znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 682/2014-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 12. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   P.   H.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Ing. Ľubomírom Havlíkom, Krížna 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 41/2012 a sp. zn. 9 Sžso 49/2012 z 29. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2014 doručená   sťažnosť   P.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods. 1   a   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 36 ods. 1   a   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso 41/2012 a sp. zn. 9 Sžso 49/2012 z 29. januára 2014.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   od   1.   júla   2005,   kedy   bol   sťažovateľ zapísaný do zoznamu advokátov Slovenskej advokátskej komory (ďalej len „advokátska komora“), vykonával advokáciu samostatne (samostatne zárobkovo činná osoba), a to až do 29. marca 2010, kedy zmenil spôsob výkonu advokácie tak, že ju vykonával už ako konateľ spoločnosti Advokátska kancelária... (ďalej len „advokátska kancelária“), pričom o tejto skutočnosti advokátska komora vydala sťažovateľovi potvrdenie o spôsobe výkonu advokácie č..., v zmysle ktorého bol sťažovateľ oprávnený vykonávať advokáciu len v mene a na účet   označenej advokátskej   kancelárie.   Z uvedených   dôvodov   sťažovateľ   adresoval Sociálnej   poisťovni,   pobočke   Bratislava   (ďalej   len   „Sociálna   poisťovňa“)   odhlášku zo sociálneho   poistenia,   ktorá   jej   bola   doručená   30.   apríla   2010,   avšak   napriek   tejto skutočnosti Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 700-0213732410-GC04/10 zo 6. septembra 2010   (ďalej   len   „prvé   rozhodnutie“)   vyrúbila   sťažovateľovi   ako   samostatne   zárobkovej činnej osobe poistné za obdobie apríl 2010 – júl 2010 v sume 3 144,06 € a rozhodnutím č. 700-0211755111-GC04/11 z 19. marca 2011 (ďalej len „druhé rozhodnutie“) Sociálna poisťovňa   vyrúbila   sťažovateľovi   poistné   ako   samostatne   zárobkovo   činnej   osobe   aj za obdobie   august   2010   –   december   2010   v sume   4 116   €.   Na   základe   sťažovateľom podaných   odvolaní   Sociálna   poisťovňa   prvé   rozhodnutie   potvrdila   rozhodnutím č. 21125- 2/2012-BA   z 13.   apríla   2012   a   druhé   rozhodnutie   potvrdila   rozhodnutím č. 42585-2/2011-BA z 21. júla 2011, ktoré sťažovateľ napadol žalobami o preskúmanie ich zákonnosti podľa druhej hlavy V. časti Občianskeho súdneho poriadku.

Krajský   súd   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   svojím   rozhodnutím sp. zn. 1 S 118/2012   z 12.   júla   2012   žalobu   sťažovateľa   o   preskúmanie   prvého rozhodnutia Sociálnej   poisťovne   zamietol   a   rozhodnutím   sp.   zn.   4   S 205/2011 z 19. októbra 2012 krajský súd zamietol aj žalobu sťažovateľa smerujúcu proti druhému rozhodnutiu Sociálnej poisťovne.

O odvolaniach sťažovateľa proti označeným rozhodnutiam krajského súdu rozhodol najvyšší   súd napádanými rozsudkami   sp.   zn.   9 Sžso   41/2012   a sp.   zn. 9   Sžso   49/2012 z 29. januára 2014, ktorými označené rozhodnutia krajského súdu potvrdil.

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľ   namieta,   že   najvyšší   súd neprihliadol   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   v rozhodnom   období,   za   ktoré   mu   Sociálna poisťovňa vyrúbila poistenie, nemal oprávnenie samostatne vykonávať advokátsku činnosť, a v tej spojitosti ani na svoj vlastný účet dosahovať zisk, t. j. nemal postavenie samostatne zárobkovo   činnej   osoby,   pričom   podľa   sťažovateľa „Jediným   argumentom   Sociálnej poisťovne   pritom   bol   pretrvávajúci   zápis   sťažovateľa   v   zozname   advokátov   Slovenskej advokátskej   komory,   bez   akéhokoľvek   zohľadnenia   spôsobu,   ktorým   bol   sťažovateľ v uvedenom období oprávnený vykonávať advokáciu.“ Podľa sťažovateľa skutočnosť, že v rozhodnom čase bol naďalej vedený v zozname advokátskej komory ako advokát, nemôže mať vplyv na jeho povinnosť platiť poistné ako samostatne zárobkovo činná osoba, pretože zápis v tomto zozname je iba jednou zo základných podmienok, resp. predpokladov, aby mohol   vykonávať   advokátsku   činnosť   vôbec,   pričom   v tomto   smere   je   nevyhnutné prihliadať na spôsob výkonu tejto činnosti, t. j. či je vykonávaná samostatne alebo v mene advokátskej kancelárie.

