znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 685/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   D.   Ď.   H.,   zastúpeného   advokátom̶ JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   zaručených   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Poprad č. k. 14 C 1/2011-107 z 24. februára 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co 85/2012 z 18. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď.   H.   o̶ d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2013 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou sa domáhal vyslovenia   porušenia   v záhlaví   označených   základných   práv   a slobôd   postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov, zrušenia napadnutých rozhodnutí, príkazu okresnému súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume 50 000 € a náhrady trov konania v sume 331,86 €.

V ústavnej   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že   proti   rozsudku   odvolacieho   konania podal z opatrnosti dovolanie (30. augusta 2013), o ktorom ešte nebolo rozhodnuté.

2.   Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   treba   pre   neprípustnosť   odmietnuť z týchto dôvodov:

2.1 Jedným zo základných pojmových znakov ústavnej sťažnosti ako prostriedku ochrany ústavou zaručených základných práv a slobôd je jej subsidiarita.

2.2 Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú   v občianskom   súdnom   konaní   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudov v znení neskorších predpisov [ďalej len „zákon o ústavnom súde“ (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05)]. Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).  

2.3 Ak sa za tejto situácie sťažovateľ domáhal svojho práva jednak na dovolacom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože   o ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   bude   vo   vzťahu ku Krajskému   súdu   v Prešove   rozhodovať   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd dovolací.   Ústavný   súd   zaujal   preto   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09),   že   v prípade podania opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2012 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

6. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť odmietol pre jej neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013