znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 684/2014-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 12. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.   O.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Andrejom   Molnárom, Majlátha 2518/14,   Kráľovský   Chlmec,   vo veci   namietaného porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 49 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Tost 5/2014 zo 4. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. O. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2014 doručená   sťažnosť   F.   O.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 49 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 5/2014 zo 4. marca 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva:«Na základe obžaloby krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici podanej 31.05.2004 pod sp. zn. Kv 1/04 na Krajský súd v Košiciach, bolo vedené trestné stíhanie pod č. 2T 6/04 a následne pod č. 5T 1/2008 na tomto súde aj voči sťažovateľovi F. O.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   na   základe   vznesenej   námietky   zaujatosti zástupkyňou   poškodeného   uznesením   č.   4   Ndt   6/2008   zo   dňa   21.07.2008   odňal   vec Krajskému súdu v Košiciach a prikázal Krajskému súdu Banskej Bystrici.

V   súčasnosti   sa   trestné   konanie   vedie   na   Krajskom   súdu   v   Banskej   Bystrici pod č. 2T 1/2008.   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   uznesením   zo   dňa   05.12.2013   sp.   zn. 2 T 1/2008   podľa   §   231   ods.   1   Tr.   por.   účinného   do   31.12.2005   („starý   Tr.   por.“)   s použitím § 223 ods. 1 („starý Tr. por.“) z dôvodov uvedených v § 11 ods. 1 písm. h) („starý Tr. por.“) zastavil trestné stíhanie proti všetkým obžalovaným, teda aj proti sťažovateľovi z dvoch dôvodov a to:

1. extrémny prípad, čo sa týka prieťahov v konaní,

2. uplatnenia princípu ultima ratio. Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutým uznesením zo dňa 04.03.2014 sp. zn. 2 Tost   5/2014   vyššie   uvedené   uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici zo dňa 05.12.2013 sp. zn. 2 T 1/2008 zrušil a uložil, aby sa vo veci znovu konalo a rozhodlo. Svoje   zrušujúce   uznesenie,   pokiaľ   ide   o   prvý   dôvod   zastavenia   trestného   stíhania prvostupňovým   súdom   odôvodnil   tým,   že   zo   žiadnej   medzinárodnej   zmluvy,   ktorou   je Slovenská republika viazaná, nevyplýva povinnosť zastaviť trestné stíhanie, pokiaľ dôjde k prieťahom v konaní a pokiaľ ide o druhý dôvod tým, že princíp ultima ratio v trestnom zákone   Slovenskej   republiky   je   korigovaný   len   u   menej   závažných   trestných   činov definovaných v § 10 ods. 1 Tr. zák. a mimo uvedeného s použitím tohto princípu nie je preto vôbec namieste uvažovať.»

Sťažovateľ   v   predostretej   rozsiahlej   argumentácii   atakuje   s poukazom na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, ako i ústavného súdu právne závery najvyššieho súdu   a je   toho   názoru,   že   zastavenie   trestného   stíhania   zo   strany   Krajského   súdu v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z dôvodu   uplatnenia   princípu   ultima   ratio, ako i z dôvodu zohľadnenia extrémnych prieťahov v konaní bolo dôvodné a právne správne. Domnieva   sa,   že   uznesenie   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   2   T   1/2008 z 5. decembra   2013 „nemožno   posudzovať   ako   nezákonné...   naopak   uznesenie prvostupňového súdu v Banskej Bystrici je úplne legitímne a ústavne konformné,... v súlade s medzinárodnou zmluvou a judikatúrou ESĽP“.

Sťažovateľ   považuje   s poukazom   na   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov za preukázané, že „...   už   ani   v podmienkach SR   nie   je aplikácia   princípu ultima   ratio a zásady subsidiarity trestnej represie ničím výnimočná a čoraz viac sa presadzuje ako interpretačné pravidlo“ a že „... dĺžka konania kvôli prieťahom zavinenými prokuratúrou, zástupkyňou poškodenej strany a KS v Košiciach v danej trestnej veci trvali minimálne 13 rokov, teda dvakrát dlhšie, ako vo výnimočných prípadoch Európsky súd pre ľudské práva uznal za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi, t. j. šesť rokov.“. Sťažovateľ   je   rovnako   toho   názoru,   že „...   všeobecný   súd   by   nemal   byť   vo   svojej argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   nekoherentný,   t.   j.   jeho   rozhodnutie   musí   byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.   V prípade,   keď   sú   právne   závery   v   nesúlade   s   vykonanými   skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba   také   rozhodnutie   považovať   za   rozporné   s   čl.   46   ods.   1   ústavy   či   čl.   6   ods.   1 dohovoru.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   najvyšší   súd   porušil   povinnosť «...   náležite   odôvodniť rozhodnutie, jasne a zrozumiteľne dať odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, resp. sa vyporiadať a dať špecifickú odpoveď na rozhodujúce argumenty, pretože Najvyšší súd na nich nedal žiadnu (alebo nedostatočnú odpoveď).

Porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čí. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy (porušenie   princípu   právnej   istoty)   vidí   sťažovateľ   v   tom,   že   Najvyšší   súd   SR   sa nedostatočne vyporiadal s argumentáciou tykajúcou sa iných rozhodnutí slovenských súdov o zastavení trestného stíhania z dôvodu ich extrémnej dĺžky trestného konania a ultima ratio. Najvyšší   súd   SR   podľa   názoru   sťažovateľa   porušil   aj   zásadu   kontradiktórnosti z hľadiska   vyporiadania   sa   s   argumentáciou   obsiahnutou   vo   vyjadrení   sa   sťažovateľa k sťažnosti   ÚŠP   GP   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   o   zastavení   trestného   stíhania. V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR   totiž   nie   je   žiadna   zmienka o obsahu   vyjadrenia   sťažovateľa   k   sťažnosti   ÚŠP   GP,   čo   možno   označiť   za   porušenie zásady   kontradiktórnosti   a   ako   formálnosť   postupu   pri   vyžiadaní   tohto   vyjadrenia sťažovateľa.

