znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 68/2010-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   31.   marca   2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok podľa čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   porušenie   ustanovenia   §   1   ods.   1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný   zákon   Federálneho   zhromaždenia   Českej   a   Slovenskej   Federatívnej   Republiky, a základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15 CoE/104/2009 z 27. augusta 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Brezno č. k. 4 Er 257/2008-15 z 29. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. novembra 2009 elektronickou poštou doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy,   ako   aj   porušenie ustanovenia   §   1   ods.   1   ústavného   zákona   č.   23/1991   Zb.,   ktorým   sa   uvádza   Listina základných   práv   a   slobôd   ako   ústavný   zákon   Federálneho   zhromaždenia   Českej a Slovenskej   Federatívnej   Republiky   (ďalej   len   „ústavný   zákon“)   a   základného   práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj „listina“) uznesením Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   15   CoE/104/2009 z 27. augusta 2009 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) v spojení s uznesením Okresného súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 Er 257/2008-15 z 29. decembra 2008 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že krajský súd napadnutým rozhodnutím   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie,   ktorým   bol   povolený   odklad   exekúcie vykonávanej súdnou exekútorkou na návrh oprávnenej (t. j. sťažovateľky, pozn.) z 23. júla 2008 a poverenia okresného súdu č. 5603 022485 z 5. augusta 2008 až do právoplatného skončenia súdnych konaní „vo veci samej vedených na Krajskom súde v Bratislave pod č. k. 6   Cbi   111/2005   a   9   Cbi   15/2006“. Exekučným   titulom   je   vykonateľné   rozhodnutie   – platobný   výmer   poisťovne   P.   v konkurze,   B.   (ďalej   len   „úpadca“),   sp.   zn.   835/2005 z 25. mája 2005   proti   povinnému M.   S.   z obce   Č.   o   vymoženie   dlžnej   pohľadávky   zo zákonného   poistenia   na   zdravotnom   poistení.   Túto   pohľadávku   proti   povinnému   spolu s inými   pohľadávkami   úpadcu   voči   platiteľom   a samoplatcom   poistného   zmluvne nadobudla   sťažovateľka.   Zmluvy   o   prevode   pohľadávok úpadcu   2. marca   2006   napadla žalobami V., a. s., B., na Krajskom súde v Bratislave. „Predmetom žalobného návrhu V. v konaní   sp.   zn.   9 Cbi 15/2006   je   vylúčenie   Pohľadávok   z konkurznej   podstaty   úpadcu. V súdnom konaní sp. zn. 6 Cbi 111/2005, predmetom ktorého je určenie neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005, bolo vydané predbežné opatrenie, ktorým sa zakázalo   Sťažovateľovi   nakladať   s   Pohľadávkami,   ktoré   boli   na   neho   touto   zmluvou postúpené.“ Ústavný súd poznamenáva, že konanie o týchto žalobách v čase rozhodovania okresného súdu a krajského súdu o predmete ústavnej sťažnosti nebolo ešte ukončené.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „považuje Uznesenie... KS BB, ako aj... OS BB   za   arbitrárne...   súd   vyslovil   právne   závery,   avšak   náležite   sa   nevysporiadal   so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnil... OS   BB...   a   následne   aj   odvolací   KS   BB...   sa   nenáležite   vysporiadali   s   otázkou dôvodnosti očakávania zastavenia predmetného exekučného konania. KS BB... dostatočne neodôvodnil, prečo mal za to, že výsledkom Súdnych konaní môže byť právna skutočnosť, ktorej dôsledkom by mohlo byť zastavenie prebiehajúcej exekúcie a poukázal len na strohé konštatovanie,   že   z   uvedeného   dôvodu   povolil   odklad   exekúcie   tak,   ako   je   uvedené   vo výroku Uznesenia...

