znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 679/2014-21

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 12. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obce   Žiar,   Obecný   úrad   Žiar, Žiar 102, v zastúpení   starostom   Petrom   Moravčíkom,   právne   zastúpenej   advokátom doc. JUDr.   Jozefom   Sotolářom,   PhD.,   Južná   trieda   1,   Košice,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   ochranu   vlastníctva   zaručeného   v čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného súdu Liptovský   Mikuláš sp.   zn. 7 C 119/2012 z 11. decembra 2012 v časti rozhodnutia o trovách   konania,   ako   aj   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   10   Co   214/2013 zo 14. novembra 2013 v časti rozhodnutia o trovách konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obce Žiar o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. marca 2014 doručená sťažnosť obce Žiar, Obecný úrad Žiar, Žiar 102, v zastúpení starostom Petrom Moravčíkom (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 119/2012 z 11. decembra 2012 v časti rozhodnutia o trovách konania, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 214/2013 zo 14. novembra 2013 v časti rozhodnutia o trovách konania.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou 15. júna 2012 sa žalobca (J. A.)   domáhal   voči   sťažovateľke   (obci)   ako   predávajúcej,   ktorá   bola   v procesnom postavení žalovanej v 1. rade, a voči Z. K. ako kupujúcej, ktorá bola v procesnom postavení žalovanej   v 2.   rade   (ďalej   len   „žalovaná   v 2.   rade“),   určenia   neplatnosti   medzi   nimi uzavretej   kúpnej   zmluvy   o predaji   spornej   nehnuteľnosti   a súčasne   sa   žalobca   proti žalovanej v 2. rade ako darkyni a proti G. K. ako obdarovanému, ktorý bol v procesnom postavení   žalovaného   v 3.   rade   (ďalej   len   „žalovaný   v 3.   rade“),   domáhal   aj   určenia neplatnosti   medzi   nimi   uzavretej   darovacej   zmluvy   o darovaní   identickej   spornej nehnuteľnosti, a napokon sa žalobca tiež domáhal určenia svojho výlučného vlastníckeho práva k zmienenej spornej nehnuteľnosti.

Okresný   súd   po   vykonanom   dokazovaní   rozsudkom   sp.   zn.   7   C   119/2012 z 11. decembra 2012 žalobu v celom rozsahu zamietol, súčasne žalobcovi uložil povinnosť uhradiť sťažovateľke ako žalovanej v 1. rade trovy konania a žalovaným v 2. a 3. rade nárok na úhradu   trov   konania nepriznal. O odvolaní   žalobcu, ktorý   sa   odvolal proti   rozsudku okresného súdu ako celku, ako aj o odvolaní sťažovateľky ako žalovanej v 1. rade, ktorá podala odvolanie proti   výroku   o náhrade trov   konania, ktorým jej tieto neboli priznané v ňou   uplatnenej   sume   prevyšujúcej   620,53   €,   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 10 Co   214/2013   zo   14.   novembra   2013,   a to   tak,   že   vo   výroku   o meritórnom zamietnutí   žaloby   a vo   výroku,   ktorým   nebol   žalovaným   v 2.   a 3.   rade   priznaný   nárok na úhradu trov konania, rozsudok okresného súdu potvrdil, avšak tento rozsudok okresného súdu zmenil vo výroku o náhrade trov konania sťažovateľke ako žalovanej v 1. rade tak, že tento nárok jej vôbec nepriznal a všetkým účastníkom nepriznal ani nárok na úhradu trov odvolacieho konania.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť rozhodnutia tak   okresného   súdu,   ako   aj   rozhodnutia   krajského   súdu   v ich   výrokoch   týkajúcich   sa náhrady   jej   trov   konania,   a to   jednako   z dôvodu   podľa   jej   názoru   arbitrárnej   aplikácie ustanovenia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v dôsledku čoho jej   ako   v spore   úspešnej   účastníčke   konania   nebola   priznaná   úhrada   ňou   účelne vynaložených   trov,   a jednako   z dôvodu   ich   nedostatočného   odôvodnenia   v tejto   časti, v dôsledku čoho sú napádané rozhodnutia podľa sťažovateľky nepreskúmateľné.

Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodnila takto:„Krajský súd mal za to, že navrhovateľ sa opodstatnene domáha zmeny rozsudku v časti   rozhodnutia   o   trovách   konania   medzi   ním   a   odporcom   v   1.   rade   aplikáciou výnimočného   ustanovenia   §   150   ods.   1   O.   s.   p.   Krajský   súd   výnimočný   dôvod pre nepriznanie   náhrady   trov   konania   úspešnému   účastníkovi   -   sťažovateľovi   videl predovšetkým   v   predmete   prebiehajúceho   konania.   Dôvodom   pre   založenie   sporového konania   zo   strany   navrhovateľa   bolo   jeho   presvedčenie   o   oprávnenej   žalobe   (každý   je presvedčený   o   svojej   pravde??)   vzhľadom   na   viaceré   mimosúdne   komunikácie... navrhovateľ mohol nadobudnúť i presvedčenie, že iba a jedine v rámci súdneho konania (??!!) sa môže odstrániť spornosť otázky pre neho... odvolací súd dodáva, že sťažovateľ je právnickou   osobou,   nepriznaním   mu   trov   konania   zásadnejším,   výrazným   spôsobom nedôjde k zhoršeniu jeho majetkovej situácie (??!!)...

Krajský   súd   sa   v   odôvodnení   rozhodnutia   odvolal   na   tvrdenie,   že   sťažovateľ   je právnickou   osobou,   nepriznaním   mu   trov   konania   zásadnejším,   výrazným   spôsobom nedôjde k zhoršeniu jeho majetkovej situácie. Krajský súd v tomto smere

- nevykonal žiadne dokazovanie ani

- neskúmal majetkové pomery sťažovateľa

-   neuviedol   na   základe   akých   skutočností   a   podkladov   dospel   k   záveru   o   stave majetkovej situácie sťažovateľa a

- neuviedol čo ho viedlo k vysloveniu záveru, že nedôjde k zhoršeniu majetkovej situácie.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   požiadavky   konštantnej   judikatúry   na   náležitosti odôvodnenia   rozhodnutia,   a   aj   rozhodnutia   o   trovách,   považuje   sťažovateľ   takéto odôvodnenia za nepresvedčivé, nespravodlivé a v konečnom dôsledku arbitrárne, pretože nebolo zdôvodnené zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy. Takéto   arbitrárne   rozhodnutie   súdu   porušuje   právo   účastníka   na   spravodlivý   súdny proces...

Rozhodnutie   a   odôvodnenie   má   vychádzať   z   posúdenia   konkrétnych   okolností prípadu   a   jeho   účastníkov   a   nie   zo   zovšeobecňujúceho   a   dôkazmi   nepodloženého predpokladu, že právnická osoba - úspešný účastník nebude dotknutá v majetkovej sfére nepriznaním   náhrady   trov   konania.   Sťažovateľ   konštatuje,   že   neskúmaním   majetkových pomerov   sťažovateľa   a   obmedzením   sa   na   konštatovanie,   že   majetková   situácia   sa v dôsledku toho, že ide o právnickú osobu nepriznaním náhrady trov zásadne nezhorší je jasným porušením práva na spravodlivý proces...

