znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 68/07-42

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   októbra   2007 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petera Brňáka a Lajosa Mészárosa prerokoval sťažnosť I. R., K., a V. R., K., obaja zastúpení advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice II   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 28 C 206/2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti I. R. a V. R. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 68/07-15   z   24. mája 2007   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť   I. R.   a V.   R.   (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5, a 8 (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 206/2000.

2.   Zo   sťažnosti   doručenej   osobne   ústavnému   súdu   19.   marca   2007   vyplýva, že sťažovatelia 29. marca 2000 podali okresnému súdu návrh na začatie konania vo veci vyplatenia 17 771 Sk s prísl. Predmetné súdne konanie je vedené pod sp. zn. 28 C 206/2000 a k času   podania   sťažnosti   nebolo   právoplatne   skončené.   Sťažovatelia   prostredníctvom svojej   advokátky   podali   26.   januára   2007   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   predsedovi okresného súdu, v ktorej uviedli, že za 6 rokov a 10 mesiacov okresný súd nevyniesol ani jeden   rozsudok   vo   veci.   Predseda   okresného   súdu   v odpovedi   na   sťažnosť   uviedol,   že sťažnosť nie je dôvodná.

3.   Sťažovatelia   žiadajú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 28 C 206/2000, ďalej aby ústavný súd   zakázal   okresnému   súdu   pokračovať   v porušovaní   namietaných   práv   sťažovateľov, nariadil   okresnému   súdu   konať vo   veci   bez zbytočných   prieťahov,   priznal im   finančné zadosťučinenie každému v sume 100 000 Sk a náhradu trov konania.

Svoju žiadosť priznanie primeraného finančného zadosť učinenia odôvodnili tým, že: „Neskončenie konania, stav právnej neistoty pre sťažovateľov v tejto veci zasahuje veľmi hlboko   a negatívne   do   života   sťažovateľov.   V sťažovateľoch   vznikol   pocit,   že   súd v predmetnom   konaní   nemá   snahu   dospieť   k vecne   správnemu   a teda   právoplatnému rozhodnutiu,   ktorým   by   definitívne   boli   usporiadané   vzťahy   sťažovateľov   s odporcami v predmetnom konaní.

Sťažovatelia   znovu   poukazujú   na   skutočnosť,   že   v čase   podania   návrhu   boli maloletými deťmi a na peniaze, ktoré sú predmetom konania, boli odkázaní.

So   zreteľom   na túto   skutočnosť   bolo   povinnosťou   súdu   konať   s osobitnou starostlivosťou a efektívnosťou.“

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa 19. júna 2007 k veci písomne vyjadril okresný súd (sp. zn. 1SprV/298/2007) a k jeho vyjadreniu zaujala 17. júla 2007 právna zástupkyňa sťažovateľov písomné stanovisko.

4.1   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol,   že   „Vzhľadom na chronológiu   vo   veci   vykonaných   úkonov   je   zrejme,   že   súd   konal   priebežne   v súlade s objektívnymi   možnosťami,   ktoré   boli v jednotlivých obdobiach   trvania sporu na   tomto súde vytvorené.

Dňa   19.   3.   2007   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   oznámila   súdu,   že   na   základe skutočnosti, obsiahnutých v podaní, ktoré jej bolo doručené 10. 3. 2007(...) berie žalobu v celom rozsahu späť.

Je preto zarážajúce, že v rovnaký deň, t. j. 19. 3. 2007, podala ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej poukazuje na stav právnej neistoty sťažovateľov. Nie je zrejme, o aký stav právnej   neistoty   by   sa   malo   v danom   prípade   jednať,   keď   došlo   k späťvzatiu   žaloby zo strany   sťažovateľov.   Podanie   ústavnej   sťažnosti   za   takého   stavu   je   nutné   považovať za účelové.

Nemožno opomenúť ani opakovanú neúčasť sťažovateľov a ich právanej zástupkyne na viacerých pojednávaniach, ktorá dĺžku predmetného konania ovplyvnila“.

4.2 Právna zástupkyňa sťažovateľov na toto vyjadrenie okresného súdu reagovala takto: „Je teda nesporné, že súd už pri príprave prvého pojednávania nepostupoval v súlade s ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorého   zmyslom   je   zabezpečiť   rýchly a plynulý priebeh konania. (...)

Je pravdou, že dňa 19. 3. 2007 sťažovatelia zobrali svoj návrh na začatie konania späť, pretože po doručení citovanej správy KEÚ PZ v B. bolo nesporné, že listinné dôkazy, ktoré   majú k dispozícii,   nie sú vhodné na   grafologické   skúmanie.   Vyčítať   sťažovateľom takýto postup, je absurdné. Listinné dôkazy, ktoré sťažovatelia predložili už v návrhu na začatie konania, boli jedinými dôkazmi, ktorými sťažovatelia v konaní disponovali.“

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   § 30   ods. 2 zákona o ústavnom   súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože po oboznámení sa s ich   vyjadreniami,   ako   aj   s   obsahom   súdneho   spisu   okresného   súdu sp. zn. 28 C 206/2000 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z písomných   vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. 28 C 206/2000 ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Sťažovatelia   v procesnom   postavení   navrhovateľov   v   tom   čase   obaja   maloletí, zastúpení   matkou   V.   R.,   sa   domáhali   proti   odporcom   zaplatenia   17   771,70   Sk s príslušenstvom.   Sťažovatelia   podali   okresnému   súdu   žalobný   návrh   29.   marca   2000 ktorému bola pridelená sp. zn. 28 C 206/2000.

