pri svojich námietkach o porušení čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže namietaným porušením základných práv podľa listiny a Dohovoru o styku s deťmi sťažovateľ sleduje ten istý účel, ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je nevyhnutné osobitne sa zaoberať touto časťou sťažnosti, pretože závery prijaté v časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver vo vzťahu k ďalším   označeným   právam.   Sťažovateľom   označené   základné   právo   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené nebolo a v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu ďalších sťažovateľom označených práv (mutatis mutandis IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08).

15.   Ústavný   súd   v   závere   zdôrazňuje,   že   rodičovské   práva   a   povinnosti   patria obidvom   rodičom.   Ak   rodičia   žijú   v   manželstve,   predpokladá   sa,   že   ich   vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletého dieťaťa. Zákon o rodine úpravu   výkonu   rodičovských   práv   a   povinností   v   určitých   špecifických   situáciách   rieši osobitne, čo čl. 32. ods. 1 a 4 listiny (obsah ktorého zodpovedá čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy) nielen umožňuje, ale aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 24 ods. 2, § 25 ods. 1, § 35 a § 36 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.

16.   Právna   úprava   styku   rodičov   s   ich   maloletými   deťmi   nevedie   podľa   už vysloveného právneho názoru ústavného súdu (PL. ÚS 26/05) k obmedzeniu práv rodičov, ale naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť v nesúlade s čl. 32 ods. 4 listiny tak, ako to uvádzal v sťažnosti otec maloletých detí.

17.   Z   uvedených   dôvodov   bola   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnutá   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014