Krajský   súd   výnimočný   dôvod   pre   nepriznanie   náhrady   trov   konania   úspešnému účastníkovi   -   sťažovateľovi   videl   predovšetkým   v   predmete   prebiehajúceho   konania. Dôvodom pre založenie sporového konania zo strany navrhovateľa bolo jeho presvedčenie o oprávnenej   žalobe   vzhľadom   na   viaceré   mimosúdne   komunikácie   v   písomnej   podobe, ktoré medzi ním a sťažovateľom prebiehali. Z postoja sťažovateľa nevyplynula námietka, že by   mimosúdna   komunikácia   medzi   ním   a   navrhovateľom   neprebiehala.   Jednalo   sa o nejasné, nevyriešené a nedoriešené vzťahy a vzhľadom na túto mimosúdnu komunikáciu, ktorá nebola uzatvorená jednoznačne, navrhovateľ mohol nadobudnúť i presvedčenie, že iba a jedine v rámci súdneho konania sa môže odstrániť spornosť otázky pre neho právne dôležitej.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ poukazuje na to, že presvedčenie žalobcu o tom,   že   o   oprávnenej žalobe   vzhľadom   na   viaceré mimosúdne komunikácie v písomnej podobe, ktoré medzi ním a sťažovateľom prebiehali viedlo k podaniu žaloby na súd čo je využitím práva žalobcu na súdnu ochranu garantovaného ústavou v čl. 46. Zamieňanie práva   na súdnu   ochranu   s   procesným   úspechom   na   základe   presvedčenia   žalobcu   o oprávnenej   žalobe   zo   strany   krajského   súdu   je   neopodstatnenou   a   neudržateľnou argumentáciou vo vzťahu ku konštantnej judikatúre súdov Slovenskej republiky. Označenie presvedčenia žalobcu o oprávnenosti žaloby za dôvod hodný osobitného zreteľa podľa § 150   Občianskeho súdneho   poriadku   je   z pohľadu   sťažovateľa   s poukazom na citovanú judikatúru neprípustné a porušujúce jeho právo na súdnu ochranu...

Sťažovateľ opierajúc sa o citovanú judikatúru považuje odôvodnenie krajského súdu za neudržateľné, arbitrárne a hrubo zasahujúce do jeho práva na súdnu ochranu aj tým, že žalobca   inicioval   spor,   v   ktorom   neuniesol   dôkazné   bremeno,   na   základe   svojho presvedčenia o naliehavom právnom záujme, ktorý nepreukázal a sťažovateľovi nedal inú možnosť   ako   byť   účastníkom   konania,   v   ktorom   mu   vznikli   trovy.   Za   daných   okolností považovať presvedčenie žalobcu za dôvod hodný osobitného zreteľa pre účely nepriznania náhrady   trov   konania   podľa   §   150   OSP   a   požadovať   od   sťažovateľa,   ako   úspešného účastníka, aby si náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s týmto konaním hradil čo i len sčasti sám jej neprípustné a svojvoľné.“.

Vzhľadom   na uvedené sťažovateľka   žiada,   aby po   prijatí jej sťažnosti   na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Krajský   súd   v   Žiline   vo   veci   pod   sp.   zn.   10   Co/214/2013   rozsudkom zo dňa 14.11.2013   v   spojení   s   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Liptovskom   Mikuláši, sp. zn. 7C/119/2012-64 zo dňa   11.12.2012 -   v časti   týkajúcej sa   rozhodnutia o   trovách konania - porušil základné právo Obce Žiar na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   vo   veci   pod   sp.   zn.   10   Co/214/2013 zo dňa 14.11.2013   v   spojení   s   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Liptovskom   Mikuláši, sp. zn. 7C/119/2012-64 zo dňa   11.12.2012 -   v časti   týkajúcej sa   rozhodnutia o   trovách konania - sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 119/2012 z 11. decembra 2012 v časti rozhodnutia o trovách konania, ako aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 214/2013 zo 14. novembra 2013 tiež v časti rozhodnutia o trovách konania, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti so sťažovateľkou tvrdenou arbitrárnou a neodôvodnenou aplikáciou ustanovenia § 150 ods. 1 OSP pri rozhodovaní o jej nároku na náhradu trov konania.

1. K rozhodnutiu okresného súdu

V súvislosti   s napádaným   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   119/2012 z 11. decembra   2012   ústavný   súd   podotýka,   že   okresný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách konania   v napadnutom   rozsudku   rozhodoval,   resp.   nárok   na   náhradu   trov   konania posudzoval výhradne podľa § 142 ods. 1 OSP, t. j. podľa zásady plnej úspešnosti v spore, pričom   na   daný   prípad   neaplikoval   aj   zmäkčujúce   ustanovenie   §   150   ods.   1   OSP, k arbitrárnej   a neodôvodnenej   aplikácii   ktorého   sa   upína   odôvodnenie   sťažnostných námietok sťažovateľky. Inými slovami, keďže sa   okresný súd rozhodol na daný prípad neaplikovať aj ustanovenie   § 150   ods.   1   OSP pri   rozhodovaní   o náhrade trov   konania, v rozsudku sp. zn. 7 C 119/2012 z 11. decembra 2012 sa k tejto otázke vôbec nevyjadroval, resp.   túto otázku vôbec neriešil. Ustanovenie § 150 ods. 1 OSP ako prvý v danej veci aplikoval   na   rozhodovanie   o trovách   konania   až   krajský   súd   v odvolacom   konaní po vyjadrení sa k tejto otázke všetkými účastníkmi konania na základe odvolania žalobcu.

