znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 673/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2014   predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   K.   a M.   K.,   zastúpených   advokátom   JUDr. Daliborom Kuciaňom, Nitrianska 5, Piešťany, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 309/2013 z 22. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. a M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra 2014   doručená   sťažnosť   I.   K.   a M.   K.   (spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátom   JUDr.   Daliborom   Kuciaňom,   Nitrianska   5,   Piešťany,   vo   veci   namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský   súd“)   sp.   zn.   23   Co   309/2013   z 22. septembra   2014   (ďalej   len   „uznesenie z 22. septembra 2014“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania o zaplatenie 26,41 € s príslušenstvom. Konanie bolo vedené pred Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   12   C   89/2012   a   pred   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 23 Co 309/2013.

Konanie v predmetnej veci sa začalo 27. februára 2012. Okresný súd v predmetnej veci rozhodol platobným rozkazom sp. zn. 9 Ro 55/2012 z 28. marca 2012, proti ktorému odporcovia   podali   odpor.   Sťažovatelia   následne   1.   júna   2012   vzali   svoj   návrh   späť a požiadali okresný súd, aby rozhodol podľa § 96 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) o vrátení kráteného súdneho poplatku a o trovách konania podľa § 150 ods. 2 OSP.

Okresný súd uznesením sp. zn. 12 C 89/2012 z 27. mája 2013 (ďalej len „uznesenie z 27. mája 2013“) rozhodol tak, že konanie v predmetnej veci zastavil, rozhodol o vrátení kráteného   súdneho   poplatku   a   taktiež   rozhodol   o   trovách   konania tak,   že   sťažovateľov zaviazal zaplatiť odporcovi v 1. rade náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 48,46 €. Sťažovatelia   proti   výroku   týkajúcemu   sa   náhrady   trov   konania   podali   30. mája   2013 odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením z 22. septembra 2014. V podanom odvolaní   sťažovatelia   argumentovali,   že   okresný   súd   sa   v   uznesení   z   27.   mája   2013 nevysporiadal s ich návrhom na rozhodnutie o trovách konania podľa § 150 ods. 2 OSP, a preto je odôvodnenie tohto uznesenia nepreskúmateľné a nenaplňuje obsah základného práva na spravodlivý proces, no krajský súd napriek tomu uvedené uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa sťažovateľov okresný súd svoje uznesenie z 27. mája 2013 a ani krajský súd svoje uznesenie z 22. septembra 2014 jasne a zrozumiteľne neodôvodnili.

Odôvodnenie krajského súdu týkajúce sa neaplikácie § 150 ods. 2 OSP, v ktorom tento súd uviedol, že má možnosť v drobných sporoch nepriznať alebo znížiť trovy konania, ktoré boli vyčíslené v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení, podľa sťažovateľov nie je odôvodnením, ktoré dáva odpoveď na podstatné argumenty a na všetky právne a najmä skutkovo relevantné otázky, naopak, podľa nich nemá zmysel a logiku, pretože „sťažovatelia nedostali odpoveď prečo súd neaplikoval, resp. prečo nie je možné aplikovať predmetné ustanovenie, keď je zrejmé z okolnosti tohto prípadu,   že   sa   sťažovatelia   domáhali   sumy   26,41   €   od   odporcu   v   I.   rade   a   obdržali neidentifikovateľnú sumu 27 € od konateľa odporcu v II. rade, ALE ako od fyzickej osoby“. O uvedenej skutočnosti sa sťažovatelia pritom dozvedeli iba z podaného odporu, hoci pred podaním svojho návrhu vyzvali odporcov na úhradu pohľadávky, z ktorých strany podľa sťažovateľov «neprišlo k žiadnej spätnej reakcii, len zo strany konateľa odporcu v I. rade poukázanie sumy 27 €, ktorej sa sťažovatelia nedomáhali a v rámci „susedských“ vzťahov, neprišiel aspoň povedať, že to odporca v I. rade neuhradí, ale uhradím to ja ako fyzická osoba».

