znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 674/2014-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Slovenskej   poľnohospodárskej   univerzity   v   Nitre, Andreja   Hlinku   2,   Nitra,   zastúpenej   advokátmi   JUDr.   Petrom   Šmeringaiom   a JUDr. Martinom   Kellom,   advokátska   kancelária   CONSULTA,   v.o.s.,   Šafárikovo   námestie   4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo 48/2013 z 29. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra 2014   doručená   a   podaním   doručeným   24.   októbra   2014   doplnená   sťažnosť   Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre, Andreja Hlinku 2, Nitra (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obdo 48/2013 z 29. júna 2014 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva:«Zásadnou   právnou   otázkou   riešenou   všeobecnými   súdmi   bolo   či   zmluva o spolupráci na zabezpečenie ubytovacieho zariadenia zo dňa 27. 8. 2008... bola uzavretá platne a to z toho ohľadu či bol vyslovený predchádzajúci súhlas Správnou radou SPU. Všeobecné súdy pritom posudzovali či bolo potrebné, aby sa udelenie predchádzajúceho súhlasu Správnej rady SPU týkalo už pripraveného znenia návrhu zmluvy, alebo nie....   Správna   rada   SPU   na   zasadnutí   dňa   30.   4.   2008   prijala   uznesenie,   ktorým „v zmysle   štatútu   SpR.   SPU   v   Nitre   čl.   6   ods.   1   písm.   a)   SpR   dáva   písomný   súhlas s investičným zámerom na výstavbu nového ubytovacieho priestoru SPU v Nitre zámenou za vecné plnenie Študentského domova Pribina ul. Jesenského 5“.

Súdy všetkých stupňov v zásade dospeli k záveru, že predmetom schválenia správnou radou mal byť konkrétny návrh na uzatvorenie zmluvy s jasne koncipovanými právami a povinnosťami... K tomuto záveru sa priklonil aj dovolací súd a to najmä konštatovaním, v ktorom poukázal na skutočnosť, že „investičný zámer nie je právnym úkonom, neobsahuje konkrétne práva a povinnosti a nie je zaväzujúci“...

Súdy zároveň dospeli k záveru, že uznesenie správnej rady č. 7.1 zo dňa 30. 4. 2008 nemalo charakter predchádzajúceho súhlasu s návrhom konkrétnej zmluvy a preto nešlo o právne relevantný súhlas. Na základe toho všeobecné súdy dospeli k záveru, že Zmluva je neplatná z dôvodu, že nebol daný predchádzajúci súhlas s touto zmluvou zo strany Správnej rady SPU.

Ako   aj   pritom   uviedol   Krajský   súd   v   Nitre   vo   svojom   rozsudku   sp.   zn. 26 Cob/151/2012-583   zo   dňa   21.   3.   2013,   pre   posúdenie   uvedenej   právnej   otázky   boli rozhodujúce   ustanovenia   dvoch   právnych   predpisov   a   to:   zákona   č.   176/2004   Z.   z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 176/2004 Z. z.“) ako aj zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 131/2002 Z. z.“).

V zákone č. 131/2002 Z. z. bola pôvodne komplexne upravená aj otázka nakladania s majetkom verejných vysokých škôl. V zmysle ust. § 17 ods. 4 zákona č. 131/2002 Z. z. v znení účinnom do 31. 8. 2007: „O nakladaní s majetkom verejnej vysokej školy rozhoduje rektor;   v   prípadoch   uvedených   v   §   41   ods.   1   písm.   a)   až   d)   rozhoduje   rektor   po predchádzajúcom   súhlase   správnej   rady   verejnej   vysokej   školy   a   akademického   senátu verejnej   vysokej   školy.   Pri   nakladaní   s   majetkom,   ktorý   slúži   na   plnenie   úloh   fakulty, rozhoduje rektor po vyjadrení akademického senátu fakulty.“

V citovanom ustanovení teda boli upravené pravidlá nakladania s majetkom verejnej vysokej školy. Bola v ňom pritom stanovená aj podmienka nakladania s majetkom verejnej vysokej školy v prípadoch ustanovených v § 41 ods. 1 písm. a) až d) zákona č. 131/2002 Z. z.   Uvedená   podmienka   nakladania   s   majetkom   spočívala   v   potrebe   udelenia predchádzajúceho   súhlasu správnej   rady verejnej vysokej   školy   a akademického   senátu verejnej vysokej školy.