Po   tom,   ako   okresný   súd   vo   veci   konal   a viedol   dokazovanie   predovšetkým vo vzťahu   k odbornému   verifikovaniu   podpisov   na   listine,   ktorá   mala   osvedčovať oprávnenosť nároku, Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru B. mu naposledy 1. marca 2007 oznámil negatívnu odpoveď na jeho výzvu.

Dňa   2.   marca   2007   okresný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľov,   aby sa vyjadrila   k stanovisku   Kriminalistického   a expertízneho   ústavu   Policajného   zboru   B. a prípadne predložila návrhy.

Dňa   19.   marca   2007   sťažovatelia   v zastúpení   právnej   zástupkyne   zobrali   návrh na začatie súdneho konania späť a žiadali, aby okresný súd konanie zastavil.

Okresný súd 21. marca 2007 požiadal právnu zástupkyňu odporkyne, aby sa k návrhu na zastavenie konania vyjadrila. Dňa 2. apríla 2007 právna zástupkyňa odporkyne oznámila, že súhlasí so späťvzatím návrhu.

Dňa 7. júna 2007 okresný súd vydal uznesenie, ktorým konanie vo veci zastavil.

Keďže sťažovatelia v sťažnosti neuviedli skutočnosti súvisiace so späťvzatím návrhu na okresnom súde v rovnaký deň ako bola podaná sťažnosť ústavnému súdu, hoci im museli byť v tom   čase   známe,   ústavný súd   ich   preto   nemohol   zohľadniť   v rámci   predbežného prerokovania veci, t. j. pred prijatím sťažnosti na ďalšie konanie; nepochybne však mali význam pre rozhodovanie ústavného súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia   zároveň   namietali   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom. Ústavný   súd   si   pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

Podľa § 33 ods. 1 zákona o ústavnom súde vo veci samej rozhoduje ústavný súd nálezom, ak tento zákon neustanovuje inak. V ostatných veciach   rozhoduje uznesením. Rozsudkom rozhoduje len v konaní podľa čl. 129 ods. 5 ústavy.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred   všeobecným   súdom,   ktoré   v rovnakom   čase   sťažovateľ   (žalobca)   mieni   na základe svojej procesnej dispozície ukončiť (zobrať späť), a toto konanie následne skutočne skončí jeho zastavením. Rozhodovanie o prípadných prieťahoch v konaní za daného stavu by nemalo praktický význam napriek tomu, že rozhodnutie dotknutého súdu o zastavení konania sa nestalo do času podania sťažnosti na ústavný súd konečným (právoplatným). Podľa názoru ústavného súdu je to tak preto, lebo späťvzatím návrhu v tom istom čase, ako bola podaná sťažnosť na ústavný súd a následným zastavením konania sa sťažovateľ sám a z vlastnej vôle (v súlade s dispozičným princípom) zbavil možnosti napadnúť sťažnosťou pre prieťahy konania, konanie ním zrušené (späťvzaté).

Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu neuviedli, že súbežne podali návrh okresnému   súdu,   ktorým   späťvzali   návrh   a žiadali   konanie   zastaviť.   Sťažovatelia   teda v rovnakom termíne 19. marca 2007 podali dve podania, ktoré si vzájomne protirečia. Jedno podanie doručili ústavnému súdu ako sťažnosť (ktorej fundament spočíva v tom, aby sa vo veci   na   okresnom   súde   konalo   a rozhodlo,   pozn.   ústavného   súdu)   a druhé   podanie okresnému súdu, ktorým žalobný návrh z 29. marca 2000 späťzali v celom rozsahu a žiadali konanie   zastaviť.   Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   súhlasil   so   späťvzatím   žalobného návrhu a uznesením zo 7. júna 2007 súdne konanie vedené pod sp. zn. 28 C 206/00 zastavil.

Ústavný súd uvedenú okolnosť zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti zistil až po tom, keď sťažnosť, v dôsledku neúplných údajov uvedených sťažovateľmi (riadne zastúpených advokátkou) v rámci podanej sťažnosti, prijal na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach,   ktorými   sa   namietajú   prieťahy   v konaní a neprerokovanie   veci   v primeranej   lehote   len   za   podmienok,   že   konanie   na   súde   ešte prebieha a účastník má skutočný právny záujem pokračovať v konaní. Postup sťažovateľov v okolnostiach daného prípadu možno podľa ústavného súdu považovať za rozporuplný. Podanie sťažnosti na ústavný súd zo strany sťažovateľov je iba formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať.

Späťvzatím žalobného návrhu a návrhom na zastavenie konania okresným súdom pominula na strane sťažovateľov právna neistota. V dôsledku toho ústavný súd považuje sťažnosť   sťažovateľov   za   formálnu   a   bezdôvodnú.   Sťažovatelia   predsa   nemôžu   mať právny záujem,   aby   ústavný   súd   v   náleze   prikázal   okresnému   súdu   konať   vo   veci sp. zn. 28 C 206/2000, aby zakázal okresnému súdu pokračovať v porušovaní namietaných právach   sťažovateľov,   keď   súbežne   späťvzali   žalobný   návrh   a navrhli   konanie   vo   veci zastaviť. Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť pokladá za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na všetky uvedené dôvody v okolnostiach prípadu vyslovil, že základné právo sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručené   v čl. 48   ods.   2   ústavy,   resp.   právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené nebolo.

Z tých istých dôvodov ústavný súd nemohol prikázať okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov   ani   zakázať   okresnému   súdu   pokračovať   v porušovaní   namietaných   práv sťažovateľov v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 206/2000, ani priznať primerané finančné zadosťučinenie, lebo konanie bolo okresným súdom zastavené na návrh sťažovateľov.

Preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2007