Keďže   sťažovateľka   bola   v   spore   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 7 C 119/2012   plne   úspešná,   tak   podľa   okresným   súdom   aplikovanej   zásady „plnej úspešnosti   v spore“   (§ 142 ods.   1 OSP) pri rozhodovaní o náhrade trov   konania jej bola priznaná náhrada trov   konania bez krátenia   tejto náhrady, v dôsledku   prípadnej aplikácie   §   150   ods.   1   OSP,   čo   bola   pre   sťažovateľku   priaznivá   procesná   situácia, v dôsledku   čoho   sťažovateľka   ani   nemala   dôvod   pri   uplatnení   riadneho   opravného prostriedku (odvolania) proti rozhodnutiu okresného súdu spochybňovať, resp. domáhať sa preskúmania   záverov   okresného   súdu   o   dôvodoch   neaplikácie   §   150   ods.   1   OSP (sťažovateľka v odvolaní namietala iba podľa nej nesprávne určenú výšku jej okresným súdom priznanej náhrady trov konania, pozn.).

Vzhľadom   na uvedené ústavný súd v súlade s princípom   subsidiarity   vyjadreným v čl. 127 ods. 1 ústavy nemohol v tejto časti (t. j. vo vzťahu k okresnému súdu, pozn.) odmietnuť   sťažnosť   sťažovateľky   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   preskúmanie s prípadným   odkazom   na   to,   že   sťažovateľka,   ktorá   v sťažnosti   pred   ústavným   súdom namieta arbitrárnosť aplikácie § 150 ods. 1 OSP súdmi, mohla túto skutočnosť namietať už v rámci podania riadneho opravného prostriedku (odvolania) proti rozhodnutiu okresného súdu,   pretože   namietanie   tejto   skutočnosti   v odvolacom   konaní   bolo   pre   sťažovateľku irelevantné.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Vzhľadom   na neexistenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   argumentáciou   sťažovateľky pred ústavným   súdom   vzťahujúcou   sa   na arbitrárnu   aplikáciu   §   150   ods.   1   OSP na jednej strane   a   na   strane   druhej   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C   119/2012 z 11. decembra 2012,   ktorý   označené   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   vôbec neaplikoval ani sa k jeho aplikácii nevyjadroval (keďže to bolo v prospech sťažovateľky, tá nemala   dôvod   namietať   túto   skutočnosť   v odvolacom   konaní,   t.   j.   proti   rozhodnutiu okresného súdu   výhrady namietané pred ústavným súdom sťažovateľka nemala, pozn.), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť   (§   25   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde),   tak   ako   to   je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

2. K rozhodnutiu krajského súdu

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (napr. II. ÚS 56/05, III. ÚS   249/2011).   Obsahom   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je ratione materiae aj   právo   na   rozhodnutie   o   trovách   konania,   resp.   o   náhrade   trov konania v súlade   so   zákonom   (Robins   c.   Spojené   kráľovstvo,   sťažnosť   č.   22410/93, Reports 1997-V).

Na druhej strane však v súlade s požiadavkou zdržanlivosti zásahov ústavného súdu do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov došlo k ustáleniu judikatúry, podľa ktorej ústavný   súd   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia   všeobecných súdov   o   trovách   konania.   Problematika   náhrady   trov   konania   by   mohla   dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie,   k   čomu   by   mohlo   dôjsť   najmä   na   základe   takej   interpretácie   a   aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (mutatis mutandis IV. ÚS 170/08, IV. ÚS 248/08, II. ÚS 64/09).

