znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 679/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. K. – T., H., zastúpeného JUDr. B. M., H., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a súčasne práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 112/2012, 7 Cdo 113/2012 a jeho uznesením z 15. mája 2013, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 7/2011 a jeho rozsudkom sp. zn. 9 Co 7/2011 z 21. júna 2011, ako aj uznesením sp. zn.   9   Co   76/2011   z 12.   januára   2012   a postupom   Okresného   súdu   Humenné   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 133/2007 a jeho rozsudkom zo 6. decembra 2010 a opravným uznesením z 18. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. K. – T. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta 2013 doručená sťažnosť Ing. J. K. – T. H. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a súčasne práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 112/2012, 7 Cdo 113/2012 a jeho uznesením z 15. mája 2013, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.   zn.   9   Co   7/2011   a jeho rozsudkom   č.   k.   9   Co   7/2011-1035   z 21. júna 2011,   ako   aj uznesením   č. k. 9 Co 76/2011-1142   z 12.   januára   2012   a postupom   Okresného   súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 133/2007 a jeho rozsudkom zo 6. decembra 2010 a opravným uznesením z 18. augusta 2011.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol žalobcom v súdnom   spore „o   určenie   neplatnosti   výpovede   zmluvy“ konanom   na   okresnom   súde pod sp. zn. 8 C 133/2007. Okresný súd rozsudkom zo 6. decembra 2010 žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 7/2011-1035 z 21. júna 2011, ktorým potvrdil „rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej“, menil jeho výrok o náhrade   trov   konania   a rozhodol,   že   vo   veci   konajúca   sudkyňa   nie   je   vylúčená z prejednávania a rozhodovania   veci.   Okresný   súd uznesením   z 18. augusta 2011   opravil svoj   rozsudok   zo   6.   decembra   2010   v časti   označenia   žalovaného v záhlaví   (z   dôvodu zrejmej   nesprávnosti   v označení   žalobcu   v písomnom   vyhotovení rozsudku).   O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k. 9 Co 76/2011-1142 z 12. januára 2012, ktorým potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu. Sťažovateľ dovolaním z 19. júla 2011 napadol rozsudok krajského súdu z 21. júna 2011 a ďalším dovolaním (z 20. februára 2012) uznesenie   krajského   súdu   z 12. januára   2012.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 7 Cdo 112/2012, 7 Cdo 113/2012 z 15. mája 2013 dovolania sťažovateľa odmietol a zastavil konanie   o   dovolaní   v časti   smerujúcej   proti   výroku   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým rozhodol, že vo veci konajúca sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci.

3. Sťažovateľ   v sťažnosti   v podstatnom   uviedol: „... sťažovateľovi,   ako žalobcovi a účastníkovi konania sa postupom Okresného súdu... v konaní sp. zn. 8 C 133/2007 odňala možnosť   konať   pred   súdom,   nakoľko   súd   prvého   stupňa nezabezpečil   a   nezadovážil sťažovateľom ako žalobcom označené dôkazy vyžiadaním od žalovaného...

... zo   strany   súdu   prvého   stupňa   došlo   k   porušeniu   zákona   a   k   nesprávnemu a nespravodlivému   rozhodnutiu   vo   veci   samej.   Nakoľko   súd   prvého   stupňa   nerozhodol na základe   skutkového   stavu   zisteného   z   výsledkov   vykonaného   dokazovania a pri rozhodovaní náležité nevyhodnotil vykonané listinné dôkazy a výpovede svedkov... Krajským súdom..., ako odvolacím súdom v konaní pod sp. zn. 9 Co 7/2011 a jeho rozsudkom   zo   dňa   21.   júna   2011   boli   porušené...   uvedené   základné   ústavné   práva sťažovateľa   takto... odvolací   súd   Krajský   súd...   sa   vôbec   meritórne   nevysporiadal s odvolaním žalobcu v jeho písomnom podaní... proti Rozsudku Okresného súdu... zo dňa 06. 12. 2010. A nakoľko tak odvolací súd... vôbec riadne a meritórne neodôvodnil toto svoje rozhodnutie, t. j. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 21. júna 2011, takže tento rozsudok odvolacieho súdu je nezrozumiteľný a nepreskúmateľný, teda svojvoľný a arbitrárny...... rozsudok súdu prvého stupňa – Okresného súdu... zo dňa 06. 12. 2010 potvrdený rozsudkom Krajského súdu... zo dňa 21. júna 2011 nie je vecne nesprávny, ale je nesprávny z právneho hľadiska – pokiaľ ide o výklad právnej normy z dôvodu ústavne nekonformného výkladu ust. § 582, ods. 1) Obč. zák. v spojitosti s ust. § 1, ods. 2) Obch. zák... V danom prípade   odvolací   súd,   ale   aj   súd   prvého   stupňa   nerešpektoval   platnú   a   účinnú   právnu úpravu a rozhodol mimo jej rámca. Pochybenie konajúceho súdu je umocnené tým, že svoje rozhodnutie neoprel o žiadne zákonné ustanovenie, rozhodnutie nie je riadne a meritórne odôvodnené a skutočnosti v ňom uvedené sú nepravdivé. Navyše rozhodnutie súdu ignoruje i   ustálenú   súdnu   prax   a   judikatúru   a   predstavuje   značnú   ľubovôľu   v   rozhodovaní konajúceho súdu...

