znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 672/2014-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2015 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť M. K., zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Rojčekom, Bottova 7, Žilina, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 313/2002 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 313/2002 p o r u š e n é   b o l o.

2. M. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý uhradiť M. K. trovy konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet právneho zástupcu JUDr. Milana Rojčeka, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti návrhu n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra 2014   doručená   sťažnosť   M.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 313/2002 (ďalej len „namietané konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 14. marca 2001 bol na Okresnom súde Čadca podaný návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a na vydanie predbežných opatrení.   Vec   bola   neskôr   postúpená   okresnému   súdu,   kde   je   vedená   pod   sp.   zn. 14 C 313/2002.   Prvé   pojednávanie   bolo   okresným   súdom   nariadené   na   16.   máj   2006 a ďalšie pojednávanie na 12. máj 2011, ktoré bolo zrušené. Ďalšie pojednávania vo veci sa uskutočnili 5. septembra 2013, 24. októbra 2013 a 12. decembra 2013, odvtedy až do podania sťažnosti nebolo vo veci nariadené žiadne pojednávanie.

Sťažnosť   sťažovateľky   na   prieťahy   v   konaní   zo   6.   augusta   2014   bola   vybavená okresným súdom listom doručeným sťažovateľke 17. septembra 2014, v ktorom predseda okresného   súdu   konštatoval,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   avšak   k   prieťahom   nedošlo   len zo strany okresného súdu, ale aj z dôvodu mnohých podaní účastníkov konania, zmeny účastníkov konania, vstupu ďalších účastníkov do konania a úmrtia účastníkov konania.

Podľa   názoru   sťažovateľky   nie   je   predpoklad   skončenia   danej   veci   v   blízkej budúcnosti, pričom konanie na okresnom súde trvá viac ako 13 a pol roka. Vzhľadom na veľký   časový   odstup   a   vek   jednotlivých   účastníkov   konania   sa   bude   ich   počet   ďalej zvyšovať a samotná sťažovateľka sa obáva, že sa nedožije právoplatného skončenia veci.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „Základné právo M. K., aby súd konal bez zbytočných prieťahov podľa 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 313/2002 porušené.

Okresnému súdu Žilina sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k. 14 C 313/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

M. K. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 8.000,- eur, ktoré je Okresný súd Žilina povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný   súd   Žilina   je   povinný   zaplatiť   M.   K.   trovy   konania   z   titulu   právneho zastúpenia vo výške 284,08 eur... na účet advokáta JUDr. Milana Rojčeka, advokáta, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   I. ÚS 672/2014   z   12.   novembra   2014   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Podpredseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti podaním sp. zn. 1 SprS 465/2014 doručeným ústavnému súdu 4. decembra 2014, v ktorom okrem iného uviedol:

«Vo veci, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie práva na verejné prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   z   dôvodu,   že   vo   veci,   v   ktorej   bol   podaný   návrh   dňa 14.3.2002, bolo vytýčené pojednávanie 16.5.2006, následne 12.5.2011, ktoré bolo zrušené a určené na deň 5.9.2013, ďalej 24.10.2012 a 12.12.2013 a od uvedenej doby nebol určený žiadny termín pojednávania.

Celé   konanie   je   vedené   ako   reštančné   konanie,   v   ktorom   je   vykonávaný   dohľad predsedu súdu a jednotlivé úkony sú kontrolované, aby nedochádzalo k prieťahov. Predseda súdu ako   aj sudca   sú   si vedomí   skutočnosti,   že dĺžka konania   nezodpovedá   náročnosti prejednávanej veci,   čím mohlo byť zasiahnuté do základných práv účastníkov konania, avšak nie je sa možné stotožniť s tvrdením sťažovateľky, že celková dĺžka konania je len následkom prieťahov, resp. nesústredenej činnosti zo strany súdu.