Sťažovateľ svoju sťažnosť odôvodnil takto:„Základným argumentom konajúcich všeobecných súdov pre zamietnutie podaných žalôb bolo to, že v prípade sťažovateľa nedošlo k zániku sociálneho poistenia sťažovateľa v zmysle cit. ust. § 21 ods. 4 písm. b) Zákona o sociálnom poistení, nakoľko sťažovateľ bol aj po 29.3.2010 naďalej zapísaný v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory, v dôsledku   čoho   ho   súdy   (a   predtým   aj   Sociálna   poisťovňa)   naďalej   považovali za samostatne zárobkovo činnú osobu v zmysle cit. ust. § 5 písm. c) Zákona o sociálnom poistení....

... Súdy nijako nevysvetlili logický rozpor spočívajúci v tom, že samostatne zárobkovo činná osoba [podľa ich výkladu cit. ust. § 5 písm. c) Zákona o sociálnom poistení] má byť osoba, ktorá nie je oprávnená samostatne vykonávať žiadnu podnikateľskú činnosť, čo je aj prípad sťažovateľa. Z vyššie uvedeného je pritom zrejmé, že nemožno stotožňovať zápis osoby do zoznamu advokátov s jej oprávnením vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť, nakoľko neplatí, že každá osoba zapísaná do zoznamu advokátov je zároveň oprávnená vykonávať advokáciu samostatne, vo vlastnom mene a na vlastný účet, čo nevyhnutne musí byť základný atribút samostatne zárobkovo činnej osoby....

Sťažovateľ je preto presvedčený, že posúdenie otázky, či vo vyššie uvedenom období bol samostatne zárobkovo činnou osobou pre účely sociálneho poistenia, nebolo zo strany Sociálnej poisťovne a následne aj konajúcich súdov správne a preto konečnými rozsudkami Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   9   Sžso/41/2012   a   č.   9   Sžso/49/2012,   ktorými nebola v tejto veci vykonaná náprava, došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa.... Vzťah medzi Zákonom o advokácii a Zákonom o sociálnom poistení pri posudzovaní toho,   či   určitý   advokát   je   alebo   nie   je   samostatne   zárobkovo   činnou   osobou   na   účely sociálneho poistenia je vzťahom špeciálneho zákona k všeobecnému zákonu, medzi ktorými platí,   že   špeciálny   zákon   má   prednosť   pred   všeobecným   (lex   specialis   derogat   legi generali). Ak má mať Sociálna poisťovňa všeobecnú právomoc rozhodovať o tom, kto je samostatne   zárobkovo   činnou   osobou   pre   oblasť   sociálneho   poistenia,   vo   vzťahu   k advokátom   ako   špeciálnej   skupine   osôb   už   túto   právomoc   nemôže   mať,   nakoľko zákonodarca ju cit. ust. § 71 ods. 2 písm. k) Zákona o advokácii zveril do kompetencie predsedníctva Slovenskej advokátskej komory.

Je teda zrejmé, že pokiaľ existuje potvrdenie o tom, že advokát nie je samostatne zárobkovo   činnou   osobou,   ktoré   bolo   vydané   na   základe   špeciálneho   zákona   (Zákona o advokácii), nemožno na základe ustanovení všeobecného zákona (Zákona o sociálnom poistení)   tvrdiť   opak,   nakoľko   špeciálny   zákon   má   v   takomto   prípade   prednosť.   Túto skutočnosť však Najvyšší súd Slovenskej republiky neakceptoval a bez akéhokoľvek dôvodu priznal   prednosť   Zákonu   o   sociálnom   poistení   pred   Zákonom   o   advokácii,   hoci   ide o predpisy   rovnakej   právnej   sily,   pričom   negoval   zákonné   oprávnenia   predsedníctva Slovenskej   advokátskej   komory   s   poukazom,   že   ide   len   o   rozhodnutie   samosprávnej stavovskej organizácie.“