... Krajským súdom... ako odvolacím súdom v konaní pod sp. zn. 9 Co 76/2011 a jeho uznesením   zo   dňa   12.   januára   2012   boli   porušené...   uvedené   základné   ústavné   práva sťažovateľa...   Krajský   súd...   iba   svojím   uznesením...   zo   dňa   12.   januára   2012   potvrdil Opravné   uznesenie   Okresného   súdu...   č.   k.   8   C   133/2007-1095   zo   dňa   18.   08.   2011, a to dokonca v rozpore so zákonom.

A nakoľko tak odvolací súd – Krajský súd... vôbec riadne a meritórne neodôvodnil toto svoje rozhodnutie, t. j. uznesenie Krajského súdu... zo dňa 12. januára 2012, takže toto uznesenie   odvolacieho   súdu   je   nezrozumiteľné   a   nepreskúmateľné,   teda   svojvoľne a arbitrárne...

Nakoľko dovolací súd – Najvyšší súd... sa jednak vôbec meritórne nevysporiadal s dovolaním   žalobcu   v   jeho   písomnom   podaní...   zo   dňa   19.   07.   2011   proti   Rozsudku Krajského súdu... zo dňa 21. júna 2011 a jednak taktiež vôbec meritórne nevysporiadal s dovolaním   žalobcu   v   jeho   písomnom   podaní...   zo   dňa   20.   02.   2012   proti   Uzneseniu Krajského súdu... zo dňa 12. januára 2012 a tak svojvoľne a arbitrárne rozhodol. Podstata argumentácie   sťažovateľa   je   sústredená   na   tvrdenie,   že   najvyšší   súd   neprípustným formalizmom   pri   skúmaní   prípustnosti   dovolania   nenaplnil   svoju   ústavnú   povinnosť poskytnúť   sťažovateľovi   svojím   rozhodnutím   súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   1   ústavy) a spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), čoho sa domáhal v dôsledku zjavného zlyhania prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu.“

4. Sťažovateľ tvrdí, že „že vyššie uvedenými rozhodnutiami všeobecných súdov bolo porušené – najmä právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a uplatnenie princípu rovnosti, na súdnu ochranu, na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a na ústavne konformný   výklad   právnej   normy,   ako   aj   bola   mu   odopretá   spravodlivosť   –   teda   bol porušený princíp zákazu denegatio iustitiae, – vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1) Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6, ods. 1 Dohovoru... a čl. 46 ods. 1 Ústavy... rozsudkom Okresného súdu... sp. zn. 8 C 133/2007 zo dňa 06. 12. 2010, rozsudkom Krajského súdu... sp. zn. 9 Co 7/2011 zo   dňa   21.   júna   2011   a   uznesením   Krajského   súdu...   sp. zn. 7 Co 76/2011 zo dňa 12. januára 2012 ako aj Uznesením Najvyššieho súdu... sp.   zn. 7 Cdo 112/2012 a 7 Cdo 113/2012 zo dňa 15. mája 2013 porušené bolo

–   najmä   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   a   uplatnenie   princípu rovnosti, na súdnu ochranu, na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia a na ústavne konformný výklad právnej normy

– vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR

2) Uznesenie Najvyššieho súdu... sp. zn. 7 Cdo 112/2012 a 7 Cdo 113/2012 zo dňa 15. mája 2013 sa zrušuje.