Najväčším   problémom   je   procesná   zložitosť   konania,   kde   vystupuje   na   strane navrhovateľa 35 účastníkov a na strane odporcu 20 účastníkov, jedná sa o vec, v ktorej má súd rozhodnúť o určení podielového spoluvlastníctva, teda v prípade úmrtia niektorého z účastníkov   konania,   je   nevyhnutné   buď   zistiť   právnych   nástupcov,   zaslať   im   návrh, vyjadrenia, prípadne aj konanie prerušiť do právoplatného ukončenia dedičského konania, najmä z dôvodu pasívnej legitimácie. Procesné predpisy neumožňujú súdu konať s určitým „univerzálnym“ zástupcom, účastníci si spoločného zástupcu nezvolili, jednotlivé nároky nie je možné vylúčiť na samostatné konanie, teda akákoľvek zmena podmienok konania spôsobuje zdržanie a znemožňuje súdu rozhodnutie vo veci. Zároveň problémy vznikajú aj pri   samotnom   doručovaní   predvolaní,   rozhodnutí,   čo   bolo   aj   následkom   zrušenia pojednávania, pretože prvostupňový súd nemôže ignorovať rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ohľadom doručovania písomností, zisťovania pobytu, náležitostí doručenky ako verejnej   listiny,   najmä   ak   v   konaní   je   zastúpený   aj   medzinárodný   prvok.   Za   súčasnej situácie je vôbec doručovanie písomností, ak nedôjde k prevzatiu pri doručení alebo v odbernej   lehote,   mimoriadne   zložité,   o   čom   má   určite   Ústavný   súd   SR   vedomosti.   Aj následkom plynutia dĺžky konania a nedostatkov v doručovaní bol súd nútený vyhľadávať a lustrovať pobyty účastníkov, za týmto účelom niekoľko krát vyzýval na súčinnosť samotných účastníkov, ktorí ju však neposkytujú. Súd preto postupuje v konaní z úradnej povinnosti podľa § 101 ods. 2 O.s.p. napriek nečinnosti účastníkov tak, aby vo veci mohol rozhodnúť a odstrániť stav neistoty.

Po preskúmaní jednotlivých úkonov súdu mám za to, že v konaní súdu nie sú obdobia nečinnosti alebo obdobia, kedy by súd konal nesústredene, mimo začiatku roku 2014, kedy došlo k zmene zákonného sudcu, čo si nevyhnutne vyžiadalo určitý čas na oboznámenie sa s obsahom viac ako 1000 stranového spisu, vyjadrení, všetkých vykonaných dokazovaní, posúdení procesných podmienok konania a podobne.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   mám   za   to,   že   k   zbytočným   prieťahov v konaní nedošlo. Hoci nedošlo k prejednaniu a rozhodnutiu veci v primeranej dobe, čím mohlo   dôjsť   k   zásahu   do   základných   práv   účastníkov   konania,   považujem   nároky sťažovateľky na náhradu primeraného zadosťučinenia za neodôvodnene vysoké a prehnané, ktoré   nekorešpondujú   s   judikatúrou   Ústavného   súdu   SR   ani   ESĽP.   Určite   nemožno zrovnávať   zásah   neprejednaním   veci   v   primeranej   dobe   pri   určení   spoluvlastníckych podielov   na   strane   odporkyne   s   rozhodovaním   o   iných   otázkach,   ktoré   majú   vzťah k osobnému stavu, zabezpečenie základných potrieb a pod.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   dôvody   navrhujem   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky aby v prípade, že uloží Okresnému súdu Žilina, aby vo veci konal bez prieťahov (ak   vzhľadom   na   jednotlivé   úkony   a   činnosť   súdu   bude   považovať   takýto   príkaz   za dôvodný),   aby   sťažovateľke   nepriznal   náhradu   nemajetkovej   ujmy,   prípadne   priznal náhradu v ním stanovenej primeranej výške vo vzťahu k intenzite zásahu.»

Súčasťou stanoviska podpredsedu okresného súdu bolo vyjadrenie zákonného sudcu, v ktorom poukazoval najmä na procesnú zložitosť danej veci, pričom okrem iného uviedol:«Nemožno pritom   bezvýhradne   súhlasiť   ani s názorom sťažovateľky,   že aktuálnu procesnú zložitosť veci spôsobil svojou nečinnosťou alebo neefektívnym konaním výlučne súd.   Nazdávam   sa,   že   takýto   názor   vo   vzťahu   ku   konkrétnej   veci   opomína   okrem v predchádzajúcom pripojenom vyjadrení spomenutých historických a miestnych špecifík rozdrobenosti pozemkového vlastníctva i procesné dispozičné právo navrhovateľov, ktorí požiadali o súdnu ochranu, nakladať so svojim návrhom vo veci samej - čo všetko, spolu s ďalšími právnymi skutočnosťami, majúcimi v priebehu konania za následok prechod alebo prevod práv a povinností súvisiacich s predmetom sporu, nevyhnutne vyvoláva následnú príslušnú procesnú činnosť súdu a to podľa takej procesnej právnej úpravy, akú predstavuje dnešný OSP, spravidla zložitejšiu a zdĺhavejšiu ak ide o viacerých účastníkov vystupujúcich na oboch stranách sporu bez právneho zastúpenia.

