znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 68/02

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu L. M. a zo sudcov Š. O. a D, Š. na neverejnom zasadnutí 17. októbra 2002 prerokoval prijatú sťažnosť J. Ž., bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. M. Ch., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 91/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 91/97   p o r u š i l právo J. Ž., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   28   C   91/97 p r i k a z u j e   konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3.   J.   Ž.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   80 000,--   Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2002 doručená sťažnosť J. Ž., T. (ďalej len sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr. M. Ch., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní o jeho veci (náhrada za utrpenú bolesť a trvalé následky po úraze) vedenej pod sp. zn. 28 C 91/97.

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 68/02-7 z 27. júna 2002 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na konanie.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   Okresný   súd   Bratislava   III,   zastúpený   jeho   predsedom,   vyjadrením   sp.   zn. Spr. 3424/2002   z 10.   júla   2002   a sťažovateľ,   zastúpený   svojím   právnym   zástupcom, stanoviskom z 28. augusta 2002.

Okresný   súd   vo   vyjadrení   podal   chronológiu   („faktografiu“)   svojich   úkonov a k opodstatnenosti prijatej sťažnosti konštatoval, že „... nie je možné považovať činnosť sudkyne za konanie nemajúce za následok prieťahy vo veci“. Uviedol tiež, že sťažnosť právneho zástupcu sťažovateľa „dňa 10. 12. 2001... vyhodnotil ako dôvodnú na čo bola sudkyňa   upozornená.   Napriek   uvedenému   však   sťažnosť   právneho   zástupcu   žalobcu k vytýčeniu termínu neviedla“. Vo vyjadrení okresný súd vyčíslil počet ešte nerozhodnutých nevybavených vecí sudkyňou za roky 1998 až 2001.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   okresného   súdu konštatoval, že „Predseda OS Bratislava III vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 10. 7. 2002 v podstate presne a korektne vystihol a vyjadril doterajší priebeh konania v predmetnej veci evidovanej na tomto súde pod sp. zn. 28 C 91/97. Znova prakticky konštatoval, že doterajší postup a činnosť sudkyne možno považovať za prieťahy vo veci“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ podal na okresnom súde 27. augusta 1997 proti Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru v Trnave (ďalej len „žalovaný“) žalobu o mimoriadne zvýšenie náhrady za   bolesť   a sťaženie   spoločenského   uplatnenia.   Vedľajším   účastníkom   konania   bola Slovenská poisťovňa, a. s., Bratislava (ďalej len „vedľajší účastník“). V čase podania žaloby do termínu prvého pojednávania konaného 14. októbra 1998, teda za obdobie 14 mesiacov, si   okresný   súd   vyžiadal   vyjadrenie   žalovaného   k žalobe   a k úprave   žalobného   návrhu. Pojednávanie   bolo   odročené   pre   neprítomnosť   člena   senátu.   Vedľajší   účastník   doručil okresnému súdu vyjadrenie k žalobe až 10. novembra 1998. Ďalšie pojednávanie sa konalo 11.   decembra   1998   za   účasti   právnych   zástupcov   účastníkov   a vedľajšieho   účastníka konania, po prednesoch ktorých bolo pojednávanie odročené na neurčito. Sťažovateľ listami z 11.   júna   1999   a 30.   júla   1999   žiadal   okresný   súd   o urýchlenie   konania.   V období   od decembra 1998 do konania ďalšieho pojednávania 8. októbra 1999 vykonal okresný súd len jeden   úkon,   ktorým   bolo   vytýčenie   termínu   pojednávania   s predvolaním   účastníkov, svedkov a vyžiadaním zdravotnej dokumentácie sťažovateľa. Z dôvodu namietania pasívnej legitimácie   žalovaným   okresný   súd   odročil   pojednávanie   na   neurčito   a vyžiadal   si   od Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   vnútra“)   stanovisko o organizačnom zaradení sťažovateľa. Ministerstvo vnútra 3. novembra 1999 okresnému súdu oznámilo, že jeho žiadosť postúpilo na vybavenie žalovanému, ktorý 8. novembra 1999   zaslal   okresnému   súdu   požadované   stanovisko.   Dňa   23.   marca   2000   okresný   súd vytýčil termín pojednávania na 26. máj 2000. Právny zástupca sťažovateľa 19. apríla 2000 oznámil   okresnému   súdu,   že   oznámenie   žalovaného   o pracovnom   zaradení   sťažovateľa nezodpovedá skutočnosti, lebo sťažovateľ nie je t. č. členom pohotovostnej motorizovanej jednotky   žalovaného,   ale   je   už   prepustený   z policajnej   služby   a invalidizovaný,   teda v oznámení došlo zjavne k zámene mien a osôb. Okresný súd oznámil predvolaným osobám (doručené v období od 16. do 28. mája 2000) zrušenie termínu pojednávania. Až 20. júna 2000 (po 3 mesiacoch od oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa) okresný súd opätovne požiadal   ministerstvo   vnútra   o oznámenie,   kde   bol   organizačne   zaradený   sťažovateľ. Ministerstvo vnútra 17. júla 2000 okresnému súdu oznámilo, že sťažovateľ v čase nehody (rok 1995) patril organizačne pod Krajský úrad vyšetrovania Policajného zboru Bratislava. Sťažovateľ   listom   z 2.   marca   2001   adresovaným   predsedovi   okresného   súdu   opätovne prejavil svoju nespokojnosť so zdĺhavým priebehom konania v jeho veci.