3)   Rozsudok   Krajského   súdu...   sp.   zn.   9   Co   7/2011-1035   zo   dňa   21.   júna 2011sa zrušuje.

4)   Uznesenie   Krajského   súdu...   sp.   zn.   9   Co   76/2011-1035 (podľa   k sťažnosti pripojeného uznesenia krajského súdu je č. k. 9 Co 76/2011-1142, pozn.) zo dňa 12. januára 2012 sa zrušuje.

5) Rozsudok Okresného súdu... sp. zn. 8 C 133/2007 zo dňa 06. 12. 2010 v znení Opravného uznesenia Okresného súdu... sp. zn. 8 C 133/2007-1095 zo dňa 18. augusta 2011 zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu... na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6) Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6.000,- Eur...

7) Okresný súd..., Krajský súd... a Najvyšší súd... sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť trovy konania sťažovateľovi...“

II.

6.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa   čl.   127   ústavy   je   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc   rozhodovať   o   takých   sťažnostiach,   o   ktorých   je   oprávnený   podľa   platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

10. O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).

11. Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie práv (pozri body 1 a 5) rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 C 133/2007 zo 6. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením z 18. augusta 2011 a konaním im predchádzajúcim.

12.   Z   obsahu sťažnosti   (a   k   nej   pripojených   písomností)   vyplýva,   že sťažovateľ proti predmetným   rozhodnutiam   okresného   súdu   podal   riadny   opravný   prostriedok   − odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 7/2011-1035 z 21. júna 2011 a uznesením č. k. 9 Co 76/2011-1142 z 12. januára 2012. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľa predmetnými rozhodnutiami okresného súdu.

13. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku a uznesenia okresného súdu, pretože na základe podaných odvolaní patrilo do   právomoci   krajského súdu. Z uvedeného dôvodu sťažnosť v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

14. Proti rozsudku krajského súdu z 21. júna 2011 a jeho uzneseniu z 12. januára 2012 podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 112/2012, 7 Cdo 113/2012 z 15. marca 2013 odmietol.

15. Sťažovateľ namietal tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 15. mája 2013. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv predmetným uznesením najvyššieho (dovolacieho)   súdu,   v   sťažnosti   vychádzal   viac-menej   z   dôvodov,   ktoré   uviedol aj v podanom dovolaní.

16. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky na uskutočnenie   dovolacieho   konania,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

17. Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie) sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať a   rozhodnúť   o   veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú ustanovenia   §   236   a   nasl.   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že   dovolanie   je   prípustné,   len   pokiaľ   ide   o   prípady   uvedené   v   písm.   a)   až   g)   tohto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   v prípadoch   uvedených   v   §   239   OSP.   V   posudzovanom   prípade   najvyšší   súd   dovolanie sťažovateľa „podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol“.

18. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 16 a 17) preskúmal predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 112/2012, 7 Cdo 113/2012 z 15. mája 2013, ktorým tento súd dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 7/2011 z 21. júna 2011 a jeho uzneseniu sp. zn. 9 Co 76/2011 z 12. januára 2012 odmietol. Súčasne zastavil konanie   o dovolaní   v časti   smerujúcej   proti   výroku   rozsudku   krajského   súdu,   ktorým rozhodol   o nevylúčení   namietanej   sudkyne   z prejednávania   a rozhodovania   tejto   veci. Nezistil   pritom   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   tohto   súdu nemajúci   oporu   v zákone.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd   po   uvedení priebehu a výsledku konania na okresnom súde a krajskom súde v podstatnom oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a stanovisko žalovanej k nej:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   súd   dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolania podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s.   p.)   zastúpený   v   súlade   s   §   241   ods.   1   O.   s.   p.,   bez   nariadenia   dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal, či dovolania smerujú proti rozhodnutiam, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť. V zmysle § 236 ods. 1 O. s. p. možno totiž   dovolaním   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   iba   ak   to   zákon pripúšťa.

