znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 68/06-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2006 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   O.   G.,   mal.   V.   G.   a mal.   S.   G.,   všetci   bytom   D.,   právne zastúpených   advokátom   JUDr. R.   Ž.,   K.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 324/02 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 324/02 p o r u š i l základné   právo   O.   G.,   mal.   V.   G.   a mal.   S.   G.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému   súdu   Košice   -   okolie   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   P   324/02 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Mal. V. G. a mal. S. G. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume každému po 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré im je Okresný súd Košice - okolie p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. O. G. n e p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie.

4. O. G., mal. V. G. a mal. S. G. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 302 Sk (slovom deväťtisíc tristodva slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice - okolie povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. R. Ž., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 8. marca 2006   č.   k.   I.   ÚS   68/06-10   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť O. G. (ďalej len „sťažovateľka“), mal. V. G. a mal. S. G. (ďalej spolu len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 P 324/02.

Z obsahu predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 10. októbra 2003 podala okresnému   súdu   žalobu   o zvýšenie   výživného   na   maloleté   deti   a to   V.,   a S.   Podľa sťažovateľky okresný súd koná v ich veci so zbytočnými prieťahmi, čím sa predlžuje stav ich právnej neistoty.

Sťažovatelia na základe uvedených skutočností navrhujú ústavnému súdu vysloviť porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   prikázať   okresnému   súdu,   aby   v označenom   konaní   konal   bez   zbytočných prieťahov, priznať im primerané finančné zadosťučinenie každému po 50 000 Sk a trovy právneho zastúpenia.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania:   za   okresný   súd   jeho   predseda   JUDr.   J.   P.   listom   sp.   zn.   Spr.   V 162/2006 z 18. apríla 2006 a listom z 2. mája 2006 a právny zástupca sťažovateľov listom zo 4. mája 2006.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   z 18.   apríla   2006   uviedol prehľad   procesných úkonov a dodal: „Vzhľadom na uvedené skutočnosti máme za to, že vo veci sa plynulo koná a to i vzhľadom na mesačný nápad prejednávajúcej sudkyne (...).“

Listom   z   2.   mája   2006   predseda   okresného   súdu   oznámil,   že   netrvá   na   ústnom pojednávaní.

Právny   zástupca   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   okresného   súdu   zopakoval stanovisko obsiahnuté v sťažnosti a uviedol: „(...) súhlasím s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 9 P 324/02:

- 10. október 2002 – sťažovateľka podala na okresnom súde návrh na zvýšenie výživného na maloleté deti V. G. a S. G. (ďalej len „maloleté deti“);

- 19. november 2002 – okresný súd ustanovil maloletým deťom za opatrovníka Okresný úrad K. (ďalej len „okresný úrad“ alebo „opatrovník“);

- 20. november 2002 – okresný súd požiadal okresný úrad o prešetrenie rodinných pomerov maloletých,   Obecný   úrad   D.   (ďalej   len   „obecný   úrad“) o zaslanie   charakteristiky sťažovateľky   a Okresný   úrad   práce   K.   o zaslanie   údajov   o L.   G.   (ďalej   len   „otec maloletých“);

- 22. november 2002 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 9. december 2002;

- 6. december 2002 – okresný súd dostal odpoveď obecného úradu (otec maloletých bol odhlásený z adresy D. 20. mája 2002);

- 9.   december   2002   –   pojednávanie   bolo   pre   neprítomnosť   otca   maloletých   odročené na neurčito za účelom vypočutia otca maloletých dožiadaným Okresným súdom Zvolen (ďalej len „dožiadaný súd“);

- 9. december 2002 – okresný súd dostal odpoveď Okresného úradu práce K. o tom, kedy bol otec maloletých vedený v evidencii nezamestnaných a kedy poberal dávky v hmotnej núdzi;

- 16.   december   2002   –   okresný   súd   dostal   správu   o rodinných   pomeroch   sťažovateľky z okresného úradu,

- 7. január 2003 – okresný súd požiadal dožiadaný súd o vypočutie otca maloletých,

- 5. február 2003 – dožiadaný súd predložil okresnému súdu dožiadanie po vybavení,

- 10. február 2003 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 24. február 2003,