Následne v ust. § 41 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. bola v čase do 31. 8. 2007 upravená pôsobnosť správnej rady na úseku nakladania s majetkom verejnej vysokej školy. Ust. § 41 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. teda nestanovalo žiadne podmienky nakladania s majetkom verejnej vysokej školy....

V   čase   uzavretia   Zmluvy   boli   podmienky   ako   aj   pravidlá   pre   udelenie predchádzajúceho súhlasu správnej rady upravené v § 17 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z., resp. v § 12 ods. 2 zákona č. 176/2004 Z. z.

Tieto pravidlá a podmienky pritom neboli upravené v § 41 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z., nakoľko v ňom je upravená pôsobnosť správnej rady verejnej vysokej školy na úseku nakladania s majetkom verejnej vysokej školy.

Všeobecné súdy mali preto posúdiť otázku perfektnosti uznesenia správnej rady SPU č. 7.1 zo dňa 30.4.2008 a tým aj platnosť Zmluvy z hľadiska úpravy § 17 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z., resp. § 12 ods. 2 zákona č. 176/2004 Z. z....

Opačné   závery   všeobecných   súdov   vrátane   Najvyššieho   súdu   SR   sú   nesprávne. Nakoľko pritom boli založené na aplikácii § 41 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. (ktorý neupravoval podmienky nakladania s majetkom verejných vysokých škôl, ale iba pôsobnosť správnej rady verejnej vysokej školy v oblasti nakladania s majetkom), je zrejmé, že závery súdov   o   neplatnosti   Zmluvy   vychádzali   z   aplikácie   takého   ustanovenia   zákona,   ktoré neupravuje okolnosť, ktorá by mohla spôsobiť neplatnosť zmluvy...

Ak...   všeobecné   súdy   vychádzali   z   presvedčenia,   že   pravidlá   predchádzajúceho súhlasu správnej rady verejnej vysokej školy s nakladaním majetku sú upravené aj v § 41 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. a že z nich vyplýva potreba predchádzajúceho súhlasu správnej   rady   s   už   konkretizovaným   právnym   úkonom,   mali   s   ohľadom   na...   doktrínu ústavného   súdu   (o   priorite výkladu   zmlúv   prospech   ich   platnosti)   posúdiť   či nevyplýva možnosť takej interpretácie existujúcej právnej úpravy, ktorá by nasvedčovala perfektnosti udeleného súhlasu správnej rady SPU zo dňa 30. 4. 2008 a teda aj platnosti Zmluvy....... zákonodarca kladie výhradne požiadavku udelenia súhlasu na vykonanie právnych úkonov   a   nie   k samotnému   právnemu   úkonu   (ako   sa   nesprávne   domnievajú   všeobecné súdy). Takéto udelenie súhlasu je v texte schválenom Správnou radou SPU plne obsiahnuté....... počas dovolacieho konania predložil sťažovateľ Najvyššiemu súdu SR ďalšie dva dokumenty, ktoré sťažovateľ získal až počas dovolacieho konania, a to:

(i) Stanovisko Ministerstva školstva SR zo dňa 8. júla 2013 z ktorého - pokiaľ ide o pôsobnosť správnej rady a akademického senátu verejnej vysokej školy - jednoznačne vyplýva nasledovné: „[...] zákon nevyžaduje, aby uvedené orgány dávali predchádzajúci písomný súhlas, resp. schvaľovali konkrétny návrh zmluvy, ale vyžaduje predchádzajúci písomný súhlas s „právnym úkonom“, resp. „ úkonom“ [...] Máme za to, že návrh uvedený v Investičnom zámere, ku ktorému správna rada Vašej vysokej školy dala súhlas, je takýmto právnym úkonom, a to aj s ohľadom na § 34 Občianskeho zákonníka [...] Odsúhlasenie Investičného   zámeru   akademickým   senátom   verejnej   vysokej   školy   a   správnou   radou verejnej vysokej školy možno považovať za prejav vôle a možno o ňom konštatovať, že smeruje k vzniku práv a povinností (výstavba, zámena). Zároveň už z Investičné/to zámeru vyplýva, že bude potrebné uzatvoriť zmluvu o výstavbe a zámennú zmluvu a taktiež z neho vyplývajú základné informácie pre členov správnej rady a akademického senátu verejnej vysokej školy (objem investície,   zmluvné strany,   a pod.).   Na základe vyššie uvedeného, nestotožňujeme   predchádzajúci   písomný   súhlas   správnej   rady   verejnej   vysokej   školy (akademického senátu verejnej vysokej školy) v zákonom vymedzených prípadoch výhradne na súhlas s konkrétnym návrhom zmluvy.“...

