znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 675/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.,   a. s.,   K.,   zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. M. T., advokát, s. r.   o., B., konajúcou   prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v odvolacom konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   CoE   401/2011   a   jeho   uznesením   z   26.   apríla   2012 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   dovolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 148/2012 a jeho uznesením z 12. augusta 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. M. T., advokát, s. r. o., B., konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   M.   T.,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“),   základného   práva na verejné   prerokovanie   veci   v   jej   prítomnosti   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský   súd“)   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   CoE   401/2011   a   jeho uznesením   z   26.   apríla   2012   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“)   a   postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len „najvyšší súd“)   v dovolacom   konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 148/2012 a jeho uznesením z 12. augusta 2013 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako subjekt podnikajúci v oblasti   poisťovníctva   uzavrela   s M.   M.   (ďalej   len   „povinná“)   poistnú   zmluvu   č. 4450490049 z 19. júna 2008, v ktorej bola dojednaná tzv. rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky spory súvisiace s touto poistnou zmluvou budú riešené pred rozhodcovským súdom. Sťažovateľka si následne pred rozhodcovským súdom uplatnila svoje nároky voči povinnej a tieto jej boli priznané rozhodcovským rozsudkom (rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice   sp.   zn.   3   C   692/2009   z   8.   marca   2010   o   uložení   povinnosti   povinnej   zaplatiť sťažovateľke dlžné poistné v sume 27,17 €, 5 % ročný úrok z omeškania z dlžnej sumy od 20. októbra 2008 do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania 230 €), na základe ktorého ako exekučného titulu podala návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej.

Okresný súd Partizánske (ďalej len „okresný súd“) v exekučnej veci sťažovateľky o vymoženie   sumy   27,17   €   s   príslušenstvom   potom,   ako   sťažovateľka   na   jeho   výzvu predložila poistnú zmluvu, poistné podmienky tvoriace súčasť zmluvy a zdôvodnenie trov rozhodcovského konania uznesením č. k. 3 Er 112/2011-20 z 18. apríla 2011 (ďalej len „uznesenie   okresného   súdu“)   zamietol   žiadosť   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa sťažovateľky pokiaľ okresný súd „neobmedzil svoj postup iba na prieskum rozhodcovského spisu, ale na základe dokazovania zisťoval a vytváral po začatí exekučného súdneho konania nanovo skutkový stav, mal dať oprávnenému riadne možnosť zúčastniť sa dokazovania. Súd prvého stupňa za pomoci ním vyžiadaných listinných dôkazov vykonal kontrolu   postupu   rozhodcovského   súdu   a   dospel   k úplne   opačným   právnym   záverom.“. Okresný   súd   pri   vydaní   poverenia   na   vykonanie   exekúcie „posudzoval   platnosť rozhodcovskej   doložky,   t.   j.   skutočnosť,   ktorú   posudzoval   už   v   rozhodcovskom   konaní rozhodcovský súd a to na základe vykonaného dokazovania, a preto ani exekučný súd, pokiaľ posudzoval tú istú skutočnosť (platnosť resp. prijateľnosť rozhodcovskej doložky), nemohol   k   tomuto   záveru   dospieť   iným   postupom,   ako   na   základe   vykonaného dokazovania“.

Sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu okresného súdu.

Krajský   súd   v   odvolacom   konaní   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu,   s   ktorého odôvodnením sa v celom rozsahu stotožnil.

Sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie.   Prípustnosť dovolania vyvodzovala okrem iného z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a) až c) OSP namietajúc, že   jej   súdy   nižšieho   stupňa   odňali   možnosť   konať pred   súdom.   Najvyšší   súd   bol   toho názoru, že nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, a napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľky ako neprípustné.

Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných a iných práv postupom a uznesením krajského súdu, ako aj postupom a uznesením najvyššieho súdu.

Rozhodnutie najvyššieho súdu považuje sťažovateľka za arbitrárne, nepreskúmateľné a jeho závery za neodôvodnené, pričom jeho nepreskúmateľnosť má podľa sťažovateľky spočívať v tom, že najvyšší súd „nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade s jeho právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už dokazovaním nie je...

Ak   exekučný   súd   posúdil   obsah   listín   predložených   sťažovateľom,   a   dospel k diametrálne odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd, bolo v súlade so zásadou práva   na   spravodlivý   proces   nevyhnutné,   aby   mal   oprávnený   možnosť   sa   k   takému posúdeniu   vyjadriť,   najmä   ak   oprávnený   dôvodne   očakával   nariadenie   exekúcie na podklade   právoplatného   a   vykonateľného   exekučného   titulu.   V   tomto   smere   je rozhodnutie exekučného súdu... prekvapivým, a teda je porušením práva na spravodlivý proces.“.