Objektívne napriek vyššie uvedenému dĺžka súdneho konania viac ako 13 rokov bez meritórneho rozhodnutia je neprimeraná. Účastník má Ústavou Slovenskej republiky právo na súdnu ochranu a každý účastník, bez ohľadu na to, na ktorej strane sporového konania vystupuje, má právo na prejednanie „svojej“ veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka ako odporkyňa v rade 3/ je účastníčkou konania, proti ktorej smeruje návrh účastníkov vystupujúcich na strane navrhovateľov v tejto veci. Z hľadiska posudzovania, či došlo alebo nedošlo   postupom   súdu   k   porušeniu   tohto   práva   účastníka,   ktoré   mu   zaručuje   Ústava Slovenskej   republiky,   je   prípadná   existencia   nevyhovujúcich   podmienok   konkrétneho všeobecného   súdu   či   konkrétneho   sudcu   na   výkon   súdnictva   (najmä   neprimeraná zaťaženosť neúmerne vysokým počtom vecí, ktoré má vybaviť) nevýznamná, ako je súdu známe z konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach. Vo   vzťahu   k skutočnostiam,   ktorými   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   odôvodňuje výšku požadovaného finančného zadosťučinenia, však súd pre potreby posúdenia Ústavným súdom   Slovenskej   republiky   dáva   do   pozornosti   v   súdnom   spise   a   príslušnom   katastri nehnuteľnosti dokumentovaný aktuálny objektívny stav, keď sťažovateľka ako odporkyňa v rade   3/   v   priebehu   konania   v   prejednávanej   veci   darovacími   zmluvami,   na   základe ktorých bol povolený vklad do príslušného katastra nehnuteľností dňa 28.10.2013 pod č..., previedla v celom rozsahu spoluvlastnícke podiely k sporom dotknutým nehnuteľnostiam, ku ktorým jej dovtedy svedčil zápis vlastníctva v časti... pre kat. úz. K., na J. K., vystupujúceho aktuálne   v   konaní   ako   odporcu   v   rade   21/   (na   základe   uznesenia   OS   Žilina   č.k. 14C/313/2002-1001   zo   dňa   19.12.2013,   ktorým   súd   na   návrh   navrhovateľov   pripustil rozšírenie účastníkov na strane odporcov o tohto účastníka, vystupujúceho tak v spore nie na mieste odporkyne v rade 3/, ale popri nej ako ďalší účastník) a podľa aktuálneho stavu v katastri nehnuteľností tak sťažovateľke nesvedčí žiadny zápis na žiadnom z označených listov   vlastníctva.   Uvedené   podľa   názoru   súdu   v   čase   podania   sťažnosti   čiastočne relativizuje   vyjadrenia   sťažovateľky   o   „bezdôvodnom   zasahovaní   odporcov   do   jej vlastníckeho práva“ (ona je v spore odporkyňou a svoju sťažnosť takto odôvodňuje rok po tom,   ako   sporom   dotknuté   nehnuteľnosti   previedla   na   iného),   keďže   hmotnoprávne i procesnoprávne dôsledky takéhoto stavu vo vzťahu k prebiehajúcemu sporovému konaniu by mali byť sťažovateľke, vzhľadom na jej právne zastúpenie v konaní, zrejmé.»

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 18. decembra 2014, v ktorom uviedla:

„Vo   vyjadrení   k   sťažnosti   podpredseda   OS   v   Žiline   dôvodí   problematiku   veci procesnou zložitosťou konania, kde vystupuje na strane navrhovateľa 35 účastníkov a na strane odporcu 20 účastníkov. Je potrebné však uviesť, že v roku 2001, keď súd začal vo veci   konať   bolo   na   strane   navrhovateľa   len   6   účastníkov   a   na   strane   odporcu   iba 10 účastníkov.