Zo   stanoviska   Ministerstva   školstva   SR   teda   jednoznačne   vyplýva,   že   zákon č. 131/2002   Z.   z.   v žiadnom   svojom   ustanovení   nevyžaduje,   aby   správna   rada   verejnej vysokej školy schvaľovala konkrétny návrh zmluvy. Správna rada verejnej vysokej školy – a to v súlade s tým čo SPU tvrdila nepretržite počas celého súdneho sporu - schvaľuje vždy len spôsob akým má byť s majetkom vysokej školy naložené. Faktom teda zostáva, že názory doteraz   konajúcich   súdov   sú   v   príkrom   rozpore   so   zákonom   č.   131/2002   Z.   z.   Je nemysliteľné, aby akademické orgány - ktorých členovia sú študenti, prípadne osoby bez právnického   vzdelania   -   posudzovali   návrhy   jednotlivých   zmlúv.   Posúdenie   práv a povinností zo zmluvy náleží štatutárnemu orgánu verejnej vysokej školy, ktorý za to nesie zodpovednosť. Akademické orgány udeľujú len súhlas so spôsobom akým sa s majetkom naloží. Zároveň... sme dovolaciemu súdu dali do pozornosti, že vyššie citované stanovisko Ministerstva školstva SR predstavuje vyjadrenie správnej právnej kvalifikácie posudzovanej veci, pričom je zrejmé, že právnu kvalifikáciu je možné činiť kedykoľvek počas konania, a teda aj počas konania o dovolaní.

...   Stanovisko   Správnej   rady   SPU   zo   dňa   23.   septembra   2013,   ktoré   podrobne popisuje aj samotný priebeh zasadnutia a rozhodnutia správnej rady zo dňa 30. apríla 2008...

Najvyšší   súd   SR   sa...   s   vyššie   uvedenými   stanoviskami   vo   svojom   Dovolacom rozsudku nijako nevysporiadal, resp. sa o nich vôbec ani nezmienil. Táto skutočnosť je sama o sebe hrubým porušením práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.»

V doplnení sťažnosti sťažovateľka uvádza:«Z rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 21. 3. 2013 č. k. 26 Cob/151/2012-583... vyplýva,   že:   „Vzhľadom   na obsah   odvolania   žalobcu   je   potrebné   tiež uviesť,   že dôvod neplatnosti zmluvy v danom prípade explicitne vyplýva z § 12 ods. 3 vety druhej zákona č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií. Tento predpis totiž označuje za neplatné všetky právne úkony, ktoré sú uzavreté nielen v rozpore s ním, ale aj v rozpore s osobitným predpisom [...]“

... ustanovenie § 12 ods. 3 vety druhej zákona č. 176/2004 Z. z... nebolo použité pri rozhodovaní   súdom   prvého   stupňa.   Nakoľko   pritom   malo   rozhodujúci   charakter   pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o spolupráci na zabezpečenie ubytovacieho zariadenia zo dňa 27. 8. 2008... odvolacím súdom, bol odvolací súd v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p. povinný vyzvať účastníkov konania, aby sa k jeho aplikácii vyjadrili.

Odvolací   súd   na   splnenie   tejto   svojej   povinnosti   rezignoval.   Nápravu   pritom nezabezpečil ani Najvyšší súd SR ako dovolací....

K porušeniu čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Listiny aj z tohto aspektu došlo aj tým, že Najvyšší súd SR ako dovolací akceptoval stav, pri ktorom nebolo odvolacím súdom doplnené dokazovanie, ktoré malo byť zamerané na preukázanie obsahu a zmyslu udelenia súhlasu Správnej rady SPU dňa 30. 4. 2008 so Zmluvou, napriek tomu, že sťažovateľ na túto   skutočnosť   konajúci   súd   upozornil.   Sťažovateľ   totiž   krajskému   súdu   navrhol   -   pre odstránenie   akýchkoľvek   pochybností   -   že   konajúci   súd   môže   vypočuť   predsedu,   alebo členov správnej rady SPU, aby sa vyjadrili k obsahu udelenia súhlasu so Zmluvou, pričom krajskému súdu nič nebránilo uvedený dôkaz vykonať.... Na tento nedostatok vedúci k inej vade (§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.) dovolací súd neprihliadol...»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „Základné   právo   sťažovateľa   Slovenskej   poľnohospodárskej   univerzity   v Nitre... na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obdo/48/2013 zo dňa 29.7.2014 porušené bolo.