Sťažovateľka tiež uvádza, že najvyšší súd sa   nijako nevysporiadal   s argumentmi sťažovateľky   formulovanými   v   ňou   podanom   dovolaní   a   podporujúcimi   právny   názor o potrebe   nariadenia   pojednávania.   Poukazuje   pritom   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Českej republiky sp. zn. 20 Cdo/1020/99 (R ČR č. 25/2002), ako aj na obsah rozhodnutia Ústavného súdu   Českej   republiky sp.   zn.   IV.   ÚS   57/04   tvrdiac,   že   výsledkom   postupu exekučného súdu je faktická nevykonateľnosť exekučného titulu, teda faktické zrušenie jeho účinkov. Opodstatnenosť podávanej sťažnosti ďalej sťažovateľka odvodzuje aj z uznesení ústavného   súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   344/2012   z   3.   júla   2012,   sp.   zn.   I.   ÚS   547/2012 zo 7. novembra 2012 a nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013. Namieta   aj skutočnosť,   že   dovolací   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   žiadnym spôsobom   nezdôvodnil   odklon   od   judikatúry   ústavného   súdu,   na   ktorú   poukázala   v podanom dovolaní (napríklad III. ÚS 192/06).

Sťažovateľka tiež namieta, že krajský súd ako súd odvolací sa nijakým spôsobom nevyjadril   k   viacerým   jej   námietkam,   a preto   je jeho   uznesenie   v   sťažovateľkinej   veci neodôvodnené a nepreskúmateľné, čo založilo prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Preto opačný záver v uznesení najvyššieho súdu zakladá porušenie označených práv. S poukazom na judikatúru ústavného súdu umožňujúcu v prípade odmietnutia dovolania najvyšším   súdom   aj   ústavný   prieskum   odvolacieho   súdu   sťažovateľka   napáda   svojou sťažnosťou aj uznesenie krajského súdu „z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti“.

V závere sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd tiež nesprávne rozhodol, ak „úplne ignoroval dovolaciu námietku sťažovateľa, v ktorej sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že senáty Krajského súdu v Košiciach pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky ako predbežnej   otázky   pre   svoje   rozhodnutie,   považovali   rozhodcovskú   doložku   za   platnú z hľadísk podľa ZRK, ako aj podľa § 52 a nasl. OZ“. Súčasne sa dovolací súd nezaoberal argumentáciou sťažovateľky týkajúcej sa toho, že v tejto veci bola rozhodcovská doložka dohodnutá ako individuálna zmluvná podmienka, čo súčasne vylučuje, aby bola považovaná za   neprijateľnú   podmienku.   Z   uvedeného   podľa   sťažovateľky   vyplýva,   že   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 OSP, a preto   zakladá   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v spojení s čl. 36 ods. listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„1.   Právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd,   právo   sťažovateľa   na   verejné   prerokovanie   veci   v   jeho neprítomnosti   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. 08. 2013 sp. zn. 1Cdo/148/2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 26. 04. 2012 sp. zn. 19CoE/401/2011 porušené boli.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   12.   08.   2013 sp. zn. 1Cdo/148/2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 26. 04. 2012 sp. zn. 19CoE/401/2011 sa rušia a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,95 €, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet JUDr. M. T., advokát, s. r. o., konajúcej JUDr. M. T., advokátom,   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Najvyšší súd Slovenskej republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý JUDr. M. T., advokát, s. r. o., uvedie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s jej právom na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoE 401/2011 a jeho uznesením a postupom najvyššieho   súdu   v   dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Cdo   148/2012   a   jeho uznesením.

Sťažovateľka   vyčíta   krajskému   súdu   (ktorý   napadnutým   uznesením   potvrdil uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie   exekúcie   na   základe   rozhodcovského   rozsudku   ako   exekučného   titulu) nesprávne   skutkové   a   právne   závery   učinené   v   rozpore   so   zákonnými   podmienkami, v rozpore s právom sťažovateľky byť oboznámená s vykonanými dôkazmi a vyjadriť sa k nim a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia a nevysporiadanie sa s odvolacími dôvodmi sťažovateľky.

