znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 68/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 CoE 352/2010-34 z 30. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 CoE 352/2010-34 z 30. novembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 6. júla 2005 (ďalej len „zmluva“) so Š. M., V. D. (ďalej len „dlžník“), mu sťažovateľka poskytla úver v sume 165,97 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami jej bol povinný vrátiť v 12 mesačných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo v zmluve priamo dojednané, že splnomocnený zástupca dlžníka priamo určený v zmluve je oprávnený, v prípade,   že   dlžník   neplní   svoje   povinnosti   vyplývajúce   zo   zmluvy,   podpísať   notársku zápisnica o uznaní dlhu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, úver poskytnutý sťažovateľkou sa stal okamžite splatným a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve bola 17. novembra 2005 notárom   spísaná notárska zápisnica, na základe ktorej bol 20. februára 2006 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“) začal 27. apríla 2006 nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Následne sťažovateľka podala návrh na   zmenu   súdneho   exekútora.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   14   Er   305/2006-16   z   13. septembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, zároveň zamietol návrh   sťažovateľky   na   zmenu   súdneho   exekútora.   Krajský   súd   napadnutým   uznesením potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové uznesenie ako vecne správne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   postupom okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.

Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému súdu, ktorý napadnutým rozhodnutím odobril postup a rozhodnutie okresného súdu, vytkla porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z   dôvodu   porušenia   princípu   rovnosti   zbraní a kontradiktórnosti konania, keď uviedla: „Okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Sťažovateľka v sťažnosti v rámci svojej argumentácie uviedla, že „ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia   predmetných   rozhodnutí,   je   vykonanie   dokazovania   z   vlastného   podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetne zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd týmto   konaním   na   zastavenie   exekúcie   a   dokazovania   toto   právo   bez   znalosti   vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd... V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok...“.

V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské   práva   a   argumentovala   tým,   že „...   došlo   k   zásahu   do...   práva   pokojne   užívať majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   súd   odmietol   zmenu   exekútora   (v   už prebiehajúcom exekučnom konaní) a zároveň exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva,   na   ktorý   sťažovateľovi   vznikol,   na   základe   zmluvy   o   úvere   nárok   a   ktorý   bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej   vety   a   predstavuje   zásah   do   pokojného   užívania   majetku   sťažovateľa   resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1.   Základné   právo spoločnosti P.,   s.   r.   o.   na spravodlivý   proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14CoE 352/2010-34 zo dňa 30. 11. 2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14CoE 352/2010-34 zo dňa 30. 11. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 2 123,82 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet…

4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy právneho zastúpenia v sume 203,00 EUR s DPH… na účet právneho zástupcu J. H., advokáta… do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Vychádzajúc   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   možno   konštatovať,   že   systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   a   to   v   rozsahu   porušenia   princípu „...   rovnosti   zbraní a kontradiktórnosti...“ napadnutým   uznesením,   pričom   na   podporu   svojho   záveru o porušení označeného práva uviedla argumentáciu citovanú v časti I tohto uznesenia.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V   rozsahu   sťažovateľkou   namietaných   porušení   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   zisťoval,   či   ochranu   tomuto   právu   neposkytujú všeobecné súdy na základe opravných prostriedkov jej dostupných, ktoré možno považovať za účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označeného práva.

Z   obsahu sťažnosti   v posudzovanej   časti   a k nej   pripojených   príloh   vyplýva, že v danom prípade sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyčerpala všetky právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd v systéme všeobecných   súdov   účinne   poskytuje,   keďže   nepodala   dovolanie   proti   napadnutému uzneseniu krajského súdu, a to napriek tomu, že v sťažnosti uvádzané dôvody sú dovolacími dôvodmi podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Podľa uvedenej právnej normy dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ak teda okresný   súd   v   exekučnej   veci   podľa   tvrdenia   sťažovateľky   neposkytol účastníkovi/účastníkom (sťažovateľke) „priestor na vyjadrenie... k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť   exekúciu“, a   navyše   súdy   rozhodujúce   v   tejto   veci   neoboznámili účastníkov/sťažovateľku   s   vykonanými   dôkazmi, „táto   skutočnosť   je   významným porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných   dôkazoch   a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy“, potom exekučný súd (teda   aj   krajský   súd   napadnutým   uznesením)   odňali   sťažovateľke   možnosť   konať   pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Pokiaľ sťažovateľka pri svojej argumentácii o danosti právomoci ústavného súdu na prerokovanie   tejto   sťažnosti   uviedla,   že   v   zmysle   §   238   ods.   5   OSP   podľa   nej   nie   je prípustné dovolanie proti napadnutému uzneseniu z dôvodu hodnoty konania (ktorú podľa nej predstavuje v exekučnom konaní vymáhaná istina 165,97 €), túto argumentáciu ústavný súd   neakceptoval.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   neprípustnosť   dovolania   ustanovenú v § 238 ods. 5 OSP podľa kritéria hodnoty sporu nie je možné vzťahovať na exekučné konania   a   v   nich   vydané   rozhodnutia   o   neprípustnosti   a   zastavení   exekúcie,   pretože rozhodnutia   tohto   charakteru   nie   sú   rozhodnutiami   súdov,   ktorými   sa   konštituuje   či deklaruje existencia či neexistencia samotného hmotnoprávneho nároku účastníka konania spočívajúceho v peňažnom plnení.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   napriek   uvedeným   skutočnostiam   dovolanie nevyužila, ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci odmietol jej sťažnosť aj   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Z rovnakého dôvodu (pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie) by musel ústavný súd odmietnuť sťažnosť sťažovateľky aj v prípade, ak by neplatilo už uvedené, pretože   sťažovateľka   nosné   dôvody   ňou   použité   v   konaní   pred   ústavným   súdom netvrdila/nepoužila   v   rámci   podaného   odvolania   proti   prvostupňovému   uzneseniu o zastavení exekučného konania, v ktorom vôbec nenamietala porušenie jej práva konať pred súdom. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe (napr. IV. ÚS 303/04) ak sťažovateľka v odvolacom konaní neuviedla tie dôvody, ktorými odôvodnila sťažnosť podanú ústavnému súdu, nesplnila základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu.

Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo 164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľka   namietala   aj   porušenie   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu, pričom v sťažnosti argumentovala dôvodmi uvedenými v časti I tohto uznesenia.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade   so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút. K namietanému porušeniu   práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením súdu prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do práva pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy   svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je daná ani príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto   je   sťažnosť   v   tomto   rozsahu   zjavne   neopodstatnená   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených sťažovateľkou v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2011