Podľa všeobecne formulovaného ustáleného prístupu ústavného súdu, ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Krajský súd svoj rozsudok v časti odôvodňujúcej výrok o trovách konania odôvodnil takto:„Podľa názoru krajského súdu v otázke náhrady trov konania medzi navrhovateľom a odporcom v 1/ rade bol daný solídny základ pre aplikáciu ust. § 150 O.s.p. a na základe tohto   výnimočného   ustanovenia   nepriznať   odporcovi   1/   náhradu   trov   prvostupňového konania. Je nepochybné, že navrhovateľ vo vzťahu k odporcovi 1/ o uplatňovanom návrhu úspech   nemal,   preto   podľa   §   142   ods.   1   O.s.p.   by   bol   povinný   nahradiť   odporcovi   1/ náhradu trov prvostupňového konania, ktoré vynaložil v súvislosti s bránením práva, a to titulom trov právneho zastúpenia. Ide o zásadu tzv. úspechu/neúspechu v konaní, ktorú prioritne treba ustáliť pri rozhodovaní o náhrade trov konania. Okresný súd tento princíp úspechu   videl   na strane   odporcu 1/rade,   neúspech   na strane   navrhovateľa   a   na tomto základe   navrhovateľa   1/   zaviazal   nahradiť   odporcovi   1/   trovy   prvostupňového   konania titulom   trov   právneho   zastúpenia.   Krajský   súd   mal   však   za   to,   že   navrhovateľ   sa opodstatnene domáha zmeny rozsudku v časti rozhodnutia o trovách konania medzi ním a odporcom   v   1.   rade   aplikáciou   výnimočného   ustanovenia   §   150   ods.   1   O.s.p. Krajský súd výnimočný dôvod pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi

-   odporcovi   1/   videl   predovšetkým   v   predmete   prebiehajúceho   konania.   Dôvodom pre založenie   sporového   konania   zo   strany   navrhovateľa   bolo   jeho   presvedčenie o oprávnenej   žalobe   vzhľadom   na   viaceré   mimosúdne   komunikácie   v   písomnej   podobe, ktoré   medzi   ním   a   odporcom   1/   prebiehali.   Z   postoja   odporcu   v   l/   rade   nevyplynula námietka,   že   by   mimosúdna   komunikácia   medzi   ním   a   navrhovateľom   neprebiehala. Jednalo sa o nejasné, nevyriešené a nedoriešené vzťahy a vzhľadom na túto mimosúdnu komunikáciu,   ktorá   nebola   uzatvorená   jednoznačne,   navrhovateľ   mohol   nadobudnúť i presvedčenie, že iba a jedine v rámci súdneho konania sa môže odstrániť spornosť otázky pre neho právne dôležitej. Naviac odvolací súd dodáva, že odporca v 1/ rade je právnickou osobou,   nepriznaním   mu   trov   konania   zásadnejším,   výrazným   spôsobom   nedôjde k zhoršeniu jeho majetkovej situácie. Súhrn všetkých uvádzaných dôvodov viedol krajský súd k tomu, že aplikáciou ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. odporcovi 1/ rade nepriznal náhradu trov prvostupňového konania. Vzhľadom na tento záver bolo potrebné vyhodnotiť odvolanie odporcu v rade 1 (smerujúce do výroku o náhrade trov prvostupňového konania) za neopodstatnené.

Obdobný princíp si osvojil odvolací súd i vo vzťahu k rozhodovaniu o náhrade trov konania medzi navrhovateľom a odporcom 1/ v odvolacom konaní. Podľa § 224 ods. 1 O.s.p, v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. navrhovateľ - neúspešný účastník v odvolacom konaní (do meritórneho výroku) by bol povinný nahradiť odporcovi 1/ - úspešnej procesnej strane trovy odvolacieho konania titulom trov právneho zastúpenia. Krajský súd však z totožných dôvodov, ako z dôvodov pozmeňujúceho výroku o náhrade trov prvostupňového konania mal   za   to,   že   aplikácia   ust.   §   150   ods.   1   O.s.p.   má   svoj   právny   základ   i   vo   vzťahu k rozhodovaniu   o   trovách   odvolacieho   konania.   Pokiaľ   ide   o   odporcov   2/,   3/,   boli v odvolacom konaní úspešní, avšak trovy odvolacieho konania si neuplatnili a ani z obsahu spisu nevyplynulo, že by im boli vznikli v súvislosti s podaným odvolaním navrhovateľa nejaké trovy. Z týchto dôvodov krajský súd účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.“

