znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 686/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 17003/2013 až sp. zn. Rvp 17011/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 CoE 201/2012 z 27. marca 2013, sp. zn. 7 CoE 81/2012 z 27. februára 2013, sp. zn. 9 CoE 2/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 2 CoE 209/2012 z 27. marca 2013, sp. zn. 6 CoE 81/2012 z 28. februára 2013, sp. zn. 7 CoE 30/2013 z 27. februára 2013, sp. zn. 2 CoE 200/2012 z 27. marca 2013, sp. zn. 7 CoE 2/2013 z 27. februára 2013, ako aj postupom a uzneseniami Okresného súdu Žilina sp. zn. 18 Er 874/2004 zo 6. augusta 2012, sp. zn. 18 Er 378/2006 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 20 Er 1237/2004 z 19. septembra 2012, sp. zn. 18 Er 330/2005 z 1. augusta 2012, sp. zn. 18 Er 1086/2004 z 1. augusta 2012, sp. zn. 18 Er 25/2005 z 1. augusta 2012, sp. zn. 18 Er 1088/2004 zo 6. augusta 2012 a sp. zn. 20 Er 2051/2006 zo 7. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 17003/2013 až sp. zn. Rvp 17011/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 17003/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. júna 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 17003/2013 až sp. zn. Rvp 17011/2013, ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoE 201/2012 z 27. marca 2013, sp. zn. 7 CoE 81/2012 z 27. februára 2013, sp. zn. 9 CoE 2/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 2 CoE 209/2012 z 27. marca 2013,   sp.   zn. 6   CoE   81/2012   z 28. februára 2013,   sp.   zn. 7   CoE   30/2013   z 27. februára 2013, sp. zn. 2 CoE 200/2012 z 27. marca 2013, sp. zn. 7 CoE 2/2013 z 27. februára 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“) v spojení s postupom a uzneseniami Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 Er 874/2004 zo 6. augusta 2012, sp. zn. 18 Er 378/2006 zo 7. augusta 2012, sp. zn. 20 Er 1237/2004 z 19. septembra 2012, sp. zn. 18 Er 330/2005 z 1. augusta 2012, sp. zn. 18 Er 1086/2004 z 1. augusta 2012, sp. zn. 18 Er 25/2005 z 1. augusta 2012, sp. zn. 18 Er 1088/2004 zo 6. augusta   2012,   sp.   zn.   20   Er   2051/2006   zo 7. augusta   2012   (ďalej   len   „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že v prípade, ak dlžníci neplnia svoje povinnosti, je možné okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Tieto zápisnice boli exekučnými titulmi na vykonanie exekúcie. Súdny   exekútor   na   základe   poverení   udelených   okresným   súdom   začal   nútený   výkon rozhodnutia,   t.   j.   exekúciu.   V   priebehu   exekučných   konaní   okresný   súd   svojimi rozhodnutiami zastavil exekúcie. Krajský súd na základe odvolaní sťažovateľky svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej činnosti   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktorým   vytkla   ich   nesprávnosť   z   hľadiska právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný súd a krajský súd svoje rozhodnutia formulovali na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej aplikácie   a interpretácie,   za   súbežného   porušenia   viacerých   procesných   pravidiel spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci; b) svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; c) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie...d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho   posúdenia   veci   a   s   použitím   chybnej   aplikácie   a   interpretácie   práva...“. Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov   vzťahujúcich   sa   na   jej   právnu   vec,   keď   uviedla,   že „Základnou   vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude   dodatočne   meniť.   Všeobecný   súd   nedisponuje   právomocou   (takúto   právomoc nemožno   vyvodiť   zo   žiadneho   právneho   predpisu)   umožňujúcou   mu   zasahovať   do   tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre   poverenie   súdneho   exekútora   na vykonanie   exekúcie   sa   exekučný   súd   okrem   iného zaoberá tým,   či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť...   notárskej   listiny,   ktorá   je   exekučným   titulom.   Exekučný   súd   nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom.“.

Sťažovateľka za relevantné pochybenie v postupe a rozhodovaní krajského súdu ako aj   okresného   súdu   považuje   predovšetkým   skutočnosť,   že   o   neprípustnosti   uvedených exekučných konaní a o ich zastavení bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtým účastníci exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a mali možnosť sa k nej vyjadriť, čím bola sťažovateľka ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa, aby všeobecné súdy   konajúce   v   jej   právnych   veciach   zohľadnili   jej   nesúhlas   s   touto   neprijateľnosťou podmienky,   a   teda   ovplyvniť   výsledok   exekučného   konania.   Uvedeným   postupom krajského   súdu   a   okresného   súdu   došlo   podľa   sťažovateľky   k   porušeniu   práva na spravodlivý súdny proces a základného práva na súdnu ochranu.