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   žiada,   aby   po   prijatí   jeho   sťažnosti   na   ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo P. H. na súdnu ochranu podľa ust. čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a ust. čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd   rozsudkami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   9   Sžso/41/2012 zo dňa 29.1.2014 a č. 9 Sžso/49/2012 zo dňa 29.1.2014 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 9 Sžso/41/2012 zo dňa 29.1.2014 a č. 9 Sžso/49/2012 zo dňa 29.1.2014 a veci vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť P. H. na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 340,90 €, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušenie základného   práva   zaručeného   čl.   46   ods.   1   a 2   ústavy   a práva   na   spravodlivý   súdny proces zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   36   ods.   1   a   2   listiny   v príčinnej súvislosti s rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 41/2012 a sp. zn. 9 Sžso 49/2012 z 29. januára 2014.

V súvislosti so sťažovateľom namietanými rozsudkami najvyššieho súdu ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Keďže   vzhľadom   na   identickosť   podstaty   predmetu   obidvoch   napádaných   konaní (preskúmanie   rozhodnutia   správneho   orgánu   vo   veci   vyrúbenia   poistného   samostatne zárobkovo   činnej   osobe   –   advokátovi   za   dve   rôzne   obdobia,   pozn.),   je   aj   právna argumentácia najvyššieho súdu v obidvoch napádaných rozsudkoch založená na identických právnych záveroch (v obidvoch veciach bolo rozhodnuté v ten istý deň a vo veci konala a rozhodovala   identická   zákonná   sudkyňa   najvyššieho   súdu,   pozn.),   preto   postačuje na tomto mieste uviesť odôvodnenie najvyššieho súdu iba z jedného z nich, a to konkrétne najvyšší súd svoj rozsudok sp. zn. 9 Sžso 41/2012 z 29. januára 2014 odôvodnil takto: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací...   preskúmal   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu odvolania v medziach žaloby... a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu boli v zásade zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa. Podľa   názoru najvyššieho   súdu už správny orgán a   následne aj   súd   prvého stupňa sa s týmito námietkami žalobcu vysporiadali, pričom odvolací súd už vyslovenú argumentáciu považuje   za   relevantnú,   výstižnú   a   dostatočnú.   Žalovaný   ako   aj   krajský   súd   podrobne odôvodnili,   prečo   žalobca,   ktorý   od   29.   marca   2010   vykonáva   činnosť   advokáta   ako spoločník a zároveň konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným poskytujúcej advokátske služby   podľa   §   15   zákona   o   advokácii,   je   naďalej   SZČO,   pričom   bolo   dostatočne zrozumiteľne a jasne ozrejmené, že v danom prípade nedošlo k zániku povinného sociálneho poistenia podľa § 21 zákona o sociálnom poistení.

Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa, že § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení vymedzuje pojem SZČO na   účely   tohto   zákona   a   upravuje   tak   aj   postavenie   advokáta,   ktorý   má   oprávnenie na vykonávanie   advokátskej   činnosti.   Vymedzenie   SZČO   podľa   §   5   písm.   c)   zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, je odvodené od samotného oprávnenia   vykonávať   advokáciu   ako   takú.   Nositeľom   tohto   oprávnenia   nemôže   byť právnická osoba, môže ním byť výlučne advokát ako fyzická osoba - len on je zapísaný v zozname advokátov, hoci zákon mu následne umožňuje, aby právne služby poskytoval napríklad aj prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným. Je len jedno oprávnenie na vykonávanie advokácie a je udeľované výlučne advokátovi, a to bez ohľadu na formu výkonu advokácie. Práve od statusu advokáta, ktorému takéto oprávnenie bolo udelené, teda   nie   od   konkrétnej   formy   výkonu   advokácie,   sa   v   zmysle   §   5   písm.   c)   zákona   o sociálnom   poistení   odvíja   postavenie   SZČO.   Žalobcovi   oprávnenie   na   vykonávanie advokácie   v dôsledku   zmeny   formy   jej   výkonu   nezaniklo.   Je   len   osobitným   zákonom limitovaný v tom, že túto činnosť nemôže súčasne vykonávať samostatne, keď si sám zvolil, že advokátske služby bude poskytovať prostredníctvom s.r.o. Žalobcovi po celý čas status advokáta   zostáva,   je   zapísaný   v zozname   advokátov,   ktorý   SAK   vedie,   svoje   profesijné označenie je povinný podľa zákona o advokácii používať aj v prípade, že právne služby poskytuje   prostredníctvom   združenia,   verejnej   obchodnej   spoločnosti,   komanditnej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným a až k nemu, následne, pripája meno združenia alebo obchodné meno spoločnosti. Žalobca sa preto mylne domnieva, že ako konateľ „advokátskej" spoločnosti nie je už SZČO a že v dôsledku nemožnosti súčasného výkonu advokácie ako fyzická osoba, došlo aj k zániku jeho oprávnenia.

