SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 678/2014-38
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. mája 2015 v senátezloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka(sudca spravodajca), prerokoval prijatú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátska kancelária,
, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručenéhočl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konanízaručeného čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proceszaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 MObdoV 6/2012 z 26. novembra 2013 atakto
r o z h o d o l :
Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ n e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímč. k. I. ÚS 678/2014-20 z 12. novembra 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“)vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov vkonaní zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 1 MObdoV 6/2012 z 26. novembra 2013.
2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľky akooprávnenej majiteľky zmenky vydal Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)29. októbra 2004 zmenkový platobný rozkaz pod sp. zn. 8 Zm 18/04 (ďalej len „zmenkovýplatobný rozkaz“), ktorým uložil odporcom v 1. až vo 4. rade, aby do troch dní spoločnea nerozdielne zaplatili sťažovateľke sumu 1 029 000 Sk s príslušenstvom alebo aby v tej istejlehote podali proti zmenkovému platobnému rozkazu námietky. O odporcami v 1. až vo 4.rade včas podaných námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu rozhodol krajskýsúd rozsudkom sp. zn. 10 Cb 4/06 z 30. júna 2010 tak, že ich neuznal za dôvodné,a preto zmenkový platobný rozkaz ponechal v platnosti. Uvedené rozhodnutie na základeodvolania odporcov v 1. až vo 4. rade potvrdil aj najvyšší súd rozsudkomsp. zn. 4 Obo 80/2010 z 28. septembra 2011.
3. O mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len„generálny prokurátor“) proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Cb 4/06 z 30. júna 2010a rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obo 80/2010 z 28. septembra 2011 rozhodol najvyššísúd sťažnosťou napádaným uznesením sp. zn. 1 MObdo V 6/2012 z 26. novembra 2013,ktorým zrušil označené rozhodnutia krajského súdu a odvolacieho najvyššieho súdu a vecvrátil späť krajskému súdu na ďalšie konanie.
4. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľka namieta arbitrárnosť uznesenianajvyššieho súdu sp. zn. 1 MObdo V 6/2012 z 26. novembra 2013 vydaného v konanío mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, a to z dôvodu, že považuje za nesprávnyprávny názor dovolacieho najvyššieho súdu, že na daný prípad namiesto čl. I § 17 zákonač. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov (ďalej len„zmenkový zákon“) mal byť aplikovaný čl. I § 20 ods. 1 tohto zákona, a z dôvodu, žesťažovateľka spochybňuje záväzné stanovisko najvyššieho súdu na postup, resp. rozsahdokazovania v ďalšom konaní, podľa ktorého by dôkazné bremeno týkajúce sa preukázaniatvrdení odporcov v 1. až vo 4. rade, že podpisy na spornej zmenke nie sú ich podpismi,nemalo spočívať na samotných odporcoch, ale na sťažovateľke, ktorá však ako majiteľkazmenky odporcov v čase vystavenia zmenky ani nepoznala, keďže zmenka bola na ňuindosovaná (rubopisom prevedená z prvého majiteľa zmenky). Podľa sťažovateľky by malototo dôkazné bremeno preto spočívať na pleciach odporcov v 1. až vo 4. rade. Napokonv poradí treťou námietkou sťažovateľka poukázala aj na to, že najvyšší súd v dovolacomkonaní vedenom pod sp. zn. 1 MObdoV 6/2012 konal ako s účastníčkou konania ajs odporkyňou v 1. rade (pani ⬛⬛⬛⬛ ), a to aj napriek nedostatku jej právnejsubjektivity, pretože odporkyňa v 1. rade ešte 4. januára 2013 zomrela, takže sak mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora ani nemohla vyjadriť, a to aniv zastúpení jej právnym zástupcom, ktorému zaniklo splnomocnenie na jej zastupovanie jejsmrťou, pričom najvyšší súd v danej veci rozhodol 26. novembra 2013.
5. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezomtakto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, a základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu vyplývajúce z článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, a základné právo sťažovateľky na rovnosť všetkých účastníkov súdneho konania vyplývajúce z článku 47 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. novembra 2013, spisová značka l MObdoV /6/2012 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. novembra 2013, spisová značka l MObdoV 6/2012 sa z r u š u j e a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľke vo výške 1 000 eur (slovom tisíc eur) na účet právneho zástupcu sťažovateľky.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume 284,08 eur na účet jej právneho zástupcu, do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
6. Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrila za najvyšší súd jehopredsedníčka listom sp. zn. KP 3/2015-1, Nobs 1/2015 z 22. januára 2015 a k vhodnostiústneho pojednávania po urgencii ústavného súdu aj právny zástupca sťažovateľky listomz 12. mája 2015.
6. 1 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla: «Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, pretože dovolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam....
... oznamujeme, že najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.»
6. 2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení uviedol:„... sťažovateľka... súhlasí a dáva svoj výslovný súhlas, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania v tejto právnej veci.“
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ichvyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
8. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, podľa ktorej najvyšší súd v konanívedenom pod sp. zn. 1 MObdo V 6/2012 konal ako s účastníčkou konania aj so žalovanouv 1. rade aj napriek tomu, že táto zomrela, ústavný súd síce konštatuje, že uvedenáskutočnosť musela byť najvyššiemu súdu známa, pretože podľa jeho zistení 26. apríla 2013mu bola vrátená nedoručená zásielka adresovaná žalovanej v 1. rade s poznámkou „adresát zomrel“, pričom v uvedenej zásielke najvyšší súd zasielal žalovanej v 1. rade na vyjadreniemimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, avšak ústavný súd súčasne konštatuje, ževzhľadom na kasačný charakter rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý uznesenímsp. zn. 1 MObdo V 6/2012 z 26. novembra 2013 nerozhodoval v merite veci (rozhodnutiemá iba procesný charakter), ako aj vzhľadom na to, že uvedeným postupom najvyššiehosúdu nemohlo byť žiadnym spôsobom negatívne a na škodu sťažovateľky ovplyvnené jejprocesné postavenie žalobkyne v spore, pretože najvyšší súd konal v napádanom konanío mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora, ku ktorému sa mala možnosť vyjadriťsťažovateľka a tiež žalovaní v spore [pričom v mene žalovaných v 3. a vo 4. rade sa vyjadrilich právny zástupca, ktorý bol až do smrti žalovanej v 1. rade aj jej právnym zástupcom,takže sa dá predpokladať, že v jej mene by sa vyjadril identicky], takže najvyšší súdnerozhodoval na podklade žiadneho vyjadrenia, ktoré by nebolo v danej veci relevantné,ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade toto procesné pochybenie najvyššiehosúdu nemôže mať za následok namietané porušenie sťažovateľkou označených práv, pretojej sťažnosti nevyhovel, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
10. Ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľky, ani pokiaľ ide o ďalšie dve jejnámietky týkajúce sa podľa nej nesprávneho právneho názoru najvyššieho súduvysloveného v uznesení sp. zn. 1 MObdoV 6/2012 z 26. novembra 2013.Týka sa to nutnostiaplikácie čl. I § 20 ods. 1 zmenkového zákona na daný prípad a rozloženia zaťaženostiúčastníkov konania dôkazným bremenom pri preukazovaní pravosti podpisov na spornejzmenke. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje v prvom rade na skutočnosť, že ústavnésúdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým na zásade prieskumuvecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť iným spôsobom.Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a too princíp subsidiarity.
11. Keďže konanie, v ktorom sa sťažovateľka v procesnom postavení žalobkynedomáha od žalovaných zaplatenia zmenky, po vrátení veci najvyšším súdom v súčasnejdobe prebieha opäť pred prvostupňovým krajským súdom pod novou sp. zn. 15 Cb 1/2014(pôvodne pod sp. zn. 10 Cb 4/06) a toto konanie ešte nie je ukončené, ústavný súdkonštatuje, že v tomto procesnom štádiu konania, keď právomoc všeobecných súdovpredchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, je podanie sťažnosti sťažovateľkou v tejtočasti predčasné (m. m. IV. ÚS 228/2010, IV. ÚS 311/2010), pretože svojich práv sasťažovateľka môže dovolávať ešte v prebiehajúcom konaní.