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   sťažovateľka   svoju   námietku konkretizovala   tým,   že   pokiaľ   ide   o jej   finančnú   situáciu   ako   v spore   plne   úspešného účastníka konania, krajský súd sa bez bližšieho zdôvodnenia a dokazovania obmedzil iba na konštatovanie, že nepriznanie jej náhrady trov konania ju finančne nezasiahne, keďže ide o právnickú osobu (obec), a jednako krajský súd svoje rozhodnutie založil aj na tvrdení, že predsporové mimosúdne jednania medzi v spore neúspešným žalobcom na jednej strane a v spore úspešnou sťažovateľkou na strane druhej mohli v žalobcovi vzbudiť dôvodný predpoklad,   že   so   svojou   žalobou   o   určenie   vlastníckeho   práva   bude   úspešný.   Podľa sťažovateľky   predmetné   rozhodnutie   je   arbitrárne   jednako   z   dôvodu,   že   krajský   súd dostatočne   neskúmal   aj   finančnú   situáciu   sťažovateľky   a   aj   napriek   tomu   sa   k nej vyjadroval, a jednako z dôvodu, že predpokladom krajského súdu o domnelom úspechu žalobcu v spore vzhľadom na okolnosti vzniku sporu nemožno ospravedlniť bezdôvodnosť žaloby, pokiaľ ide o preukázanie tvrdení, v ktorej žalobca neuniesol dôkazné bremeno.

Podľa § 150 ods. 1 OSP „Ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.“.

V   súvislosti   s   uvedeným   je   v   prvom   rade   nevyhnutné   podotknúť,   že   aplikácia citovaného § 150 ods. 1 OSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania v spore úspešnému účastníkovi konania, avšak súd vzhliadne prítomnosť   dôvodov   hodných   osobitného zreteľa, či   už vo vzťahu k predmetu a okolnostiam konania alebo vo vzťahu k osobným a majetkovým pomerom účastníkov konania, kvôli ktorým náhradu trov úplne alebo sčasti neprizná.

Z uvedeného vyplýva, že predmetné ustanovenie § 150 ods. 1 OSP je zamerané na odstránenie tvrdosti zákona pri náhrade trov konania, ktorá by nastala, keby sa pri tejto náhrade   plne   uplatňovala   zásada   úspešnosti   v   spore.   V   každom   prípade   však   musí   ísť o výnimočnú situáciu, ktorá musí byť náležite odôvodnená.

V danom prípade je možné stotožniť sa s názorom krajského súdu, že okolnosti, ktoré predchádzali vzniku súdneho sporu, mohli v žalobcovi vzbudiť dôvodnú predstavu o jeho úspešnosti v tomto spore, ktorý napokon aj podanou žalobou inicioval, ktorá však napokon bola zamietnutá. Z rozhodnutí predložených sťažovateľkou totiž vyplynulo, že žalobca sa žalobou domáhal určenia svojho výlučného vlastníckeho práva k spornej parcele (ďalej len „sporná parcela“) z dôvodu, že mal záujem vysporiadať sa so sťažovateľkou, ktorá inú parcelu („č...“, pozn.) patriacu žalobcovi užívala ako obecný cintorín bez toho, aby žalobcovi v tomto smere poskytla nejaké zadosťučinenie, o čom sťažovateľka (obec) vedela.   Pri   údajných   ústnych   jednaniach   na   príslušnom   obecnom   úrade   mala   byť sťažovateľovi prisľúbená zámena jeho parcely, na ktorej bol zriadený obecný cintorín za spornú parcelu, k čomu však de iure nedošlo a z dôvodu nepreukázania tejto skutočnosti bol žalobca v spore neúspešný a jeho žaloba bola zamietnutá.