Rozsudok   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.   zn.   3 Obdo/48/2013   zo   dňa 29.7.2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný   výklad aplikovanej právnej   normy, ktorý   predpokladá   použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Okrem toho však arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu   ustanovení   právnych   predpisov   aplikovaných   na   prerokúvaný   skutkový   prípad. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného práva účastníka konania pred všeobecným   súdom   na   súdnu   ochranu   je   založená   v   prípade,   ak   dospeje   k   záveru,   že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpore s požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenie návrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkom   zamietol   dovolanie   sťažovateľky   proti rozsudku Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 26 Cob 151/2012-583 z 21. marca 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“). Rozsudkom krajského súdu bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 23 Cb 87/2011-446 z 21. septembra 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), ktorým okresný súd zamietol   žalobu   sťažovateľky   o   neplatnosť   odstúpenia   od   zmluvy   o   spolupráci na zabezpečenie   ubytovacieho   zariadenia   z   27.   augusta   2008   (ďalej   len   „zmluva“). Dôvodom zamietnutia žaloby bola absolútna neplatnosť zmluvy, pretože rektor univerzity prekročil   svoje   oprávnenie   konať   menom   vysokej   školy,   keď   zmluvu   podpísal   bez predchádzajúceho súhlasu správnej rady univerzity [§ 41 ods. 1 písm. a) zákona č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 131/2002 Z. z.“)] a od neplatnej zmluvy nemožno odstúpiť.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom.

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu tým, že

1.   najvyšší   súd   mal   posúdiť   otázku   perfektnosti   uznesenia   správnej   rady sťažovateľky, a tým aj platnosť zmluvy podľa § 17 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z., resp. § 12 ods. 2 zákona č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií a o zmene   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   259/1993   Z.   z.   o   Slovenskej lesníckej komore v znení zákona č. 464/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 176/2004 Z.   z.“),   a nie podľa § 41 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z., pretože podmienky pre udelenie predchádzajúceho súhlasu správnej rady univerzity v § 41 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. neboli upravené,

2. nesprávnym výkladom § 41 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z.,

3. najvyšší   súd   sa   nevysporiadal   ani   sa   nezmienil   o   dokumentoch,   ktoré   získal v priebehu dovolacieho konania – stanoviskom Ministerstva školstva Slovenskej republiky (ďalej   len   „ministerstvo   školstva“)   z   8.   júla   2013   (ďalej   len   „stanovisko   ministerstva školstva“)   a   stanoviskom   Správnej   rady   Slovenskej   poľnohospodárskej   univerzity z 23. septembra 2013 (ďalej len „stanovisko správnej rady“),

4.   krajský   súd   nevyzval   v   zmysle   §   213   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej len „OSP“) účastníkov konania, aby sa vyjadrili ku aplikácii § 12 ods. 3 zákona č. 176/2004 Z. z., ktorý nebol použitý pri rozhodovaní okresným súdom, pričom krajský súd toto ustanovenie pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky použil a najvyšší súd nezabezpečil nápravu,

5. najvyšší   súd   akceptoval   stav,   pri   ktorom   nebolo   krajským   súdom   doplnené dokazovanie, ktoré malo byť zamerané na preukázanie obsahu a zmyslu udelenia súhlasu správnej rady sťažovateľky 30. apríla 2008 so zmluvou, napriek tomu, že sťažovateľka na túto skutočnosť konajúci súd upozornila.