Podľa názoru Sťažovateľa napadnuté Uznesenie... OS BB a... KS BB nie sú práve z dôvodu   ich   arbitrárnosti   v   súlade   s   požiadavkami   kladenými   na   spravodlivý   súdny proces...“.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:„1. Uznesením Krajského súdu... sp. zn. 15 CoE/104/2009-33 zo dňa 27. 08. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu... sp. zn. 4 Er 257/2008-15, IČS: 6308204856 zo dňa 29.   12.   2008   došlo   k   porušeniu   práva   Sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   ochranu,   ako   aj k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle článkov 46 ods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1 a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

2.   Uznesením (správne   malo   byť   uznesenie,   pozn.) Krajského   súdu...   sp.   zn. 15 CoE/104/2009-33 zo dňa 27. 08. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu... sp. zn. 4 Er 257/2008-15, IČS: 6308204856 zo dňa 29. 12. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka súčasne požiadala o priznanie náhrady trov konania.

5. Sťažovateľka pripojila k sťažnosti uznesenie okresného súdu č. k. 4 Er 257/2008-15 z 29. decembra 2008 a napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 15 CoE/104/2009 z 27. augusta 2009, ktoré, podľa vyznačenej doložky, nadobudli právoplatnosť 2. októbra 2009.

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne   prerokuje   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený).

7.   O zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   možno hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah a ochranu... Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

9.   Ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľkina   sťažnosť   z 29.   septembra   2009 analogického skutkového a právneho obsahu bola predmetom jeho posudzovania vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 359/09, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením z 25. novembra 2009. Z odôvodnenia tohto uznesenia, v ňom uvedených právnych úvah a prijatých záverov ústavný súd pri posudzovaní aktuálnej sťažovateľkinej sťažnosti vychádzal.

10. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napadla postup   a rozhodnutie   okresného   súdu   v posudzovanej   veci.   Vzhľadom   na   princíp subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný zákonom ustanovený prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľka využila, keď proti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 Er/257/2008-15 z 29. decembra 2008 podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   15   CoE/104/2009   z 27.   augusta   2009   tak,   že   uznesenie okresného súdu potvrdil. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

11.   Pokiaľ   ide   o napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   15   CoE/104/2009 z 27. augusta   2009,   zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľka   vidí   porušenie   ňou označených   základných   práv   v tom,   že   sa „...   najmä   odvolací   KS   BB...   nedostatočne vysporiadali so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré sťažovateľ predložil a na   ktoré   poukázal,   čím   porušil...   čoho   dôsledkom   by   sťažovateľovi   ako   vlastníkovi Pohľadávok   vznikla   škoda   a dôsledkom   čoho   by   bol   ukrátený   na   svojich   vlastníckych právach...“.

12.   Ústavný   súd   sa   zaoberal   najprv   tou   časťou   sťažnosti   sťažovateľky,   v   ktorej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny tým, že vo veci konajúce súdy povolili odklad exekúcie, hoci podľa jej názoru pre povolenie odkladu exekúcie neboli splnené zákonné podmienky (pozri body 2 a 3). Krajskému súdu najmä vytýka, že pri vydaní napadnutého uznesenia ňou prednesené argumenty   odôvodňujúce   zrušenie   prvostupňového   rozhodnutia   ignoroval   a   najmä   sa „náležite... nevysporiadal so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie   veci   a   rozhodol   na   základe   nepodloženej   právnej   konštrukcie,   ktorú   navyše nedostatočne odôvodnil“.

13.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) označeným rozhodnutím krajského súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu   právomoci   krajského   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   o potvrdení prvostupňového   rozhodnutia   (o   povolení   odkladu   exekúcie)   uznesením   sp.   zn. 15 CoE/104/2009   z 27. augusta   2009   sú   zlúčiteľné   s označeným   článkom   ústavy (resp. listiny).

14. Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. 15 CoE/104/2009-33 z 28. augusta 2009 najskôr citoval dôvody prvostupňového rozhodnutia a následne uviedol: „... Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený a žiadal ho zrušiť..., pretože okresný súd dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   jeho rozhodnutie   vychádza   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci...   Iniciovanie   súdnych konaní vedených na Krajskom súde v Bratislave zo strany V., a. s., ktorá navyše nie je ani účastníkom vedeného exekučného konania, nemá podľa jeho názoru samo o sebe žiaden vplyv   na   právoplatnosť   a   vykonateľnosť   exekučného   titulu   vo   vedenej   exekúcii,   ani   na vymáhateľnosť jeho pohľadávky. Povinný mal k dispozícii dostupné a účinné prostriedky ochrany svojich práv, napríklad podaním žaloby na preskúmanie zákonnosti exekučného titulu v rámci správneho súdnictva, čo nevyužil. Je oprávneným právoplatným vlastníkom pohľadávok, ktoré na neho boli postúpené a je oprávnený ich vymáhať, avšak s obmedzením nakladania uvedeným v predbežnom opatrení. Pri povolení odkladu exekúcie okresný súd neskúmal pomer následkov spôsobených neodložením exekúcie s rizikom vážneho ohrozenia oprávneného... Ak existuje pochybnosť, tak naozaj len o tom, kto je veriteľom povinného, povinný môže uložiť predmet svojho peňažného záväzku napr. do úradnej úschovy... Postup prvostupňového   súdu   nezodpovedá   ustanoveniu   §   56   ods.   2   Exekučného   poriadku. Povinnému   bol   daný   dostatočný   časový   priestor   na   splnenie   si   svojho   dlhodobého peňažného   záväzku   a   povolením   odkladu   exekúcie   by   bolo   neprimerane   zasiahnuté   do vlastníckych práv oprávneného a jeho pohľadávka je vážne ohrozená...

Krajský súd... napadnuté uznesenie okresného súdu... potvrdil, pretože je vo výroku vecne správne.

V preskúmavanej veci je nesporne preukázané, že dňa 25. 05. 2005 vydal JUDr. T. K., správca konkurznej podstaty úpadcu P. v konkurze, platobný výmer č. 835/2005, ktorým zaviazal   povinného   za   nesplnenie   povinnosti   platiť   poistné   zaplatiť   čiastku   5.754,--   Sk a poplatok z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy poistného do dňa zaplatenia. Tento exekučný titul... nadobudol právoplatnosť dňom 26. 07. 2005, vykonateľnosť dňom 05.   08.   2005...   Z   dôvodov   platobného   výmeru   vyplýva,   že   kontrolou   platieb   poistného zaslaných na účet P. v konkurze za obdobie od februára 1998 do mája 1999 bolo zistené, že platiteľ poistného, terajší povinný neuhradil uvedené poistné. Terajší oprávnený vymáha uvedenú   pohľadávku   na   základe   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok...   uzatvorenej   medzi postupcom JUDr. T. K., správcom konkurznej podstaty úpadcu P. v konkurze a postupníkom Z., spol. s r. o.,... Ž.

Dňa 05. 08. 2008 okresný súd vydal poverenie na vymoženie uloženej povinnosti podľa platobného výmeru pre súdneho exekútora...

V konaní je preukázané, že uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 04. 2001 č. k. 7 K/70/01 v spojení s opravným uznesením zo dňa 15. 05. 2001 bol vyhlásený konkurz na majetok úpadcu P. v konkurze... B...

Okresný   súd   v   dôvodoch   napadnutého   uznesenia   správne   poukazuje   na   vedenie incidenčných   sporov   vedených   v   súvislosti   s   konkurzom   ako   aj   na   obsah   predbežného opatrenia vydaného Krajským súdom v Bratislave v konaní č. k. 6 Cbi/11/05, ktoré bolo potvrdené uznesením Najvyššieho súdu SR v konaní sp. zn. 2 Obo/193/06, ktorým bolo odporcovi 2/ (v tomto exekučnom konaní oprávnenému) zakázané nakladať s pohľadávkami na dlžnom poistnom, prirážke k poistnému, poplatku z omeškania a poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti v sume 1.169.254.201,-- Sk, ktoré vznikli úpadcovi...

...   Odvolací   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   aj   keď   je   predmetom preskúmania v odvolacom konaní uznesenie o odklade exekúcie, vykonateľnosť exekučného titulu môže exekučný súd skúmať v každom štádiu konania, nielen na námietky povinného proti exekúcii. Exekučný súd je oprávnený preskúmať vecnú správnosť exekučného titulu, teda posúdiť, či exekučný titul bol vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je formálne   aj   materiálne   vykonateľný   a   či   sú   oprávnený   a povinný   hmotno   -   právne legitimovaní z exekučného titulu. V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ale môže tak postupovať   v   rámci   celého   exekučného   konania.   V   prípade   zistenia,   že   nie   sú   splnené podmienky vykonateľnosti, môže aj bez návrhu exekúciu zastaviť.