Rovnako ako žalobcovi napriek zmene formy výkonu advokácie zostal zachovaný status advokáta podľa zákona o advokácii, zostal mu zachovaný aj status SZČO pre účely zákona   o   sociálnom   poistení.   Tak   ako   mu   ako   SZČO   povinné   nemocenské   poistenie a povinné   dôchodkové   poistenie   zo   zákona   vzniklo   od   01.07.   kalendárneho   roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jeho príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu   podľa   §   138   ods.   9   zákona   o   sociálnom   poistení,   zanikne   mu   zo   zákona 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý tento jeho príjem nebude prevyšovať uvedený násobok vymeriavacieho základu. V danej právnej veci bol pre určenie   vymeriavacieho   základu   žalobcu   ako   povinne   nemocensky   a   dôchodkovo poistenej SZČO rozhodujúcim obdobím rok 2008,   za ktorý žalobca vykázal v daňovom priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby príjmy zo samostatnej zárobkovej činnosti, a preto mu   v zmysle   ustanovenia §   21 ods.   1   zákona o   sociálnom   poistení   vzniklo za obdobie od 1. júla 2009 do 30. júna 2010, povinné nemocenské a dôchodkové poistenie.

Pokiaľ žalobca namietal, že z titulu výkonu advokácie je zúčastnený na sociálnom poistení duplicitne tak ako konateľ s.r.o. ako aj SZČO, také tvrdenie nie je dôvodné. Účasť konateľa   spoločnosti   s   ručením   obmedzením   na   poistení   totiž   do   31.   decembra   2010 zo zákona o sociálnom poistení nevyplýva.

Námietku žalobcu, že ustanovenie § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii je nutné chápať ako zákonné zverenie právomoci predsedníctvu SAK rozhodovať aj o skutočnosti, ktorá osoba zo špeciálne úzko vymedzenej skupiny osôb, a to advokátov, je alebo nie je SZČO   v   zmysle   zákona   o   sociálnom   poistení,   nepovažoval   odvolací   súd   za   dôvodnú. Rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch totiž zákon   výslovne   zveruje   do   vecnej   pôsobnosti   pobočky   Sociálnej   poisťovne.   Vzhľadom na uvedené, potvrdenie SAK ako samosprávnej stavovskej organizácie, nemá vplyv na zánik oprávnenia   žalobcu   vykonávať   advokáciu   samostatne   a   tým   ani   na   zánik   povinného nemocenského a dôchodkového poistenia.

Odvolací súd nemohol akceptovať námietku žalobcu, že žalovaná ho diskriminuje v oblasti sociálneho zabezpečenia z dôvodu jeho postavenia ako advokáta, ktorý musí byť bez   ohľadu   na   spôsob   výkonu   advokácie   zapísaný   v   zozname   SAK,   lebo   sa   s   ním nezaobchádzalo inak ako s inými poistencami, ktorí sa ocitli v podobnej situácii. Aj napriek tomu, že krajský súd sa konkrétne k tejto námietke žalobcu vo svojom rozhodnutí nevyjadril, odvolací súd toto opomenutie nepovažoval za vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a s poukazom na vyššie uvedené rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.“

