znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 672/2013-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dunajská Streda pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 20. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2013 doručená sťažnosť M. A., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Dunajská   Streda   (ďalej   len „okresný súd“) pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 20. septembra 2012.Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 2. mája 2012 bol sťažovateľ na hlavnom pojednávaní v jeho veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 T 169/2011 oslobodený spod obžaloby zo spáchania trestného činu vydierania podľa § 189 ods. 2 Trestného zákona a zároveň bol odsúdený za spáchanie trestného činu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 2 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest v trvaní 18 mesiacov. Na uvedenom pojednávaní bolo zároveň uznesením okresného súdu rozhodnuté o prepustení sťažovateľa na slobodu pre odpadnutie dôvodov väzby. V dôsledku prokurátorom podaného odvolania proti rozsudku okresného súdu z 2. mája 2012 a taktiež podanej sťažnosti proti uzneseniu o prepustení sťažovateľa z väzby bol sťažovateľ ponechaný vo väzbe.

Sťažovateľ   20.   septembra   2012   podal   na   okresnom   súde   písomnú   žiadosť o prepustenie z väzby. Keďže zo strany okresného súdu sťažovateľovi nebola doručená žiadna   písomnosť   svedčiaca   o   vybavení   jeho   žiadosti   z   20.   septembra   2012,   podal 9. novembra 2012 ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby. Okresný súd následne v predmetnej veci nariadil pojednávanie na 12. december 2012, na ktorom bol sťažovateľ uznaný vinným zo   spáchania   trestných   činov   podľa   §   189   ods.   2   Trestného   poriadku   a   §   360   ods.   2 Trestného poriadku a s použitím asperačnej zásady mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 4 rokov nepodmienečne. Na uvedenom pojednávaní zákonný sudca sťažovateľovi okrem iného oznámil, že jeho žiadosť o prepustenie z väzby 19. septembra 2012 nemusela byť okresným súdom prerokovaná, pretože sa v čase jej podania spis v predmetnej veci nachádzal na krajskom súde.

Takýto   postup   okresného   súdu   pri   prerokovaní   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby z 20. septembra 2012 považoval sťažovateľ za protizákonný a protiústavný, preto podal proti   nemu   sťažnosť   adresovanú   predsedníčke   okresného   súdu.   Predsedníčka   okresného súdu mu odpovedala prípisom sp. zn. 1SprV 297/2012 z 1. marca 2013, v ktorom potvrdila skutočnosť, že okresný súd o sťažovateľovej sťažnosti z 20. septembra 2012 nerozhodol, avšak   v   závere   svojej   odpovede   uviedla,   že   sťažovateľovu   sťažnosť   považuje za neopodstatnenú, aj keď podľa sťažovateľa mala rozhodnúť o jeho okamžitom prepustení na slobodu.

Sťažovateľ   následne   v   tejto   veci   podal   7.   marca   2013   sťažnosť   adresovanú predsedovi   krajského   súdu.   Predseda   krajského   súdu   ho   vyzval   na   zaplatenie   poplatku v sume   6,50   €,   ktorý   sťažovateľ   pre   nedostatok   finančných   prostriedkov   nezaplatil. Z odpovede   predsedu   krajského   súdu   –   upovedomenia   o   spôsobe   vybavenia   sťažnosti sp. zn. Spr. 171/2013 z 8. apríla 2013 doručeného sťažovateľovi – vyplýva, že z dôvodu neuhradenia poplatku sa žiadosť sťažovateľa o prešetrenie vybavenia jeho sťažnosti stala neúčinnou. Uvedeným postupom predsedu krajského súdu bol sťažovateľ diskriminovaný a hlboko ponížený.

Na základe uvedeného sťažovateľ v závere svojej sťažnosti uviedol: „Týmto žiadam ústavný súd aby celú vec prešetril, vyvodil dôsledky, a hlavne vo veci konal zákonne a bez zbytočných prieťahov.