Nemožno preto súhlasiť s tvrdením oprávneného, že povinný nevyužil iné procesné možnosti na preskúmanie exekučného titulu, napríklad podanie žaloby v rámci správneho súdnictva, z čoho možno uzavrieť, že podmienky exekučného konania sú dané a zákonné. Exekučný súd aj bez podania iných žalôb má zákonnú povinnosť skúmať exekučný titul, ako to vyplýva priamo z EP. Pokiaľ sú v tejto súvislosti niektoré otázky riešené v inom súdnom konaní, ktoré začalo pred začatím exekučného konania a majú súvislosť s exekúciou, potom je dané zákonné oprávnenie exekučného súdu zvážiť odklad exekúcie.

Rozhodnutie   príslušnej   zdravotnej   poisťovne,   ktorým   sa   vymáha   poistné,   má charakter správneho rozhodnutia a v rámci exekučného konania je nevyhnutné posúdiť, ktorý subjekt má oprávnenie vydať platobný výmer (exekučný titul) v závislosti od vývoja právnej úpravy. Podľa právnej úpravy ustanovenej zák. č. 273/2004 Z. z., ktorý bol zrušený zákonom   581/2004   Z.   z.,   vydávali   platobné   výmery   príslušné   zdravotné   poisťovne.   Od účinnosti zákona č. 581/2004 Z. z. je oprávnený na vydanie takéhoto rozhodnutia Úrad na dohľad   nad   zdravotnou   starostlivosťou.   V   tejto   súvislosti   je   exekučný   súd   oprávnený preskúmať   aj   právomoc   správcu   konkurznej   podstaty   na   vydanie   platobného   výmeru a dôsledne   skúmať,   či   a   podľa   akej   právnej   úpravy   (bez   ohľadu   na   všeobecnú   úpravu uvedenú v ust. § 14 ods. 1 Zákona o konkurze a vyrovnaní) je pre neho takáto právomoc daná, alebo či nie je výslovne vylúčená na základe inej zákonnej úpravy. Platobný výmer, ktorý je exekučným titulom v tejto veci, vydal správca konkurznej podstaty 25. 05. 2005, teda po nadobudnutí účinnosti zákona č. 581/2004 Z. z. Účinnosť tohto zákona nastala 01. 11. 2004, s výnimkami uvedenými v č. VIII. Novela č. 671/2002 Z. z., na ktorú je odkaz v obsahu spisu, nadobudla účinnosť 1. 1. 2003, teda v čase vydania exekučného titulu právna úprava v nej obsiahnutá platila a je len vecou dôsledného skúmania, ako bola postupne,   v   otázkach,   ktoré   sú   pre   rozhodnutie   relevantné,   novelizovaná.   Odvolanie oprávneného, ktorým zdôrazňuje, že prebiehajúce súdne konania nemôžu zmeniť nič na tomto   exekučnom   konaní   sú   teda   neopodstatnené.   Okrem   toho   sa   v   konaniach,   ktoré doposiaľ nie sú skončené, a v ktorých sa podľa exekučného prvostupňového súdu riešia otázky, ktorých záverečné vyriešenie by mohlo viesť k zastaveniu exekúcie, riešia aj otázky platnosti čí neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky a základná otázka, ako sa premietne zánik licencie konkrétnej poisťovne, prípadne jej zrušenie, do oprávnení správcu konkurznej podstaty,   zákonných   práv   a   povinností   preberajúcej   poisťovne   a   do   konštatovania,   či pohľadávky tvoria súčasť konkurznej podstaty alebo nie.