Sťažovatelia   považujú   podaný   návrh   i   sumu,   ktorá   v   ňom   bola   uplatnená, za dôvodnú, a preto súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci podľa nich „mali prihliadať, vyhodnotiť a riadne zdôvodniť v rámci spravodlivého usporiadania pomerov medzi účastníkmi celé konanie a nekonanie, ktoré predchádzalo podaniu návrhu na súd“.

Sťažovatelia následne výsledok uvedeného konania zhodnotili tak, že «žalovaní boli odporcovia o sumu 26,41 €, iná fyzická osoba (čo je samozrejme zo strany sťažovateľov možné hodnotiť ako bezdôvodné obohatenie a s čím sa zahrával i právny zástupca odporcu v   I.   rade   v   odpore   zo   dňa   03.   05.   2012;   „vďaka“   postupu   súdov   je   našťastie   právo premlčané;   osobne   si   viem   predstaviť   absurdita   ako   mohlo   všetko   celé   pokračovať a sťažovatelia by boli následne žalovaní) zaplatila sumu 27 € zo súkromného svojho účtu a sťažovatelia majú z dôvodov konania v rozpore s dobrými mravmi zaplatiť 48,46 €. Toto nepostráda len logiku, ale i slušnosť a porušenie povinnosti súdov konať a rozhodnúť tak, aby ich rozhodnutia boli spravodlivé a pôsobili výchovne.».

Podľa sťažovateľov uznesenie okresného súdu z 27. mája 2013 a uznesenie krajského súdu   z   22.   septembra   2014   sú založené   len   skutkovom   závere   týkajúcom   sa   zavinenia zastavenia   konania   sťažovateľmi   na   základe   späťvzatia   ich   návrhu.   Súdy   zúčastnené na rozhodovaní v ich veci podľa sťažovateľov formalisticky a mylne konštatovali, že ich pohľadávka zanikla pred podaním žaloby bez toho, aby sa zaoberali tým, kým bola táto pohľadávka   uhradená,   z   akého   dôvodu   a   v   akej   výške,   súdy   ďalej   v   predmetnej   veci neaplikovali § 150 ods. 2 OSP (v tejto súvislosti sťažovatelia argumentovali, že priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v dôsledku „neúspechu“ vo veci je neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s okolnosťami, rozsahom a charakterom nimi uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo uplatnili na súde a vzali svoj návrh späť, resp. takýto postup sa prieči dobrým mravom) a nevysporiadali sa so všetkými skutočnosťami, ktoré viedli k podaniu návrhu, ako i k jeho späťvzatiu.

Krajský súd v predmetnej veci podľa sťažovateľov v dôsledku príliš formalistického postupu a nelogického výkladu § 150 ods. 2 OSP vo svojom uznesení z 22. septembra 2014 dospel k extrémne nespravodlivým záverom.

Podľa   sťažovateľov   uznesením   krajského   súdu   z   22.   septembra   2014   a   jemu predchádzajúcim   postupom   došlo   k   porušeniu   ich   základného   práva   na   ochranu vlastníckeho   práva   a   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie v dôsledku   toho,   že   súdy   zúčastnené   na   rozhodovaní   v   predmetnej   veci   podľa   nich arbitrárne rozhodli o náhrade podľa § 146 ods. 2 OSP, zastavili konanie pre zaplatenie pohľadávky pred podaním návrhu, rozhodli bez aplikácie, konštatovali, že o zaplatení dlžnej pohľadávky treťou osobou (konateľom odporcu v 1. rade) sa dozvedeli až po podaní návrhu, vôbec   sa   nezaoberali   argumentmi   sťažovateľov   a   okolnosťami   celého   prípadu,   najmä dôvodmi uplatnenia ich práva na súde a späťvzatia návrhu, a svojím postupom bezvýhradne akceptovali zavinenie zastavenia, za ktoré sťažovatelia pri správnom posúdení okolností nemôžu, čím odobrili konanie odporcu, ktoré bolo contra bonos mores.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovatelia   ústavnému   súdu   navrhli,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví, že ich základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené uznesením krajského súdu z 22. septembra 2014, zruší uvedené uznesenie a vec vráti späť krajskému súdu na ďalšie konanie a zaviaže krajský súd uhradiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia v sume 300,16 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebné uviesť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať a   posudzovať   skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s   ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04, II. ÚS 78/05).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ich odmietne. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd vo vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivý   proces,   ak   súd   nerozhodne   podľa   predstáv účastníka   konania   a   jeho   návrhu   nevyhovie,   ak   je   takéto   rozhodnutie   súdu   v   súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a   hodnotením dôkazov.   Právo   na   spravodlivý   proces   je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú, za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru   ústavného   súdu   v   napadnutom   rozhodnutí   krajského   súdu   o   takéto   rozhodnutie nejde.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo na zákonu zodpovedajúce odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP a táto norma sa uplatňuje   aj   v   odvolacom   konaní   (§   211   OSP).   Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia v opravnom   konaní   nemá   odpovedať   na   každú   námietku   alebo   argument   v   opravnom prostriedku,   ale iba na tie,   ktoré   majú rozhodujúci   význam na rozhodnutie o   odvolaní, zostali sporné alebo sú   nevyhnutné na doplnenie dôvodov   prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Sťažovatelia   namietali   arbitrárnosť   a   neodôvodnenosť   záverov   obsiahnutých v uznesení   krajského   súdu   z   22.   septembra   2014,   ktorým   malo   dôjsť   k   porušeniu   ich základného   práva   na   ochranu   vlastníctva,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva na spravodlivý proces.

