znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 673/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. P.,   t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnave sp. zn. 30 Nt 66/2012 z 2. mája 2013 a Krajského súdu v Trnave uznesením sp. zn. 3 Tos 98/2013 z 9. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2013 doručená sťažnosť J. P., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 30 Nt 66/2012 z 2. mája 2013 (ďalej len „uznesenie z 2. mája 2013“) a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 3 Tos 98/2013 z 9. júla 2013 (ďalej len „uznesenie z 9. júla 2013“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   27.   decembra   2012   sťažovateľ   podal okresnému súdu návrh na povolenie obnovy konania vo veci sp. zn. 2 T 75/2009, v ktorej bol odsúdený pre zločin podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 2 a § 42 ods. 1 Trestného zákona na dobu 6 rokov a 10 mesiacov. Okresný súd sa riadil pri ukladaní a výmere jeho trestu obligatórne asperačnou zásadou uvedenou v § 41 ods. 2 Trestného zákona.

Sťažovateľov návrh na obnovu konania bol uznesením okresného súdu z 2. mája 2013   zamietnutý.   Sťažovateľ   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   2.   mája   2013   podal sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením z 9. júla 2013, ktoré bolo sťažovateľovi doručené 6. septembra 2013, zamietol. V odôvodnení uznesenia z 9. júla 2013 krajský súd uviedol, že v   prípade   sťažovateľa   absentuje   druhá   materiálna   podmienka   podľa   §   394   ods.   1 Trestného poriadku, a síce, že pôvodne uložený trest vo výmere 6 rokov a 10 mesiacov nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa a nachádza sa podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona v zákonnej trestnej sadzbe 3 až 8 rokov. Krajský súd navyše poukázal na to, že v obnovenom konaní by pri ukladaní trestu podľa zásad uvedených v § 34 Trestného zákona prichádzal do úvahy postup v zmysle § 389 ods. 4 Trestného zákona s prihliadnutím na prevahu priťažujúcich okolností, keďže v konaní bola ustálená priťažujúca   okolnosť   v   zmysle   §   37   písm.   m)   Trestného   zákona.   Podľa   uvedeného ustanovenia ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. Týmto postupom by tak v obnovenom konaní podľa krajského súdu prichádzalo do úvahy rozhodovať o treste v rámci trestnej sadzby od 4 rokov a 8 mesiacov do 8 rokov. Z uvedeného vyplýva, že v novom konaní uložený trest by bol podľa sťažovateľa stále nižší než trest uložený mu v pôvodnom konaní, keď použitím asperačnej   zásady   uvedenej   v   §   41   ods.   2   Trestného   zákona   mu   bol   uložený   trest v rámci trestnej sadzby 6 rokov a 10 mesiacov až 10 rokov a 8 mesiacov na dolnej hranici, t. j. 6 rokov a 10 mesiacov.

Sťažovateľ   poukázal   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   106/2011 z 28. novembra   2012,   ktorým   bola   asperačná   zásada,   resp.   jej   časť   vyhlásená za protiústavnú,   a   následne   konštatoval,   že   dôsledok   uvedeného   nálezu,   a   síce   strata účinnosti   časti   právneho   predpisu,   sa   považuje   za „skutočnosť   súdu   skôr   neznámu“ a v spojení s § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde je dôvodom povolenia obnovy konania podľa Trestného poriadku. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal aj na výklad ustanovenia § 41b   zákona   o   ústavnom   súde,   resp.   pojmu   v   ňom   použitého „právoplatný   rozsudok, ktorým nebol vykonaný“, podaný Haraldom Stiffelom, podľa ktorého ide o právoplatný rozsudok, ktorého všetky uložené tresty a ochranné opatrenia neboli vykonané.