Vzhľadom   na   názorové   stotožnenie   sa   najvyššieho   súdu   v podstatnej   časti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S 118/2012 z 12. júla 2012, ako aj vzhľadom na to, že prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie z odvolacieho konania je nevyhnutné ponímať ako jeden celok, na dokreslenie podstaty názorovej zhody obidvoch súdov je účelné na tomto mieste zmieniť v podstatnej časti aj odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu:

„Z   vyššie   citovaných   ustanovení   nesporne   vyplýva,   že   zákon   za   samostatne zárobkovo   činnú   osobu   považuje   fyzickú   osobu,   ktorá   má   oprávnenie   na   vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu. Toto ustanovenie zákona teda upravuje aj postavenie advokáta, ktorý má oprávnenie na vykonávanie advokátskej činnosti. Existencia oprávnenia advokáta   na   vykonávanie   advokátskej   činnosti   je   podmienená   jeho   zápisom   v   zozname advokátov   vedenom   Slovenskou   advokátskou   komorou   až   do   času,   kým   advokát   nebol vyčiarknutý z takéhoto zoznamu má za následok, že musí byť považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu, pre potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené v § 21 zákona o sociálnom poistení. Túto skutočnosť podľa názoru súdu nemôže ovplyvniť právna úprava   obsiahnutá   v §   12 o   advokácii,   ktorý upravuje   len formu,   ktorou   môže advokát vykonávať svoju funkciu, lebo základným predpokladom pre výkon advokácie je vykonávanie takejto činnosti fyzickou osobou, ktorá má zákonom požadované oprávnenie. Na výkon advokátskej činnosti je teda oprávnený len advokát, ktorý je zapísaný do zoznamu advokátov,   ktorý   vedie   Slovenská   advokátska   komora.   Práve   vymedzenie   SZČO   podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. je odvodené od samotného oprávnenia vykonávať túto činnosť.

Navyše   ustanovenie   §   15   zákona   o   advokácii   upravuje   špecifické   podmienky, za ktorých advokáti môžu vykonávať advokáciu ako konatelia spol. s r.o. Účasť advokáta v takejto spoločnosti je viazaná na existenciu oprávnenia na poskytovanie advokátskych služieb jednotlivých spoločníkov a konateľov,   ktorými môžu byť len advokáti   a ktorých účasť   v   spoločnosti   zaniká   vyčiarknutím   zo   zoznamu   advokátov,   v   skutočnosti   stratou oprávnenia   na   vykonávanie   činnosti   podľa   osobitného   predpisu.   Sociálna   poisťovňa, pobočka   Bratislava   preto   podľa   názoru   súdu   postupovala   správne,   keď   prvostupňovým rozhodnutím predpísala žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe poistné za dlžné obdobie   apríl   2010   -   júl   2010.   Zmenou   formy   výkonu   advokácie   podľa   názoru   súdu žalobcovi nezaniklo postavenie advokáta ako SZČO podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení a ani povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 písm. d) zákona o sociálnom poistení z dôvodu, že žalobcovi nezaniklo oprávnenie na výkon činnosti a žalobcu je aj preto naďalej potrebné považovať za SZČO. Advokát a aj konateľ   spoločnosti   s.r.o.   poskytujúcej   advokátske   služby   zapísané   v   zozname   vedenom Slovenskou advokátskou komorou je aj naďalej podľa § 15 zákona o advokácii oprávnený poskytovať   právne   služby   samostatne,   aj   keď   nositeľom   tohto   oprávnenia   je   v   danom prípade spol. s r.o. Táto spoločnosť ako právnická osoba s vlastnou právnou subjektivitou, za   ktorú   koná   advokát   ako   konateľ,   ktorý   aj   naďalej   je   ale   nositeľom   oprávnenia   na poskytovanie advokátskych služieb a disponuje tiež oprávnením na vykonávanie samostatnej zárobkovej   činnosti   podľa   §   5   písm.   c)   zákona   o   sociálnom   poistení.   Aj   za   takýchto okolností advokát, ktorý za spoločnosť koná, je aj naďalej zapísaný v zozname advokátov, nestráca svoju spôsobilosť konať samostatne a to ani v prípade, keď sa tohto práva vzdal v prospech spoločnosti, akou je advokátska kancelária s.r.o. Aj v tejto spoločnosti totiž jeho oprávnenie zastupovať spoločnosť ako konateľ, nemá za následok vyškrtnutie advokáta zo zoznamu   advokátov.   Navyše   v   zákone   o   sociálnom   poistení   naďalej   zostáva   zachovaná povinnosť advokáta platiť poistné ako samostatne zárobkovo činnej osobe a to po celý čas, počas   ktorého   je   advokátom.   Miesto   výkonu   advokátskej   činnosti   na   tejto   skutočnosti nemôže mať následok zánik advokátskeho oprávnenia.