Podľa sťažovateľov je ústavnému súdu daná právomoc na preskúmanie uznesenia krajského súdu   z 22.   septembra   2014,   a to   pravdepodobne   preto,   že v   predmetnej   veci neexistuje   žiadny   ďalší   účinný   prostriedok   nápravy,   ktorý   by   mohli   využiť   (dovolanie s poukazom na § 238 ods. 5 OSP v tomto prípade prípustné nie je).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   v   danom   prípade   ide   o   vec   nižšej   významnosti (o tzv. bagateľnú   vec),   kde   uplatnenie   mimoriadneho   opravného   prostriedku   nie   je považované za efektívne. Ak potom Občiansky súdny poriadok vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia z 22. septembra 2014 okrem iného uviedol:„K odvolaniu vyjadrenie podané nebolo. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O. s. p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O. s. p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1. O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom 1 a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods.   1 O. s.   p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Odvolací   súd   sa   v   zmysle   ustanovenia   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   v   plnom   rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, považuje ich za vecne správne a odkazuje na ne. Pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutie považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné k odvolacím dôvodom:

Obsahom   základného,   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a   4   Ústavy Slovenskej republiky je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní, spravidla v spore, uspel, má,   zásadne,   právo   na   to,   aby   sa   mu   nahradili   všetky   trovy,   ktoré   zaplatil   vo   vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť, inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka. V prejednávanej veci však bolo konanie zastavené, preto pri rozhodovaní o náhrade trov konania bol daný dôvod na. aplikáciu § 146 O. s. p., ktoré vyjadruje výnimku zo zásady náhrady trov konania podľa pomeru úspechu vo veci –vyjadrenej v ustanovení § 142. Podľa § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p. žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené. Podľa § 146 ods. 2 O. s. p. ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. Pri zastavení konania teda v zásade platí, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov. Výnimkou je však situácia, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť. Zavinenie pritom možno posudzovať len z procesného hľadiska, nie podľa hmotného práva. Ak vzal žalobca žalobu   späť,   z   procesného   hľadiska   zásadne   platí,   že   zavinil,   že   konanie   muselo   byť zastavené, a je preto povinný nahradiť trovy konania žalovaného (R V/1968, R 49/1993, R 72/1995).