1. Vo vzťahu ku námietke sťažovateľky, že všeobecné súdy vrátane najvyššieho súdu dospeli ku nesprávnym záverom, pretože boli založené na aplikácii § 41 ods. 1 zákona č. 131/2002   Z.   z.,   ktorý   neupravuje   podmienky   nakladania   s   majetkom   vysokých   škôl, pričom   otázku   perfektnosti   uznesenia   správnej   rady,   a   tým   aj   platnosť   zmluvy   mali posudzovať z hľadiska § 17 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z., resp. § 12 ods. 2 zákona č. 176/2004   Z.   z.,   ústavný   súd   konštatuje,   že   z   dovolania,   ktoré   si   v   rámci   prípravy predbežného   prerokovania   sťažnosti   zabezpečil,   zistil,   že   tieto   námietky   proti   rozsudku krajského súdu sťažovateľka v dovolaní neuviedla.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ak sťažovateľka v konaní pred najvyšším súdom neuviedla dôvody dovolania, ktoré uvádza v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, nesplnila základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   a   §   49   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa citovaných noriem ústavný súd poskytuje len vtedy ochranu základnému právu alebo právu podľa   dohovoru,   ak   o   tejto   ochrane   nerozhoduje   iný   súd.   Iný   súd   však   musí   mať   na poskytnutie   takej   ochrany   podnet   predpísaný   zákonom,   v   tomto   prípade   dovolanie. Sťažovateľka   tak   neurobila   a   tento   nedostatok   v   dovolaní   nemožno   naprávať   alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   pripomína,   že   najvyšší   súd   konal   o   dovolaní   v   spore,   v   ktorom zodpovednosť za výsledok konania spočíva predovšetkým na účastníkoch konania, ktorí sú povinní tvrdiť a dokazovať opodstatnenosť uplatneného nároku na súdnu ochranu, čo platí v celom rozsahu aj pre dovolacie konanie. Neunesenie tejto zodpovednosti sa nedá obísť tak, že účastník sporu sa namiesto na všeobecný súd obráti so sťažnosťou na ústavný súd.

2. Vo vzťahu ku námietke sťažovateľky o nesprávnom výklade § 41 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. ústavný súd poukazuje na to, že všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú   rovnováhu   pri   poskytovaní   ochrany   uplatňovaným   právam   a   oprávneným záujmom   účastníkov   konania   (obdobne   napr.   III.   ÚS   271/05,   III.   ÚS   78/07).   Princíp spravodlivosti   a   požiadavka   materiálnej   ochrany   práv   sú   totiž   podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Najvyšší   súd   v   relevantnej   časti   odôvodnenia   svojho   rozsudku   týkajúceho   sa aplikácie a výkladu ustanovenia § 41 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z. na vec sťažovateľky uviedol:

„Z   ustanovenia   §   41   ods.   1   písmeno   a/   zákona   o   vysokých   školách   vyplýva,   že správna rada verejnej vysokej školy dáva predchádzajúci písomný súhlas s návrhom rektora na   právne   úkony,   ktorými   chce   verejná   vysoká   škola   nadobudnúť   nehnuteľný   majetok, ktorého cena je vyššia ako päťnásobok sumy, za ktorú v určitom čase a na určitom mieste zvyčajne predáva taký porovnateľný nehnuteľný majetok.

Zmluva o zabezpečení ubytovacieho zariadenia uzatváraná účastníkmi konania dňa 27. 08. 2008 jednoznačne takýmto právnym úkonom je. Z dokladu predloženého v spise /zmluva o zabezpečení ubytovacieho zariadenia/ je zjavné, že nebola opatrená súhlasom správnej   rady   školy   a   ani   k tejto   zmluve   sa   žiadny   súhlas   správnej   rady   SPU   v   spise nenachádza. Obidva súdy dospeli k správnemu právnemu názoru, že rektor verejnej vysokej školy podpisom tejto zmluvy prekročil jeho oprávnenie, keď bez súhlasu správnej rady SPU s týmto právnym úkonom zmluvu podpísal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vysloveným právnym názorom s poukazom na citované   znenie   zákona   o   vysokých   školách   stotožnil.   Tvrdenie   žalobcu   v   dovolaní,   že žalobca podmienku danú ustanovením § 41 ods. 1 písmeno a/ zákona o vysokých školách splnil,   keď   správna   rada   SPU   schválila   investičný   zámer   dovolací   súd   označil   za nedôvodné. Je pravdou, že investičný zámer je v podstate prvotná štúdia predchádzajúca projektovej dokumentácii, ktorá sa zaoberá budúcou stavbou, jej charakterom a okrajovo určuje podmienky, miesto a charakter budúcej stavby. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné,   že   stavba   ubytovacie   zariadenie,   ktoré   mal   žalovaný   vybudovať   nemala   byť vybudovaná v nižšej cene ako 90 000 000 Sk a žalobca v podstate objednávateľ v zmluve o zabezpečení   stavby   nijak   neoznačený   mal   poskytnúť   za   zrealizovanie   stavby   vecné protiplnenie, a to previesť do vlastníctva žalovaného nehnuteľnosť - starý internát, ktorý mal vo vlastníctve. I keď teda investičný zámer, ktorý správna rada SPU schválil je v širšom slova zmysle oboznámením sa v budúcnosti s budovanou investíciou, investičný zámer nie je právnym   úkonom,   neobsahuje   konkrétne   práva   a   povinnosti   a   nie   je   zaväzujúci.   Ide o v podstate o štúdiu na základe, ktorej by mohla byť v budúcnosti vypracovaná projektová úloha a ďalšie projekty v nasledujúcich štádiách projektovej prípravy a realizácii stavby. Z hore vyššie citovaného ustanovenia zákona o vysokých školách jednoznačne vyplýva, že správna rada verejnej vysokej školy dáva predchádzajúci písomný súhlas s návrhom rektora na   právne   úkony,   ktorá   podmienka   pri   uzatváraní   zmluvy   o   zabezpečení   ubytovacieho zariadenia   zo   dňa   27.   08.   2008   zo   strany   žalobcu   splnená   nebola.   Ide   o   jednoznačnú podmienku pre podpis rektora vysokej školy na právny úkon, ktorým chcel nadobudnúť nehnuteľný majetok za vecné protiplnenie, teda učiniť prevod jeho nehnuteľnosti súvisiaci s hospodárením verejnej vysokej školy SPU.

