znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 671/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť D. H., H. M. a P. H, zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Cdo 462/2013 z 11. augusta 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. H., H. M. a P. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra 2014 doručená sťažnosť D. H., H. M. a P. H (spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 462/2013 z 11. augusta 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom o žalobe žalobcu Žilinského samosprávneho kraja proti sťažovateľom ako žalovaným rozsudkom č. k. 7 C 123/2010-123 zo 4. júna 2012 (ďalej len „rozsudok   okresného   súdu“)   určil,   že   sťažovatelia   sú   povinní   vypratať   priestory (špecifikované   vo   výroku   rozsudku),   ktoré   obývajú   spolu   s   rodinou   na   O.,   teda   v nehnuteľnosti zapísanej na LV č..., k. ú...

Na odvolanie sťažovateľov Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 9 Co 414/2012 zo 14. februára 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného   súdu   potvrdil.   Pokiaľ   išlo   o   skutkové   zistenia,   vyhodnotenie   rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v celom rozsahu sa stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu, na ktoré odkázal v súlade s § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Proti rozsudku krajského súdu sťažovatelia podali 1. júla 2013 dovolanie.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľov odmietol a rozhodol, že sťažovatelia sú povinní zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v sume 81,45 €.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnostnej   argumentácii   namietajú,   že   najvyšší   súd „sa odmietol zaoberať dovolacími dôvodmi, ktoré uviedli... vo svojom dovolaní s odôvodnením, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné...“. Podľa sťažovateľov „S   uvedeným   záverom...   sa   však   nemožno   v   žiadnom   prípade   stotožniť... Takýto záver...   je v rozpore s vykonaným dokazovaním a nezodpovedá účinnej právnej úprave...“.

Podľa   sťažovateľov   najvyšší   súd   dospel   k   nesprávnemu   záveru,   keď „výsledok konania vedeného na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 5C/1122/1998 nepovažoval za prekážku právoplatne rozhodnutej veci...“, a preto neistil v posudzovanom konaní vadu konania v zmysle § 237 OSP.

Sťažovatelia   podrobne   vo   svojej   sťažnosti   uvádzajú,   v   čom   vidia   nesprávnosť skutkových a právnych záverov krajského súdu a okresného súdu, ktorými sa najvyšší súd nezaoberal z dôvodu podľa nich nesprávneho záveru o neprípustnosti dovolania.

Sťažovatelia uviedli: „Povinnosťou   dovolacieho   súdu   bolo   (bez   toho,   aby   skúmal,   či   rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na správnom právnom posúdení v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) zaoberať sa tým, či prima facie rozhodné skutkové a právne závery odvolacieho súdu,   na   ktorých   založil   namietané   rozhodnutie,   nie   sú   arbitrárne,   prípadne   svojvoľné a v tomto zmysle neodôvodnené a čí ich z ústavného ale i zo zákonného hľadiska možno považovať za neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by mohlo mať zároveň za následok porušenie základného práva alebo slobody (porovnaj napr. m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.... Porušovateľ však v napadnutom rozhodnutí nedostal svojej povinnosti poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   sťažovateľov,   a   preto   sťažovatelia nemajú inú možnosť, než obrátiť sa na Ústavný súd SR so sťažnosťou v zmysle ust. článku 127 Ústavy SR.

Sťažovatelia majú za to, že výklad a aplikácia ustanovenia § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku musia byť také, aby bolo rešpektované základné právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia....

Sťažovatelia majú za to, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absolútne chýba odpoveď na otázky nastolené sťažovateľmi, ktoré majú pre vec podstatný význam.

V odôvodnení napadnutého uznesenia Najvyšší súd SR nedal presvedčivú a jasnú odpoveď   na   podstatné   otázky,   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Nereagoval   na dovolacie   dôvody   predostreté   sťažovateľmi   v   dovolaní   zo   dňa   01.07.2013,   pričom   sa obmedzil   na   strohé   konštatovanie,   že   sťažovatelia   podali   dovolanie   proti   rozhodnutiu odvolacieho súdu proti ktorému podanie dovolania zákon nepripúšťa....“

Sťažovatelia v sťažnosti navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Cdo 462/2013 zo dňa 11.08.2014 o odmietnutí dovolania sťažovateľov 1/ až 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline   sp.   zn.   9   Co   414/2012   zo   dňa   14.02.2013,   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľov 1/ až 3/ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, spočívajúce v práve na súdnu ochranu... a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie....