Výroková časť dovolaním napadnutého rozsudku obsahuje niekoľko výrokov: výrok potvrdzujúci prvostupňový rozsudok vo veci samej (viď ďalej 1.), zmeňujúci výrok o trovách prvostupňového konania a výrok o trovách odvolacieho konania (viď ďalej 2.)   a výrok o nevylúčení sudkyne (viď ďalej 3.). Dovolateľ napadol tento rozsudok v celom rozsahu (t. j. všetky   jeho   výroky).   Prípustnosť   jeho   dovolania   posudzoval   dovolací   súd   voči jednotlivým výrokom rozsudku samostatne.

1. Dovolanie žalobcu smeruje predovšetkým proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok vo veci samej.

Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu,   v   ktorom   sa   odvolací   súd odchýlil   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   vysloveného   v   tejto   veci   (§   238 ods. 2 O. s. p.).

Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,   že   je   dovolanie   prípustné,   pretože   ide   o   rozhodnutie   po   právnej   stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Prípustnosť   tejto   časti   dovolania   žalobcu   z   uvedených   ustanovení   Občianskeho súdneho   poriadku   nevyplýva   –   napadnutý   nie   je   zmeňujúci   rozsudok   odvolacieho   súdu (§ 238 ods. 1 O. s. p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O. s. p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O. s. p.

So   zreteľom   na   to   by   uvedená   časť   dovolania   žalobcu   bola   procesné   prípustná, len ak v   konaní   došlo   k   niektorej   z   procesných   vád,   ktoré   sú   taxatívne   vymenované v § 237 O. s. p. O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť   byť   účastníkom   konania,   c)   účastník   konania   nemal   procesnú   spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g)   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd   nesprávne   obsadený,   ibaže   namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia. Iné vady [§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.], i keby k nim v konaní došlo a   prípadne   aj mali   za následok   nesprávne rozhodnutie   vo   veci,   ale ani   samotné nesprávne právne posúdenie veci opierajúce sa o dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia   existencie   niektorej   z   procesných   vád   v   zmysle   §   237   O.   s.   p.   ako   dôvodu, ktorý zakladá   prípustnosť   dovolania   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   nie   je   pritom významný   subjektívny   názor   účastníka,   že   v   konaní   došlo   k   takejto   vade,   ale   len jednoznačné,   všetky   pochybnosti   vylučujúce   zistenie,   že   konanie   je   skutočne   postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a), d) a e) O. s. p. v dovolaní namietané neboli a v   dovolacom   konám   ani   nevyšli   najavo.   Prípustnosť   tejto   časti   dovolania   preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti v postupe súdov nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, (ne)mal spôsobilosť byť účastníkom konania v zmysle § 237 písm. b) O. s. p., či účastník konania (ne)mal procesnú spôsobilosť a (ne)bol riadne zastúpený v zmysle § 237 písm. c) O. s. p., či dovolateľovi bola v konaní odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. a či (ne)došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g) O. s. p. Dovolateľom namietaná vada podľa § 237 písm. b) a c) O. s. p. mala spočívať v tom, že   v   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   nebola   žalovaná   označená   v   súlade   s   jej   zápisom v obchodnom registri a to pokiaľ ide o celé jej obchodné meno, v ktorom na jeho konci chýbalo slovo „H.“ (keď správne označenie je „T., s. r. o. H.“). Uvedenú nesprávnosť nachádzajúcu sa v žalobe (č. l. 1 spisu) žalobca odstránil následným podaním, ktorým bol návrh na vydanie predbežného opatrenia (č. l. 24 spisu), kde bola žalovaná ako obchodná spoločnosť   označená   obchodným   menom,   sídlom   a identifikačným   číslom   organizácie   v súlade s jej zápisom v obchodnom registri (porovnaj Obchodný register Okresného súdu Prešov...).   Súd   prvého   stupňa   po   tejto   oprave   vykonanej   žalobcom   ďalej   pokračoval   v konaní s obchodnou spoločnosťou T., s. r. o. H.