Najvyšší súd Slovenskej republiky /§ 10a ods. 1 O. s. p./ v zmysle uvedených dôvodov dospel k záveru, že obidva súdy rozhodli v súlade so zákonom, keď zmluvu o zabezpečení ubytovacieho zariadenia označili za absolútne neplatný právny úkon, od ktorého nie je možné platne odstúpiť.“

Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade jej nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad okresného súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd nezistil existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bolo možné považovať za popierajúci zmysel práva na súdnu ochranu, pretože najvyšší súd právne závery, ku ktorým dospel, zrozumiteľne vysvetlil. Aj keď najvyšší súd rozhodol v rozpore s právnym názorom, ktorý prezentovala sťažovateľka, svoj   rozsudok   dostatočne   odôvodnil   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je oprávnený   a   ani povinný   nahrádzať.   V   sťažnosti sťažovateľka iba opakuje a rozvádza námietky, ktoré už uplatnila v dovolaní proti rozsudku krajského   súdu.   Takto   poňatá   ústavná   sťažnosť   stavia   ústavný   súd   do   pozície   ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží vzhľadom na čl. 124 ústavy.   Podľa   uvedeného   článku   ústavy   je   ústavný   súd   nezávislým   súdnym   orgánom ústavnosti.   Skutočnosť,   že   najvyšší   súd   vo   svojom   rozsudku   vyslovil   právne   závery, s ktorými sťažovateľka nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť ústavnej sťažnosti a nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Najvyšší   súd   odôvodnil   svoje   závery   konkrétnymi   skutkovými   okolnosťami vyvodenými z vykonaného dokazovania, ktoré podrobne popísal a z ktorých vyvodil, že súhlas správnej rady univerzity nebol daný v súlade s § 41 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z., a preto je zmluva neplatná. Po preskúmaní obsahu napadnutého rozsudku preto ústavný súd konštatuje,   že   najvyšší   súd   dostačujúco   odôvodnil   svoje   rozhodnutie,   vychádzal z racionálnych argumentov, nepopierajúc pritom účel a zmysel aplikovaných ustanovení zákona č. 131/2002 Z. z., a preto jeho závery možno z ústavného hľadiska považovať za udržateľné a zodpovedajúce obsahu práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta.

3. K tvrdeniu sťažovateľky, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   malo   dôjsť   tým,   že   najvyšší   súd   sa   nevysporiadal   s   dokumentmi,   ktoré   získal v priebehu   dovolacieho   konania   –   stanoviskom   ministerstva   školstva   a   stanoviskom správnej rady, ústavný súd uvádza, že pre rozhodovanie dovolacieho súdu sú rozhodujúce dôkazy a skutočnosti, ktoré sú obsahom súdneho spisu. Dokazovanie pred dovolacím súdom je neprípustné, a preto najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní na predložené stanoviská ministerstva školstva a správnej rady nemohol prihliadať.