Krajský   súd   sa   podľa   sťažovateľky   tiež   dopustil   porušenia   jej   základného   práva z dôvodu, že mal exekučné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálnu otázku v znení: „Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné   aj   hmotnoprávne   ustanovenia   s   odkazom   na   smernicu   93/13/EHS   zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru   postupom   a napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu a veci vráti na   ďalšie   konanie   a   prizná   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom pod sp. zn. Rvp 17003/2013   až   sp.   zn.   Rvp   17011/2013   a   z   tohto   obsahu   vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, ako aj okresného súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   vo   veci   vedenej pod sp. zn. Rvp 17011/2013

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Porovnaním   sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   17005/2013   a   sťažnosti   vedenej pod sp.   zn.   Rvp   17011/2013   ústavný   súd   zistil,   že   nimi   sťažovateľka   namieta   totožné uznesenie a postup krajského súdu, ako aj okresného súdu, žiada v nej vysloviť porušenie tých istých základných práv a iných práv, priznať rovnakú sumu finančného zadosťučinenia a priznať úhradu trov konania.

Ústavný súd konštatuje, že začatie konania pod sp. zn. Rvp 17005/2013 bráni tomu, aby   vo   veci   prebiehalo   ďalšie   konanie   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   17011/2013.   Uvedené zistenie   odôvodňuje   odmietnutie   sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   17011/2013   ako neprípustnej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže tým došlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti zakotvenému v § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.

II.C   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   napadnutými zneseniami okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jej   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   6/04,   II.   ÚS   122/05,   IV.   ÚS   179/05, IV. ÚS 243/05,   II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide   o napadnuté uznesenia okresného súdu,   ústavný súd vzhľadom   na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný   prostriedok   (čo   sťažovateľka   aj   využila),   a   preto   sťažnosť   v   tejto   časti   bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.D K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým okresný súd rozhodol o neprípustnosti exekúcie a   o   jej   zastavení,   mal   právomoc   skúmať   prípustnosť   exekúcie   z   hľadiska   relevantnosti exekučného titulu, ktorým bola notárska zápisnica.

Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu k notárskej zápisnici,   ktorá   bola   exekučným   titulom   slúžiacim   ako   právny   podklad   na   začatie exekučného   konania   voči   dlžníkovi,   a   správne   ju   vyhodnotil,   že   nie   je   spôsobilým exekučným titulom.

Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmal v rozsahu   sťažovateľkou   uplatnených   odvolacích   dôvodov   napadnuté   rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením   poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek   v   priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu   so   zákonom   v   ktoromkoľvek   štádiu   exekučného   konania,   a   nielen   pred   vydaním poverenia,   plne   korešponduje   so   zámerom   zákonodarcu   vyjadreným   aj   v   iných ustanoveniach   Exekučného   poriadku,   a   nielen   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku. Z ustanovenia   §   57   ods.   1   Exekučného   poriadku   napr.   vyplýva   viacero   dôvodov,   kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo   v   prípade,   ak   v   už   začatom   exekučnom   konaní   zistí,   že   rozhodnutie,   ktoré   je podkladom   na   vykonanie   exekúcie,   bolo   po   začatí   exekúcie   zrušené   alebo   sa   stalo neúčinným podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo podľa § 57   ods.   1   písm.   f)   Exekučného   poriadku,   alebo   ak   už   začatú   exekúciu   súd   vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť   exekučného   titulu   v   ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   aj   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku sp. zn. 3 Cdo 164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia   môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu   konania   i   bez   návrhu zastavená.“.

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky,   v   zmysle   ktorej   pochybenie   v   postupe krajského súdu spočíva najmä v tom, že rozhodol o odvolaní sťažovateľky bez toho, aby predtým   podal   žiadosť   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“) na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo   7.   júna   2012   vo   veci   inej   sťažnosti   podanej   sťažovateľkou,   v   ktorom   ústavný   súd sťažovateľke   podrobne   vysvetlil,   že „nie   každé   nepredloženie   prejudiciálnej   otázky súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu BVerfG, sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07.

Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor vo   veci   vykladania smernice   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   zmluvných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke ústavný   súd   nepovažoval   za   spôsobilú   vyvrátiť   záver   o   ústavnej   konformnosti   postupu krajského súdu v napadnutých konaniach.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods.   1   dohovoru   nie je právo na rozhodnutie v súlade   s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

II.E K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Podľa   čl.   1   dodatkového protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   postupu   a   rozhodnutí   krajského   súdu a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdy   v   posudzovanom   prípade   ústavne konformným   spôsobom   interpretovali   a   aplikovali   príslušné   právne   normy   (v   danom prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   namietaným   postupom a uzneseniami   krajského   súdu   (tak   aj   uzneseniami   okresného   súdu   vzhľadom   na   ich potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20 ods.   1   ústavy   a   právom   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   neexistuje   taká   príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.F   K   namietanému   porušeniu   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať,   zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa   čl. 14 dohovoru   užívanie práv a slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť   zabezpečené   bez   diskriminácie   založenej na akomkoľvek dôvode,   ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť   k   národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy.   Tieto ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva,   z   ktorej   vyplýva,   že   uvedený   článok   iba   dopĺňa   ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14 dohovoru   odôvodňovala   sťažovateľka   tým,   že   mala   v   konaní   pred   všeobecným   súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez jej vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov ústavy a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého porušenie však ústavný súd v postupe a uznesení krajského súdu nezistil, a preto nemohol konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, a to z dôvodu   absencie   akejkoľvek   spojitosti   (príčinnej   súvislosti)   medzi   namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom a uzneseniami krajského súdu. Z tohto dôvodu sú sťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich ostatnej časti zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2013