Z vykonaného   dokazovania,   tak   ako   to   vyplýva   z   napadnutých   rozhodnutí všeobecných súdov, je však zrejmé, že aj napriek tomu, že sťažovateľka mala vedomosť, resp. si bola vedomá, že so žalobcom má nevysporiadané vzťahy týkajúce sa poskytnutia mu primeranej náhrady za jeho pozemok využívaný obyvateľmi obce na účely cintorína (o tejto jej vedomosti svedčí písomná žiadosť žalobcu o zámenu jeho parcely za spornú parcelu   ešte   z   29.   januára   1996,   ktorej   prijatie   sťažovateľka   potvrdila   v   písomnom stanovisku z 13. júna 2011, pozn.), a mala vedomosť aj o záujme žalobcu získať výmenou za jeho   parcelu   práve   spornú   parcelu,   pretože   to   žalobca   uviedol   vo   svojej   písomnej žiadosti, tak aj napriek týmto znalostiam sťažovateľka súc si vedomá, že má obmedzené množstvo   „voľných“   pozemkov   vo   svojom   vlastníctve,   ktoré   by   mohla   ponúknuť na výmenu   žalobcovi,   spornú   parcelu   (o   ktorú   mal   žalobca   záujem)   predala   žalovanej v 2. rade (ktorá polovicu z nej následne darovala žalovanému v 3. rade, pozn.), a následne vo   svojom   písomnom   stanovisku   z   13.   júna   2011   uviedla,   že   sťažovateľka   (obec)   už „... nedisponuje voľnými pozemkami, ktoré by zodpovedali požiadavkám žalobcu. Žalobca bol   preto   vyzvaný   na   predloženie   reálnych   podkladov   k   tomu,   že   existuje   pozemok na zámenu“.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutkových   okolností,   kedy   žalobca   vedel,   že sťažovateľka   napriek   vedomosti   o   jeho   žiadosti   ešte   z   29.   januára   1996,   ktorou   žiadal o zámenu jeho parcely za spornú parcelu, ako aj napriek jej vedomosti, že so žalobcom má stále   neurovnané   vzťahy,   pokiaľ   išlo   o   využívanie   jeho   pozemku   na   účely   obecného cintorína (žalobca je do dnešného dňa v katastri nehnuteľnosti evidovaný ako vlastník tejto parcely   č...   v   katastrálnom   území   Žiar,   pozn.),   predala   20.   novembra   2008   žalovanej v 2. rade možno posledný z na zámenu vhodných pozemkov v jej vlastníctve, o ktorý mal žalobca záujem už v roku 1996, a následne v roku 2011 tvrdila, že na zámenu so žalobcom už nemá žiadny iný vhodný   pozemok,   mohol byť žalobca objektívne v presvedčení,   že napadnutím platnosti za daných okolností uzavretej kúpnej zmluvy medzi sťažovateľkou a žalovanou v 2. rade o predaji tohto sporného pozemku, bude v spore úspešný a vlastnícke právo k spornej parcele mu bude určené.

Uvedené skutkové okolnosti, ktoré napokon viedli žalobcu k podaniu žaloby a ktoré nespochybňovala ani sťažovateľka (nespochybňovala mimosúdne rokovania   ani podanie písomnej   žiadosti   žalobcom,   pozn.),   možno   zohľadniť,   resp.   im   možno   pripísať kvalitu okolnosti hodnej osobitného zreteľa, ktorej okolnosť možno zohľadniť na strane žalobcu pri rozhodovaní o jeho povinnosti ako v spore neúspešného účastníka konania, nahradiť trovy v spore úspešnej sťažovateľke tak, ako to ustálil aj krajský súd.

Vychádzajúc   z   toho,   že   aplikácia   ustanovenia   §   150   ods.   1   OSP   má   slúžiť na zmiernenie povinnosti nahradiť trovy konania, t. j. na zmiernenie povinnosti toho, proti komu sa priznáva nárok na náhradu trov konania, existencia, resp. prítomnosť dôvodov hodných osobitného zreteľa sa skúmajú prevažne na strane účastníka konania povinného plne alebo čiastočne tieto trovy konania nahradiť, aj keď nemožno absolútne opomenúť ani pomery na strane účastníka konania majúceho nárok na úhradu trov konania, ktoré účelne vynaložil na úspešné bránenie svojho práva v súdnom spore.