Z uvedeného vyplýva, že materiálna podmienka obsiahnutá v § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde podľa sťažovateľa „... podmieňuje zmenu uložiť v obnovenom konaní nový trest,   ktorý   už   nebude   obsahovať   neústavné   ustanovenie   §   41b   ods.   2   Tr.   zák.,   takáto materiálna   zmena   vo   výroku   o   treste   musí   byť   v   novom   obnovenom   výroku   objektívne obsiahnutá, lebo len za tejto podmienky sú splnené limity ustanovené v § 2 ods. 1 Trestného zákona a v čl. 50 ods. 6 Ústavy SR“.

Na základe uvedeného je podľa sťažovateľa potrebné považovať uznesenie krajského súdu   z   9.   júla   2013   za   nezákonné   a   protiústavné,   pretože   ním   došlo   k   porušeniu práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   následne   poukázal   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   I.   ÚS   26/1994 z 10. mája   1994   týkajúci   sa   obsahu   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   taktiež na odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 Tos 51/2013 z 30. apríla 2013, v   ktorom   podľa   citácie   sťažovateľa   tento   súd   okrem   iného   uviedol: „...   Krajský   súd nepovažuje   vôbec   za   potrebné   zaoberať   sa   úvahami   prokurátora   o   záväznosti   alebo nezáväznosti nálezu Ústavného súdu SR a v ďalšom poukazuje na ustanovenie § 41b ods. 1 ZoÚS podľa ktorého, ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v zmysle čl. 125 Ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale   nebol vykonaný...   je dôvodom   obnovy konania,   preto   v dôsledku tohto   ustanovenia akákoľvek polemika o tom čím a kým je súd viazaný pri svojom rozhodnutí stráca zmysel a opodstatnenie,   pretože   súd   pri   svojom   rozhodovaní   je   viazaný   predovšetkým   platnou ústavou a planými zákonmi.“ Poukázal tiež aj na obsahovo obdobné rozhodnutia viacerých okresných súdov i krajských súdov v iných veciach.

Uznesenie okresného súdu z 2. mája 2013 a uznesenie krajského súdu z 9. júla 2013, ktorými bol sťažovateľov návrh na povolenie obnovy konania zamietnutý, sú podľa neho v rozpore s princípom právnej istoty, pretože v nich súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci rozhodli podstatne odchylným spôsobom než iné súdy, ktoré v obdobných veciach rozhodovali pred nimi, a to bez toho, aby sa argumentačne s inou judikatúrou týchto súdov vysporiadali, čím porušili i jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy.

Podľa   názoru   sťažovateľa „súd   povoliť   obnovu   konania   mal   podľa   ustanovení Trestného   poriadku   v   spojitosti   s   §   41b   ods.   1   ZoÚS,   pretože   v   tomto   zákone   ide predovšetkým o to, aby sa z rozsudku odstránila protiústavná časť, pretože táto z toho rozsudku robí protiústavný a na základe protiústavného rozsudku vykonávam protiústavný trest, teda protiústavne je na mne obmedzovaná sloboda, ktorú zaručuje ústava a tento stav trvá. Preto je nutné obnoviť konanie a v novom konaní vyniesť nový trest (hoci aj taký istý) ale však je nutné v ňom uplatniť čl. 50 ods. 6 Ústavy SR a § 2 ods. 1 Tr. zákona ktoré určujú jeho pôsobnosť. To umožňuje ak rozsudok nebol vykonaný, rozhodnúť v prospech páchateľa a na základe zmeny zákona vyvolanej nálezom Ústavného súdu SR, aj keď k nej došlo po spáchaní trestného činu a po odsúdení jeho páchateľa.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   ústavnému   súdu   navrhol,   aby   vydal   nález, v ktorom vysloví:

„Okresný   súd   Trnava   vo   svojom   rozhodnutí   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 30 Nt/66/2012-10   a   taktiež   Krajský   súd   v   Trnava   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Tos /98/2013-25 porušil sťažovateľove základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a taktiež porušili čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie a princíp právnej istoty vychádzajúc z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, pretože porušenie základného práva spôsobili Okresný ako aj Krajský súd v Trnave Ústavnému súdu navrhujem, aby zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Trnave a prikázal vec znova prerokovať a rozhodnúť...