12. Ústavnému súdu jeho postavenie ochrancu ústavnosti oddeleného od sústavyvšeobecného súdnictva neumožňuje skúmať uvedené vecné námietky sťažovateľky v štádiupo vrátení veci najvyšším súdom na ďalšie konanie krajskému súdu. Tieto námietky sa totižtýkajú právneho posúdenia a tiež rozsahu dokazovania vo veci dosiaľ právoplatnenerozhodnutej, pričom systém opravných (riadnych i mimoriadnych) prostriedkovv civilnom sporovom konaní nekladie ústavnému súdu žiadne prekážky pre meritórnyprieskum predmetných námietok, avšak až po právoplatnom ukončení konania.
13. V tejto súvislosti pokiaľ ide o otázku viazanosti súdu nižšieho stupňa (v danomprípade krajského súdu) právnym názorom súdu vyššieho stupňa (v danom prípade názoromnajvyššieho súdu), ústavný súd už deklaroval požiadavku, aby aj odôvodnenie rozhodnutiaodvolacieho, resp. dovolacieho súdu, ktorým sa zrušuje meritórne rozhodnutie súdunižšieho stupňa, ktorému sa vec vracia na ďalšie konanie, spĺňalo požiadavky kladenéna jeho kvalitu v čl. 46 ods. 1 ústavy či v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Odôvodnenosť vyslovenejpožiadavky podčiarkuje okrem iného i samotná zásada viazanosti prvostupňového súduprávnym názorom súdu odvolacieho, resp. dovolacieho. Ak je totiž súd nižšieho stupňapovinný rešpektovať v ďalšom konaní právny názor súdu jemu nadriadeného, potom jedôvodné od nadriadeného súdu očakávať náležité sformulovanie dostatočne konkrétnychinštrukcií o potrebe odstrániť nedostatky konania pred súdom nižšieho stupňa (podobneIII. ÚS 46/2013).
14. Viazanosť nižších súdov právnym názorom dovolacieho súdu platíza predpokladu, že sa po zrušení napadnutého rozhodnutia skutkový základ vo veci nezmenínatoľko, že je vylúčená aplikácia právneho názoru dovolacieho súdu na nový skutkovýzáklad (napr. IV. ÚS 27/2010).
15. V danom prípade dovolací najvyšší súd deklaroval ako záväzne právnekvalifikovať už zistený skutkový stav a tiež inštruoval krajský súd, ktorý bude vo veci ďalejkonať, v akom rozsahu je potrebné ešte dokazovanie doplniť. V tejto súvislosti je úlohoukrajského súdu, aby dokazovanie prispôsobil okolnostiam danej veci predovšetkýms prihliadnutím na absolútne (obojstranne) abstraktný charakter daného zmenkového vzťahumedzi na jednej strane sťažovateľkou ako majiteľkou zmenky, na ktorú bola zmenkaprevedená (indosovaná) pôvodným jej majiteľom a ktorá nebola prítomná pri uzatváranízáväzkového (kauzálneho) vzťahu, a na strane druhej medzi žalovanými majúcimipostavenie ručiteľov (avalistov) preberajúcich ručenie v postavení konateľov dlžníka,majúcich vedomosť o existencii kauzy (t. j. dlhu, ktorý nepopierajú) zabezpečenej zmenkou,a aby krajský súd tieto svoje závery náležite odôvodnil.
16. Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že v prípade indikovanej možnostiporušenia práv sťažovateľky aj po právoplatnom skončení veci sa sťažovateľka bude môcťdomáhať ich ochrany a preskúmania právoplatného meritórneho rozhodnutia novousťažnosťou pred ústavným súdom.
17. Pretože rozhodovanie o ďalších častiach petitu sťažnosti je podmienenévyhovením sťažnosti vo veci samej (vyslovením porušenia základných práv alebo slobôdzaručených v ústave alebo v kvalifikovanej medzinárodnej zmluve), ústavný súd sa užtýmito ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. mája 2015