- 20. február 2003 – otec maloletých (L. S.) predložil okresnému súdu vyjadrenie k návrhu, kde uviedol: „(...) Matka mal. detí vo svojom návrhu ma postavila do takého svetla, že nevie ako sa menujem a kde bývam. Na poštovej poukážke, ktorou zasielam riadne a včas výživné je uvedené moje meno a priezvisko ako aj bydlisko“;

- 24.   február   2003   –   pojednávanie   bolo   z dôvodu   neprítomnosti   rodičov   a opatrovníka odročené na 17. marec 2003;

-17. marec 2003 – na pojednávaní bola vypočutá sťažovateľka, oboznámila sa výpoveď otca pred dožiadaným súdom a následne bol vyhlásený rozsudok, ktorým okresný súd zvýšil výživné na maloleté deti;

- 29. apríl 2003 – proti predmetnému rozsudku podal odvolanie otec maloletých;

- 14. máj 2003 – okresný súd doručoval odvolanie otca maloletých sťažovateľke;

- 26.   máj   2003   –   okresný   úrad   ako   opatrovník   doručil   okresnému   súdu   vyjadrenie k odvolaniu otca maloletých;

- 30. máj 2003 – okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu otca maloletých;

- 4. jún 2003 – okresný súd predložil Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) spis na rozhodnutie o odvolaní otca maloletých;

- 28.   august   2003   –   krajský   súd   uznesením   č.   k.   16   Cop   257/03-59   zrušil   rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie;

- 15. október 2003 – spis bol vrátený okresnému súdu;

- 27. október 2003 – okresný súd doručoval uznesenie krajského súdu účastníkom konania;

- 18.   november   2003   –   otec   maloletých   predložil   okresnému   súdu   potvrdenie   o svojom príjme;

- 9.   február   2004   –   okresný   súd   opätovne   doručoval   uznesenie   krajského   súdu   matke a zároveň vyzval Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Z. na podanie správy;

- 18. marec 2004 – okresnému súdu bola doručená odpoveď Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny   Z.,   ktorou   mu   nemohol   poskytnúť   informáciu   o voľných   pracovných   miestach v období rokov 2001– 2002;

- 24. január 2005 – okresný súd požiadal dožiadaný súd o vypočutie otca maloletých, Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny K. o podanie správy o evidencii otca maloletých, Národné rehabilitačné   centrum   K.   (ďalej   len   „zamestnávateľ   otca“)   o oznámenie   priemerného zárobku   otca   maloletých   a   Železničnú   nemocnicu   s poliklinikou   K.   (ďalej   len „zamestnávateľ sťažovateľky“) o oznámenie priemerného zárobku sťažovateľky;

- 3. február 2005 – okresnému súdu bola doručená odpoveď Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny K., že otec maloletých za obdobie rokov 2002–2003 v evidencii nebol a nie je;

- 14. február 2005 – okresnému súdu bola doručená odpoveď Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Z. o tom, že otec maloletých nepoberá dávku a príspevky v hmotnej núdzi;

- 3. marec 2005 – okresnému súdu bola doručená odpoveď dožiadaného súdu;

- 25. máj 2005 – okresný súd vyzval otca maloletých na zaslanie kúpnych zmlúv ohľadne domu v D. a bytu vo Z., kde t. č. býva;

- 10. jún 2005 – otec maloletých predložil okresnému súdu požadované kúpne zmluvy;

- 14.   september   2005   –   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania na 17.   október   2005 a požiadal   zamestnávateľa   otca   a zamestnávateľa   sťažovateľky   o   oznámenie   ich priemerného zárobku;

- 12.   október   2005   –   okresnému   súd   bolo   predložené   ospravedlnenie   otca   maloletých z neúčasti na nariadenom pojednávaní;

- 17. október 2005 – pojednávanie, na ktorom bola vypočutá sťažovateľka, bolo odročené na neurčito za účelom vyžiadania správy od Katastrálneho úradu B., Správa katastra Z. (ďalej len „katastrálny úrad“);

- 18. október 2005 – okresný súd urgoval podanie správy od zamestnávateľa sťažovateľky a požiadal   katastrálny   úrad   o podanie   správy,   či   otec   maloletých   je   vlastníkom nehnuteľností v k. ú. K. a Z.;

- 12. január 2006 – okresný súd požiadal dožiadaný súd o vypočutie otca maloletých;

- 4. apríl 2006 – okresný súd urgoval dožiadaný súd o podanie správy.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   sp.   zn.   9   P   324/02   došlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci ústavný súd je toho názoru, že doterajšia dĺžka napadnutého konania napriek nutnosti zisťovania skutkového stavu veci dožiadaným súdom nebola závislá len od zložitosti veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky, ústavný súd konštatuje, že na celkovej dĺžke konania má sťažovateľka určitý podiel; svojím konaním prispela k doterajšej dĺžke konania.