Ďalej si nárokujem vyplatiť odškodné vo výške 6 000 Eur... a to za 6 mesiacov ktoré som   do   H.   P.   krajského   súdu   mal   podľa   zákona   stráviť   na   slobode   a   to   od   podania prepustenia z väzby dňa 20. 9. 2012 až do 24. 3. 2013. Ďalej si nárokujem preplatiť všetky vzniknuté škody mne: stratený čas, známky, stres a to najhlavnejšie čo sa nedá finančne vynahradiť moje zdravie ktoré sa na jeseň roku 2012 kriticky zhoršilo. Túto sumu nechávam na   rozhodnutie   vlastne   uváženie   súdu.   (Príloha   zdrav.   dokumentácia   vzniknutého ochorenia).

Ďalej žiadam ústavný súd SR, aby mi na konanie ustanovil obhajcu. Skutočnosť, že nemám dostatočné finančné prostriedky súdu preukážem...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   sťažovateľovej   neperfektnej   sťažnosti   je   namietané   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom   okresného   súdu   pri   vybavovaní   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby z 20. septembra 2012.

Zo   spisového   materiálu   v   predmetnej   veci   a   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že sťažovateľ podal okresnému súdu   žiadosť o prepustenie z väzby z 20. septembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 169/2011 (prevzatá na poštovú prepravu 19. septembra 2012).   Keďže   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   z   20.   septembra   2012   okresný   súd nerozhodol,   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   práv   domáhal   sťažnosťou   na   nečinnosť okresného súdu v jeho trestnej veci adresovanou predsedníčke okresného súdu (doručenou 12. novembra 2012).

Predsedníčka okresného súdu na túto sťažnosť sťažovateľa na nečinnosť odpovedala prípisom   sp. zn. 1Spr V 297/2012 z 1. marca 2013, v ktorom okrem iného vo vzťahu k priebehu konania vo veci vedenej pod sp. zn. 2 T 169/2011 uviedla:

„Súd dňa 2. 5. 2012 vo veci vyhlásil rozsudok, písomné vyhotovenie rozsudku Vám bolo doručené 21. 5. 2012. Súd dňa 2. 5. 2012 rozhodol aj o tom, že Vás prepustil z väzby na slobodu. Toto uznesenie Vám bolo doručené 6. 6. 2012. Okresná prokuratúra proti rozsudku   podala   odvolanie   a   proti   uzneseniu   o   prepustení   z   väzby   na   slobodu   podala sťažnosť.   Súd   dňa   29.   5.   2012   vyzval   okresnú   prokuratúru   na   podanie   odôvodnenia odvolania a sťažnosti.

Dňa 28. 6. 2012 sudca dal pokyn na predloženie spisového materiálu na krajský súd, kde bol doručený 9. 7. 2012. Krajský súd v Trnave uznesením zo dňa 17. 7. 2012 uznesenie prvostupňového   súdu   o   prepustení   z   väzby   na   slobodu   zrušil   a   Vašu   žiadosť   zamietol. Spisový materiál na tunajší súd bol vrátený 30. 7. 2012.

Konajúci sudca dňa 7. 8. 2012 opäť urgoval okresnú prokuratúru na predloženie odôvodnenia   odvolania.   Uznesenie   krajského   súdu   Vám   bolo   doručené   13.   8.   2012. Okresná prokuratúra odôvodnenie odvolania proti rozsudku na súd predložila 14. 9. 2012. Sudca dňa 21. 9. 2012 dal pokyn na doručenie odvolania okresnej prokuratúry obhajkyni na vyjadrenie, ktorá vyjadrenie na súd predložila 8. 10. 2012. Spisový materiál dňa 12. 10. 2012 bol predložený na krajský súd na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku. Krajský súd uznesením zo dňa 6. 11. 2012 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil na znovu prejednanie. Spisový materiál na súd bol vrátený dňa 29. 11. 2012.

