znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 675/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď, a mal. B. J. Ď., zastúpených advokátom Mgr. Pavlom   Michalíkom,   Pred   poľom   8,   Trenčín,   ktorou namietajú   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Trenčín č. k. 34 P 96/2013-155 z 11. júna 2014 a č. k. 34 P 96/2013-158 z 11. júna 2014 a im predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4 CoP 62/2014, 4 CoP 53/2014 z 22. augusta 2014 a jemu predchádzajúcim postupom, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. a mal. B. J. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra 2014 doručená sťažnosť J. Ď. (ďalej len „sťažovateľ“), a mal. B. J. Ď. (ďalej aj „maloletý“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom Mgr. Pavlom Michalíkom, Pred poľom 8, Trenčín, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uzneseniami Okresného súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   34 P 96/2013-155 z 11. júna 2014 a č. k. 34 P 96/2013-158 z 11. júna 2014 (ďalej len „uznesenia okresného súdu“) a im predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoP 62/2014, 4 CoP 53/2014 z 22. augusta 2014   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“   alebo   „namietané   uznesenie“)   a   jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania vo veci zápisu maloletého do Základnej školy v T., ktoré je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 34 P   96/2013.   Okrem   sťažovateľov   je   účastníkom   konania   aj   matka   maloletého   Z.   T.,   za kolízneho opatrovníka maloletého v tomto konaní bol ustanovený Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín (ďalej len „kolízny opatrovník“). Uznesením okresného súdu č. k. 34 P   96/2013-14   z   5.   júna   2013   okresný   súd   na   základe   návrhu   sťažovateľa   na   vydanie predbežného   opatrenia   rozhodol,   že   maloletý   nebude   zapísaný   do   Základnej   školy   v T. (ďalej len „základná škola“) až do rozhodnutia vo veci samej. Maloletý je podľa názoru sťažovateľa v tomto konaní nespokojný s jeho zastupovaním kolíznym opatrovníkom, a preto proti nemu podal diskriminačnú žalobu, ktorá je vedená okresným súdom pod sp. zn. 16 C 12/2014. Sťažovateľ tiež podal proti kolíznemu opatrovníkovi diskriminačnú žalobu, ktorá je vedená okresným súdom pod sp. zn. 18 C 12/2014.

Návrh   sťažovateľa   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   podľa   ktorého   mal   byť maloletý   zapísaný   do   základnej   školy   až   do   meritórneho   rozhodnutia,   okresný   súd uznesením   č.   k.   34   P   96/2013-155   z   11.   júna   2014   zamietol   z   dôvodu   prekážky   veci rozhodnutej,   ktorú   predstavuje   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   34   P   96/2013-14 z 5. júna 2013.

Návrh   sťažovateľa   na   zmenu   kolízneho   opatrovníka   z   dôvodu   možnej   kolízie záujmov   medzi   kolíznym   opatrovníkom   a   sťažovateľom   a   maloletým   z   dôvodu podaných diskriminačných žalôb bol uznesením okresného súdu č. k. 34 P 96/2013-158 z 11. júna 2014 zamietnutý.

O   odvolaniach   podaných   sťažovateľom   proti   obom   uzneseniam   okresného   súdu rozhodol   krajský   súd   jediným   uznesením   (namietané   uznesenie),   ktorým   odvolania sťažovateľa zamietol a uznesenia okresného súdu potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľov   okresný   súd   uznesením   č.   k.   34   P   96/2013-155 z 11. júna 2014, ako aj krajský súd namietaným uznesením a im predchádzajúcim postupom porušili   ich   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to tým, že