Sťažovateľka podala návrh proti otcovi maloletých, v ktorom ho označila ako L. G., pričom   tento sa volá L. S., okresnému súdu neoznámila bydlisko otca maloletých detí, napriek tomu, že jej táto skutočnosť bola známa, pretože na poštových poukážkach, ktorými otec zasielal výživné maloletým, uvádzal svoje meno aj bydlisko. Okrem toho sa stalo, že sa nedostavila   na   pojednávanie   (24.   februára   2003), svoju   neúčasť   ani   neospravedlnila a v odbernej lehote si nevyzdvihla okresným súdom doručované uznesenie krajského súdu, ktoré jej bolo potrebné opätovne doručovať.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   napadnutého   konania   bolo rozhodovanie   o zvýšení   výživného   na   maloleté   deti,   t.   j.   vec,   ktorej   povaha   (spor o existenciu   nárokov,   ktoré   môžu   byť   zdrojom   príjmov   maloletých   sťažovateľov) si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo okrem   iného   znamená,   že   všeobecný   súd   má   povinnosť   organizovať   svoj   procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie   (pozri   napr.   I. ÚS 145/03,   I.   ÚS   142/03, I. ÚS 19/00).

Treba   uviesť,   že   okresný   súd   bol   v posudzovanej   veci   aj   nečinný,   a to   v období od 18. marca 2004 do 24. januára 2005, t. j. viac ako desať mesiacov a okrem toho jeho postup nevykazoval vždy znaky plynulého a efektívneho konania, jeho úkony nesmerovali vždy k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa najmä maloletí sťažovatelia nachádzajú, čo je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr. I. ÚS 41/02). Tieto nedostatky plynulosti konania by však (samy osebe) nemuseli znamenať porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ale kvalitu porušenia tohto základného práva nadobudli najmä vzhľadom na ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v kontexte celkovej, viac ako 3 a polročnej dĺžky konania. Pokiaľ predseda súdu poukázal na „mesačný nápad prejednávajúcej sudkyne“, ako na objektívnu skutočnosť, pre ktorú konanie dosiaľ nemohlo byť ukončené, v tejto súvislosti už ústavný súd opakovane vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné   personálne obsadenie   súdu   a nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   sa   musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce   prerokovanie   veci   –   a   teda   vykonanie   spravodlivosti   –   bez   zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v   dispozičnej   sfére   vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru ochrany   ich   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   oslabiť   poukázaním   na   dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia sa domáhali priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume každému po 50 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľov mal. V. G. a mal. S. G. dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia ich práv, určil obom v sume po 20 000 Sk.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   podiel   sťažovateľky   na   celkovej   dĺžke   konania (viď čl. III bod 2 tohto nálezu) nepriznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania z dôvodu ich právneho zastúpenia.

Právny zástupca   sťažovateľov   si   uplatnil   a vyúčtoval trovy   za právne   zastúpenie v celkovej sume 9 302 Sk.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, §   11   ods.   2   a   §   13   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. (ďalej len „vyhláška“).

Za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v roku   2005   (prevzatie   a príprava   veci a podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu)   patrí   jednému   sťažovateľovi   odmena   (po krátení o 20 % podľa § 13 ods. 3 vyhlášky) spolu s režijným paušálom v sume 2 147 Sk a trom sťažovateľom odmena v sume 6 441 Sk. Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2006   (stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu   zo   4.   mája   2006)   patrí   jednému sťažovateľovi   odmena   (po   krátení   o 20   %)   spolu   s režijným   paušálom   patrí   jednému sťažovateľovi odmena v sume 2 344 Sk a trom sťažovateľom odmena v sume 7 032 Sk. Za právne zastúpenie sťažovateľov v konaní pred ústavným súdom tak vznikol sťažovateľom nárok na náhradu trov v sume 13 473 Sk.

Vzhľadom   na to,   že právny zástupca   si   uplatnil   náhradu   trov   v sume 9   302 Sk, ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov v požadovanej výške tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2006