Ak   existujú   pochybnosti   vo   vyššie   uvedených   základných   otázkach   týkajúcich   sa exekučného konania a jeho podmienok, potom nie je namieste riešiť námietky proporčného rozhodnutia   v   súvislosti   s   vedením   exekúcie   a   ide   o   námietku   neopodstatnenú.   Nie   je vylúčené, že prvostupňový súd bude musieť niektoré otázky vyriešiť aj sám, mimo konaní, ktoré   sa   vedú   na   Krajskom   súde   v   Bratislave,   ale   jeho   právny   záver,   že   sú   splnené podmienky uvedené v ust. § 56 ods. 2 EP, v nadväzností na ust. § 57 tohto zákona považuje aj odvolací súd za správny.

Všeobecne platí, že odklad exekúcie je dôvodný všade tam, kde existuje opodstatnená obava, že vzhľadom na skutočnosti, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou v budúcnosti nastanú,   vykonanie   exekúcie   naruší   práva   inej   osoby,   spôsobí   nezvratný   protiprávny následok, prípadne ohrozí súčasný status povinného. Nesmie však byť narušená ochrana naliehavých oprávnených záujmov oprávneného.

Pohľadávka oprávneného voči povinnému patrí do súboru pohľadávok s ktorými oprávnenému bolo právoplatným predbežným opatrením zakázané nakladať.

Námietka   oprávneného,   že   právoplatne   nariadeným   predbežným   opatrením,   mu nezaniklo   oprávnenie   pohľadávku   vymáhať,   lebo   jej   vymáhanie   neznamená   nakladenie s pohľadávkou, nie je dôvodná. Právne postavenie vlastníka, teda toho, kto nadobudol vec spôsobom uznaným zákonom a doposiaľ vlastnícke právo nestratil, je vo vzťahu k predmetu vlastníctva také rôzne, že nie je možné definovať ho jednoznačne a bez výnimky. Obsah vlastníckeho   práva   má   mnohé   atribúty   a   odlišuje   sa   podľa   toho,   či   ide   o   nakladanie s nehnuteľnosťou, hnuteľnou vecou, právami a pod..

Vlastníctvom   sa   v   občianskom   zákonníku   myslí   predovšetkým   vlastníctvo   veci hmotnej. Vždy je však zásadný rozdiel medzi vlastníctvom k veci a inému objektu. Rozdiel je nesporný aj medzi právom k veci a právom k pohľadávke. Vymáhanie pohľadávky je podľa názoru   odvolacieho   súdu   nakladanie   s ňou,   najmä   ak   by   sa   na   základe   jej   úspešného vymáhania stala súčasťou konkurznej podstaty, ktorá môže byť rozvrhnutá na uspokojenie veriteľov konkrétneho konkurzu len spôsobom upraveným v zákone o konkurze a vyrovnaní. Zákaz nakladania s pohľadávkou, tak ako je obsiahnutý vo výroku právoplatne nariadeného predbežného opatrenia, možno vyložiť aj pre účely tohto konania iba tak, že sa vzťahuje aj na jej vymáhanie. Ak by sa totiž v konaniach vedených na Krajskom súde v Bratislave vyriešila otázka straty licencie zanikajúcej poisťovne a právnych dôsledkov tejto straty tak, že nielen poistný kmeň, ale aj pohľadávky prestali byť jej majetkom v konkrétnom okamihu, potom by neplatilo ani tvrdenie oprávneného v odvolaní, že bez ohľadu na vedenie konaní, pre ktoré súd odložil exekúciu, vymožené pohľadávky môžu patriť iba úpadcovi.

Vyriešenie všetkých naznačených problémov je nesporne dôvodom, pre ktoré okresný súd správne odložil exekúciu, aj keď v dôvodoch svojho rozhodnutia neuviedol podrobne všetky dôležité právne skutočnosti.

Odvolanie oprávneného nebolo   dôvodné,   preto neboli   splnené podmienky ani na zmenu ani na zrušenie prvostupňového rozhodnutia.“

15. K sťažovateľkou namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutí vo veci konajúcich   súdov   ústavný   súd   poznamenáva,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva   na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných účastníkmi   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03).

