znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 676/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uznesením č. k. 16 CoE 287/2012-84 z 9. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k. 16 CoE 287/2012-84 z 9. januára 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 5 Er 294/2011-62 z 19. júla 2012 exekúciu o vymoženie peňažnej sumy 956,02 € s príslušenstvom vedenú v prospech sťažovateľky   zastavil,   a to   na   podklade   § 50   ods.   5   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   233/1995 Z. z.   o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   („Exekučný poriadok“) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný   poriadok“).   Podkladom   na   uvedený   postup   bolo   právoplatné   uznesenie okresného   súdu   č.   k. 5   Er/294/2011-29 zo 4.   novembra   2011 v   spojení   s   uznesením krajského   súdu č. k. 4l CoE/33/2012-44 zo   14.   marca   2012,   ktorým   bolo vyhovené námietkam povinnej voči exekúcii. O trovách exekúcie exekučný súd rozhodol s poukazom na § 203 ods. 1 Exekučného poriadku tak, že sťažovateľku ako oprávnenú, ktorá zastavenie exekúcie zavinila, zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie.

3.   Sťažovateľka   v podanej   sťažnosti   predovšetkým   skonštatovala,   že „Zásada preskúmateľnosti prvoinštančných rozhodnutí vydaných v sústave všeobecných súdov patrí k základným ústavným princípom spravodlivého procesu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. US 195/06 zo 14. septembra 2006).“. V nadväznosti na uvedené sa sťažovateľka domnieva, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí „... ignoroval ust. § 45 ods.3 ZoRK a po podaní odvolania... postupoval tak, ako by odvolanie nebolo vo veci prípustné. Konštatovanie porušovateľa uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia, že proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné a to ani s poukazom na prípustnosť odvolania podľa §45 ods.3 ZoRK je v priamom rozpore s... zákonnou úpravou.“.

V ďalšom sťažovateľka dôvodí, že „Porušovateľ tým, že svojvoľne a bez existencie zákonných   predpokladov   vylúčil   devolutívny   a suspenzívny   účinok   odvolania,   vec neprejednal   a nerozhodol   o nej   na   základe   argumentov   a návrhov...   v rámci   zverenej právomoci   a vecnej   pôsobnosti,   porušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy SR, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.“. Záverom svojej argumentácie zvýraznila, že „Všetky súdy ako justičné orgány demokratického a právneho štátu majú povinnosť pri interpretácii zákonov zabrániť faktického odopretiu spravodlivosti. Jedným z dôvodov kasácie rozhodnutia všeobecného súdu   v   konaní   o   ústavnej   sťažnosti   je   aplikácia   princípu   priority   ústavne   konformnej interpretácie jednoduchého práva (Nález Ústavného súdu SR. sp. zn. I. ÚS 119/07).“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 16 CoE 287/2012-84 z 9. januára 2013, ktoré v ďalšom zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

8.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru)   sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Ústavou   zaručené   základné   právo   na súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo   v súdnom   spore   (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

9.   Krajský   súd   v uznesením   č.   k.   16   CoE   287/2012-84   z   9. januára   2013 v podstatnom uviedol:

«Odvolací   súd   mal   z   predloženého   spisu   okresného   súdu   za   preukázané,   že napadnutým   uznesením   okresný   súd   exekúciu   podľa   §   50   ods.   5   Exekučného   poriadku zastavil a oprávneného zaviazal nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v lehote do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia. Uvedené rozhodnutie bolo exekučným súdom vydané po tom, čo právoplatným uznesením Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 5 Er/294/2011-29 zo dňa 4. 11. 2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41 CoE/33/2012-44 zo dňa 14. 3. 2012 bolo vyhovené námietkam povinnej voči   exekúcii.   Oprávnený   svoje   odvolanie   formuloval   tak,   že   napáda   celé   uznesenie okresného súdu, teda všetky jeho výroky.

Občiansky súdny poriadok upravuje odvolacie konanie tak, aby čo najširší okruh priamo dotknutých osôb mohol podávať odvolanie, a aby predmetom odvolacieho konania mohli byť všetky rozhodnutia súdu prvého stupňa, pokiaľ to zákon výslovne nevylučuje. Vylúčenie   prípustnosti   odvolania   voči   niektorým   rozhodnutiam   (označované   ako neprípustnosť predmetu odvolania) je typické práve pre exekučné konanie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a v § 202   ods.   2   O.   s.   p.   je   vyjadrené   tak,   že   odvolanie   nie   je   prípustné   proti   uzneseniu   v exekučnom   konaní   podľa   osobitného   predpisu   (je   ním   Exekučný   poriadok),   ak   tento osobitný   zákon   neustanovuje   inak.   Z   uvedeného   potom   vyplýva   všeobecný   záver,   že uznesenie vydané v exekučnom konaní možno napadnúť opravným prostriedkom len v tom prípade,   ak   túto   prípustnosť   odvolania   Exekučný   poriadok   výslovne   stanovuje.   Jedinú výnimku   z   tohto   konštatovania   predstavuje   ust.   §   374   ods.   4   O.   s.   p.,   ktoré   pripúšťa odvolanie voči každému rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, t. j. aj voči rozhodnutiu, kde inak odvolanie prípustné nie je.