Ďalej navrhujem, aby mi Ústavný súd SR priznal primerané finančné zadosťučinenie pre   spôsobené   ťažkosti   porušením   mojich   základných   práv   a   to   v   sume   2.000   € od Okresného súdu v Trnave, ktoré je povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu, a sumu 3.000 € od Krajského súdu v Trnave, ktoré je povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie sťažovateľovho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu z 2. mája 2013, ako aj uznesením krajského súdu z 9. júla 2013. K porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že mu jeho trest odňatia slobody bol uložený na základe právneho predpisu, resp. jeho časti, ktorá neskôr stratila v dôsledku nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2012 z 28. novembra 2012 účinnosť, pričom táto skutočnosť   s poukazom   na   čl.   125   ústavy   a   §   41b   zákona   o   ústavnom   súde   znamená naplnenie dôvodu povolenia obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku.

K namietanému porušeniu práv uznesením okresného súdu z 2. mája 2013

Ústavný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   vychádza   z   ústavného   princípu   subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci namietaného porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov   a   realizácie   garancií   ochrany   práv   a   slobôd   môžu   zo   strany   orgánov   činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení   možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenia   práv a slobôd   označených   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktoré   neboli   odstránené   v   jeho priebehu (napr. Zívala   sp.   zn.   III.   ÚS   3/02,   Ölveczky   sp.   zn.   III.   ÚS   18/04,   Mamonov sp. zn. III. ÚS 75/05, Karlin sp. zn. IV. ÚS 76/05).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je iba   jeho povinnosťou   ako   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   zabezpečovať   v   rámci   svojej   rozhodovacej   právomoci   ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Podľa § 34 ods. 1 Trestného poriadku obvinený sa môže od začiatku konania proti svojej osobe vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo odoprieť vypovedať. Môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní alebo súdom.

Podľa § 34 ods. 4 Trestného poriadku sú všetky orgány činné v trestnom konaní a súd   povinné   vždy   obvineného   o   jeho   právach   poučiť   vrátane   významu   priznania   a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa   §   402   ods.   3   Trestného   poriadku   proti   uzneseniu   o   návrhu   na   povolenie obnovy konania je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Uznesením   okresného   súdu   z   2.   mája   2013   bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľa na obnovu konania v jeho veci. Sťažovateľ mal možnosť v rámci ďalšieho priebehu konania predkladať v záujme ochrany svojich práv všetky svoje zásadné námietky prostredníctvom využitia účinného prostriedku nápravy poskytnutého mu v Trestnom poriadku – sťažnosti, ktorej posúdenie patrí do právomoci príslušného krajského súdu, ktorý je oprávnený posúdiť všetky právne a skutkové okolnosti daného prípadu a rozhodnúť v predmetnej veci.

Z uvedeného vyplýva, že realizáciou svojich práv v priebehu uvedeného konania mal sťažovateľ možnosť účinným spôsobom namietať porušenie svojich práv, a preto ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv uznesením krajského súdu z 9. júla 2013

Podľa   názoru   sťažovateľa   strata   účinnosti   právneho   predpisu,   resp.   jeho   časti v súlade s čl. 125 ústavy a v spojení s § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde znamená povinnosť príslušného súdu   rozhodnúť o povolení obnovy konania podľa   § 394 ods. 1 Trestného poriadku.

Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu z 9. júla 2013, v ktorom tento súd zhrnul   a   popísal   závery   uvedené   v   uznesení   okresného   súdu   z   2.   mája   2013,   obsah sťažovateľom podanej sťažnosti a následne v rámci odôvodnenia okrem iného uviedol: „Odvolací súd má za to, že zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov je zákonom rovnakej právnej sily ako Trestný poriadok v znení zákona č. 301/2005 Z. z. Pokiaľ ustanovenie § 41b odsek 1 zák. č. 38/1993 odkazuje na postup podľa Trestného poriadku, je potrebné Trestný poriadok a jeho § 394 považovať za ustanovenie lex specialis k § 41b zák. č. 38/1993 Z. z.