Pokiaľ   sťažovateľka   tvrdí,   že   stanovisko   ministerstva   školstva „...   predstavuje vyjadrenie správnej právnej kvalifikácie posudzovanej veci, pričom je zrejmé, že právnu kvalifikáciu je možné činiť kedykoľvek počas konania...“, ústavný súd uvádza, že ide iba o právny   názor   ministerstva   školstva,   ktorým   nie   je   najvyšší   súd   viazaný.   Navyše,   je potrebné uviesť, že obsahom stanoviska ministerstva školstva je právny názor týkajúci sa výkladu § 41 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z. z., s ktorým sa najvyšší súd vysporiadal v už citovanom odôvodnení svojho rozsudku.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti boli stanoviská ministerstva školstva a správnej rady   pre   rozhodovanie   najvyššieho   súdu   irelevantné.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd konštatuje, že ak sa najvyšší súd vo svojom rozsudku nezmienil o stanovisku ministerstva školstva a stanovisku správnej rady, nemohol porušiť základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

4. S dovolacou námietkou sťažovateľky, že krajský súd nevyzval v zmysle § 213 ods. 2   OSP   účastníkov   konania,   aby   sa   vyjadrili   ku   aplikácii   §   12   ods.   3   zákona č. 176/2004 Z. z., ktorý nebol použitý pri rozhodovaní okresným súdom, pričom krajský súd toto ustanovenie pri rozhodovaní vo veci sťažovateľky použil a najvyšší súd nezabezpečil nápravu, sa najvyšší súd vysporiadal takto:

„Tvrdenie žalobcu, že prípustnosť dovolania je daná aj ustanovením § 237 písmeno f/ O. s. p. z dôvodu, že odvolací súd v dôvodoch jeho rozhodnutia citoval aj ustanovenia iného   zákona   ako citoval   prvostupňový súd   dovolací súd   kvalifikoval   za   bezpredmetné, nakoľko vzhľadom na fakt, že predmet sporu určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy sa týka zmluvy absolútne neplatnej a akékoľvek citované doplňujúce ustanovenia odvolacím súdom aké boli uvedené v prvostupňovom rozhodnutí pre výsledok rozhodnutia v danej veci nemá žiadny právny význam a vypovedaciu hodnotu.“

Vzhľadom   na   obsah   citovaného   odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   spolu so skutočnosťou, že najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľky s poukazom na ustanovenie § 41 ods. 1 zákona č. 132/2001 Z. z., a nie § 12 ods. 2 zákona č. 176/2004 Z. z., ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa s námietkou sťažovateľky uplatnenou v dovolaní týkajúcou sa toho, že krajský súd nevyzval v zmysle § 213 ods. 2 OSP sťažovateľku, aby sa vyjadrila k použitiu § 12 ods. 2 zákona č.   176/2004 Z.   z., vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

5. K námietke sťažovateľky týkajúcej sa skutočnosti, že krajský súd neakceptoval návrh   na   doplnenie   dokazovania   výsluchom   predsedu   správnej   rady   sťažovateľky   a   jej členov, najvyšší súd vo svojom rozsudku poukázal na toto vyjadrenie žalovaného: „Podľa žalovaného boli vykonané všetky dôkazy a dôkaz navrhnutý žalobcom by bol nadbytočný, nakoľko v čase zasadnutia správnej rady dňa 30. 04. 2008 ešte neboli medzi účastníkmi ani vo forme návrhu predložené, resp. formulované podstatné náležitosti zmluvy správnej rady SPU, preto o nich ani nemohli vedieť a logicky nemohli ani vyjadriť k nim súhlas.“ Ďalej uviedol: „Žalovaný   správne   vo   vyjadrení   k   dovolaniu   žalobcu   uviedol,   že   akékoľvek dokazovanie navrhnuté žalobcom vzhľadom na to, že právny úkon zmluva o zabezpečení ubytovacieho   zariadenia   predtým   ako   ju   rektor   podpísal,   súhlasom   správnej   rady   SPU opatrená nebola, a preto vykonávanie akýchkoľvek iných dôkazov bolo bezpredmetné.“

Z   takto   koncipovaného   odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   je   zrejmé,   že najvyšší   súd   sa   aj   s   námietkou   sťažovateľky,   že   krajský   súd   nevykonal   navrhnuté dokazovanie, riadne a zrozumiteľne vysporiadal.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   posúdením   obsahu   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu dospel k záveru, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľky nedošlo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014