Najvyššiemu súdu sťažovateľka vyčíta to, že sa nestotožnil s jej názorom o naplnení dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP (ktoré sťažovateľka vymedzila totožne ako dôvody svojej sťažnosti v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu), ako aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Najvyšší   súd   v   napadnutom   uznesení,   ktorým   odmietol   dovolanie   podané sťažovateľkou ako neprípustné podľa § 237 písm. f) OSP, uviedol:

«V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle §   239   ods.   1   O.   s.   p.   je   dovolanie   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   prípustné,   ak   a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie   odvolacieho   súdu,   ktoré   napadla   oprávnená   dovolaním,   nemá   znaky žiadneho   z   vyššie   uvedených   uznesení.   Odvolací   súd   napadnutým   uznesením   potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu uvedenému   §   239   ods.   2   písm.   a/   až   c/   O.   s.   p.   Dovolanie   oprávnenej   preto   podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.   Podľa   tohto   ustanovenia   je   dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   g/   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté   niektorou   z   vád   vymenovaných   v   §   237   O.   s.   p.,   možno   ním   napadnúť aj rozhodnutia,   proti   ktorým   je   inak   dovolanie   procesné   neprípustné   (viď   napríklad R 117/1999,   R   34/1995   a   tiež   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky uverejnené   v   časopise   Zo   súdnej   praxe   pod   č.   38/1998   a   č.   23/1998).   Pre   záver o prípustnosti   dovolania   v   zmysle   §   237   O.   s.   p.   nie   je   významný   subjektívny   názor účastníka   konania   tvrdiaceho,   že   došlo   k   vade   vymenovanej   v   tomto   ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená   procesné   vady   konania   v   zmysle   §   237   písm.   a/   až   e/   a   g/   O.   s.   p. netvrdila   a   existencia   týchto   vád   nevyšla   v   dovolacom   konaní   najavo.   Prípustnosť   jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

1. Dovolateľka namieta, že jej súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesné   nesprávny   postup   súdu   v   občianskom   súdnom   konaní,   ktorým   sa   účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Dovolateľka tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia tých   zákonom   stanovených   procesných   predpokladov,   za   ktorých   súd   poverí   exekútora vykonaním   exekúcie.   Dovolaním   je   napadnuté   rozhodnutie   vydané   v   tomto   štádiu exekučného konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z   hľadiska   ich   súladu   so   zákonom.   Pri   tom   medziiným   skúma,   či   návrh   na   vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené   okolnosťami   vyplývajúcimi   zo   spisu,   vrátane   do   neho   založených   listín. Vzhľadom   na   to   sa   oboznamovanie   s   obsahom   listín,   ktoré   je   zamerané   na   posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie   na   vykonanie   exekúcie,   nemusí   vykonávať   na   pojednávaní   a   za   prítomnosti oprávneného a povinného.

Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti,   ide   o   námietku   neopodstatnenú.   Namietaným   postupom   súdov   nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad zamietnutia   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie v procesnej   situácii,   v ktorej   pre   toto   zamietnutie   neboli   splnené   zákonné   predpoklady. V tejto   súvislosti   sa   dovolací   súd   stotožnil   s   argumentmi   uvedenými   v   odôvodneniach rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaniach   sp.   zn.   2   Cdo   5/2012, sp. zn. 3   Cdo   146/2011,   sp.   zn.   3   Cdo   167/2011,   sp.   zn.   3   Cdo   122/2011, sp. zn. 5 Cdo 100/2012 asp. zn. 6 Cdo 228/2011, ktorých právne závery považuje z pohľadu dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

2. Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že oprávnená namieta, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s.   p.).   Iná   vada   konania   je   procesná   vada,   ktorá   na   rozdiel   od   vád   taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci.   Dovolací   súd   môže   pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď   je   dovolanie   z   určitého   zákonného   dôvodu   prípustné;   o   tento   prípad   ale   v prejednávanej veci nejde.

Dovolací súd sa ďalej zaoberal námietkou dovolateľky, či rozhodnutia súdov nižších stupňov sú dostatočne odôvodnené, preskúmateľné (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Po preskúmaní veci však dospel k záveru, že táto námietka dovolateľky taktiež nie je dôvodná.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O. s. p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

To,   že   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   patrí   medzi   základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;   Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   decembra   1994,   séria   A,   č.   303-B;   Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   veci   dospel   k   záveru,   že v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   prvostupňový   súd   zrozumiteľným   spôsobom   uviedol dôvody   svojho   rozhodnutia   a   odvolací   súd   dôvody,   pre   ktoré   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa potvrdil (aj so zreteľom na obsah odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že   dovolateľka   sa   s   právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   rozhodnutia   odvolacieho   súdu (napr. I. ÚS 188/06).

3. Oprávnená   napokon   tvrdí,   že   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu   spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne   posúdenie   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   na   zistený   skutkový   stav   aplikuje konkrétnu   právnu   normu.   Nesprávne   právne   posúdenie   je   chybnou   aplikáciou   práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Právnym posúdením veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p. (iba výskyt ktorej v konaní na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť   dovolania   oprávnenej).   Nesprávne   právne   posúdenie   veci   je   relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť (iba) procesné prípustné dovolanie (viď § 241   ods. 2   písm.   c/   O.   s.   p.),   samo   nesprávne   právne   posúdenie   veci   súdmi   nižších stupňov ale prípustnosť   dovolania   nezakladá   (porovnaj   tiež   niektoré   ďalšie   rozhodnutia Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky,   napríklad   sp.   zn.   1   Cdo   62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).»

