znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 686 /2014-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 12. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.   M.,   zastúpenej   advokátom Mgr. Andrejom Mojžišom, Advokátska kancelária Andrej Mojžiš, s. r. o, Gen. Svobodu 16, Pezinok, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp. zn.   8   Co   281/2011 z 25. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. M. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 16. júla 2014 doručená   sťažnosť   E.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorú   na   výzvu   ústavného   súdu doplnila podaním z 27. októbra 2014, ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   8   Co   281/2011   z   25.   marca   2014   (ďalej   len   „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažovateľkou   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   krajský   súd   svojím napadnutým rozhodnutím potvrdil rozsudok Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“)   sp.   zn.   4   C   1174/2008   z 12.   júla 2011,   ktorým   bol   žalobný návrh   sťažovateľky o určenie neplatnosti zmluvy o nadstavbe bytového domu z 26. mája 2008 zamietnutý.

3. V petite podanej sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 8 Co 281/2011 z 25. marca 2014 porušené bolo, rozsudok krajského súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.

4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje.

6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

7. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v   občianskoprávnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05).   Zásada   subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8.   Sťažovateľka   namietala   porušenie   označených   práv   napadnutým   rozhodnutím krajského súdu, pričom tak z obsahu podanej sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že 2. júna 2014 podala proti označenému rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom v súčasnom období prebieha konanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 7 Cdo 335/2014.

9.   Ak   sa   za   tejto   situácie   sťažovateľka   domáha   ochrany   uvedených   práv   jednak na najvyššom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť jej sťažnosť odmietnutá pre predčasnosť, pretože o ochrane ňou označených práv, ktorých vyslovenia porušenia sa v konaní pred ústavným súdom domáha, bude najprv rozhodovať najvyšší súd.

10. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09), že v prípade podania opravného prostriedku (odvolania či dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o   takomto   opravnom prostriedku (v danom prípade o dovolaní). Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54 alebo vo veci Soffer   v.   Česká   republika,   sťažnosť   č.   31419/04   a   jeho   body   47   a   48)   napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

11. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014