znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 685/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 12. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť D. K., toho času miesto pobytu Haniska, časť Grajciar 11, Košice   - okolie,   zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom   Piovarčím   ml., Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Co 275/2010 a sp. zn. 4 Co 48/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2014 doručená sťažnosť D. K. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci   namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), ako   aj   práva na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej ako   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej len   „krajský   súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Co 275/2010 a sp. zn. 4 Co 48/2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že návrhom doručeným Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sa sťažovateľka (v procesnom postavení navrhovateľky v pôvodnom konaní) domáhala určenia, že nehnuteľnosť „byt číslo...,... poschodie obytného domu č. s..., na ulici..., spolu s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo výške... z celku a spoluvlastnícky podiel na pozemku, parcela číslo... na LV č..., katastrálne   územie...   v podiele...   z   celku“ patrí   do   bezpodielového   spoluvlastníctva manželov   sťažovateľky a̶ nebohého R. K., zomrelého...

Proti   meritórnemu   rozhodnutiu   okresného   súdu   sp.   zn.   13   C   150/2008 z 26. mája 2010   podala   sťažovateľka   odvolanie.   Konanie   bolo   na   krajskom   súde od 16. septembra 2010 vedené pod sp. zn. 4 Co 275/2010. Ako ďalej sťažovateľka uviedla, „... dňa 19.11.2012, teda po viac ako dvoch rokoch, čo sa vo veci nekonalo, odvolací súd zistil, že súdom I. stupňa nebolo rozhodnuté o trovách konania, preto uznesením vec vrátil súdu   I.   stupňa   na   rozhodnutie   o   trovách   konania“. Následne   19.   decembra   2012 okresný súd   vydal   doplňujúci   rozsudok,   ktorým   rozhodol   o trovách   konania   a vec   bola opätovne 20. februára 2013 postúpená príslušnému krajskému súdu (sp. zn. 4 Co 48/2013) na rozhodnutie.

Dňa 30. apríla 2014 sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podala predsedovi   krajského   súdu   písomnú   sťažnosť   v súvislosti   s prieťahmi   v konaní   s tým,   že odpoveď   predsedu   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr   78/2014   z 29.   mája   2014   bola   právnej zástupkyni sťažovateľky doručená 6. júna 2014.

Podľa názoru sťažovateľky „... od 20.02.2013, kedy vec napadla Krajskému súdu Košice na prejednanie a rozhodnutie v predmetnom súdnom konaní nebolo do dnešného dňa vydané žiadne právoplatné rozhodnutie vo veci samej, teda súd je nečinný viac ako 15 mesiacov.

Od   začiatku   konania   uplynulo   už   viac   ako   5   rokov   a   6   mesiacov,   pričom od rozhodnutia súdu I. stupňa uplynuli 4 roky....

...   pravým   dôvodom,   pre   ktorý   nebola   vec   doteraz   rozhodnutá   a   právoplatne skončená   nie   je   nadmerná   zaťaženosť   sudcov,   ale   práve   nečinnosť   a   laxný   prístup konajúceho súdu, ktorý je jednoznačne na ujmu účastníkov konania.

Celý priebeh konania na Krajskom súde Košice vzbudzuje silný pocit straty dôvery k súdu ako inštitúcii, ktorej hlavnou úlohou je ochrana zákonnosti, a ktorá svojim postupom porušuje základný zákon štátu, resp. jedno zo základných práv zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ÚS 58/02).“.

Sťažovateľka   preto   s poukazom   na   rozhodovaciu   prax   ústavného   súdu,   ako   aj na chronológiu jednotlivých úkonov v konaní tak okresného súdu, ako aj krajského súdu navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:

„1) Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   Košice   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4Co/275/2010 a 4Co/48/2013 porušené bolo.

2) Krajskému súdu Košice sa v konaní vedenom pod sp. zn. 4Co/48/2013 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3) Sťažovateľke   D.   K. priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 5 000 Eur, ktoré   je   Krajský   súd   Košice   povinný   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4) Krajský súd Košice je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania na účet jej právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľka   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   domáha (§ 20 ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým   v situácii,   keď   je   sťažovateľka   zastúpená   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Predmetom konania ústavného súdu bolo teda preskúmanie, či postupom krajského súdu   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   4   Co   275/2010   a sp.   zn.   4   Co   48/2013   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03, II. ÚS 298/06,   II.   ÚS   250/09)   poskytuje   ochranu   základnému   právu   na   konanie bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   II.   ÚS   1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Preto   ak je zrejmé,   že   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom   už   označený   všeobecný   súd   meritórne   rozhodol   pred   podaním   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu práva nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Sťažovateľka   v   petite   sťažnosti   uvádza,   že „...   základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co/275/2010 a 4 Co/48/2013 porušené bolo“.

Z   citovanej   časti   petitu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   žiada   ústavný   súd o preskúmanie postupu krajského súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Co 275/2010 a sp. zn. 4 Co 48/2013.

Z obsahu sťažnosti však ústavný súd považuje za preukázané, že konanie vedené na krajskom súde pod sp. zn. 4 Co 275/2010 skončilo (pred podaním sťažnosti ústavnému súdu) vydaním uznesenia, ktorým krajský súd vec vrátil okresnému súdu na rozhodnutie o trovách   konania,   pretože   zistil,   že   súd   prvého   stupňa   o trovách   konania   opomenul rozhodnúť.

V nadväznosti na druhé konanie vedené na krajskom súde pod sp. zn. 4 C 48/2013 ústavný   súd   poznamenáva, že   podľa   jeho   zistení   i toto   konanie skončilo   pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 13 C 150/2008 z 26. mája 2010 bolo totiž rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 4 C 48/2013 z 5. júna 2014 potvrdené.

Rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 4 C 48/2013 z 5. júna 2014, ako i rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 13 C 150/2008 z 26. mája 2010 spolu s doplňujúcim rozsudkom z 19. decembra 2012 nadobudlo právoplatnosť 31. júla 2014.

Podľa už uvedenej judikatúry ústavného súdu sa ochrana základnému právu podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   poskytuje   v   konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v   čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k porušovaniu označeného základného práva postupom krajského súdu v namietaných konaniach, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože v čase podania sťažnosti už krajský súd nedisponoval právomocou vo veci konať   (v   dôsledku   vydania   uznesenia   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co   275/2010 a vydania meritórneho rozhodnutia v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 48/2013), a teda nijakým   spôsobom   už   nemohol   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvňovať   plynulosť priebehu namietaného konania vo veci samej, respektíve ani v ňom spôsobovať prieťahy, k porušovaniu práva nečinnosťou tohto orgánu dôjsť nemohlo.

Krajský súd teda v danej etape konania už nemôže ovplyvniť jeho priebeh a ani porušiť základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vydaním   rozhodnutia   vykonal   krajský   súd   tak   v konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Co 275/2010,   ako   aj   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co   48/2013   všetky relevantné úkony smerujúce k nastoleniu právnej istoty sťažovateľky a svoju úlohu v tomto smere splnil.

Možnosť   domáhať   sa   ochrany   označeného   základného   práva   zaručeného   čl.   48 ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu vo vzťahu k postupu krajského súdu bola pre sťažovateľku časovo ohraničená obdobím, počas ktorého prebiehalo v jej veci druhostupňové konanie.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne neopodstatnenú   vtedy,   ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia   orgánu verejnej moci v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   i   v   tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

Po   odmietnutí sťažnosti   ako celku   bolo preto už bez právneho dôvodu   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014