Je nepochybné, že Nález Ústavného súdu SR je novou skutočnosťou v zmysle § 394 odsek 1 Trestného poriadku a jeho existenciou je splnená prvá podmienka na povolenie obnovy konania.

V   konaní   o   obnove   sa   nepreskúmava   zákonnosť   a   odôvodnenosť   pôvodného rozhodnutia,   ale   posudzuje   sa   výlučne   otázka,   či   nové   skutočnosti   alebo   dôkazy   skôr neznáme v spojení s dôkazmi už vykonanými, môžu odôvodniť iné než pôvodné právoplatné rozhodnutie o vine a treste. Súd teda nemôže bez ďalšieho prevziať nové skutočnosti či dôkazy bez toho, aby ich hodnotil vo vzťahu k skutočnostiam a dôkazom, z ktorých vzišlo pôvodné skutkové zistenie. Nie každá nová skutočnosť či dôkaz sú tak spôsobilé vyvolať následky predvídané v § 394 odsek 1 Trestného poriadku (ÚS ČR 19/2004).

Záver o tom, či existencia nových skutočností alebo nových dôkazov je spôsobilá odôvodniť   iné   než   pôvodne   právoplatné   rozhodnutie,   môže   súd   ustáliť   len   porovnaním doposiaľ vykonaných dôkazov s dôkazným významom novo tvrdených skutočností alebo novo vykonaných dôkazov a to v rozsahu ustanovenia § 2 odsek 12 Trestného poriadku, ktorý postup nie je v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi z ustanovenia § 2 odsek 19 Trestného poriadku. Už v rámci konania o návrhu na povolenie obnovy konania musí súd hodnotiť nové skutočnosti a dôkazy z hľadiska ich významu vo vzťahu k preskúmavanému právoplatnému rozsudku. Nemôže sa obmedziť len na strohé konštatovanie ich existencie tým, že k hodnoteniu nových skutočností pristúpi až potom, ako na ich podklade povolí obnovu konania.

Druhou podmienkou pre povolenie obnovy konania v zmysle § 394 odsek 1 Trestného poriadku je, že nové skutočnosti resp. dôkazy neznáme v čase rozhodovania o vine a treste by viedli k inému rozhodnutiu o vine resp. treste, a že pôvodne uložený trest je v dôsledku novej   skutočnosti   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo   k   pomerom   páchateľa. Vo vzťahu k tejto druhej podmienke treba uviesť, že odsúdenému Jurajovi Polákovi bol uložený trest odňatia slobody podľa § 188 odsek 1 Trestného zákona v zákonnej trestnej sadzbe (3 roky až 8 rokov), a to vo výmere 6 rokov a 10 mesiacov. V tomto prípade bol odsúdený za závažný zločin. Tým, že bol odsúdenému uložený súhrnný trest, do uloženého trestu odňatia slobody v trvaní 6 rokov a 10 mesiacov sa kumulovalo aj odsúdenie v trvaní 12   mesiacov,   ktoré   mu   bolo   uložené   trestným   rozkazom   Okresného   súdu   Trnava sp. zn. 4T/66/2008 opäť pre majetkovú trestnú činnosť.

Juraj   Polák   bol   v   minulosti   6-krát   súdne   trestaný,   vždy   pre   majetkovú   trestnú činnosť, vo výkone trestu odňatia slobody bol 5-krát. Osoba odsúdeného a jeho trestná minulosť vylučuje, aj v prípade obnoveného konania, uloženie trestu pri spodnej hranici zákonnej trestnej sadzby. Naviac odvolací súd poukazuje na to, že v obnovenom konaní by pri ukladaní trestu podľa zásad uvedených v § 34 Trestného zákona prichádzal do úvahy postup v zmysle § 38 odsek 4 s prihliadnutím na prevahu priťažujúcich okolností, keďže v konaní bola ustálená priťažujúca okolnosť v zmysle § 37 písm. m/ Trestného zákona. V zmysle tohto zákonného ustanovenia, ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. Týmto postupom by tak v obnovenom konaní prichádzalo do úvahy rozhodovať o treste v rámci trestnej sadzby od 4 rokov a 8 mesiacov do 8 rokov.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel aj odvolací súd k záveru, že uložený druh trestu a jeho výška nie je v zrejmom nepomere k závažnosti činu ani k pomerom páchateľa. Uložený trest vo výmere 6 rokov a 10 mesiacov rešpektuje všetky podmienky uvedené v § 34 Trestného zákona. Trest uložený odsúdenému Jurajovi Polákovi je v súlade s požiadavkami   individuálnej   aj   generálnej   prevencie,   pretože   odsúdenému   bráni pokračovať v páchaní ďalšej trestnej činnosti a tiež vytvára podmienky na to, aby viedol v budúcnosti riadny život.

