znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 681/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R.., s. r. o., M., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   rovnosť účastníkov   v konaní   podľa   čl.   47   ods. 3   v spojení   s čl.   47   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Sžf   4/2012 z 30. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2013 faxom (a následne poštou) doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 47 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžf 4/2012 z 30. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou   na   Krajskom   súde   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   domáhala   zrušenia rozhodnutia   žalovaného   –   vtedajšieho   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky sp. zn. I/223/10261-53802/2011/990057-r zo 16. mája 2011 a prvostupňového rozhodnutia Daňového   úradu   M.   sp.   zn.   711/230/1701/11Kov   z 1.   februára   2011,   ktorými   bola zamietnutá   žiadosť   sťažovateľky   o obnovu   konania.   Krajský   súd   žalobu   sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 7 S 70/2011 z 9. novembra 2011 zamietol a nepriznal jej náhradu trov konania. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 Sžf 4/2012 z 30. januára 2013 tak, že rozsudok súdu prvého   stupňa   potvrdil   a sťažovateľke   nepriznal   náhradu   trov   konania.   Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený 18. marca 2013.

3. Podľa tvrdení sťažovateľky napadnutým rozhodnutím došlo k porušeniu jej práva podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 47 ods. 2 ústavy. Sťažovateľka uvádza, že v odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu namietala, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že jej krajským súdom nebolo doručené písomné vyjadrenie žalovaného z 13. septembra 2011. Najvyšší súd sa porušenia označených práv podľa názoru sťažovateľky dopustil tým, že na odvolacie námietky   sťažovateľky   uviedol,   že nedoručenie   písomného vyjadrenia žalovaného prvostupňovým súdom neznamená odňatie možnosti konať pred súdom, keďže 9. novembra 2011 na pojednávaní v predmetnej veci predseda senátu oboznámil prítomných účastníkov konania s obsahom žaloby, ako aj s vyjadrením žalovaného. Sťažovateľka tiež tvrdí, že žalobkyňa a žalovaný boli na predmetnom pojednávaní v nerovnakom postavení. Na podporu svojej argumentácie, že povinnosťou súdu je umožnenie účastníkovi oboznámiť sa s vyjadrením protistrany, a ak sa tak nestane, dôjde k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie, uvádza rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci H. a ďalší proti Slovenskej republike z 27. apríla 2010. Sťažovateľka poukázala aj na náročnosť konania v správnom súdnictve, ktoré si vyžaduje povinné právne zastúpenie. Postup   najvyššieho   súdu,   ktorý   svojím   rozhodnutím   odmietol   napraviť   postup prvostupňového súdu, ktorým došlo k odňatiu možnosti sťažovateľky konať pred súdom a porušeniu rovnosti účastníkov konania, je podľa sťažovateľky zásahom do jej označených práv.

4. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo podľa názoru sťažovateľky   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ktoré   je   rozporuplné, nepresvedčivé,   nie   je   zrozumiteľne   odôvodnené,   nereaguje   na   podstatné   námietky sťažovateľky uvedené v jej podaniach prvostupňovému a odvolaciemu súdu. Sťažovateľka na   podporu   svojich   tvrdení   cituje   z početných   rozhodnutí   ústavného   súdu   i rozhodnutí najvyššieho súdu a svoju argumentáciu uzatvára tak, že správne orgány vybavili jej žiadosť o obnovu konania zamietnutím a ako súd prvostupňový, tak aj odvolací nemajúc zo žaloby jasno, aké práva sťažovateľky boli porušené, jej žalobu zamietli.

5. Na základe už uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd uznesením   prijal   jej   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a nálezom   rozhodol   o porušení   jej základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   v spojení   s čl.   47   ods.   2   ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 4/2012 z 30. januára 2013, zakázal najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní označených práv, zrušil rozsudok najvyššieho súdu a priznal jej náhradu trov konania.  

II.

6.   Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   rozhoduje   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to za podmienok ustanovených zákonom. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, I. ÚS 46/07).

8.   Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf 4/2012 z 30. januára 2013.

Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

9. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sžf 4/2012 z 30. januára 2013 potvrdil rozsudok krajského   súdu,   ktorým   zamietol   žalobu,   ktorou   sa   žalobca   domáhal   preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky sp. zn. I/223/10261-53802/2011/990057-r zo 16. mája 2011, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu M. sp.   zn.   711/230/1701/11Kov   z 1.   februára   2011,   ktorým   bola   zamietnutá   žiadosť o povolenie obnovy konania z dôvodu, že neboli splnené podmienky upravené ustanovením §   51   ods.   1   písm.   a)   a b)   v tom   čase   platného   zákona   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní a poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných   finančných   orgánov   v znení   neskorších predpisov,   pričom   svoje   rozhodnutie   podrobne   odôvodnil.   Proti   rozhodnutiu   krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré doplnila tromi dodatkami k odvolaniu. Namietala v ňom, že nedoručením písomného vyjadrenia žalovaného k žalobe z 13. septembra 2011 došlo k porušeniu jej práv a právom chránených záujmov v súdnom procese, čo malo vplyv na konečné rozhodnutie súdu. Sťažovateľka sa nestotožnila ani so závermi krajského súdu uvedenými v jeho odôvodnení k splneniu podmienok pre obnovu konania.   Krajský súd konštatoval, že tvrdenia sťažovateľky o porušení jej práv sú totožné s tými, ktoré uvádzala v samotnej žalobe.

Najvyšší súd ako súd odvolací dospel po preskúmaní spisového materiálu, ktorého obsah   tvoril   aj   administratívny   spis   žalovaného   správneho   orgánu,   k záveru   o vecnej správnosti rozsudku krajského súdu.