V   prejednávanom prípade   odvolateľ odvolaním napadol o.   i.   aj výrok   uznesenia okresného   súdu,   ktorým   bola   exekúcia   po   právoplatnom   vyhovení   námietkam   povinnej podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku zastavená. Napadnuté uznesenie je rozhodnutím sudcu.   Exekučný   poriadok   v   §   50   ods.   5   stanovuje,   že   ak   je   rozhodnutie,   ktorým   sa námietkam   vyhovelo,   právoplatné,   súd   exekúciu   zastaví.   Proti   tomuto   rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.   Ide o kogentné ustanovenie,   ktoré exekučnému súdu jednak ukladá   povinnosť   exekúciu   zastaviť,   a   jednak   striktne   stanovuje,   že   proti   uvedenému rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Samotnú prípustnosť odvolania nemožno odvodiť od § 45 ods. 2 v spojení s § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „ZRK“) tak, ako to urobil odvolateľ. K zastaveniu exekúcie totiž nedošlo podľa § 45 ods. 2 ZRK z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ ZRK (teda, že rozhodcovský   rozsudok   má   nedostatok   uvedený   v   §   40   písm.   a)   a   b)   ZRK   alebo,   že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom), ale podľa § 50 ods.   5   Exekučného   poriadku   z   dôvodu,   že   rozhodnutie,   ktorým   sa   námietkam   povinnej vyhovelo,   nadobudlo   právoplatnosť.   Platná   právna   úprava   §   50   ods.   5   Exekučného poriadku totiž vychádza z odôvodneného záveru, že pokiaľ už bolo právoplatne rozhodnuté o tom, že námietkam proti exekúcii sa vyhovelo (pozn.: v konaní o námietkach je možné podať opravný prostriedok, ak sa námietkam vyhovelo), v exekúcii nemožno pokračovať a jediným možným následkom tohto jej zastavenie takejto exekúcie. Exekučný súd je totiž právoplatným uznesením, ktorým a námietkam proti exekúcii vyhovelo, viazaný, a zároveň by   nemalo   praktický   význam   umožniť   preskúmanie   takéhoto   rozhodnutia   o   zastavení exekúcie   nadriadeným   súdom,   keď   už   právoplatne   bola   vyriešená   otázka,   že   exekúciu vykonať nemožno (nemožno v nej pokračovať).

Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie oprávneného voči výroku uznesenia okresného súdu o zastavení exekúcie s poukazom na § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol. Pokiaľ   ide   o   výrok   uznesenia   okresného   súdu   o   trovách   exekúcie,   odvolací   súd poukazuje na dôvody tohto uznesenia, s ktorými sa (§ 210 ods. 2 O. s. p.) v celom rozsahu stotožňuje. Okresný súd správne zohľadnil zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie a následne v súlade s Exekučným poriadkom a vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z. z. ustálil i výšku trov exekúcie, ktoré je oprávnený povinný nahradiť súdnemu exekútorovi. Navyše oprávnený opomenul uviesť akýkoľvek argument spochybňujúci túto časť súdneho rozhodnutia. Výrok o trovách exekúcie napadol výlučne z dôvodu, že exekúcia podľa jeho názoru nemala byť zastavená.

Vzhľadom   na   uvedené   krajský   súd   výrok   uznesenia   okresného   súdu   o   trovách exekúcie podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Pritom nepovažoval za potrebné   prebiehajúce   exekučné   konanie   prerušiť   z   dôvodu,   že   požiada   Súdny   dvor Európskych   spoločenstiev   o   rozhodnutie   o   predbežnej   otázke   tak,   ako   to   požadoval odvolateľ.»