Sudca   dňa   30.   11.   2012   určil   termín   hlavného   pojednávania   na   12.   12.   2012. Dňa 12. 12. 2012 na pojednávaní opäť bol vyhlásený rozsudok a Vaša žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu bola zamietnutá. Písomné vyhotovenie rozsudku a uznesenia zo súdu boli Vám doručené 4. 1. 2013. Uznesenie o zamietnutí Vašej žiadosti na prepustenie z väzby na slobodu   dňa   16.   12.   2012   nadobudlo   právoplatnosť.   Proti   rozsudku   obhajkyňa   dňa 20. 12. 2012 podala odvolanie.

Dňa   17.   1.   2013   sudca   dal   pokyn   na   doručenie   odvolania   okresnej   prokuratúre na vyjadrenie   aj   s   výzvou,   aby   prokuratúra   odôvodnila   aj   svoje   odvolanie.   Okresná prokuratúra dňa 30. 1. 2013 oznámila súdu, že svoje odvolanie berie späť. Dňa 1. 2. 2013 sudca späťvzatie odvolania uznesením bral na vedomie. Písomné vyhotovenie uznesenia zo súdu   bolo   vyexpedované   1.   2.   2013.   Vám   uznesenie   bolo   doručené   6.   2.   2013. Od prokuratúry doručenka zatiaľ vrátená nebola. Spisový materiál po vybavení sťažnosti bude predložený na krajský súd na rozhodnutie o Vašom odvolaní.

Na základe horeuvedného rozboru veci som zistila, že súd o Vašej žiadosti zo dňa 20. 9.   2012   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   nerozhodol.   Úkony   v   tom   období   však vykonával plynule. Doručil Vám riadne uznesenie, ktorým Vašu predchádzajúcu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu krajský súd zamietol. Súd v tomto období konal o odvolaní proti rozsudku zo dňa 2. 5. 2012. Spisový materiál po doplnení odvolania opäť predložil na krajský súd na rozhodnutie o odvolaní. Po zrušení rozsudku krajským súdom súd ihneď určil nový termín hlavného pojednávania, na ktorom pojednávaní vyhlásil rozsudok a Vašu ďalšiu žiadosť zo dňa 3. 12. 2012 o prepustení z väzby na slobodu zamietol. Toto uznesenie nadobudlo aj právoplatnosť.

Som   toho názoru,   že súd napriek   tomu,   že   o Vašej žiadosti zo dňa   20.   9.   2012 nerozhodol, v tejto veci konal urýchlene a okrem tejto jednej žiadosti rozhodol o všetkých Vašich žiadostiach, preto Vašu sťažnosť považujem za neopodstatnenú.

Týmto Vašu sťažnosť považujem za vybavenú.“

Sťažovateľ následne predsedovi krajského súdu adresoval prípis zo 7. marca 2013 (doručený   10. marca   2013),   ktorý   označil   ako „Sťažnosť na neprejednanie prepustenia z väzby   zo   dňa   20.   9.   2012   v   zákonnej   lehote,   a   sťažnosť   na   vyjadrenie   a   postup predsedníčky okresného súdu“.

Krajský   súd   sťažovateľa   prípisom   sp.   zn.   Spr.   171/13   z   12.   marca   2013   vyzval na zaplatenie   súdneho   poplatku   za   žiadosť   o   prešetrenie   vybavenia sťažnosti   na postup okresného súdu v lehote 7 dní a súčasne ho upozornil, že pokiaľ tento poplatok nebude zaplatený, úkon (prešetrenie) sa nevykoná a jeho návrh sa stane neúčinným.

Krajský súd prípisom z 8. apríla 2013 v zmysle § 63 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) postúpil sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal neprerokovanie žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   z   20.   septembra   2013   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 2 T 169/2011, priamo predsedníčke okresného súdu a o tomto postúpení zároveň informoval sťažovateľa.