10. K tvrdeniu sťažovateľky o porušení základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods.   2   a   3   ústavy   ústavný   súd   uvádza,   že   ciele   spravodlivého   súdneho   konania   boli zabezpečené. Aj   keď jej ako účastníčke konania v konaní pred krajským súdom nebolo doručené   písomné   stanovisko   protistrany,   s jeho   obsahom   bola   náležite   oboznámená na súdnom pojednávaní, pričom mala možnosť naňho kvalifikovane reagovať (v prípade potreby aj požiadať o prerušenie pojednávania), a tak ovplyvniť konečné rozhodnutie súdu. Následne mala sťažovateľka možnosť podať proti rozsudku krajského súdu odvolanie, čo aj využila.

11.   Najvyšší   súd sa   s námietkou   sťažovateľky   uvedenou   v odvolaní   týkajúcou   sa nedoručenia jej písomného vyjadrenia žalovaného náležite zaoberal. Postup prvostupňového súdu považoval za zákonný a taký, ktorý vyvrátil sťažovateľkine tvrdenia o odňatí možnosti konať pred súdom. K námietke uplatnenej v odvolaní uviedol:

„V   zmysle   ust.   §   250e   O.   s.   p.   pokiaľ   nedôjde   k vybaveniu   žaloby   spôsobom uvedeným v § 250d ods. 2 a 3 (súd vec postúpi príslušnému súdu, alebo konanie zastaví), doručí súd žalovanému rovnopis žaloby. Predseda senátu môže nariadiť žalovanému, aby sa   k obsahu   žaloby   vyjadril   v lehote,   ktorú   zároveň   určí.   V tomto   kontexte   je   nutné zdôrazniť,   že   na   prípravu   pojednávania   ako   i na   vedenie   pojednávania   sa   primerane vzťahujú ust. § 114 až 119 O. s. p. v spojení s ust. § 246c ods. 1 O. s. p. Za povšimnutie stojí druhá veta vyššie citovaného   ustanovenia,   podľa   ktorej predseda senátu   môže   nariadiť žalovanému, aby sa k obsahu žaloby vyjadril, z ktorej je zrejmé, že vyjadrenie žalovaného k obsahu žaloby je najmä právom žalovaného, nie jeho povinnosťou. Ide totiž o dispozičný úkon   účastníka   konania   v rámci   prípravy   pojednávania   v danej   veci.   Pokiaľ   sa   však žalovaný k obsahu žaloby písomne vyjadril, je povinnosťou krajského súdu okrem doručenia vyjadrenia   odporcu   (ust.   §   114   ods.   2   posledná   veta   O.   s.   p.   sa   aplikuje   primerane) pred otvorením pojednávania oboznámiť účastníkov konania, okrem iného, aj s obsahom písomného vyjadrenia žalovaného. Vyjadrenie k žalobe je súčasťou prípravy pojednávania, ktorej   výsledky   je   predseda   senátu   povinný   oznámiť   na   jeho   začiatku.   Zo   zápisnice z pojednávania   konaného   na   Krajskom   súde   v Košiciach   dňa   9.   novembra   2011... jednoznačne   vyplýva   splnenie   si   tejto   zákonnej   povinnosti   predsedom   senátu,   ktorý oboznámil   prítomných   účastníkov   konania   s obsahom   žaloby,   ako   aj   s vyjadrením žalovaného.   Žalobca   teda   s vyjadrením   žalovaného   oboznámený   bol   a preto   nemožno súhlasiť s názorom, že nedoručenie písomného vyjadrenia žalovaného je také porušenie jeho   práv,   ktoré   by   malo   vplyv   na   výsledok   rozhodnutia   krajského   súdu,   tak   ako   sa domnieva žalobca.“

Najvyšší   súd   tiež   poukázal   aj   na   charakter   správneho   súdnictva,   v ktorom   sa dokazovanie v zásade nevykonáva, a pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia. Správne odkázal aj na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 78/99, v ktorom ústavný súd judikoval, že „Vyjadrenie žalovaného k obsahu žaloby podanej v správnom súdnictve v zmysle § 250e Občianskeho súdneho poriadku je treba   považovať   za   dispozičný   úkon   účastníka   konania   v rámci   prípravy   pojednávania v danej veci. Nariadenie žalovanému, aby sa vyjadril k obsahu žaloby podanej v správnom súdnictve, však nemožno považovať za vykonanie dôkazu súdom, ku ktorému by sa mal navrhovateľ právo vyjadriť podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.“. Vyhodnotenie tejto námietky ako právne bezvýznamnej považoval ústavný súd za odôvodnené.

K argumentácii sťažovateľky, že k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie dôjde, ak súd nedá účastníkovi konania možnosť oboznámiť sa s vyjadrením protistrany vo veci samej, s odkazom na rozsudok ESĽP vo veci H. a ďalší proti Slovenskej republike z 27. apríla 2010 ústavný súd uvádza, že v uvedenom prípade išlo o podstatne inú situáciu, keď   najvyšší   súd   nezaslal   účastníkom   konania   na   vyjadrenie   stanovisko   žalobcov k dovolaniu.

12. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu je aj v časti týkajúcej sa   konania o návrhu   na obnovu   konania náležite   odôvodnené   a nemožno   ho považovať za zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   s právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade mali na rozhodnutie plnú jurisdikciu všeobecné súdy. Najvyšší súd podal vo veci právny výklad, ktorý správne aplikuje príslušné ustanovenia zákonných predpisov.

Ústavný   súd   preto   konštatoval,   že   napadnutým   rozhodnutím   najvyššieho   súdu nedošlo   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   2   a 3   ústavy a sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013