a) neumožnili maloletému byť v konaní vypočutý a povedať svoj slobodný názor, pričom   krajský   súd   sa   s   touto   námietkou   sťažovateľa   vznesenou   v   odvolaní   vôbec nevysporiadal. V tejto súvislosti sťažovatelia poukázali na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3304/13 z 19. februára 2014. Podľa názoru sťažovateľov v ich veci nie je daná prekážka veci rozhodnutej, keďže zabránenie vypočutia maloletého je samo osebe zmenou skutkových okolností významných pre rozhodnutie. Uznesenie okresného súdu   sp.   zn.   34   P   96/2013   z   5.   júna   2013,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   na   vydanie predbežného   opatrenia,   ktoré   bolo   vydané   v   rozpore   s čl.   3   ods.   1   a   čl.   12   Dohovoru o právach dieťaťa, tak podľa názoru sťažovateľov nezakladá prekážku res iudicata. Krajský súd svojím postupom súčasne porušil základné právo maloletého na prístup k odvolaciemu súdu;

b) okresný súd a krajský súd nekonali v najlepšom záujme dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru   o   právach   dieťaťa,   čím   porušili   medzinárodnú   zmluvu,   ktorou   je   Slovenská republika   viazaná.   Základnou   zásadou   posudzovania   najlepšieho   záujmu   dieťaťa v prebiehajúcom   konaní   má   byť   to,   aby   štátne   orgány   neustále   monitorovali   dôsledky svojich rozhodnutí v prebiehajúcom konaní, ktoré predchádzajú konečnému rozhodnutiu vo veci samej, pretože môže nastať situácia, že kým všeobecné súdy meritórne rozhodnú, svojimi   predchádzajúcimi   rozhodnutiami   v   konaní   prinútia   účastníkov   konania,   aby   sa navzájom   odcudzili.   Všeobecné   súdy   konajúce   vo   veci   sťažovateľov   sa   nevysporiadali s plynutím   času   ako   s   podstatnou   zmenou   skutkových   okolností   významnou   pre   ich rozhodovanie   v   danej   veci,   a   to   bez   uvedenia   dôvodov,   čím   sa   ich   rozhodnutia   stali nepreskúmateľnými.

Sťažovatelia   ďalej   namietajú,   že   bolo   porušené   ich   právo   na   ochranu   pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a právo na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 dohovoru, základné právo na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy a právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, a to v príčinnej súvislosti s porušením ich základného práva na súdnu ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie   tým,   že   okresný   súd   ani   krajský   súd   maloletého nevypočuli, znemožnili mu prístup k odvolaciemu súdu a nevysporiadali sa s najlepším záujmom maloletého. Ich rozhodnutiami bolo zmarené vzájomné stretávanie sa sťažovateľa s maloletým, čo viedlo k devastácii ich vzťahu.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že uznesením okresného súdu č. k. 34 P 96/2013-158 z 11. júna 2014 v spojení s namietaným uznesením krajského súdu, ktorým bol zamietnutý návrh   sťažovateľa   na   zmenu   kolízneho   opatrovníka,   bolo   porušené   ich   základné   právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie tým, že súdy sa navysporiadali s namietaným rozporom záujmov medzi sťažovateľmi a kolíznym opatrovníkom z titulu nimi podaných diskriminačných   žalôb   proti   kolíznemu   opatrovníkovi,   ktoré   odôvodnili   zaujatosťou kolízneho opatrovníka proti sťažovateľom. Podľa názoru sťažovateľov kolízny opatrovník nepresadzoval právo maloletého byť vypočutý v konaní, neumožnil a nepresadzoval jeho právo na prístup k odvolaciemu súdu.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že ich základné práva podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.   6   ods.   1   a čl.   8   dohovoru   boli uznesením   okresného   súdu   č.   k.   34   P   96/2013-155 z 11. júna 2014 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj uznesením krajského súdu sp. zn. 4 CoP 62/2014, 4 CoP 53/2014 z 22. augusta 2014 a jemu predchádzajúcim postupom porušené, že základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo uznesením okresného súdu č. k. 34 P 96/2013-158 z 11. júna 2014 porušené,   zrušil   uznesenie   krajského   súdu,   zakázal   okresnému   súdu   a krajskému   súdu pokračovať v porušovaní základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a priznal každému zo sťažovateľov primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € (po 10 000 € od každého z porušovateľov).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 25/05).

1. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľov   uzneseniami okresného súdu

Z   princípu   subsidiarity,   z   ktorého   vychádza   čl.   127   ods.   1   ústavy,   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich práv a práv svojho maloletého syna týmito uzneseniami okresného súdu v konaní vo veci zápisu maloletého do základnej školy:

1.   Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   34   P   96/2013-155   z   11.   júna   2014,   ktorým okresný súd návrh sťažovateľa o nariadenie predbežného opatrenia z 3. marca 2014 zastavil z dôvodu existencie prekážky veci právoplatne rozhodnutej.

2. Uznesením okresného súdu č. k. 34 P 96/2013-158 z 11. júna 2014, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na zmenu kolízneho opatrovníka.

Proti   napadnutým   uzneseniam   okresného   súdu   boli   sťažovatelia   oprávnení   podať odvolania   (čo   sťažovateľ   aj   urobil),   o   ktorých   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaniach   proti   napadnutým uzneseniam okresného súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľov   uznesením krajského súdu

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich práv a práv svojho maloletého syna aj uznesením krajského súdu, ktorým krajský súd rozhodol o odvolaniach proti napadnutým uzneseniam okresného súdu tak, že rozhodnutia súdu prvého stupňa potvrdil.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   posúdením   tejto   časti   sťažnosti   považuje za   potrebné predovšetkým   uviesť,   že   posúdenie   podmienok   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   je vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl.   124   ústavy)   ústavný   súd   v   zásade   nie   je   oprávnený   zasahovať   do   rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac, že ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom   (IV.   ÚS   82/09).   Ústavný   súd   posudzuje   problematiku   predbežných   opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

V nadväznosti na uvedené ale považuje ústavný súd za potrebné ďalej uviesť, že aj v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu   ochranu.   Rozhodnutie   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   musí   mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom   a   nemôže   byť prejavom   svojvôle,   teda   musí   byť najmä   náležite   odôvodnené. Všeobecný   súd   pritom   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný súd poukazuje tiež na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava   práv   a   povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o   právach   a   povinnostiach   účastníkov konania   o   predbežnom   opatrení   bude   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak,   než   v   konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom   je dôležité,   že   je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia   zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu   (napr.   III.   ÚS   309/2012, II. ÚS 339/2012).   Predbežné   rozhodnutia   predstavujú   opatrenia,   trvanie   ktorých   je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.

Vychádzajúc z uvedených východísk sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto   časti   sťažnosti   sústredil   na   posúdenie,   či   ju   nemožno   považovať   za   zjavne neopodstatnenú.

2.1 K   namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením krajského súdu

Ústavný   súd   už   vo   svojej   judikatúre   konštatoval,   že   rozhodovanie   a rozhodnutie o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   možno   považovať   za   súčasť   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00, II. ÚS 222/04).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.   V   prípade   základného   práva   garantovaného   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   týmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Podľa § 74 ods. 1 OSP pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa § 75 ods. 1 OSP predbežné opatrenie nariadi súd na návrh. Návrh nie je potrebný, ak ide o predbežné opatrenie na konanie, ktoré môže súd začať i bez návrhu.

Podľa   §   75   ods.   2   OSP   návrh   má   okrem   náležitostí   návrhu   podľa   §   79   ods.   1 obsahovať   opísanie   rozhodujúcich   skutočností   odôvodňujúcich   vydanie   predbežného opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná ochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byť zrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   označených   práv,   ako   aj   práv   maloletého uznesením   krajského   súdu,   pričom   jadrom   jeho   argumentácie   je námietka,   že   aplikácia procesných predpisov na prerokovávanú vec zo strany krajského súdu prebehla ústavne nekonformným   spôsobom,   pretože   vec   nesprávne   skutkovo   a   právne   posúdil   ako res iudicata.

