znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 683/2014-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 12. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Martinom   Špakom,   Odborárov   49,   Spišská   Nová   Vec,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Spišská Nová Ves   sp.   zn.   7 Ro 2148/2013   z   8.   apríla   2014,   sp.   zn.   7   Ro   2150/2013   z 8. apríla 2014, sp. zn. 7 Ro 2118/2013 z 8. apríla 2014 a sp. zn. 1 Ro 2166/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2014 doručená   sťažnosť   J.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uzneseniami   Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 Ro 2148/2013 z 8. apríla 2014, sp.   zn.   7   Ro   2150/2013   z   8.   apríla   2014, sp.   zn.   7   Ro   2118/2013   z   8.   apríla   2014 a sp. zn. 1 Ro 2166/2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde návrhy na vydanie platobných rozkazov. Okresný súd vydal platobné rozkazy s výrokom, ktorým žalovaných   zaviazal   uhradiť sťažovateľovi   istinu   vrátane úrokov   z omeškania   a zároveň nahradiť trovy právneho zastúpenia. Proti platobným rozkazom v časti výroku o trovách konania podali žalovaní odvolania, v ktorých tvrdili, že sťažovateľove žalobné návrhy boli podané predčasne, že výška trov konania prevyšuje žalovanú istinu, že ide o tzv. drobný spor   a že v takom   prípade   môže súd za použitia   ustanovení   § 150   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku trovy konania nepriznať alebo znížiť.

Okresný   súd   uzneseniami   sp.   zn.   7   Ro   2148/2013   z   8.   apríla   2014, sp. zn. 7 Ro 2150/2013   z   8.   apríla   2014,   sp.   zn.   7   Ro   2118/2013   z   8.   apríla   2014 o odvolaniach žalovaných rozhodol tak, že výška trov právneho zastúpenia je neúmerne vysoká vo vzťahu k žalovanej istine a že vzhľadom na žalovanú istinu ide o drobný spor v zmysle   §   200ea   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   a preto   súd   odvolaniam žalovaných vyhovel a sťažovateľovi nepriznal ním požadovanú náhradu trov konania.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že okresný súd nepodriadil právnu normu definovanú v § 150 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku na zistený skutkový stav. Podľa   sťažovateľa   bola   okresnému   súdu   známa   skutočnosť,   že   podal   415   žalobných návrhov, ktoré v súhrne predstavovali hodnotu sporu 10 812,58 €, a nie čiastkové plnenia, ktoré boli uvedené v žalobných návrhoch. Sťažovateľ namieta, že ustanovenie § 150 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku možno použiť len celkom výnimočne, čo je potrebné náležite odôvodniť. Sťažovateľ sa domnieva, že okresný súd v napadnutých uzneseniach rozhodol paušálne bez náležitého zistenia výšky žalovanej istiny.

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   okresný   súd   mu   v jednej   obálke   doručil   odvolanie žalovaných   spoločne   s napadnutými   uzneseniami,   z čoho   vyplýva,   že   sa   k odvolaniam žalovaných   nemohol   vyjadriť.   Tým   malo   dôjsť   k porušeniu   jeho   práva   na   spravodlivý proces.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že napadnutými uzneseniami došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenia zrušil a veci vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ tiež navrhol nahradiť mu trovy konania pred ústavným súdom.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   §   150   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   sú   tu   dôvody   hodné osobitného   zreteľa,   nemusí   súd   výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp.   zn.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   110/02,   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 168/05).

Vo všeobecnosti platí, že rozhodovanie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vysloviť porušenie základných práv a slobôd, akokoľvek   sa   môže   účastníka   konania   citeľne   dotknúť.   Ústavný   súd   pri   posudzovaní problematiky   trov   konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu   k   predmetu   konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej účastníčky, postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné   právo   (II.   ÚS   78/03,   II.   ÚS   31/04,   IV.   ÚS   45/06,   I.   ÚS   156/2010, IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013).

Ústavný súd v súlade s predchádzajúcou rozhodovacou praxou (II. ÚS 577/2013) ďalej uvádza, že v ustanovení § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sa uvádzajú dôvody hodné osobitného zreteľa skôr vo všeobecnej rovine s tým, že ustálenie konkrétnych dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   je   vecou   posúdenia   súdu   v   tom-ktorom   prípade. Napriek   tomu   je   napríklad   v   tomto   ustanovení   konkretizované,   že   dôvodom   hodným osobitného zreteľa je aj okolnosť, či úspešný účastník konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Naproti tomu ustanovenie § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa javí byť odlišnej povahy v tom zmysle, že sa tu definuje konkrétny dôvod   nepriznania,   resp.   zníženia   náhrady   trov.   Tento   dôvod   spočíva   v   tom,   že   trovy konania sú v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke. Zákon teda v tomto prípade označuje za dôvod moderácie (zmiernenia) výšky náhrady trov neprimeranosť výšky týchto trov.   Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   považovať   za   rozhodujúce,   že   pohľadávky uplatňované   sťažovateľom   pred   všeobecným   súdom   sú   niekoľkonásobne   nižšie   ako sťažovateľom uplatňovaná výška náhrady trov konania. Ide o taký výrazný nepomer medzi uplatňovanými pohľadávkami a výškou náhrady trov, ktorý bez ohľadu na ďalšie faktory robí stanovisko okresného súdu dostatočne presvedčivým.

Pre úplnosť možno ešte uviesť, že ustanovenie § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou ponechávajúcou na zvážení súdu,   či   trovy   konania   sú   voči   uplatnenej   pohľadávke   neprimerané,   resp.   čo   vôbec pod neprimeranosťou   treba   rozumieť.   Ide   teda   o   také   ustanovenie,   ktoré   dáva   relatívne široké medze pre sudcovské uváženie, resp. sudcovský zmysel pre spravodlivosť. Ako na to ústavný   súd   už   poukázal,   neprimeranosť   výšky   trov   konania   v   porovnaní   s   výškou pohľadávok   uplatňovaných   sťažovateľom   je   natoľko   markantná,   že   ústavný   súd   nevidí dôvod na to, aby zasiahol do voľného uváženia okresného súdu, ktoré rozhodne nevybočuje zo zákonom ustanoveného rámca vyplývajúceho z ustanovenia § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd ďalej vo vzťahu k sťažovateľovej námietke, že okresný súd mu v jednej obálke doručil odvolanie žalovaných spoločne s napadnutými uzneseniami, konštatuje, že takáto   skutočnosť   by   vo   všeobecnosti   mohla   signalizovať   porušenie   základných   práv a slobôd. Ústavný súd však dodáva, že v sťažovateľom tvrdenej situácii ide o rozhodovanie o odvolaniach   žalovaných   len   proti   výroku   o   trovách   konania,   o ktorých   rozhoduje bez pojednávania   ten   istý   súd,   ktorý   platobné   rozkazy   vydal.   Ústavný   súd   sa   preto domnieva,   že   uvedené   skutočnosti   nedosahujú   samy   osebe   takú   intenzitu,   ktorá   by pre ústavný   súd   predstavovala   možnosť   vysloviť   porušenie   sťažovateľom   označených základných práv a slobôd.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   napádané   uznesenie   okresného   súdu sp. zn. 1 Ro 2166/2013, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ vo svojej pôvodnej sťažnosti, a ani v „Odstránení nedostatkov podania“ z 3. októbra 2014, ústavnému súdu nepredložil ním napádané uznesenie okresného súdu, na základe čoho ústavný súd jeho sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 Ro 2166/2013 odmietol pre nesplnenie predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014