SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 68/2016-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,Garbiarska 2, Košice, zastúpenej spoločnosťou MST PARTNERS, s. r. o., Laurinská 3,Bratislava, prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. Martin Timcsák,vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako ajpráv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 116/2012 a jehouznesením zo 4. mája 2012 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom podsp. zn. 3 CoE 131/2014 a jeho uznesením zo 7. mája 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola29. decembra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľačl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresnýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 116/2012 a jeho uznesením zo 4. mája 2012(ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 131/2014 a jeho uznesenímzo 7. mája 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka, ktorá je právnickouosobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva, uzavrela s poistníkom poistnú zmluvu, ktoráobsahovala v XV. časti všeobecných poistných podmienok pre životné poistenie ajtzv. rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory súvisiace s uzavretou poistnouzmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom, ktorým bol Arbitrážny súd Košice,ktorého rozsudky mali byť spôsobilým exekučným titulom v exekučnom konaní, v ktoromsi sťažovateľka uplatňovala svoje pohľadávky na dĺžnom poistnom, úroky z omeškania,náklady na rozhodcovské konanie a iné nároky, ktoré boli predmetom rozhodcovskéhokonania a ku ktorých dobrovoľnému plneniu poistníkmi nedošlo. Sťažovateľka v sťažnostikonštatovala, že ňou zvolený súdny exekútor na jej návrh podal na prvostupňovom súdežiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd napadnutým rozhodnutímzamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvoduneplatnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanieako nekalej zmluvnej podmienky, ktorého rozsudok nebol uznaný ako relevantný exekučnýtitul. Okresný súd tak mal rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, bez toho, aby preskúmalrozhodcovský spis, bez toho, aby umožnil sťažovateľke vyjadriť sa k vykonávanýmdôkazom, a bez toho, aby vykonanie exekúcie namietal povinný. Krajský súd napadnutýmrozhodnutím zamietol sťažovateľkou podané odvolanie. Dovolanie sťažovateľka nepodala.V ostatnom podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu.
3. Podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že okresný súd prirozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie podľa § 44a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútorocha exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v zneníneskorších predpisov vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie, čím jej malodňať možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadne navrhnúť vlastné dôkazyna vyvrátenie prijatých záverov. Uvedený nedostatok pritom nenapravil ani krajský súdv odvolacom konaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka ďalej všeobecnýmsúdom vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimonariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jejnázoru postačuje pre záver o porušení jej označených práv.
4. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktoromvysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených základných práv a právnapadnutými rozhodnutiami označených všeobecných súdov, ktoré ďalej zruší, vráti naďalšie konanie a prizná jej úhradu trov konania.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A K namietanému porušeniu označených základných práv a práv napadnutým rozhodnutím okresného súdu
7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťamiiba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automatickynezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochranytohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môžedomôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadneiným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie(I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).Ústavný súd predstavuje v tejto súvislostiultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorýnasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sana ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípusubsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákonao ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
8. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahovústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konanío sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na užuvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadnyopravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto častiodmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde.