A.   Krajský   súd   svoje   rozhodnutie   vo   vzťahu   k   prvému   odvolaním   napadnutému uzneseniu   okresného   súdu   (ktorým   bolo   zastavené   konanie   o   návrhu   sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia) odôvodnil takto:

„Pokiaľ sa týka prvého napadnutého uznesenia, ktorým bol zamietnutý návrh otca na nariadenie   predbežného   opatrenia,   odvolací   súd   zdôrazňuje,   že   účelom   predbežného opatrenia je zabezpečiť predbežnú /dočasnú/ úpravu pomerov účastníkov konania, alebo odstrániť riziko ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia. 1 keď rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nie je rozhodnutím vo veci samej, má pre osoby dotknuté týmto súdnym rozhodnutím závažné dôsledky. V záujme ich právnej istoty zákon predchádza tomu, aby - v tej istej veci /pre účely tohto stanoviska to znamená o tom istom návrhu na nariadenie   predbežného   opatrenia,   podanom   rovnakým   účastníkom   konania   za nezmenených   skutkových   okolností/   -   bolo   predbežné   opatrenie   nariadené   niekoľkokrát, alebo aby o tom istom návrhu boli vydané rozdielne /protichodné/ rozhodnutia. Tento účel zabezpečuje Občiansky súdny poriadok negatívnou podmienkou konania - požiadavkou, aby rozhodnutiu   nebránila   prekážka   veci   začatej   v   zmysle   §   83   O. s. p.,   alebo   právoplatne rozhodnutej   v   zmysle   §   159   ods.   3   O. s. p.   Pokiaľ   ale   po   vydaní   už   nariadeného predbežného opatrenia dôjde k zmene pomerov /k zmene skutkových okolností významných pre rozhodnutie/, nezakladá už právoplatné rozhodnutie zamietajúce návrh na nariadenie predbežného   opatrenia   prekážku   veci   rozhodnutej   /§   159   ods.   3   O. s. p./,   a   súd   môže rozhodnúť o novom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Preskúmaním napadnutého uznesenia odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa sa zaoberal   procesnými   podmienkami   konania,,   ktoré   aj   správne   vyhodnotil.   Súd   prvého stupňa konanie zastavil z dôvodu prekážky veci rozsúdenej, ktorú predstavuje rozhodnutie v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín č. k. 34 P/96/2013-14 zo dňa 05. 06. 2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 CoP/89/2013-35 zo dňa 07. 08. 2013. Citovaným uznesením bol návrh otca na nariadenie predbežného opatrenia, aby mal. B. J. spoločne prihlásili na Základnú školu v T. zamietnutý. V predmetnom konaní otec a otec v mene maloletého žiada nariadiť predbežné opatrenie, ktorým by súd rozhodol, že maloletý bude navštevovať Základnú školu v T. Návrh na nariadenie predbežného opatrenia je   založený   na   totožnom   skutkovom   stave,   ako   bol   v   konaní   o   nariadenie   predbežného opatrenia, ktorým otec navrhoval, aby rodičia maloletého spoločne maloletého prihlásili na Základnú školu v T., v oboch konaniach sa návrh na nariadenie predbežného opatrenia odvodzuje   zo   skutkových   tvrdení,   z   ktorých   otec   vyvodzuje,   že   je   v   najlepšom   záujme dieťaťa, aby navštevovalo práve otcom navrhovanú a maloletým slobodne zvolenú Základnú školu v T. Skutočnosť, že sa jedná o rovnaký nárok, nie je spochybnená ani v podanom odvolaní,   nakoľko   otec   v   podanom   odvolaní   zdôrazňuje,   aby   sa   súd   vysporiadal   so slobodným názorom maloletého, že chce chodiť do inej základnej školy, než akú presadzuje jeho matka. Odvolací súd na základe uvedeného má za to, že súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na správnom právnom posúdení, keďže správne rozhodol o zastavení konania pre prekážku veci rozsúdenej. Na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia prelo námietky otca uvádzané v odvolaní nemajú žiaden vplyv.“

Podľa   §   103   OSP   kedykoľvek   za   konania   prihliada   súd   na   to,   či   sú   splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 OSP ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví...