16.   Vychádzajúc   z   týchto   ústavne   významných   úvah   zaoberal   sa   ústavný   súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že krajský súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa so   všetkými   okolnosťami,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam   a   ktoré   dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedol   postup,   akým dospel   k   svojmu   rozhodnutiu.   Ako   vyplýva   z   podanej   sťažnosti, sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu (a aj okresného súdu), podľa ktorého v danom prípade boli splnené podmienky umožňujúce odklad exekúcie povoliť.

17. Aj podľa názoru ústavného súdu povolenie odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného   poriadku   predpokladá   preukázanie takých   okolností,   z ktorých   vyplýva, že možno   dôvodne   očakávať   zastavenie   exekúcie   v   dôsledku   splnenia   podmienok ustanovených   na   zastavenie   exekúcie   podľa   §   57   ods.   1   Exekučného   poriadku.   Pred povolením odkladu exekúcie z tohto dôvodu by malo byť teda dostatočne osvedčené, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorého výsledkom môže byť právna skutočnosť spôsobujúca zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku. Takouto skutočnosťou je vždy rozhodnutie súdu o odklade vykonateľnosti exekučného titulu, ktoré v posudzovanej veci vyplýva z predbežného opatrenia o zákaze „žalovanému v 2. rade Z., s. r. o... nakladať s pohľadávkami na dlžnom poistnom...“, ktoré bolo vydané v rámci konania o neplatnosti zmluvy vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6 Cbi 111/2005 a sp. zn. 9 Cbi 15/2006.   Ako   to   z   obsahu   odôvodnení   sťažnosťou   napadnutých   súdnych   rozhodnutí z 29. decembra 2008, resp. z 27. augusta 2009 vyplýva (sťažovateľka uvedenú skutočnosť vo   svojej   sťažnosti   neuviedla),   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   Krajský   súd v Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Cbi   111/2005   a   sp.   zn.   9   Cbi   15/2006 právoplatne nerozhodol.

18. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (a aj okresný súd) vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti   opakovane   vyslovil,   že   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02, II. ÚS 1/09).

19. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody.

20. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu jasným a zrozumiteľným spôsobom reaguje na všetky pre vec z hľadiska právneho i skutkového podstatné argumenty sťažovateľky obsiahnuté v jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o povolení odkladu exekúcie.   Takéto   odôvodnenie   považuje ústavný   súd   za   dostatočné,   ústavne   konformné a spôsob   aplikácie   dotknutých   noriem   krajským   súdom   za   zlučiteľný   s   ústavou i medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Zo   záverov krajského súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Výklad   dotknutých   právnych   noriem   zodpovedá zároveň princípom rozumného usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov. Závery krajského súdu, pokiaľ ide o existenciu dôvodov na povolenie odkladu exekúcie, nemožno preto považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

21. Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 36 ods. 1 listiny (keďže ide o obsahovo identickú právnu úpravu) ako zjavne neopodstatnenú.

22.   Sťažovateľka   v   ďalšej   časti   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namietala porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy („Každý má právo vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah a ochranu...“), ku ktorému malo dôjsť tým, že jej bolo vydaním predbežného opatrenia a následným   povolením   odkladu   exekúcie   znemožnené „uplatniť   svoje   právo   (t.   j. vlastnícke právo, pozn.) v občianskom súdnom konaní“.

23. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).

24. Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil, že by rozhodnutie krajského súdu bolo   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené   v   zrejmom   omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a   ani oprávnenie   na prehodnocovanie   záverov   tohto   súdu.   Tvrdenia   sťažovateľky   preto podľa   názoru   ústavného   súdu   sledujú   len   dosiahnutie   zmeny   súdneho   konania,   ktoré skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného práva na ochranu jej vlastníctva a práva vlastniť majetok, resp. ho nerušene užívať podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc.

25. Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

26.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (body 22 až 25) rovnako z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

27. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona, podľa ktorého „ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou...“. Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo, ktoré je možné aplikovať len v súvislosti s namietaním   porušenia   konkrétneho   základného   práva   uvedeného   v   listine,   v   danom prípade v spojení s čl. 36 ods. 1 listiny. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), nemohlo dôjsť ani k porušeniu interpretačného pravidla zakotveného v tejto právnej norme. Aj v tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

28. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jej ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných všeobecných súdov a priznanie náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010