Vedľajší účastník konania listom z 31. januára 2002 oznámil okresnému súdu, že agenda   pracovných   úrazov   a chorôb   z povolania   v zmysle §   51e   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 274/1994 Z. z. o Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov prešla od 1. apríla 2002 na Sociálnu poisťovňu Bratislava. Okrem žiadosti o informáciu adresovanej   ministerstvu   vnútra   nevykonal   okresný   súd   od   mája   2000   žiadny   úkon smerujúci   k meritórnemu   rozhodnutiu   veci.   Súdny   spis   bol   predložený   ústavnému   súdu 18. júla 2002 a vrátený okresnému súdu späť 23. augusta 2002.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd „vyniesol toto rozhodnutie:Základné právo sťažovateľa J. Ž. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov stanovené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn.: 28 C 91/97 bolo porušené. Prikazuje sa, aby OS Bratislava III vo veci neodkladne konal.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 150 000 Sk“.

Okresný   súd   vo   svojom   už   vyššie   uvedenom   vyjadrení   v zásade   konštatoval porušenie sťažovateľovho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom zákonnej sudkyne v konaní o jeho veci. S touto konštatáciou sa právny zástupca sťažovateľa plne stotožnil.

Aj napriek viacerým žiadostiam (a sťažnostiam) sťažovateľa o urýchlenie konania k náprave nedošlo.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/92   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 28 C 91/97 je rozhodovanie   o zvýšení   náhrady   za   bolesť   a sťaženie   spoločenského   uplatnenia   ako následkov spôsobených pracovným úrazom.

Rozhodovanie   o náhrade   škody   na   zdraví   vo   všeobecnosti   môže   byť za   určitých okolností   súvisiacich   so   znaleckým   dokazovaním   fakticky   náročným   (ale   nie   právne náročným),   no   vychádzajúc   z doterajšieho   priebehu   konania   v predmetnej   veci (nezaoberanie sa jej meritom) ústavný súd nemôže pripísať zdĺhavý postup konania na vrub faktickej   náročnosti   prerokovávanej   veci   bez   zreteľa   na zdĺhavý   postup   (resp.   konanie) zákonnej sudkyne.

Vychádzajúc   zo   samotnej   dĺžky   konania,   jeho   priebehu   a doteraz   dosiahnutých výsledkov   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   také   okolnosti,   ktoré   by   zdôvodňovali existujúci zdĺhavý priebeh konania jeho právnou alebo faktickou zložitosťou.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti daného prípadu.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomných   dokumentov, z obsahu súdneho spisu   okresného súdu   a zo stanovísk   účastníkov konania ústavný súd konštatoval   zbytočné   prieťahy   v konaní   spôsobné   okresným   súdom,   ktorý   vo   veci vykonával jednotlivé procesné úkony s veľkými časovými odstupmi (napr. príprava prvého pojednávania, stanovenie termínov ďalších pojednávaní, vyžiadanie druhého stanoviska od ministerstva vnútra), vytýčené pojednávania neviedol takým spôsobom, aby mohol na nich rozhodnúť vo veci samej, nevykonal žiadne úkony smerujúce k rozhodnutiu veci v období po 20. júne 2000 do dňa predloženia súdneho spisu ústavnému súdu (18. júla 2002).

Ústavný súd predovšetkým konštatoval, že v predmetnej veci súdne konanie, ktoré sa na   okresnom   súde   začalo   27.   augusta   1997   a je   stále   na   súde   prvého   stupňa   bez   jeho rozhodnutia vo veci samej, trvá doteraz viac ako päť rokov. Podľa názoru ústavného súdu táto zdĺhavosť konania vzhľadom na jeho predmet môže byť z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy akceptovaná len vo výnimočných prípadoch. Predmetné konanie okresného súdu takýmto prípadom podľa názoru ústavného súdu nie je.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom   takého konania (činnosti) súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   kvôli   ktorej   sa   občan   obrátil   na   orgán   súdnej   moci. K zbytočným   prieťahov   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez   ohľadu   na   ich   počet)   a právoplatne   nerozhodli   (napr.   II.   ÚS   64/99,   I.   ÚS   98/99, I. ÚS 10/98).

Na základe týchto vyššie uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd okrem konštatovania porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 uložil okresnému súdu, aby „vo veci neodkladne konal“.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosti, že ani po uplynutí piatich rokov od podania žaloby okresný súd ešte meritórne nerozhodol, považoval ústavný súd za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti súčasne uplatnil „z dôvodu niekoľkoročného trvania súdneho konania ako aj v dôsledku pokračujúcich neodôvodnených prieťahov v konaní na OS   Bratislava   III,   resp.   jeho   nečinnosti   napriek   opakovaným   urgenciám   a žiadostiam o nápravu... priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 150 000 Sk“.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   prichádza   do   úvahy   predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. Daný prípad je práve takýto. Preto prichádza v tomto prípade do úvahy primerané finančné zadosťučinenie, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02). Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi   sumu   80   000,--   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   jednak   dĺžku   prieťahov   a okolnosti, ktoré uviedol sťažovateľ na zdôvodnenie svojho návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, pričom vzal do úvahy (prihliadol na) skutočnosť, že predmetom sporu   je   náhrada   peňažných   nárokov   vyplývajúcich   zo   zdravotných   následkov vyplývajúcich z pracovného úrazu sťažovateľa, ktorý je v dôsledku tohto pracovného úrazu uznaný za plne invalidného.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. októbra 2002