Dovolací   súd   vo   všeobecnosti   poukazuje   na   to,   že   oprava   obchodného   mena žalovanej spoločnosti žalobcom bez ďalšieho nemá žiaden vplyv na prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. b) a c) O. s. p. Ak súd prípadne i nesprávne uvedie obchodné meno účastníka konania zapísaného v obchodnom registri, nejedná sa o vadu konania v zmysle § 237 písm. b) a c) O. s. p. Nejde ani o vadu v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., ak súd túto zrejmú   nesprávnosť   opraví   prezumovaným   postupom   v   zmysle   §   164   ods.   1   O.   s.   p. (vydaním opravného uznesenia), prípadne ak v ďalšom priebehu konania pri vydaní iného rozhodnutia   súd   už   správne   označí   účastníka   konania   (napr.   v   rozhodnutí   vydanom v odvolacom konaní). Len nedostatok procesnej spôsobilosti účastníka konania (spôsobilosť vlastnými   úkonmi   nadobúdať   procesné   práva   a   povinnosti)   bez   riadneho   zastúpenia je vadou, na ktorú dopadá § 237 písm. c) O. s. p. K vade takejto povahy v danom prípade nedošlo.   Spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   má   ten,   kto   má   spôsobilosť   mať   práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. V sporovom konaní zákon za účastníkov konania označuje žalobcu a žalovaného (§ 90 O. s. p.); žalobcom je ten, kto podal žalobu a žalovaným ten, koho žalobca v žalobe za žalovaného označil, a to bez ohľadu na to, či takto   označený   žalovaný   je   nositeľom   hmotnoprávnej   povinnosti   (t.   j.   či   mu   svedčí hmotnoprávna   vecná   pasívna   legitimácia).   Spôsobilosti   byť   účastníkom   zodpovedá spôsobilosť mať práva a povinnosti aj pre právnické osoby (§ 18 OZ). Právnické, osoby vznikajú dňom, ku ktorému sú zapísané do obchodného registra alebo do iného zákonom určeného registra, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje ich vznik inak (§ 19 ods. 2 OZ). Vznikom   právnická   osoba   nadobúda   právnu   subjektivitu   i   spôsobilosť   byť   účastníkom konania.   Žalovaná   ako   obchodná   spoločnosť   bola   do   obchodného   registra   zapísaná 9. októbra   1997   a   nebolo   zistené,   že   by   došlo   k   jej   výmazu   z   tohto   registra,   preto má spôsobilosť na práva a povinnosti (právnu subjektivitu – t.   j.   spôsobilosť   vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti v plnom rozsahu) a preto je potrebné vychádzať zo stavu, že má aj spôsobilosť byť účastníčkou občianskeho súdneho konania (§ 19   O.   s.   p.).   Z   uvedených   dôvodov   konanie   netrpí   namietanou   vadou   podľa   §   237 písm. b) a c) O. s. p.

Odňatím možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) O. s. p.] sa rozumie procesné nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.

Žalobca v súvislosti s namietaním, že došlo k procesnej vade tejto povahy, v dovolaní uviedol, že súd mu 1) nedoručil písomné vyjadrenie svedkyne Ing. M. S. z 24. júla 2009, vyjadrenie žalovanej z 21. januára 2011 a tak mu znemožnil sa k nim vyjadriť; 2) riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie a nevysporiadal sa s vykonanými svedeckými výpoveďami preukazujúcimi,   že   výpadok   signálu   bol   len   pri   nepriaznivých   poveternostných podmienkach.

Podaním z 30. júna 2009 (č. l. 447 – 474 spisu) Ing. M. S. súdu predložila listiny a doplnila svoju výpoveď. Podaním z 21. januára 2011 sa žalovaná vyjadrila k odvolaniu žalobcu   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   (č.   l.   1016   –   1020   spisu).   Z obsahu   spisu nevyplýva, že by tieto podania boli súdom doručené protistrane v spore. To však samo osebe nezakladá záver o opodstatnenosti dovolateľom namietanej vady.

Koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť, nielen predložiť všetky dôkazy   potrebné   na   to,   aby   ich   návrh   uspel,   ale   aj   zoznámiť   sa   so   všetkými   dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené (účastníkmi), alebo zabezpečené (súdom) s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri Nideröst-Huber, citované vyššie, Milatová a ďalší proti Českej republike, č. 61811/00, ECHR 2005-V, Mareš proti Českej republike,   č.   1414/03,   26.   október   2006,   Krčmár   a   ďalší   proti   Českej   republike, č. 35376/97,   3.   marec   2000,   Vokoun   proti   Českej   republike,   rozsudok   z   3.   júla   2008, Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike, č. 23083/05, rozsudok z 27. apríla 2010). Z   hľadiska   sledovaných   cieľov   spravodlivého   súdneho   konania   zabezpečujúceho právo účastníkov na rovnosť zbraní a kontradiktórne súdne konanie, nie je v predmetnom prípade procesným deficitom taký postup súdu, ak sa účastníkovi konania síce nedoručí písomné stanovisko protistrany, či iné podania, ak tieto nemali podstatný (rozhodujúci) vplyv pre konečné rozhodnutie súdu. Žalobca ani netvrdí, že práve uvedené podania a k nim pripojené   listiny   boli   takého   významu,   na   ktorých   súdy   založili   svoje   rozhodnutia. Z odôvodnenia   potvrdzujúceho   rozhodnutia   vyplýva,   že   dôvodom   zamietnutia   žaloby bol právny   záver   o   tom,   že   platnosti   predmetnej   výpovede   zo   zmluvy   v   zmysle   §   582 Občianskeho zákonníka nebráni, ak táto bola daná bez uvedenia dôvodu. V danom prípade medzi   nedoručenými   podaniami   a   dôvodmi   rozhodnutia   dovolací   súd   nenachádza   takú relevanciu, ktorá by odôvodňovala záver o odňatí možnosti žalobcu konať pred súdom. Dovolateľ tiež tvrdí, že rozhodnutia súdov nižších stupňov nie sú riadne odôvodnené, uvádza, že súdy v nich nevyhodnotili jednotlivé svedecké výpovede (§ 157 ods. 2 O. s. p.). K tomu je potrebné uviesť, že na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov § 237 písm. f) O. s. p. – je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho   súdu   v   zmysle   §   219   ods.   1   O.   s.   p.   spĺňa   kritériá   pre   odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.) a preto tieto (ako celok) nemožno považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne arbitrárne (svojvoľné). Odôvodnenie   rozsudkov   zodpovedá   základnej   (formálnej)   štruktúre   odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O. s. p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu v zmysle (§ 219 ods. 1 O. s. p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú v súhrne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť, tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.

Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietli. Vysvetlili tiež to, akými právnymi úvahami sa riadili, pokiaľ považovali za platnú výpoveď z predmetnej zmluvy. Podľa názoru dovolacieho súdu dostatočne konkrétne, určité, zrozumiteľné a vyčerpávajúce sú dôvody odvolacieho súdu, ktorými zdôvodnil potvrdzujúce rozhodnutie. Za tohto stavu nemožno dovolateľovi prisvedčiť, že konanie je zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.

Pokiaľ dovolateľ z obsahového hľadiska namieta, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., dovolací súd uvádza, že tzv. iná (než v § 237 O. s. p. uvedená) procesná vada konania je relevantný dovolací dôvod, prípustnosť dovolania ale nezakladá.

K námietke, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.], dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje   konkrétnu   právnu   normu.   Nesprávne   právne   posúdenie   veci   je   síce   relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj R 43/2003 a R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania vymenovanú v § 237 O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.   Keďže   žalobcom   bol   tento   dovolací   dôvod   uplatnený   v   dovolaní,   ktoré nie je procesné prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

Žalobca v dovolaní namietal, že v konaní došlo k závažnej procesnej vade v zmysle § 237 písm. g) O. s. p., pretože vo veci pred súdom prvého stupňa rozhodovala vylúčená sudkyňa pre priateľský vzťah medzi sudkyňou a právnou zástupkyňou žalovanej.

Treba dodať, že v § 237 písm. g) O. s. p. sú uvedené dva rovnocenné dôvody, ktoré aj samostatne vedú k procesnej vade významnej podľa tohto ustanovenia. Týmito dôvodmi sú: a) rozhodovanie vylúčeným sudcom,   b) rozhodovanie súdom nesprávne obsadeným. V danom prípade ale spis nedáva žiadny podklad pre záver, že v konaní došlo k namietanej procesnej   vade   –   vec   prejednali   a   rozhodli   miestne   a   vecne   príslušné   súdy   sudcami určenými   rozvrhmi   práce   súdov,   ktorých   vylúčenie   z   prejednávania   a   rozhodovania nemožno vyvodiť zo žiadnej súčasti spisu a to ani pokiaľ ide o žalobcom tvrdený priateľský vzťah medzi sudkyňou prejednávajúcou vec na súde prvého stupňa a právnou zástupkyňou žalovanej.

Z dôvodov uvedených, vyššie dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu v časti   smerujúcej   proti   výroku   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorým   bol   potvrdený prvostupňový rozsudok vo veci samej, nie je procesné prípustné.»