Podľa   názoru   krajského   súdu   existencia   oprávnenia   advokáta   na   vykonávanie advokátskej činnosti podmienená jeho zápisom v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou   komorou   má   za   následok,   že   musí   byť   považovaný   za   SZČO   pre   potreby zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu je povinne nemocensky poistený podľa § 14 ods. 1 písm. b) a povinne dôchodkovo poistený podľa § 15 ods. 1 písm. b) a vznik a zánik tohto poistenia sa viaže na podmienky upravené § 21.

K   námietke   žalobcu   ohľadom   neakceptácie   potvrdenia   vydaného   Slovenskou advokátskou komorou podľa § 71 ods. 2 písm. k) zákona o advokácii, súd uvádza, že v tomto prípade ide podľa jeho názoru len o potvrdenie, ktorým sa deklaruje, akým spôsobom, vykonáva   žalobca   svoje   právne   služby,   to   znamená,   či   advokát   vykonáva   advokáciu samostatne,   alebo   poskytuje   právne   služby   v združení   spolu s inými   advokátmi,   či ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti alebo v tomto prípade ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným. Takáto konštatácia Slovenskej advokátskej komory podľa názoru súdu v žiadnom prípade nemôže byť posudzovaná ako záväzný výklad, ktorý by mohol meniť výklad zákona o sociálnom poistení.“

Podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) v znení účinnom v rozhodnom čase (t. j. k 6. septembru 2010, kedy Sociálna   poisťovňa   vydala   prvostupňové   správne   rozhodnutie,   ktoré   bolo   následne predmetom prieskumu, pozn.) „Samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem   činnosti   fyzickej   osoby   v   pracovnom   pomere,   na   ktorej   výkon   je   povinná   mať oprávnenie podľa osobitného predpisu.“.

Podľa § 14 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase „Povinne   nemocensky   poistení   sú   samostatne   zárobkovo   činná   osoba,   ktorej   príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12 násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9.“.

Podľa   §   15   ods.   1   písm.   b)   zákona   o sociálnom   poistení   v   znení   účinnom v rozhodnom čase „Povinne dôchodkovo poistení sú samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je povinne nemocensky poistená.“.

Podľa   §   21   ods.   1   zákona   o sociálnom   poistení   upravujúceho   vznik   a   zánik povinného   nemocenského   poistenia   a   povinného   dôchodkového   poistenia   samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej len „SZČO“) „Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka   nasledujúceho   po   kalendárnom   roku,   za   ktorý   jej   príjem   z   podnikania   a   z   inej samostatnej   zárobkovej   činnosti   podľa   osobitného   predpisu   alebo   výnos   súvisiaci s podnikaním   a s inou   samostatnou   zárobkovou   činnosťou   bol   vyšší   ako   12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak.“.

Podľa § 120 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnom čase   „Sociálne   poistenie   vykonáva   Sociálna   poisťovňa.   Sociálna   poisťovňa   je verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia.“.