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   č.   k.   5   Cdo   462/2013   zo   dňa   11.08.2014   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie....

3. Zároveň sťažovatelia žiadajú priznať náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol ich dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu ako neprípustné.

Sťažovatelia   zhodne   so   svojimi   dovolacími   námietkami proti   rozsudku   krajského súdu   v   sťažnosti   namietajú   nedostatočné   odôvodnenie   a   nesprávne   skutkové   a   právne závery rozsudku krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu). V nadväznosti na to sťažovatelia namietajú nesprávne a nedostatočne odôvodnené závery najvyššieho súdu pri posúdení týchto jeho dovolacích námietok, ako aj nesprávne závery najvyššieho súdu o absencii vád konania v zmysle § 237 OSP, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania aj proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho krajského súdu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti   ďalej vyplýva,   že   práve   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu   sťažovateľa   v   súlade   s   ústavnoprocesnými   princípmi,   ktoré   upravujú   výkon   ich právomoci.

Podľa   konštantnej   judikatúry ústavný súd   nie je súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu z dôvodu nezistenia vád konania podľa § 237 OSP (ktoré jedine mohli zakladať prípustnosť dovolania smerujúceho   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   krajského   súdu),   nezistil   žiadne   okolnosti, ktoré by mohli spochybniť udržateľnosť záverov najvyššieho súdu z hľadiska princípov spravodlivého procesu.

Pokiaľ   ide   o   námietku   sťažovateľov   o   nedostatočnom   odôvodnení   rozsudku krajského   súdu,   uvedenú   dovolaciu   a   následne   sťažnostnú   námietku,   najvyšší   súd vyčerpávajúcim spôsobom preskúmal v rámci dovolacieho konania a s jeho závermi sa ústavný súd v celom rozsahu stotožnil. Najvyšší súd sa podrobne a dôsledne vysporiadal so sťažovateľmi namietaným nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského súdu, ktoré podľa sťažovateľov malo zakladať existenciu vady konania podľa § 237 písm. f) OSP), t. j. odňatie možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd v súlade so svojou judikatúrou ustálil, že nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku môže zakladať vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, avšak po prieskume dôvodov rozsudku krajského súdu takúto vadu nezistil.

Pokiaľ ide o námietku nesprávnych skutkových a právnych záverov v rozsudku krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu), najvyšší súd v súlade so svojou judikatúrou označené dovolacie námietky sťažovateľov nevyhodnocoval v rámci skúmania vady konania podľa § 237 písm. f) OSP, t. j. odňatie možnosti konať pred súdom [ani ostatných vád konania podľa § 237 písm. f) OSP], pričom za stavu, keď najvyšší súd dospel k   záveru,   že   nie   sú   splnené   podmienky   prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   OSP, posudzovanie   záverov   krajského   súdu   v   súlade   s   ustanoveniami   Občianskeho   súdneho poriadku bolo vylúčené z prieskumnej právomoci najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľov.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu k sťažovateľmi   namietaným   záverom   krajského   súdu   v   dovolaní   bol   plne   súladný s ustálenou   judikatúrou   najvyššieho   súdu   a   nie   je   možné   ho   hodnotiť   ako   ústavne nekonformný.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil (v častiach namietaných sťažovateľmi) takto:

„Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   podali   žalovaní   1/   až   3/   dovolanie.   Jeho prípustnosť a dôvodnosť odvodzovali z ustanovenia § 237 písm. d) a f) O.s.p. a z ustanovení § 241 ods. 2 písm. b) a c) O.s.p....