Pokiaľ súd poukazuje na neposkytovanie súčinnosti samotných účastníkov konania, bolo na mieste prípadné použitie poriadkových opatrení.

Nároky   sťažovateľky   nepovažujeme   za   neodôvodnené   vysoké   a prehnané,   pretože okrem už nami uvádzaných útrap sťažovateľke vznikla aj značná škoda spôsobená najmä ostatným nariadeným predbežným opatrením v roku 2009, ktorým súd nariadil sťažovateľke zdržať sa ťažby drevnej hmoty jednak osobne, alebo prostredníctvom ďalšieho subjektu. Nestotožňujeme sa s dôvodením, že v konaní súdu nie sú obdobia nečinnosti alebo obdobia, kedy by súd konal nesústredene a toto dôvodenie je tiež v nesúlade s vyjadrením sudcu, ktorý uviedol, že sa usiluje venovať veci zvýšenú pozornosť a vyvarovať sa vzniku ďalších neodôvodnených prieťahov v konaní.

Sťažovateľka,   vzhľadom   na   jej   zdravotný   stav,   ešte   v   roku   2013   previedla spoluvlastnícke   podiely   k   sporom   dotknutým   nehnuteľnostiam,   avšak   súd   doposiaľ so sťažovateľkou stále koná ako s odporkyňou v 3/ rade a táto je doposiaľ účastníčkou konania.

Súd svojim uznesením zo dňa 19.12. 2013 pripustil rozšírenie účastníkov na strane odporcov s poukazom na ust. §-u 91 ods. 1 O.s.p. o odporcu v rade 15. J. K., na ktorého sťažovateľka previedla svoju nehnuteľnosť.   Je potrebné však zdôrazniť,   že sťažovateľka vzhľadom na svoje procesné postavenie nemôže disponovať s návrhom (§ 95 a 96 O.s.p.) a taktiež jej nesvedčí aktívne si uplatniť procesné právo podľa § 92 ods. 2 O.s.p. Domnievame sa, že v konaní súdu v roku 2013 bolo preto na mieste použitie ust. 92 ods. 2 O.s.p. a nie postup podľa § 92 ods. 1 O.s.p. Nemožno preto sťažovateľke vytýkať, vzhľadom na jej súčasné procesné postavenie v konaní na strane odporcu v 3. rade, že využila svoju zákonnú možnosť podať ústavnú sťažnosť, nakoľko súd s ňou stále koná ako s účastníčkou konania. Máme   za   to,   že   pokiaľ   sťažovateľka   poukazovala   na   bezdôvodné   zasahovanie navrhovateľov   do   jej   vlastníckeho   práva,   mala   na   mysli   obdobie   neprimerane   dlhých 13 rokov konania bez vydania meritórneho rozhodnutia vo veci.

Prehlasujeme, že súhlasíme s upustením od verejného ústneho pojednávania senátu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   a   žiadame   o   nahradenie   mena   a   priezviska sťažovateľa ako aj mena a priezviska právneho zástupcu iniciálkami.

Zároveň   si   uplatňujeme   trovy   právneho   zastúpenia   z   titulu   právneho   zastúpenia JUDr. Milana Rojčeka, advokáta vo výške 142,04 eur...“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci sťažností sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V   dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk, ako aj na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu vedeného pod sp. zn. 14 C 313/2002, ako aj spisu ústavného súdu vedeného pod sp. zn. III. ÚS 327/07.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov.   Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné vedomosti, ustanoví súd podľa § 127 OSP po vypočutí účastníkov znalca.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci. Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Ústavný súd pri posudzovaní namietaného konania prihliadol tiež na skutočnosť, že svojím predchádzajúcim nálezom sp. zn. III. ÚS 327/07 z 28. októbra 2008 konštatoval porušenie   základného   práva   E.   P.,   Š.   M.,   E.   Š.,   M.   S.   a R.   S.   (v   namietanom   konaní vystupujú v postavení žalobcov) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   313/2002, okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a menovaným priznal primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 25 000 Sk a náhradu trov konania.