Podľa   §   159   ods.   3   OSP   len   čo   sa   o   veci   právoplatne   rozhodlo,   nemôže   sa prejednávať znova.

Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Ústavný súd konštatuje, že dôvody, na ktorých krajský súd v tejto časti založil svoje rozhodnutie, sú konkrétne a je z nich zrejmé, na základe akých úvah uvedených odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd dospel k záveru o prekážke rozhodnutej veci. Dôvodom zastavenia   konania   o   nariadení   predbežného   opatrenia   iniciovaného   sťažovateľom   bola právna   skutočnosť   –   právoplatné   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   34   P   96/2013 z 5. júna 2013 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 19 CoP 89/2013-35 zo 7. augusta 2013.   V predmetných   rozhodnutiach   všeobecné   súdy   dospeli   k   záveru   o   nepotrebnosti nariadenia predbežného opatrenia vo vzťahu k totožnému návrhu sťažovateľa na nariadenie predbežného   opatrenia,   ktorým   žiadal,   aby   okresný   súd   rozhodol,   že   maloletý   bude navštevovať   základnú   školu,   to   znamená,   že   v   čase   rozhodovania   krajského   súdu (a okresného súdu) o v poradí už siedmom rovnakom návrhu sťažovateľa na nariadenie predbežného   opatrenia   za   nezmenených   skutkových   okolností   oproti   stavu   uvádzanom v prvom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Podľa názoru ústavného súdu preto argumentácia   sťažovateľa   o   zmenených   skutkových   okolnostiach   (uznesenie   okresného súdu z 5. júna 2013, ktoré je v rozpore s čl. 3 ods. 1 a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, nemôže   zakladať   prekážku   res   iudicata,   pozn.)   v   čase   rozhodovania   krajského   súdu v napadnutej   veci   neobstojí.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   považuje   aplikáciu citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   v   konkrétnych   súvislostiach vyúsťujúcich   do   právneho   záveru   o   prekážke   rozhodnutej   veci   za   správnu,   pretože   ide o identický   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   medzi   tými   istými   účastníkmi týkajúci   sa   tej   istej   veci,   na   tom   istom   právnom   základe,   pričom   nedošlo   k   zmene rozhodných skutkových okolností od predchádzajúceho právoplatného uznesenia okresného súdu z 5. júna 2013.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   stanovisko   č.   25   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2011, v ktorom vyslovil, že „pokiaľ nedôjde k zmene skutkových okolností,   tvorí   právoplatné   uznesenie,   ktorým   súd   zamietol   návrh   na   nariadenie predbežného   opatrenia,   prekážku   veci   právoplatne   rozsúdenej   (§   159   ods.   3   O. s. p. v spojení s § 167 ods. O. s. p.)“. Je nepochybné, že aplikácia tohto stanoviska nevyvoláva žiadne aplikačné problémy v prípade, ak účastník v rámci jedného konania opakovane podá návrh na nariadenie predbežného opatrenia po tom, ako už súd právoplatne rozhodol o jeho skoršom návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ako to je v tomto prípade.

Ústavný súd tak námietky sťažovateľa o ústavne nekonformnej aplikácii procesných predpisov hodnotí ako neopodstatnené, pretože krajský súd v rámci odvolacieho konania o predbežnom   opatrení   aplikoval relevantné ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku podľa   ich   účelu   a   zmyslu,   rešpektujúc   tak   práva   sťažovateľa,   a   preto   závery   uvedené v napadnutom uznesení krajského súdu sú celkom legitímne a právne akceptovateľné.

B. Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   k   odvolaním   napadnutému druhému   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým   okresný   súd   zamietol   návrh   sťažovateľa na zmenu   kolízneho   opatrovníka   z   dôvodu   jeho   zaujatosti   založenej   na   podaných diskriminačných žalobách zo strany sťažovateľov, uviedol:

„Pokiaľ sa týka druhého napadnutého uznesenia, preskúmaním danej veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď návrh otca na zmenu kolízneho opatrovníka zamietol. Z obsahu spisu nevyplýva, že by si kolízny opatrovník svoju funkciu neplnil riadne, so všetkou starostlivosťou, alebo by konal proti záujmom dieťaťa. Pokiaľ z odvolania otca vyplýva, že žiada zmenu kolízneho opatrovníka z dôvodu, že tento nevykonáva zastúpenie dieťaťa v jeho záujme, táto skutočnosť z obsahu spisu doposiaľ nevyplýva. Pokiaľ otec poukazoval na tú skutočnosť, že je v súdnom spore s Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín, keď podal voči tomuto úradu diskriminačnú žalobu aj odvolací súd v súlade s názorom súdu prvého stupňa má za to, že úrad práce, sociálnych vecí   a   rodiny   je   právnická   osoba,   ktorá   je   povinná   v   zmysle   zák.   č.   305/2005   Z.   z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele objektívne a nestranne hájiť záujmy dieťaťa, pristupovať k veci profesionálne. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín ako kolízny opatrovník sa v konaní vyjadril, že v rámci výkonu funkcie ustanoveného kolízneho opatrovníka vo veci mal. B. J. sa necíti byť zaujatý v žiadnom konaní, ktoré je vedené Okresným súdom Trenčín.“

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   v   tejto   časti dospel   k   záveru,   že   ho   nemožno   z   hľadiska   dodržania   základných   ústavnoprocesných princípov považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajský súd v požadovanom rozsahu preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu a po zvážení všetkých relevantných okolností dospel k záveru, že bolo vecne správne, a preto ho potvrdil.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   podľa   názoru   ústavného   súdu uviedol dostatok dôvodov pre svoje rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu a v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   relevancia   námietok   sťažovateľa   smerujúcich   proti uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jeho maloletého syna umožňovala dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.

Aj   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   nie   je   a   ani   nemôže   byť   súdom skutkovým,   t. j.   jeho   úlohou   nie   je   nahrádzať   činnosť   všeobecných   súdov,   považuje napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   za   ústavne   akceptovateľné.   Navyše   princíp subsidiarity   zahŕňa   okrem   iného   aj   zásadu   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do právoplatných rozhodnutí iných orgánov verejnej moci, ktorým sa vo svojej rozhodovacej činnosti dôsledne riadi (napr. IV. ÚS 303/04, I. ÚS 55/2011, IV. ÚS 567/2012). Ústavný súd v nadväznosti poukazuje tiež na to, že obsahom označeného základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   zhodnotil   právne   závery   krajského   súdu   ako správne,   nezistil   relevantnú   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu a základným právom sťažovateľa a jeho maloletého syna na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani ich právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému   porušeniu základných práv podľa čl.   19 ods.   2 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo, rodičovstvo   a   rodina   sú   pod   ochranou   zákona.   Zaručuje   sa   osobitná   ochrana   detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súdu   na základe zákona.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného   života,   obydlia   a   korešpondencie.   Podľa   odseku   2   štátny   orgán   nemôže do výkonu   tohto   práva   zasahovať   okrem   prípadov,   keď   je   to   v   súlade   so   zákonom a nevyhnutné   v demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,   predchádzania   nepokojom   a   zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Sťažovatelia   v   odôvodnení   svojej   sťažnosti   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu uvedených práv garantovaných ústavou a dohovorom neuviedli žiadne relevantné dôvody. Ústavný súd preto považuje túto námietku za neopodstatnenú a konštatuje, že už prima facie nie   je   daná   príčinná   súvislosť   medzi   týmito   označenými   právami   sťažovateľov a napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   respektíve   postupom,   ktorý   mu   predchádzal. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   už   ďalšími   návrhmi sťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014