S   prihliadnutím   na   zákonnú   povinnosť   (§   242   ods.   1   0.s,p.)   skúmať   vždy,   čí dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p, ale sa   zaoberal   aj   otázkou,   či   konanie   a   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nie   je   postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t j. či v danej veci nejde o prípad   nedostatku   právomoci   súdu,   nedostatku   spôsobilosti   účastníka,   nedostatku riadneho   zastúpenia   procesné   nespôsobilého   účastníka,   o   prekážku   veci   právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom   konať,   či   o   prípad   rozhodovania   vylúčeným   sudcom   alebo   súdom   nesprávne obsadeným). Takéto vady konania ale v dovolacom konaní neboli zistené...“

K sťažovateľmi namietanej vade konania podľa § 237 písm. d) OSP najvyšší súd uviedol:

„Podľa ustanovenia § 159 ods. 3 O. s. p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Prekážka   rozsúdenej   veci   (res   iudicata)   svojou   podstatou   patrí   k   procesným podmienkam   a   jej   existencia   (zistenie)   v   každom   štádiu   konania   vedie   k   zastaveniu konania....

Žalovaní poukazujú na skutočnosť, že k tejto vade konania malo dôjsť v súvislosti skonaním vedeným na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 5 C 1122/1998, konkrétne s rozhodnutím č.k. 5 C 1122/1998-174 zo 6. marca 2008.

Dovolací   súd   z   pripojeného   spisu   Okresného   súdu   Dolný   Kubín,   sp.   zn. 5 C 1122/1998 zistil, že na strane žalobcu v tejto veci vystupoval ako účastník konania O. so sídlom..., na strane žalovaného vystupoval D. H., bývajúci... a predmetom konania bolo vypratanie nehnuteľností.

Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   v   konaní,   na   ktoré   žalovaní   poukazujú   -   sp.   zn. 5 C 1122/1998   -   a   v   predmetnom   konaní   (sp.   zn.   7   C   123/2010),   pokiaľ   ide   o   okruh účastníkov, nevystupovali tí istí účastníci. Jediným totožným účastníkom v oboch konaniach je žalovaný 1/. Je síce pravdou, že žalobca v predmetnom konaní je právnym nástupcom žalobcu konania sp. zn. 5 C 1122/1998, avšak viazanosť výrokom právoplatného rozsudku je potrebné posudzovať v spojení s jeho odôvodnením a z rovnakého pohľadu je potrebné hodnotiť aj otázku, či prejednaniu veci nebráni prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Konanie   vedené   pod   sp.   zn.   5   C   1122/1998   bolo   právoplatne   skončené   rozsudkom z 9. marca 2010, č. k. 5 C 1122/1998-287 tak, že návrh na vypratanie nehnuteľností bol zamietnutý   z   dôvodu   nedostatku   aktívnej   vecnej   legitimácie,   t.j.   že   žalobcovi   nesvedčí vlastnícke právo. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 2. októbra 2010 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Žiline z 27. júla 2010, sp. zn. 8 Co 166/2010, tak, že súd návrh zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu. Pokiaľ   súd   návrh   zamieta   z   tohto   dôvodu,   nezaoberá   sa   už   ostatnými   zákonnými podmienkami   preukazujúcimi   oprávnenosť   žalovaného   nároku.   Takto   tomu   bolo   aj v predmetnej veci. Okresný súd Dolný Kubín v konaní po zistení, že žalobca nie je aktívne legitimovaný,   už   ostatné   podmienky   ďalej   neskúmal.   Rozsudok   Okresného   súdu   Dolný Kubín, č. k. 5 C 1122/1998-174 zo 6. marca 2008, na ktorý poukazujú žalovaní 1/ až 3/, nikdy   nenadobudol   právoplatnosť,   pretože   bol   zrušený   uznesením   Krajského   súdu v Žiline, sp. zn.   8 Co 261/2008.   Už pre tento samotný dôvod nemôže rozhodnutie č. k. 5 C 1122/1998-174   zo   6.   marca   2008,   tvoriť   prekážku   veci   rozsúdenej   vo   vzťahu k predmetnému konaniu. Vzhľadom na uvedené dovolateľmi vytýkaná vyššie uvedená vada konanie nezaťažila.“

K sťažovateľmi namietanej vade konania v zmysle § 237 písm. f) OSP, ktorá podľa nich spočívala v tom, že rozhodnutie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené, najvyšší súd uviedol:

„Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To,   že   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   patrí   medzi   základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze sp.zn. III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu (sp.zn. IV. ÚS 115/03).