Prípisom z toho istého dňa krajský súd vyzval predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila   k   druhej   časti   sťažnosti   sťažovateľa,   predovšetkým   ku   skutočnosti,   z   akého dôvodu okresný súd o žiadosti o prepustenie z väzby z 20. septembra 2013 nerozhodol, ktorá nebola v jej odpovedi z 1. marca 2013 uvedená.

Predsedníčka okresného súdu na túto výzvu reagovala prípisom z 25. apríla 2013, v ktorom okrem iného uviedla:

„Jeho sťažnosť na postup Okresného súdu Dunajská Streda som vybavila dňa 01. 03. 2013.   Posúdila   som   ako   neopodstatnenú   čo   do   nerozhodovania   o   jeho   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 20. 09. 2012. Svoje stanovisko som zdôvodnila tým, že súd v uvedenom období konal o odvolaní odsúdeného proti rozsudku súdu zo dňa 02. 02. 2012. Výslovne som uviedla, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 20. 09. 2012 súd nerozhodol. Rozhodol iba o jeho žiadosti zo dňa 03. 12. 2012.

V   tejto   časti   som   sa   pomýlila.   Uviedla   som   neúplnú   informáciu,   nakoľko   súd uznesením zo dňa 12. 12. 2012 rozhodol o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu tak, že žiadosť zamietol. V odôvodnení v ods. č. 3 tohto uznesenia je uvedené, že obžalovaný   dňa   20.   09.   2012   ako   aj   dňa   03.   12.   2012   rozhodol   naraz.   Správne v stanovisku   som   mala   uviesť,   že   súd   o   žiadosti   odsúdeného   o   prepustenie   z   väzby na slobodu zo dňa 20. 09. 2012 nerozhodol osobitne, ale spolu so žiadosťou o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 03. 12. 2012.

Za túto nepresnú informáciu sa ospravedlňujem. Na záver poznamenávam, že uznesenie zo dňa 12. 12. 2012 o zamietnutí žiadosti M. A.   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   dňom   16.   12.   2012   nadobudlo   právoplatnosť. Medzičasom krajský súd svojim uznesením zo dňa 26. 03. 2013 odvolanie odsúdeného M. A. proti rozsudku tunajšieho súdu zo dňa 12. 12. 2012 zamietol, preto rozsudok súdu zo dňa 12. 12. 2013 dňom 26. 03. 2013 nadobudol právoplatnosť. M. A. bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 4 roky a bol zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.“

Krajský súd sťažovateľa opätovne prípisom z 30. apríla 2013 vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti na postup okresného súdu.

Prípisom sp. zn. Spr. 171/13 z 31. mája 2013 krajský súd sťažovateľovi oznámil, že z dôvodu   nezaplatenia   súdneho   poplatku   sa   úkon   (prešetrenie)   nevykoná   a   jeho   návrh na prešetrenie   sa   stal   neúčinným.   Toto   oznámenie   predsedu   krajského   súdu   bolo sťažovateľovi doručené 6. júna 2013.

V zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok na jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   oznámenie   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr.   171/2013 z 31. mája 2013 bolo sťažovateľovi doručené 6. júna 2013.

Sťažnosť   sťažovateľa   z   15.   septembra   2013   bola   daná   na   poštovú   prepravu 16. septembra 2013 (ústavnému súdu bola doručená 19. septembra 2013).

Z uvedeného vyplýva, že aj v prípade, ak by ústavný súd s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľ nebol v predmetnom konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, za účinný prostriedok nápravy považoval sťažnosť na nečinnosť adresovanú predsedníčke okresného súdu a žiadosť o prešetrenie vybavenia tejto sťažnosti adresovanú predsedovi krajského súdu, ochrany ním označených práv sa domáha zjavne až po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú, a vzhľadom na túto skutočnosť bolo už ďalej bezpredmetné   rozhodovať   o   sťažovateľovej   žiadosti   o   ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013