Dovolanie sťažovateľa, ktoré smerovalo proti výroku odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania (prvostupňového a aj odvolacieho), najvyšší súd v tejto časti ako procesne neprípustné odmietol (§ 239 ods. 3 OSP). Konanie o dovolaní smerujúcom proti výroku o nevylúčení sudkyne súdu prvého stupňa z prejednávania rozhodnutia tejto veci najvyšší súd zastavil (§ 104 ods. 1 OSP v spojení s § 243c OSP).

Sťažovateľ   podal   dovolanie   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu,   ktorým   bolo potvrdené   opravné   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   (uznesenie   Krajského   súdu   v Prešove sp. zn. 9 Co 76/2011 z 12. januára 2012). Odmietnutie dovolania v tejto jeho časti najvyšší súd odôvodnil takto:

„Dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie   súdu   prvého   stupňa,   b)   odvolací   súd   rozhodoval   vo   veci   postúpenia   návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c)] na zaujatie stanoviska (§ 239   ods.   1   O.   s.   p.).   Podľa   §   239   ods.   2   O.   s.   p.   dovolanie   je   prípustné   tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože   ide   o rozhodnutie   po   právnej   stránke   zásadného   významu,   b)   ide   o   uznesenie o návrhu   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia   na   podklade   cudzozemského   rozhodnutia, c) ide o   uznesenie   o   uznaní   (neuznaní)   cudzieho   rozhodnutia   alebo   o   jeho   vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky...

... zrozumiteľné   a   vyčerpávajúce   sú   dôvody   odvolacieho   súdu,   ktorými   zdôvodnil potvrdzujúce   rozhodnutie.   Za   tohto   stavu   nemožno   dovolateľovi   prisvedčiť,   že   konanie je zaťažené vadou v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.

Pokiaľ dovolateľ z obsahového hľadiska namieta, že v konaní na súdoch nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p., dovolací súd uvádza, že tzv. iná (než v § 237 O. s. p. uvedená) procesná vada konania je relevantný dovolací dôvod, prípustnosť dovolania ale nezakladá.

K námietke, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.], dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje   konkrétnu   právnu   normu.   Nesprávne   právne   posúdenie   veci   je   síce   relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj R 43/2003 a R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania vymenovanú v § 237 O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania. Keďže žalobcom bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré nie je procesné   prípustné,   nemohol   dovolací   súd   podrobiť   napadnutý   rozsudok   posúdeniu z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

Žalobca v dovolaní namietal, že v konaní došlo k závažnej procesnej vade v zmysle § 237 písm. g) O. s. p., pretože vo veci pred súdom prvého stupňa rozhodovala vylúčená sudkyňa pre priateľský vzťah medzi sudkyňou a právnou zástupkyňou žalovanej.

Treba dodať, že v § 237 písm. g) O. s. p. sú uvedené dva rovnocenné dôvody, ktoré aj samostatne vedú k procesnej vade významnej podľa tohto ustanovenia. Týmito dôvodmi sú: a) rozhodovanie vylúčeným sudcom,   b) rozhodovanie súdom nesprávne obsadeným. V danom prípade ale spis nedáva žiadny podklad pre záver, že v konaní došlo k namietanej procesnej   vade   –   vec   prejednali   a   rozhodli   miestne   a   vecne   príslušné   súdy   sudcami určenými   rozvrhmi   práce   súdov,   ktorých   vylúčenie   z   prejednávania   a   rozhodovania nemožno vyvodiť zo žiadnej súčasti spisu a to ani pokiaľ ide o žalobcom tvrdený priateľský vzťah medzi sudkyňou prejednávajúcou vec na súde prvého stupňa a právnou zástupkyňou žalovanej...

Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených uznesení, preto dovolanie podľa § 239 O. s. p. nie je prípustné.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí niektorou z nich. V zmysle § 237   O.   s.   p.   je   dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako   účastník,   nemal   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania,   c)   účastník   konania   nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť   konať   pred   súdom,   g)   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd   nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a) až g) O. s. p. dovolací súd pre túto časť konania nezistil.

