znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 682/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   D.   Ď.   –   H.,   zastúpeného   advokátom JUDr. J.   H.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 14 C 244/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – H.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2013 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. – H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 14 C 244/2000.

2. Zo sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že predmetná vec je od 29. októbra 2012 právoplatne   skončená,   ale   sťažovateľ   20.   novembra   2012   podal   proti   potvrdzujúcemu rozsudku   odvolacieho   súdu   dovolanie,   o ktorom   nebolo   doteraz   rozhodnuté   práve pre zdĺhavé   rozhodovanie   okresného   súdu   o jeho   nároku   na   oslobodenie   od   súdneho poplatku pre dovolacie konanie. Navrhol preto vysloviť porušenie označených základných práv garantovaných ústavou i dohovorom, priznať finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a trovy konania v sume 331,12 €.

3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

4. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

5. O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

6. Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   so   sťažnosťou,   s jej   prílohami   a po   overení aktuálneho   stavu   konania   na   okresnom   súde   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

7. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal zo svojej stabilizovanej   judikatúry,   podľa   ktorej   podstatou,   účelom   a cieľom   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty sťažovateľa (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu   v nadväznosti   na   takto   vymedzený   účel   označeného   práva   vyplýva,   že   ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom   čase mohla ešte trvať (napr.   m. m. II.   ÚS   387/06, IV. ÚS   46/07, IV. ÚS 263/08, I. ÚS 28/08).

Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ako to vyplýva z jeho rozhodnutia o sťažnosti č. 16970/05 vo veci sťažovateľa M. M. proti Slovenskej republike.

8. Zo sťažnosti a z jej príloh okrem iného vyplýva, že okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 14 C 244/2000-942 z 1. februára 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   o ktorom   tiež   už Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozhodol rozsudkom zo 17. októbra 2012, ktorý   bol   sťažovateľovi   doručený   29. októbra   2012;   sťažovateľ   aj   tento   rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním, o ktorom bude rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Sťažnosť sťažovateľa namietajúca porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu bola ústavnému súdu doručená až 16. augusta 2013 teda v čase, keď k porušovaniu označeného práva postupom okresného súdu v meritórnom posudzovaní   veci   už   nemohlo   dochádzať,   pretože   vec   je   právoplatne   skončená   ešte 29. októbra 2012.

Vydaním prvostupňového rozsudku, ktorý bol potvrdený rozsudkom krajského súdu, okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy, ktoré okresný súd vykonával v rámci dovolacieho konania (poplatková povinnosť a pod.), nič nemenia na právnej istote sťažovateľa vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu, pretože ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní stavu právnej neistoty sťažovateľa skončila rozhodnutím vo veci samej dávno pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Vo veci samej už okresný súd po doručení sťažnosti   ústavnému   súdu   nemôže   konať,   pretože   spis   už   iba   predloží   na rozhodnutie o dovolaní najvyššiemu súdu.

9. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť   priebeh   konania, spôsobovať prípadné prieťahy, a teda nemohol ani porušovať základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy či právo zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru.

10. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013