1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je občianskoprávne konanie (rozhodovanie o žalobe o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam), ktoré na okresnom súde prebieha od 16. októbra 2002, teda viac ako dvanásť rokov, a nie je k   dnešnému   dňu   právoplatne   skončené.   Pokiaľ   ide   o   právnu   a   faktickú   zložitosť   veci, ústavný súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že predmetný spor možno hodnotiť ako   skutkovo   náročný   vzhľadom   na potrebu   rozsiahleho dokazovania   pre   zabezpečenie procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania. Aj keď z právneho hľadiska spor „o určenie vlastníctva“ tvorí súčasť štandardnej rozhodovacej agendy okresných súdov, z faktického hľadiska je potrebné akceptovať, že náročnosť konania ovplyvnili aj zmeny v osobách účastníkov konania, ku ktorým došlo v dôsledku úmrtia niektorých pôvodných účastníkov konania na strane žalobcov, ako aj žalovaných v priebehu konania.

Na dĺžku konania mali vplyv aj právne úkony žalobcov počas konania, ktorý aktívne využívali   procesné   práva   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   (opakované   podávanie návrhov   na   nariadenie   predbežných   opatrení,   odvolania   proti   rozhodnutia   o   zamietnutí návrhu na vydanie predbežných opatrení, opakované návrhy na vstup ďalších účastníkov do konania a iné). V dôsledku týchto právnych úkonov žalobcov došlo k predĺženiu konania (keď o opravných prostriedkoch päťkrát rozhodoval krajský súd), ktoré nemožno pripísať na vrub okresnému súdu ani sťažovateľke.

2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho   konania.   Ústavný   súd z obsahu   spisu   uzaviera,   že   postup   sťažovateľky   nezapríčinil   žiadne   prieťahy   a   ani spomalenie postupu okresného súdu.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup okresného súdu.

Začiatok obdobia podliehajúceho posúdeniu namietanej protiústavnosti vo vzťahu k postupu okresného súdu ústavný súd stanovil od 16. októbra 2002, keď bol okresnému súdu po prikázaní veci nadriadeným súdom doručený na vec sa vzťahujúci spisový materiál.

Ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil a identifikoval celkom dve obdobia neodôvodnenej   nečinnosti.   Prvým   obdobím   nečinnosti   v trvaní   viac ako dva   roky   bolo obdobie od 16. októbra 2002, teda od postúpenia spisového materiálu okresnému súdu, do 2.   decembra   2004,   keď   zamietol   návrh   žalobcov   na vydanie   predbežného   opatrenia. V uvedenom   období   okresný   súd   nekonal   bez   toho,   aby   mu   v   tom   bránila   akákoľvek zákonná   prekážka.   Ďalším   obdobím   nečinnosti   v   trvaní   ôsmich   mesiacov   bolo   obdobie od 19. decembra 2013, keď okresný súd uznesením pripustil, aby na strane žalovaných do konania vstúpil J. K., do 20. augusta 2014, keď okresný súd viacerými výzvami žiadal jednotlivých   účastníkov   konania   na   strane   žalobcov   o   doplnenie   skutkových   tvrdení uvedených v návrhu na začatie konania, právnych zástupcov o vyjadrenie sa k procesným podmienkam vo vzťahu k aktuálnej účasti dotknutých účastníkov konania, Okresný úrad v Čadci o zaslanie osvedčení o dedičstve v piatich dedičských konaniach a tiež Obvodní soud Praha 7 o oznámenie pobytu žalobcov v 31. až 33. rade. Predmetné procesné úkony boli   výsledkom   dôsledného   preskúmania   aktuálnych   podmienok   konania,   ku   ktorému okresný súd pristúpil až v súvislosti so zmenou zákonného sudcu (14. januára 2014).