II.B K namietanému porušeniu označených základných práv a práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu
10. V ďalšom ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní predmetu sťažnosti dospelk záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky je totožná s jej právnou argumentáciou,ktorú použila v množstve predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberalv uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných súdov vo vzťahuk právnemu posudzovaniu rozsudkov rozhodcovského súdu ako nespôsobilých exekučnýchtitulov, vychádzajúc z právneho posúdenia rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomocrozhodcovského súdu na konanie ako neprijateľnej zmluvnej podmienky z dôvodu absenciejej individuálneho zmluvného dojednania medzi sťažovateľkou ako dodávateľkou poistnýchslužieb a jednotlivými poistníkmi ako spotrebiteľmi. Ďalšou nosnou argumentačnounámietkou sťažovateľky bol postup prvostupňového súdu, ktorý v konaní podľa § 44Exekučného poriadku postupoval ex offo a rozhodol o rozhodcovskej doložke akoo neprijateľnej zmluvnej podmienke bez nariadenia pojednávania, čím neumožnilsťažovateľke zaujať pred vydaním napadnutého rozhodnutia aspoň písomné stanoviskok tejto otázke. Od tohto procesného postupu prvostupňového súdu sťažovateľka odvodzujedôvodnosť odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnejargumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverovvšeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, a predovšetkým opierajúc svoj postupo uznesenie pléna ústavného súdu č. k. PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014, dospel ústavnýsúd k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú notoricky známe dôvody odmietnutiasťažností v úplne rovnakých prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu na danúprávnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdova ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie istédôvody odmietnutia, ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa pretoústavný súd plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí(I. ÚS 332/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 547/2012, I. ÚS 38/2013, I. ÚS 641/2013,I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014, I. ÚS 41/2014, I. ÚS 414/2014, I. ÚS 358/2015,II. ÚS 160/2013, II. ÚS 382/2013, II. ÚS 389/2014, II. ÚS 812/2014, II. ÚS 816/2014,II. ÚS 440/2015, III. ÚS 264/2012, III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013,III. ÚS 480/2013, III. ÚS 412/2014, III. ÚS 445/2014, III. ÚS 702/2014, III. ÚS 250/2015,III. ÚS 252/2015, III. ÚS 424/2015, IV. ÚS 344/2012, IV. ÚS 461/2012,IV. ÚS 367/2014...), ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažnostísťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadochnemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje nasvoje už citované rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľkytýkajúcu sa napadnutého rozhodnutia krajského súdu v tejto časti odmieta z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11. Z dôvodu opakujúcich sa podaní sťažovateľky [a v súvislosti s dôvodmiodvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku] ústavný súdsťažovateľke pripomína svoj už ustálený právny názor vyslovený v uznesení č. k.PLz. ÚS 1/2014-27 zo 7. mája 2014, podľa ktorého „Pri preskúmavaní žiadosti exekútorao udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) sa môžuprimerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa nadokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora na udelenie povereniana vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré súvýslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanieexekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titulv neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojhopreskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenieporušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazompodľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak jeoprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní.“. Inými slovami, preústavnú udržateľnosť postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní akocelku (pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúreopakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musíbyť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemusúdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnostikonvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (I. ÚS 742/2013,II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014). V tejto súvislosti je potrebné poukázaťaj na ustálený právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktoréhonedostatok pri uplatňovaní niektorých zo záruk spravodlivého súdneho konania naprvostupňovom súde môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte,Van Leuven a De Meyere z 23. 6. 1981, Adolf c. Rakúsko z 26. 3. 1982, Feldbruggec. Holandsko z 29. 5. 1986). V širších súvislostiach sťažovateľka v sťažnosti ani nevznieslažiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca povýmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie [rozsudok Európskehosúdu pre ľudské práva vo veci Lino Carlos Varela Assalino proti Portugalsku z 25. 4. 2002,sťažnosť č. 64336/01, ako aj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012 a 7 Cdo 56/2011].
12. Pokiaľ sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie(ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti CristinaRodríguez Nogueira (C 40/08), ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislostiso spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorýrozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či jeoprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky, Súdny dvorvo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmaťnekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudkuvydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátneprocesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy.V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z tohopodľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ neboluvedenou doložkou viazaný. V nadväznosti na uvedené je možné vysloviť, že pokiaľ jepodmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskummateriálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkonrozhodcovského rozsudku splnená [§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konanív znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“)], potom postupvšeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právnehoporiadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkomSúdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutých rozhodnutívšeobecných súdov.
13. V širších súvislostiach ústavný súd poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia Súdnehodvora (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-227/08 a C-76/10)dotýkajúce sa problematiky spotrebiteľského práva, ktoré podporujú právne záveryústavnýmsúdompredostretév jehopredošlýchrozhodnutiacha ktorésúajsťažovateľke známe. V ostatnom akcentuje závery vyplývajúce napr. z rozsudku Súdnehodvora z 27. 2. 2014 vo veci C-470/12, bod 41, v zmysle ktorého„možnosť súdu skúmať nekalú povahu podmienky aj bez návrhu predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice 93/13, teda zabránenie tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou, a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v článku 7 tejto smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32, a Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25)“.