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   sťažnosť   odsúdeného   ako   nedôvodnú zamietol.“

Podľa   §   41b   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   ak   súd   v   trestnom   konaní   vydal na základe   právneho   predpisu,   ktorý   neskôr   stratil   účinnosť   v   zmysle   čl.   125   ústavy, rozsudok,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.

Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie od uloženia   súhrnného   trestu   by   bolo   v   zrejmom   nepomere   k   závažnosti   činu   alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Z obsahu uznesenia krajského súdu z 9. júla 2013 je zrejmé, že tento súd stratu účinnosti   časti   právneho   predpisu   na   základe   nálezu   ústavného   súdu   považoval za skutočnosť súdu skôr neznámu, na základe ktorej zvažoval možnosť povolenia obnovy konania   vo   veci   sťažovateľa   posudzovaním   splnenia   ďalších   podmienok   ustanovených v Trestnom   poriadku   na   prijatie   takéhoto   rozhodnutia.   Na   základe   svojich   úvah   dospel k záveru,   že   hoci   je   splnená   podmienka   existencie   novej   skutočnosti   súdu   predtým neznámej, s ohľadom   na ďalšie okolnosti   predmetnej   veci,   ktoré   podrobne   krajský   súd v uznesení z 9. júla 2013 špecifikoval (závažnosť trestného činu, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený,   skutočnosť,   že   sa   mu   do   uloženého   trestu   kumulovalo   aj   ďalšie   odsúdenie, trestnú minulosť páchateľa a v pôvodnom konaní ustálenú priťažujúcu okolnosť a s ňou spojené zvýšenie zákonom ustanovenej trestnej sadzby v obnovenom konaní), nie je v jeho prípade naplnená druhá podmienka povolenia obnovy konania, a síce, že konanie prinesie pre neho iné, priaznivejšie rozhodnutie o treste, a preto jeho sťažnosť zamietol.

Výklad § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde v spojení s § 394 ods. 1 Trestného poriadku   plne   rešpektuje   požiadavku   jednosmerného   pôsobenia   právnych   noriem a nemožno   ho   označiť   za   arbitrárny   alebo   zjavne   neodôvodnený.   Naopak,   v   dôsledku opačného   výkladu,   ktorý   prezentuje   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti,   by   došlo k nadbytočnému,   formálnemu   a   neúčelnému   prehodnocovaniu   právoplatných   rozhodnutí v trestných   veciach,   ktoré   by   boli   na   základe   návrhov   odsúdených   bez   ďalšieho preskúmavané, napriek tomu, že už v konaní o obnove konania je zo všetkých okolností zrejmé,   že   obnovenie   konania   nemôže   pre   odsúdeného   privodiť   iný,   resp.   priaznivejší výsledok.

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu vyvodené v uznesení   z   9.   júla   2013   pri   aplikácii   relevantných   právnych   noriem   korešpondujú so skutkovými   zisteniami,   a   tieto   zistenia   nie   sú   výsledkom   svojvôle,   ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových okolností relevantných na rozhodovanie o tejto otázke, ktorá   mala z hľadiska   posúdenia   dôvodu   zamietnutia   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodujúci význam.

S   ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú, a preto sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa vrátane žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013