znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 683/2013-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 13. novembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   J.,   B.,   zastúpeného   advokátom JUDr. G. H., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 7 C 253/2010 zo 17. mája 2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 376/2012 zo 6. decembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 169/2013 z 9. júla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. J.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2013 doručená sťažnosť L. J. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 253/2010 zo 17. mája 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 376/2012 zo 6. decembra 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 5 Cdo 169/2013 z 9. júla 2013 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na prvostupňovom súde domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo svojom návrhu. Svoje vlastníctvo odvodzoval predovšetkým od kúpnych zmlúv uzavretých s organizáciou S., š. p., a to 9. októbra 1992 a 22. mája 1996, avšak tieto podľa výsledkov vykonaného dokazovania prvostupňového súdu nenadobudli do času vzniku sporu účinnosť. Sťažovateľ vo svojom návrhu adresovanom prvostupňovému súdu uviedol, že dohodnutú kúpnu cenu spoločnosti S., š. p., vyplatil, čo dokazuje aj výpis z účtu z 22. decembra 1992. Sťažovateľ ďalej   svoje   vlastnícke   právo   odvodzoval   aj   zo   skutočnosti,   že   od   roku   1992   pozemky nepretržite užíva, platí za ne daň z nehnuteľnosti, a preto v zmysle § 134 Občianskeho zákonníka žiada o určenie, že ako oprávnený držiteľ nadobudol z titulu vydržania vlastnícke právo predmetných nehnuteľností.

3. Okresný súd dospel k záveru, že v prípade sťažovateľa neboli splnené všetky zákonné   podmienky   vydržania   ustanovené   v   §   130   Občianskeho   zákonníka   v   spojení s § 134   Občianskeho   zákonníka,   keďže   na základe   vykonaných   dôkazov   zistil,   že sťažovateľ   nebol   oprávneným   držiteľom   uvedených   nehnuteľností.   Následne   návrh sťažovateľa s poukazom na § 133 ods. 2, § 47 ods. 1 a 2, § 130 a § 134 Občianskeho zákonníka v plnom rozsahu zamietol.

4. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie adresované krajskému súdu, v ktorom k problematike dobromyseľnosti uviedol, že: „... ako podklad napadnutého rozsudku   neobstojí   tvrdenie,   že   nikdy   nebol   zapísaný   ako   vlastník   predmetných nehnuteľností   v   katastri   nehnuteľností.   Dobrá   viera   musí   byť   podložená   konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že toto presvedčenie držiteľa je oprávnené. Takéto okolnosti sa spravidla týkajú právneho titulu nadobudnutia práva, napr. existencie zmluvy, aj keby bola pre určitú vadu neplatná.“.

Krajský súd v rozsudku zo 6. decembra 2012 uviedol: „Zmluvné strany uzavreli 22. 5. 1996 opätovne kúpnu zmluvu… pričom výslovne uviedli, že kúpna zmluva zo dňa 9. 10.   1992   nenadobudla   pre   formálne   nedostatky   účinnosť...  ,   s   tým,   že   nadobúdateľ nepodal návrh na vklad do katastra nehnuteľností pre formálne nedostatky predmetu kúpy a že novou zmluvou prejavujú vôľu… odstrániť všetky jej nedostatky formálneho charakteru a dosiahnuť jej účinnosť v pôvodnom rozsahu.“ Sťažovateľ síce podal návrh na povolenie vkladu do katastra nehnuteľností, avšak konanie bolo prerušené a následne zastavené, keďže účastníci   konania nedostatky   návrhu neodstránili.   Na   základe   skutočností   vyplývajúcich zo sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   rozhodnutie   Katastrálneho   úradu   Bratislava   bolo sťažovateľovi riadne doručené, z čoho možno predpokladať, že sťažovateľ bol o nesplnení zákonom ustanovených podmienok riadne oboznámený, a z tohto dôvodu sa nepreukázalo splnenie esenciálnej podmienky oprávnenosti držby, a teda dobromyseľnosti sťažovateľa. Krajský   súd   sa   stotožnil   s   tvrdením   okresného   súdu   v   otázke   neoprávnenosti   držby nehnuteľností tak, ako to vo svojom rozsudku uviedol prvostupňový súd.

5.   V   zmysle §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   v   spojení s § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie najvyššiemu   súdu,   v   ktorom   okrem   iného   namietal   nesprávne   právne   posúdenie   veci odvolacím súdom a predovšetkým postup prvostupňového súdu podľa § 120 ods. 4 OSP, ktorým podľa názoru sťažovateľa došlo k inej vade konania tým, že okresný súd konal a rozhodol napriek tomu, že sťažovateľ viackrát žiadal o odročenie pojednávania z dôvodu jeho nepriaznivého zdravotného stavu, a ktorým mu ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.

6.   Dovolací   súd   na   základe   svojej   argumentácie   dospel   k   záveru,   že   k   odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom v dôsledku procesného postupu prvostupňového a druhostupňového   súdu   v   prerokovanej   veci   nedošlo   a   nezaoberal   sa   napadnutým rozhodnutím   odvolacieho   súdu   z   dôvodu   jeho   procesnej   neprípustnosti.   Najvyšší   súd uviedol, že v zmysle § 237 písm. f) OSP sa odňatím možnosti konať rozumie „... taký závadný procesný postup, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených   záujmov“.   Vo   svojom   rozhodnutí   ďalej   uviedol,   že   o „...   takýto   prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi predpismi a žalobcovi neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov“. Najvyšší súd v   závere   dodal,   že „...   prvostupňový   súd   na   prejednanie   veci   nariadil   celkovo   deväť pojednávaní...   a považuje za podstatnú tú skutočnosť,   že hoci právny zástupca žalobcu žiadal   o   odročenie   pojednávania   stanoveného   na   deň   24.   apríla   2012...   nepostupoval v zmysle ustanovenia § 119 ods. 3 OSP... “.

7.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   podľa   jeho   názoru   bolo   konaním okresného   súdu,   ktoré   spočívalo   v   neodročení   pojednávania   napriek   preukázanej práceneschopnosti   sťažovateľa,   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.

8.   Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   prijal   jeho sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a   následne   o   nej   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví,   že rozsudkom okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň sťažovateľ navrhol,   aby ústavný súd zrušil   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov   a vrátil   vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

11. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (mutatis   mutandis I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej starne a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

12. Ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ústavnosti (čl. 124 ústavy).   Vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom   nie   je   prieskumným   súdom   ani   riadnou   či mimoriadnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (II. ÚS 1/95). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo záväznou medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli   do   takej   miery   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   že   by   zásadne   popreli   účel a význam občianskeho súdneho konania.

13. Napadnuté rozhodnutia okresného súdu v spojení s rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho   súdu,   poukazujúc   predovšetkým   na   závery   uznesenia   najvyššieho   súdu, obsahujú   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie a ústavný súd nezistil, že by ich výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa z obsahu napadnutých rozsudkov presvedčil, že uvedené súdy sa námietkami   sťažovateľa   zaoberali   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľ   v   tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutých   rozhodnutí,   ktoré   súdy   dostatočne   odôvodnili   a   ktoré   majú   oporu vo vykonanom dokazovaní.

Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

14. Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

15.   Ústavný   súd   sa   nezaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   (návrh   na   zrušenie rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho súdu, ako aj vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie), keďže tieto sú viazané len na prípad, ak ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013