Podľa   §   219   ods.   2   O. s. p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na konštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne   nestotožní   s   týmito   závermi,   neprichádza   do   úvahy   vypracovanie   skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.   Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces,   ktoré je chránené nielen či. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   veci   dospel   k   záveru,   že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie   rozhodnutí.   Súd   prvého   stupňa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol rozhodujúci   skutkový   stav,   primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, že návrh zamietol z dôvodu, Že miestnosti, ktoré užívajú žalovaní nie sú bytom v právnom slova zmysle, resp. že sú služobným bytom a vôbec nebol preukázaný vznik práva osobného užívania bytu. ktorý' sa zmenil na nájom, či spoločný nájom, a teda žalovaným nepatri právo na bytovú náhradu, S odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd. Ich rozhodnutia   nemožno   považovať   za   svojvoľné,   zjavne   neodôvodnené,   resp.   ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   a   preto   aj   odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   rozsudku odvolacieho   súdu   ako   celok   s   poukazom   na   ustanovenia   §   219   ods.   2   O. s. p.   spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   žiadnom   prípade   nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaných. Ako   vyplýva   aj   z   judikatúry   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   iba   skutočnosť,   že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. sp. zn. I. ÚS 188/06).“

K sťažovateľmi namietanej inej vade konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP najvyšší súd uviedol:

«Žalovaní 1/ až 3/ svoje dovolanie odôvodnili aj tým, že v konaní došlo k inej vade konania (§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.). Za inú vadu konania považovali skutočnosť, že odvolací súd sa vo svojom rozsudku vôbec nezaoberal prvým rozhodnutím súdu prvého stupňa č. k. 5 C 1122/1998-175 zo 6. marca 2008, ktoré podľa ich názoru spočíva na objektívnom a v podstate na správnom právnom posúdení veci, ale iba rozhodnutím sp. zn. 7 C 123/2010. Podstatou tejto dovolacej námietky žalovaných je spochybňovanie úplnosti, resp. správnosti skutkových záverov súdov nižšieho stupňa.

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v   §   237   O. s. p,   nezakladá   zmätočnosť   rozhodnutia   Je   právne   relevantná,   ak   mala   za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľmi tvrdenej existencie tzv. inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. treba uviesť, že dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Nesprávnosť,   resp.   nedostatočnosť   zistení   skutkového   stavu   veci   súdmi   nižších stupňov,   nemôže   byť   v   zmysle   ustanovenia   §   241   ods.   2   O. s. p.   samo   osebe   dôvodom dovolania.   Dovolanie   totiž   nie   je   „ďalším“   odvolaním,   ale   je   mimoriadnym   opravným prostriedkom   určeným   na   nápravu   len   výslovne   uvedených   procesných   (§   241   ods.   2 písm. a/   a   b/   O.s.p.)   a   hmotnoprávnych   (§   241   ods.   2   písm.   c/   O. s. p.)   vád.   Preto   sa dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.»

K   sťažovateľmi   namietanému   nesprávnemu   právnemu   posúdeniu   veci   v   zmysle § 241 ods. 2 písm. c) OSP najvyšší súd uviedol:

„Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť   rozhodnutia).   I   keby   teda   tvrdenia   žalovaných   1/   až   3/   boli   opodstatnené (dovolací   súd   ich   z   uvedeného   aspektu   neposudzoval),   nezakladali   by   ale   prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).“

V závere odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol: „Vzhľadom   na   uvedené   možno   preto   zhrnúť,   že   v   danom   prípade   prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 0.s,p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaných 1/ až 3/ v súlade s § 218 ods. 1 písm. d v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok neprípustný,   odmietol.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania, nezaoberal   sa   napadnutým   rozsudkom   odvolacieho   súdu   z   hľadiska   jeho   vecnej správnosti.“

Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je určité a   zrozumiteľné,   bez   vnútorných   rozporov   a   zaujíma   stanovisko   k   podstate   dôvodov uvedených   v   dovolaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   takého   rozhodnutie   nie   je neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a   preto   nie   je z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   čo   by   malo   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04) sťažovateľa. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd pri preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľov, správne ustálil skutkový stav veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani označeným článkom ústavy. Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo   možné   toto   rozhodnutie   označiť   za   nezlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1 ústavy).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   uzatvára,   že   nezistil   možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy ani čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, preto sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov formulovanými v jej petite.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014