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že najvyšší súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu z dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP skúmal jej obdobné námietky, ktoré uviedla aj na podporu svojej sťažnosti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu. Závery najvyššieho súdu   v   danom   prípade   v   plnom   rozsahu   obstoja   aj   vo   vzťahu   k posúdeniu   možnosti porušenia označených základných a iných práv sťažovateľky uznesením krajského súdu, možnosť porušenia označených základných a iných práv sťažovateľky uznesením krajského súdu z nich nevyplýva a ústavný súd na tieto závery v celom rozsahu odkazuje.

Osvojenie si záverov najvyššieho súdu ústavným súdom vylučuje možnosť porušenia označených základných a iných práv sťažovateľky samotným uznesením najvyššieho súdu, ktorý sa podľa ústavného súdu dostatočne a ústavne konformne vysporiadal s danosťou dôvodov   prípustnosti   dovolania   proti   uzneseniu   krajského   súdu   a   svoje   uznesenie dostatočne a ústavne konformne odôvodnil.

Ústavný súd k napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu dodáva, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto   aj   celkom   legitímne,   právne   akceptovateľné   a   dostatočne   odôvodnené   vrátane vysporiadania sa s podstatnými odvolacími dôvodmi sťažovateľky. Vzhľadom na aplikáciu príslušných   ustanovení   Exekučného   poriadku   a Občianskeho   zákonníka,   smernice   Rady č. 93/13/EHS   o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách,   ako   aj   obsahu relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Krajský   súd   totiž   konštatoval,   že   nebol   splnený   jeden   z   elementárnych   predpokladov vedenia exekučného konania z dôvodu, že neexistoval relevantný exekučný titul, na základe ktorého   by   bolo   možné   exekúciu   vykonať,   keďže   rozhodcovský   rozsudok   bol   vydaný na základe   rozhodcovskej   doložky,   ktorá   bola   posúdená   ako   neprijateľná   zmluvná podmienka.

Uznesenie krajského súdu je pritom nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Er 112/2011 z 18. apríla 2011, na odôvodnenie ktorého krajský súd poukázal a v celom rozsahu sa s ním aj stotožnil. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy,   v   zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie základných   práv   a   slobôd   (I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97).   Vo   svojej   ustálenej   judikatúre   aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie   konanie   z   hľadiska   predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Navyše,   úlohou ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským súdom (a pred ním okresným súdom) sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu   (II.   ÚS   4/94,   II.   ÚS   3/97,   I.   ÚS   232/08)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   právo na spravodlivé   súdne   konanie   nemožno   stotožňovať   s   procesným   úspechom,   z   čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ   sťažovateľka   „in   concreto“   namietala skutočnosť,   že   sa   nemohla   vyjadriť k vykonávanému   dokazovaniu   zo   strany   okresného   súdu   v   súvislosti   s   rozhodovaním o vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   ústavný   súd   predostiera,   že   z   pohľadu „materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou   zaoberali   aj   vyššie   súdy   (krajský   súd   a najvyšší   súd).   Z   hľadiska   princípu materiálnej   pravdy   reálny   proces   v   danej   veci   teda   zabezpečil,   aby   sa   všeobecné   súdy v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.

Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia okresného   súdu   za   legitímny   s   ústavne   korešpondujúcou   mierou   interpretácie   na   vec použitých   zákonných   ustanovení   a   vylučujúci   porušenie   základného práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K argumentácii sťažovateľky uvedenej v sťažnosti je potrebné ešte uviesť, že ústavný súd síce nálezom sp. zn. II. ÚS 499/2013 z 10. júla 2013 rozhodol v prospech sťažovateľky a tiež prijal i ďalšie jej sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 547/2012, IV. ÚS 344/2012), ale táto   skutočnosť   nemôže   mať   na   „preskúmavanú   vec   účinky   záväzného   aplikačného pravidla“,   ak   navyše   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   595/2012, sp. zn. III. ÚS 264/2012, sp. zn. II. ÚS 160/2013 a sp. zn. I. ÚS 332/2012 boli sťažnosti sťažovateľky ešte predtým odmietnuté ako zjavne neopodstatnené a s ktorých odôvodnením sa I. senát plne stotožňuje.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   z   tohto   dôvodu   nie   je   taká   príčinná   súvislosť   medzi napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu a označenými   základnými   a   inými   právami   sťažovateľky,   ktorá   by   zakladala   možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013