Najvyšší súd pri svojom rozhodnutí, ktorým zrušil uznesenie prvostupňového súdu o zastavení   trestného   stíhania,   sa   uvedenými   zásadami   dôsledne   neriadil.   Odôvodnenia napadnutého   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR   sú   nepreskúmateľné,   nepresvedčivé a ľubovoľné, keďže z týchto vôbec nemožno zistiť, prečo Najvyšší súd SR považuje dôvody na   zastavenie   trestného   stíhania   a   teda   uznesenie   prvostupňového   súdu   o   zastavení trestného   stíhania   za   protizákonné   a   neakceptovateľné,   ak   naopak   obidva   dôvody, na základe ktorých Krajský súd v Banskej Bystrici zastavil trestné stíhanie, sú zákonné a v súlade   s   uvedenými   základnými   právami   a   princípmi   obsiahnutých   v   uvedených článkoch Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Ústavy Slovenskej republiky ako aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu SR, ako aj terajšou   vnútroštátnou   súdnou   praxou   a   k   zastaveniu   trestného   stíhania   by   postačoval na základe uvedeného aj hociktorý z uvedených dôvodov aj samostatne.».

V doplnení   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   26.   augusta   2014   sťažovateľ doplňuje   svoju   sťažnosť   o článok   s   názvom   «„Nepeňažné   prostriedky   nápravy   dĺžky trestného   konania“,   v ktorom   autor   analyzuje   príslušné   súdne   rozhodnutia   Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu SR, všeobecných súdov SR, ohľadom nepeňažných prostriedkov   nápravy   neprimeranej   dĺžky   trestného   konania.».   Ďalej   predkladá   kópiu uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Ndtš 5/2007 z 10. januára 2008, (na ktoré sa odvoláva vo svojej sťažnosti pri poukazovaní na prieťahy, ktoré boli spôsobené protizákonne   prokuratúrou,   zástupkyňou   poškodenej   strany   a   Krajským   súdom v Košiciach v danej trestnej veci) a kópiu odlišného stanoviska sudcu Milana Ľalíka vo veci sp. zn. I. ÚS 318/09.

V nadväznosti   na uvedené sťažovateľ žiada,   aby ústavný súd vydal   rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 49 ústavy, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 5/2014 zo 4. marca 2014 zruší, vec mu vráti na ďalšie konanie a sťažovateľovi prizná aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorého namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných   a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

V súlade   so   zásadou   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov.

V súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či existujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa sťažovateľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu ním označených   základných   práv [čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 49 ústavy].V nadväznosti na sťažovateľom napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ústavný súd poznamenáva,   že   toto   nie   je   rozhodnutím   konečným,   dôsledkom   ktorého   by   bolo právoplatné skončenie veci. V dôsledku vydania napadnutého uznesenia najvyššieho súdu bolo uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 T 1/2008 z 5. decembra 2013 zrušené a krajskému súdu bolo uložené, aby vo veci znova konal a rozhodol.

Konanie vo veci samej teda bude pokračovať na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 2 T 1/2008. Až po jeho ukončení a vydaní rozhodnutia krajským súdom vo veci samej   (ako aj   po   prípadnom   využití   možnosti   podať   mimoriadne   opravné   prostriedky), bude mať sťažovateľ možnosť uplatniť ochranu svojich práv podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažovateľ teda má a aj bude mať v ďalšom štádiu konania pred krajským súdom (resp. následne prípadne i v dovolacom konaní pred najvyšším súdom) možnosť uplatniť ochranu   označených   práv,   ako   aj   svoju   argumentáciu   týkajúcu   sa   skutkovej   a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iné právne prostriedky ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti.

Napokon, sťažovateľovi nič nebráni, aby v budúcnosti   napadol sťažnosťou   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jeho právnej veci vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené jeho ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva alebo   slobody.   Najskôr   však   musí   prebehnúť   celé   konanie   až   do   štádia   meritórneho právoplatného   rozhodnutia   všeobecného   súdu   a   až   potom   sa   sťažovateľovi   naskytne možnosť na eventuálne podanie sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd už vyslovil, že nemožno akceptovať, aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne   konanie   príslušným   všeobecným   súdom   nahradzoval   ústavný   súd   svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,   či   napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   v danej   veci od pokračujúceho   konania   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov   (III.   ÚS   33/04, IV. ÚS 163/05). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne   ako   z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   nezistil   žiadne   dôvody   na   pripustenie   výnimky   zo   zásady,   že spravodlivosť   konania   pred   všeobecnými   súdmi   možno   posudzovať   len   vo   vzťahu k právoplatne skončenému konaniu, t. j. ku konaniu ako celku, ale nie k jeho jednotlivým častiam,   ako   sa   sťažovateľ   zjavne   nesprávne   domnieval.   Pokiaľ   by   ústavný   súd   vecne preskúmal sťažnosť pred tým, ako o veci samej definitívne rozhodne príslušný súd, mohol by   zasiahnuť   do   rozhodovania   všeobecných   súdov   a nedodržal   by   princíp   subsidiarity sťažnosti ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní,   bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uvedenými v jej petite.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca spravodajca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014