V prejednávanej veci žalobcovia vzali žalobu späť, pričom zároveň nejde o prípad späťvzatia pre správanie žalovaných po podaní žaloby (ktorým by bola napríklad úhrada dlhu. v až po podaní žaloby), preto súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že zastavenie konania   zavinili   žalobcovia   a   správne   aplikoval   §   146   ods.   2   O.   s.   p.   Ako   vyplýva zo spisového materiálu, pohľadávka žalobcov bola uhradená ešte pred podaním žaloby, preto žalobu nemožno považovať za dôvodnú ak k späťvzatiu nedošlo pre správanie sa žalovaných   po   podaní   žaloby.   Súd   prvého   stupňa   zároveň   v   odôvodnení   rozhodnutia uviedol,   ako   vyhodnotil   otázku   zavinenia   zastavenia   konania   a   na   základe   akých skutočností,   a   teda   prečo   pri   náhrade   trov   konania   aplikoval   §   146   ods.   2   O.   s.   p. Na základe   uvedeného   sa   nemožno   stotožniť   s   námietkou   žalobcov,   že   napadnuté rozhodnutie   nebolo   v   tomto   smere   riadne   odôvodnené.   Zároveň   je   nerozhodné,   či pohľadávku   uhradila   žalovaná   v   1.   rade   alebo   jej   konateľ   ako   fyzická   osoba,   pretože k splneniu   dlhu   došlo   ešte   pred   podaním   žaloby   a   vzťah   medzi   konateľom   spoločnosti a spoločnosťou ako žalovanou nie je predmetom konania v prejednávanej veci. Odvolací súd napokon k namietanej neaplikácii § 150 ods. 2 O. s. p. súdom prvého stupňa uvádza, že v zmysle uvedeného ustanovenia má súd iba možnosť v drobných sporoch nepriznať alebo znížiť trovy konania, ktoré sú neprimerané voči pohľadávke. Tu je však potrebné uviesť, že uplatnené trovy konania žalovanou v 1. rade boli vyčíslené v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách, trov advokátov, pričom išlo o vec, ktorá nie je hromadnou vecou, kde by bola znížená pracnosť jednotlivých úkonov a podaný odpor viedol k   späťvžatiu   žaloby,   pretože   z   neho   vyplynulo,   že   žaloba   nebola   podaná   dôvodne   (dlh zanikol ešte pred podaním žaloby). Vynaložené trovy právneho zastúpenia preto odvolací súd považoval za účelné a vzhľadom práve na konkrétne okolnosti prejednávanej veci, kde žalobcovia zavinili zastavenie konania, nepovažoval za dôvodné využiť možnosť aplikácie § 150 ods. 2 O. s. p. a náhradu trov žalovanej v 1. rade znižovať či nepriznať.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219 O. s. p. potvrdil.“

Závery v odôvodnení napadnutého uznesenia z 22. septembra 2014 podľa názoru ústavného súdu zjavne nie sú arbitrárne ani svojvoľné a obsahujú všetky náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 OSP (§ 211 OSP). Ústavný súd preto považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní uznesenia okresného súdu z 27. mája 2013 za legitímny a vylučujúci možné porušenie označených práv sťažovateľov.

V prerokovávanej veci navyše ide o situáciu, keď sťažovatelia vôbec nerešpektujú postavenie ústavného súdu ako orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), lebo obsahom svojho návrhu ho stavajú do pozície bežnej prieskumnej inštancie všeobecného súdnictva, keď   formálne označili práva, do   ktorých   malo byť zasiahnuté,   avšak v   skutočnosti   len polemizujú s výkladom vo veci aplikovaných právnych noriem bez toho, aby prijateľne vysvetlili,   ako   sa   tento   výklad   dotýka   uvedených   práv,   resp.   vzťah   medzi   výkladom jednoduchého práva a namietaným porušením nimi označených práv nie je vôbec zrejmý.

Uvedený postup krajského súdu pri odôvodňovaní uznesenia z 22. septembra 2014 preto   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   dávať   do   takej   spojitosti   s   obsahom základného práva na ochranu vlastníctva a základného práva na súdnu ochranu (čo platí s poukazom   na citovanú judikatúru   ústavného súdu   aj vo   vzťahu k   námietke   porušenia práva   na spravodlivý   proces),   ktorý   by mohol byť predmetom   posudzovania ústavnosti postupu krajského súdu v predmetnom konaní. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy   a rozhodnutia   všeobecných   súdov   a   nepoužívajú   sa   na   skúmanie   namietanej nesprávnosti,   pretože ústavný súd nie je opravnou   inštanciou   vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom pre rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť   zasiahnuté   do ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných   práv   alebo   slobôd,   a   v   spojitosti   s   tým   zistenie,   že   v   okolnostiach   daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07). O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v danej veci nešlo.

Vychádzajúc   z   týchto   záverov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014