Ústavný súd po preštudovaní súdneho spisu ďalej konštatuje, že celé konanie bolo poznačené   pretrvávajúcimi   problémami   s   doručovaním   písomností   väčšiemu   počtu účastníkom   konania   (aktuálne 55)   a   zmenami účastníkov   konania z   dôvodu   ich   úmrtia a s tým   súvisiacej   povinnosti   okresného   súdu   upresňovať   ich   okruh   a   zisťovať   stav dedičských konaní, čo podstatne prispelo k celkovej dĺžke namietaného konania. Okresný súd   v   tejto   súvislosti   v   priebehu   konania   viackrát   musel   zisťovať   aj   aktuálne   adresy jednotlivých účastníkov konania. Napriek tomu, že okresný súd v danej veci vykonával procesné   úkony   spojené   s   prípravou   pojednávania,   vykonával   pojednávania   (reálne   sa uskutočnili   len   3   pojednávania,   1   pojednávanie   bolo   odročené   z   dôvodu   procesnej prekážky),   zabezpečoval   dôkazy,   doručoval   písomnosti,   zisťoval   dedičov   a   adresy účastníkov   konania,   ktorých   pobyt   nebol   známy,   predsa   nekonal   koncentrovane   ani efektívne, keďže jeho činnosť ani po viac ako 12 rokoch neviedla k vyhláseniu meritórneho rozhodnutia.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v namietanom konaní z dôvodu celkového trvania tohto konania (viac ako 12 rokov na okresnom súde, návrh bol pôvodne podaný už 14. marca 2001 na Okresnom súde Čadca) došlo u sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Uvedenú   dĺžku   konania   nemožno v rozumnej   miere   ospravedlniť   žiadnymi   relevantnými   okolnosťami   tohto   prípadu zdôrazňujúc,   že   už   predchádzajúcim   nálezom   ústavného   súdu   sp.   zn.   III.   ÚS   327/07 z 28. októbra 2008 bol okresnému súdu vyslovený príkaz konať vo veci bez zbytočných prieťahov, ktorý nebol dodržaný.

III.

Keďže   ústavný   súd   svojím   predchádzajúcim   nálezom   sp.   zn.   III.   ÚS   327/07 z 28. októbra   2008   prikázal   okresnému   súdu   konať   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov, neprichádzalo do úvahy opakovane zaviazať okresný súd na túto povinnosť.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 8 000 € z dôvodu pretrvávajúceho pocitu „nespravodlivosti, neistoty a márnosti, totálneho sklamania a rozčarovania, keď súd, ktorý má poskytnúť účastníkovi súdnu ochranu, nie je schopný rozhodnúť po 13,5 roka odo dňa podania návrhu ani len v prvostupňovom konaní“. Sťažovateľka sa obáva, že sa vzhľadom na svoj vek (71 rokov) sa nedožije právoplatného skončenia veci. Vzhľadom na svoje zdravotné problémy nie je schopná „brániť svoje vlastnícke právo, do ktorého odporcovia bezdôvodne zasahujú“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu celkovú dĺžku konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 C 313/2002, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (najmä s ohľadom na aktuálny stav, keď sťažovateľka vystupujúca v postavení odporkyne v 3. rade darovacími zmluvami previedla vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam v celom rozsahu na J. K. vystupujúceho v súčasnosti v postavení odporcu v 21. rade na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 14 C 313/2002 z 19. decembra 2013, a teda aktuálne jej nesvedčí vlastnícke právo   k   žiadnej   nehnuteľnosti   dotknutej   namietaným   konaním,   čo   súčasne   vylučuje neoprávnené zasahovanie do jej vlastníckeho práva) ústavný súd považoval priznanie sumy 1 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľke, ktorá bola vo veci namietaných porušení práv úspešná, vznikli trovy konania z dôvodu jej právneho zastúpenia   advokátom.   Advokát   vykonal   dva   úkony   právnych   služieb,   a   to   prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie a podanie sťažnosti. Odmena za jeden úkon právnych služieb v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) je 1/6 z výpočtového základu. Za jeden právny úkon vykonaný v roku 2014 patrí advokátovi odmena z výpočtového základu, ktorý je   804   €,   t.   j.   134   €   a   režijný   paušál   8,04   €,   teda   spolu   142,08   €.   Celková   odmena advokátovi   za   právne   zastúpenie   pred   ústavným   súdom   (za   2   úkony   právnych   služieb a 2 x paušálna náhrada) predstavuje sumu 284,08 €, ktorú je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnemu zástupcovi sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP.

Podanie právneho zástupcu sťažovateľky doručené ústavnému súdu 18. decembra 2014   (stanovisko   k   vyjadreniam   okresného   súdu)   nevyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Ústavný súd nevyhovel v súlade s čl. 127 ods. 2 a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde   časti   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka   žiadala priznať finančné zadosťučinenie nad ústavným súdom priznanú sumu uvedenú v bode 2 výroku nálezu. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2015