V danom   prípade   okrem   uvedených   skutkových   okolností   sporu,   predovšetkým v existencii ktorých videl krajský súd dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu § 150 ods.   1   OSP,   krajský   súd   zohľadnil   na   strane   žalobcu   ako   osoby,   proti   ktorej   mal   byť priznaný nárok na náhradu trov konania, aj jeho osobné a zárobkové pomery, ktoré žalobca preukázal   v   podanom   odvolaní,   pričom   zistil,   že   žalobca   je   starobným   dôchodcom poberajúcim starobný dôchodok v sume približne 380 € a jeho manželka je invalidnou dôchodkyňou, čo vzhľadom aj na už uvedený predmet konania prispelo tiež k zohľadneniu tejto skutočnosti v prospech žalobcu, ktorý tak bol zbavený povinnosti uhradiť sťažovateľke trovy konania.

Pokiaľ ide o sťažovateľku, ústavný súd už konštatoval, že pri rozhodovaní o trovách konania   je   nevyhnutné   zohľadniť   aj   osobné   a   majetkové   pomery   účastníka   konania majúceho nárok na náhradu trov konania z titulu úspešného bránenia svojho práva v spore, pričom v tejto súvislosti ústavný súd zhodne so sťažovateľkou konštatuje, že krajský súd síce   sťažovateľku   adresne   nevyzval   na   preukázanie   jej   majetkových   pomerov,   avšak vzhľadom na charakter právneho statusu sťažovateľky, ktorá je obcou, a teda právnickou osobou, ktorej zo zákonných noriem vyplývajú povinnosti zverejňovať na svojich verejnosti dostupných   webových   stránkach   údaje   o   svojich   finančných   operáciách,   možno predpokladať,   že   aj   keď   nie   do   absolútnych   dôsledkov,   možno   vo   všeobecnej   rovine považovať   informáciu   o   finančnom   stave   obce   za   všeobecne   prístupnú.   V   súvislosti s uvedeným treba nad rámec tiež podotknúť, že sťažovateľka musela rátať aj s navýšením svojich výdavkov v spore v dôsledku napríklad s voľbou právneho zástupcu mimo svoj územný obvod, čo je samozrejme výsostným a nespochybniteľným právom sťažovateľky, avšak v tejto súvislosti musí účastník konania znášať ťarchu s tým spojených zvýšených výdavkov (náklady na cestovné, pozn.).

Vzhľadom na uvedené možno ustáliť, že po vyhodnotení všetkých okolností hodných osobitného   zreteľa   týkajúcich   sa   predovšetkým   predmetu   konania,   ako   aj   účastníkov konania,   krajský   súd   ústavne   udržateľným   spôsobom   ustálil   prevahu   týchto   okolností na strane žalobcu ako osoby, proti ktorej sa mala priznať náhrada trov konania, a preto žalobcu od tejto povinnosti odbremenil.

Dňa 19. mája 2014 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľky, ktorým doplnila   svoju   sťažnosť   o ďalší   argument,   podľa   ktorého   je   rozsudok   krajského   súdu arbitrárny aj z dôvodu porušenia zásady kontradiktórnosti, pretože jej krajský súd nevytvoril procesný priestor, aby sa mala možnosť vyjadriť k ním zamýšľanej aplikácii § 150 ods. 1 OSP.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   podotýka,   že   možnú   aplikáciu   §   150   ods.   1   OSP pri výpočte   trov   konania   namietal   vo   svojom   odvolaní   žalobca,   k odvolaniu   ktorého   sa sťažovateľka   mala   možnosť   vyjadriť,   takže   aj   zachovaniu   princípu   rovnosti   strán   bolo v tomto prípade dané zadosť.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru   o   ústavnej   udržateľnosti sťažnosťou   napádaného rozsudku   krajského súdu   v časti   rozhodnutia o trovách   konania, z hľadiska   sťažovateľkou   namietaného   porušenia   práv,   takže   závery   krajského   súdu nemožno považovať za svojvoľné, arbitrárne, vnútorne rozporné ani odporujúce podstate a účelu aplikovaných právnych noriem.

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad krajského súdu tieto znaky nevykazuje a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti (vo vzťahu ku krajskému súdu, pozn.) už po jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia je viazané na vyslovenie porušenia práv alebo slobôd sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tomto nároku už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014