14. V závere ústavný súd považuje za potrebné opätovne zhrnúť, že podstatarozhodcovského konania spočíva v mimosúdnom riešení sporov, pričom samotnérozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi. Jeho významnýmiprednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jehoneformálnosť a nižšie trovy konania. Pri tomto konaní zákon počíta s minimálnymi zásahmivšeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretožev súlade s § 40 zákona o rozhodcovskom konaní možno tuzemský rozhodcovský rozsudoknapadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov,ktoré spočívajú v dodržiavaní zákonnosti. Aj keď toto rozhodcovské konanie možnooznačiť za menej zložitú procedúru, než aká je vlastná konaniu pred všeobecnými súdmi, jev rámci neho nevyhnutné dodržiavať zásady spravodlivosti a zákonnosti. V tejto súvislostije potrebné poukázať aj na § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého aktento zákon neustanovuje inak, subsidiárne sa aplikujú ustanovenia generálnej právnejnormy upravujúcej civilný proces. Danou právnou normou je Občiansky súdny poriadok(III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010). Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskejdoložky v zmluve sa strany dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranuvykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu, ktorýje súkromnoprávnou osobou, pretože ho nemožno vzhľadom na jeho účel a charakterbez ďalšieho zaradiť k orgánom verejnej moci. Rozhodcovské konanie nadobúdaverejnoprávny rozmer až momentom meritórneho rozhodnutia rozhodcovského súdu –rozsudku, keď právny poriadok Slovenskej republiky rozhodcovskému rozsudku pripisujevlastnosť vykonateľnosti a zároveň je aj exekučným titulom. Do tohto okamihu je totokonanie vo sfére rozhodcovského súdu a má charakter súkromnoprávneho vzťahu(III. ÚS 335/2010).
15. Ak teda«... oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy...
Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.“»(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 146/2011 z 13. októbra 2011).Inak povedané,„súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 164/1996z 27. januára 1997).
16. Keďže sťažovateľka napriek viacnásobne vyslovenému právnemu názorunajvyšších súdnych inštancií, ktorý by mala rešpektovať, naďalej opakovane zaťažuje súdysvojimi podaniami, ústavný súd preto považuje za vhodné z obsiahlej judikatúrynajvyššieho súdu týkajúcej sa aj právnych vecí sťažovateľky poukázať predovšetkým nauznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, z ktorého vyplýva,že«Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov pripomenúť konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok. Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných podmienkach.».
17. Ústavný súd taktiež považuje za potrebné poukázať aj na uznesenie najvyššiehosúdu sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo 16. januára 2013, podľa ktorého«V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.
Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné.
Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa....
..Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky nemohla zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech povinného. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.».
18. Iba okolnosť, že sťažovateľka sa s vyslovenými závermi všeobecných súdovnestotožňuje, nemôže mať za následok zásah do jej práv (predovšetkým podľa čl. 46 ods. 1ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože obsahom týchto práv nie jeprávo účastníka na úspech vo veci a ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názoromúčastníka súdneho konania (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07,III. ÚS 139/08). Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť tedapredmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95,II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). Ústavný súd nezistil v posudzovanej veci relevantnédôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej judikatúry (napr. obdobne III. ÚS 515/2015)a na zmenu jeho názoru nemá žiadny vplyv ani citácia z rozhodnutia Súdneho dvora (C-342/13 z 3. 4. 2014) k výkladu„Smernice 93/13“vo veci„Katalin Sebestyén proti Zolt Csaba Kovári, OTP Bank...“, ktoré priložila sťažovateľka k tejto sťažnosti.
19. S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohtorozhodnutia.
20. V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní predmetusťažnosti konštatuje, že ak použitá argumentácia v jej nových sťažnostiach bude v podstateidentická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila v predošlých sťažnostiach, ktorýmisa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal (napr. aj v tejto veci namieta takmeridentické rozhodnutia okresného súdu, resp. krajského súdu, ako to bolo aj vo veci sp. zn.III. ÚS 515/2015 z 20. októbra 2015, ktorá bola odmietnutá iným senátom ústavného súduz rovnakých dôvodov), nebude ústavný súd opakovane reagovať na v zásade rovnakésťažnostné námietky sťažovateľky a opisovať tieto dôvody odmietnutia sťažností znova týmistým spôsobom, ale, prihliadajúc na zásady procesnej hospodárnosti, bude tieto sťažnostisťažovateľky odmietať už bez odôvodnenia (posledná veta § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2016