10.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

11.   Jadrom   sťažovateľkiných   námietok   je   postup   krajského   súdu,   ktorý   svojím napadnutým   rozhodnutím   odmietol   jej   odvolanie   voči   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 5 Er 294/2011-62 z 19.   júla 2012,   ktorým   bola vedená exekúcia   zastavená, k čomu sťažovateľka   dôvodila   tým,   že „Zásada   preskúmateľnosti   prvoinštančných   rozhodnutí vydaných   v sústave   všeobecných   súdov   patrí   k základným   princípom   spravodlivého procesu.“. Východiskom namietaného postupu krajského súdu je podľa sťažovateľky to, že krajský súd „... svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva“, v dôsledku čoho „... ignoroval ust.   §   45   ods.   3   ZoRK   a po   podaní   odvolania   sťažovateľom   postupoval   tak,   ako   by odvolanie nebolo vo veci prípustné“. Inými slovami, sťažovateľka sa domnieva, že krajský súd mal vo svojej rozhodovacej činnosti aplikovať § 45 ods. 1 až 3 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom   konaní   v platnom   znení;   aplikácia   týchto   zákonných   ustanovení   by zakladala   prípustnosť   odvolania   ako   riadneho   opravného   prostriedku   proti   uzneseniu okresného súdu č. k. 5 Er 294/2011-62 z 19. júla 2012.

12. Podľa § 47 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekútor poverený vykonaním exekúcie upovedomí povinného i oprávneného o začatí exekúcie, prípadne o spôsobe jej vykonania a o predbežných trovách exekúcie, povinného vyzve, aby uspokojil pohľadávku oprávneného alebo aby do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie vzniesol námietky   podľa   §   50   Exekučného   poriadku.   Podľa   §   50   ods.   1   Exekučného   poriadku povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali   okolnosti,   ktoré   spôsobili   zánik   vymáhaného   nároku   alebo   bránia   jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. Podľa § 50 ods. 2 Exekučného poriadku námietky proti exekúcii je exekútor povinný doručiť súdu najneskôr   do   piatich   dní   od   ich   doručenia   účastníkom.   O námietkach   proti   exekúcii rozhodne súd najneskôr do 60 dní od ich doručenia. Podľa § 50 ods. 4 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu, ktorým sa vyhovelo námietkam, je prípustné odvolanie. Podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku ak je rozhodnutie, ktorým sa námietkam vyhovelo, právoplatné, súd exekúciu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Podľa § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

13.   V danej   veci   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   rozhodol   uznesením č. k. 5 Er/294/2011-29   zo   4.   novembra   2011   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu č. k. 4l CoE/33/2012-44 zo 14. marca 2012 o námietkach povinnej voči exekúcii, ktorá ich uplatnila v dôsledku doručenia upovedomenia o začatí exekúcie. V ďalšom okresný súd uznesením č. k. 5 Er 294/2011-62 z 19. júla 2012 rozhodol podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku o zastavení už začatého exekučného konania a krajský súd sťažovateľkou podané odvolanie   odmietol   z dôvodu   jeho   neprípustnosti   postupujúc   tak   podľa   §   50   ods.   5 Exekučného   poriadku   v spojení   s   §   202   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku. Po preskúmaní   tohto   postupu   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil,   aby napadnuté   rozhodnutie   a postup   krajského   súdu   boli   svojvoľné,   a že   by   tak   zasahovali do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich hmotnoprávnych   a procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté   rozhodnutie krajského   súdu   aj   náležite   odôvodnené.   Inými   slovami,   postup   krajského   súdu   bol   iba zákonným dôsledkom aplikácie zákonných noriem, a to § 50 ods. 5 Exekučného poriadku a § 202   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   a v   dôsledku   správnej   aplikácie   týchto zákonných ustanovení nemožno z pohľadu ústavného súdu považovať skutkové a právne závery krajského súdu za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené. Ústavný súd teda nezistil príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

14.   Sťažovateľka   v podanej   sťažnosti   namietala   aj   postup   krajského   súdu   podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Uvedenú argumentáciu sťažovateľky v tomto konaní vnímal ústavný súd ako súčasť jej širšej argumentácie vo vzťahu k – v petite sťažnosti   označenému   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   a predovšetkým   jeho postupu v odvolacom konaní, pričom sa plne stotožňuje s názorovým postojom krajského súdu vyjadreným v napadnutom rozhodnutí „... odvolaním napadnuté uznesenie o zastavení exekúcie   je   už   len   procesným   následkom   právoplatného   vyhovenia   námietkam   povinnej proti   exekúcii,   v ktorom   sa   neriešia   otázky   výkladu   prípadne   aplikovateľnosti   úniového práva,   a teda   posúdenie   jeho   správnosti   nie   je   dotknuté   potencionálným   vyriešením prejudiciálnych otázok odvolateľa Súdnym dvorom EÚ“.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať opodstatnenosťou   námietok   v nej   uvedených.   Zároveň   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   na   ochranu   ústavnosti,   keďže   rozhodovanie   o nich   je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013