Dovolací súd poznamenáva, že pokiaľ žalobca v dovolaní nenapáda postup súdov, ktorý by sa vzťahoval k napadnutému uzneseniu, z objektívneho hľadiska nemôže dovolateľ predpokladať, že jeho argumentácia bude dovolacím súdom zohľadnená. Pokiaľ dovolateľ odvolaciemu súdu vyčítal, že bez návrhu opravil v záhlaví rozsudku označenie žalovanej, je zrejmé, že dovolanie v tejto časti nesmeruje proti rozhodnutiu (uzneseniu), ktoré žalobca týmto   dovolaním   napáda.   Dovolací   na   tomto   mieste   odkazuje   na   bod   1)   odôvodnenia tohto rozhodnutia   (viď   vyššie),   v   ktorom   vysvetľuje,   prečo   postup   odvolacieho   súdu pri správnom označení žalovanej v rozsudku nepovažoval za vadu konania v zmysle § 237 písm.   f)   O.   s.   p.   Dovolateľ   sa   mýli,   ak   nerozlišuje   medzi   nesprávnosťou   pri   označení účastníka konania a jeho vecnou (hmotnoprávnou) legitimáciou. Ak dovolateľ poukazuje na účinky, ktoré sú spojené s vydaním opravného uznesenia vo vzťahu k možnosti použitia riadnych   opravných   prostriedkov   k   tomu   dovolací   súd   uvádza,   že   je   len   na   žalobcovi, či využije (resp. využil) možnosť podať riadny opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje odvolací súd. Dovolaciemu súdu je daná možnosť preskúmavať len právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

K argumentom žalobcu pri vymedzení dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. g) O. s. p.   dovolací   súd   odkazuje   na   bod   1/   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   (viď   vyššie), v ktorom vysvetľuje dôvody, pre ktoré konanie nie je zaťažené ani vadou konania v zmysle § 237 písm. g) O. s. p.

Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré vydal opravné uznesenie a odvolací súd   uviedol   konkrétne   dôvody,   pre   ktoré   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil (aj so zreteľom   na   obsah   odvolania   žalobcu).   Ich   rozhodnutia   nemožno   považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam.

K prípadne uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) a c) O. s. p., ktoré žalobca mienil uplatniť proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené   opravné   uznesenie   vydané   súdom   prvého   stupňa   je   potrebné   zopakovať, že na tzv. inú   vadu   konania   a   nesprávne   právne   posúdenie   veci   môže   dovolací   súd prihliadať, len v prípade procesné prípustného dovolania, čo však ale nie je tento prípad. V   danom   prípade   prípustnosť   dovolania   nemožno   vyvodiť   z   ustanovenia   §   239 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.“

19.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   takto   koncipované   uznesenie   najvyššieho   súdu je určité   a   zrozumiteľné,   bez   vnútorných   rozporov   a   zaujíma   stanovisko   k   podstate dôvodov uvedených v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu takého rozhodnutie nie je neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   preto   nie   je z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   čo   by   malo   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04) sťažovateľa. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

20.   Ústavný   súd   pri   preskúmaní   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel   k   záveru, že najvyšší   súd   sa   primerane   vysporiadal   s   argumentáciou   sťažovateľa,   správne   ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy. Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých   by   bolo   možné   toto   rozhodnutie   označiť   za   nezlučiteľné   s   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   ustanovenými   princípmi   súdneho   rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy).

21. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

22. Z   uvedeného   dôvodu   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   ani   príčinná súvislosť   medzi   označenými   právami   sťažovateľa   a   postupom   najvyššieho   súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľom označených   práv.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožňuje   s   právnym   názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia.

23. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

24.   Ústavný   súd   sa   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zaoberal aj tvrdením sťažovateľa   o   porušení   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 9 Co 7/2011-1035   z 21.   júna   2011   a jeho   uznesením   č.   k.   9   Co   76/2011-1142 z 12. januára 2012.

25.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

26. Predmetné rozhodnutia krajského súdu obsahujú podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne   konanie   stotožňovať s procesným   úspechom,   z   čoho   vyplýva,   že všeobecný   súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

27. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

28.   Pretože   namietané   rozhodnutia   krajského   súdu   nevykazujú   znaky   svojvôle a sú dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne   aj   I.   ÚS   21/98,   III.   ÚS   209/04)   a   v   tejto   situácii   nemá   dôvod   zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

29. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

30. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti ako zjavne neopodstatnenú.

31. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných všeobecných súdov, priznaním mu primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013