Z citovaných rozhodnutí tak najvyššieho súdu, ako aj krajského súdu (s ktorým sa najvyšší   súd   plne   stotožnil)   vyplýva,   že   svoje   východiská   založili   na   konštatácii o špecifickom   postavení   Sociálnej   poisťovne   ako   jediného   orgánu   kompetentného rozhodovať o otázkach sociálneho poistenia v súlade s ustanoveniami zákona o sociálnom poistení, čím v konečnom dôsledku vyvrátili tvrdenia sťažovateľa o oprávnení advokátskej komory rozhodovať vo veciach sociálneho poistenia advokátov. Označené súdy ustálili, že na   účely   zákona   o sociálnom   poistení   ma   advokát   postavenie   SZČO   podľa   definície ustanovenej   zákonom   o sociálnom   poistení,   na   modifikáciu   ktorej   na   účely   sociálneho poistenia nemajú vplyv ani ustanovenia zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“), ktorý v tomto smere nie je možné považovať za lex specialis k zákonu o sociálnom poistení. V tejto súvislosti označené súdy uzavreli,   že   podľa   definície   SZČO,   tak   ako   ju   vymedzuje   zákon   o sociálnom   poistení, sa advokát za takú osobu považuje počas celej doby, kedy je vedený v zozname advokátov vedenom   advokátskou   komorou,   bez   ohľadu   na   spôsob   výkonu   advokátskej   praxe, a contrario až výmazom z tohto zoznamu advokátov stráca advokát status SZČO na účely sociálneho poistenia vykonávaného výhradne podľa zákona o sociálnom poistení.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd podotýka, že z ustanovení zákona o sociálnom poistení v znení účinnom v rozhodnej dobe nevyplývalo, že by čo sa týka spôsobu a rozsahu výkonu sociálneho poistenia odkazoval na podpornú aplikáciu ustanovení aj iného zákona (napr. zákona o advokácii), túto súvislosť, resp. súvzťažnosť zákona o sociálnom poistení a zákona   o advokácii   vykonštruoval   iba   sťažovateľ   bez   konkretizácie   zákonnej   opory v zákone o sociálnom poistení, ktorý je kmeňovým, resp. pilierovým zákonom upravujúcim otázky   sociálneho   poistenia.   Zákonodarca   v zákone   o sociálnom   poistení   (v   rozhodnom čase) pre účely sociálneho poistenia kogentne (kategoricky), bez aplikácie dispozitívnej normy alebo blanketovej normy determinoval nielen definíciu SZČO, ale aj dôvody vzniku a zániku   sociálneho   poistenia   SZČO,   pričom   medzi   tieto   dôvody   zániku   sociálneho poistenia nezakomponoval, resp. nezahrnul aj predloženie potvrdenia vydaného príslušnou samosprávnou stavovskou organizáciou (v danom prípade advokátskou komorou, pozn.) o zmene spôsobu   výkonu činnosti,   na vykonávanie ktorej   je potrebné   oprávnenie   podľa osobitného   predpisu   (v   danom   prípade   podľa   zákona   o advokácii),   tak   ako   to   tvrdí sťažovateľ.   V tomto   smere   tak   ani   podľa   ústavného   súdu   nebolo   možné   potvrdeniu vydanému   advokátkou   komorou   o zmene   spôsobu   výkonu   advokátskej   praxe   pripísať vo vzťahu   k podmienkam   zániku   sociálneho   poistenia   advokáta   ako   SZČO   určeným zákonom o sociálnom poistení žiadnu právnu relevanciu.

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutých   rozsudkov   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu   ochranu,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Ústavný   súd   sumarizujúc   už   uvedené   konštatuje,   že   dôvody,   na   ktorých   sú založené rozsudky   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   9   Sžso   41/2012   a   sp.   zn.   9   Sžso   49/2012 z 29. januára 2014, sú z hľadiska sťažovateľom namietaného porušenia označených práv ústavne udržateľné, nemožno ich považovať za svojvoľné, arbitrárne, vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účelu aplikovaných právnych noriem, pričom ústavný súd v tejto súvislosti   navyše   pripomína,   že   nie   je   a   ani   nemôže   byť   ďalšou   opravnou   inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Pokiaľ ide o rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 426/2012 z 21. februára 2013, na ktoré sťažovateľ na podporu svojej argumentácie v sťažnosti v celom rozsahu poukazuje a na neho sa odvoláva, ústavný súd podotýka, že k ojedinelosti vybočenia ústavného súdu v tomto   označenom   rozhodnutí   z   jeho   ustálenej   judikatúry   v   obdobných   veciach (I. ÚS 290/2010,   IV.   ÚS   342/2010,   II.   ÚS   508/2010,   I.   ÚS   64/2012,   I.   ÚS   93/2012, IV. ÚS 103/2012, III. ÚS 118/2012, III. ÚS 426/2012, I. ÚS 570/2012, III. ÚS 386/2012) už ústavný súd zaujal stanovisko vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 266/2014 zo 4. júna 2014.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03). O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Uvedené   závery   boli   podkladom   pre   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť sťažovateľa   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú   odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014