znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 670/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Borsodi Tranzit Foglalkoztatási Közhasznú Nonprofit Korlátolt Felelösségü Társaság, Jászi. O. u. 3, 3600 Ózd, Maďarsko, zastúpenej advokátom JUDr. Ladislavom Csákóom, Hviezdoslavova 4, Rožňava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžso 25/2013 z 30. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Borsodi   Tranzit   Foglalkoztatási   Közhasznú Nonprofit Korlátolt Felelösségü Társaság o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   obchodnej   spoločnosti   Borsodi   Tranzit Foglalkoztatási Közhasznú Nonprofit Korlátolt Felelösségü Társaság, Jászi. O. u. 3, 3600 Ózd,   Maďarsko   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Ladislavom Csákóom, Hviezdoslavova 4, Rožňava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Sžso 25/2013 z 30. septembra 2013 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   procesnom postavení žalobkyne sa v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 26 S 14/2012 domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne,   ústredia   Bratislava   (ďalej   len   „Sociálna   poisťovňa“)   č.   13682-2/2012-BA z 31. januára 2012. Sociálna poisťovňa označeným rozhodnutím v nepatrnej časti zmenila a v   prevyšujúcej   časti   zamietla   odvolanie   sťažovateľky   a   potvrdila   rozhodnutie   svojej pobočky   Topolčany č.   32062-45/2011-TO   z 12. augusta 2011,   ktorým bolo rozhodnuté o zániku   povinného   nemocenského   poistenia,   povinného   dôchodkového   poistenia a povinného   poistenia   v   nezamestnanosti   (ďalej   len   „povinné   poistenie“)   A.   S. 15. novembra 2007.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   26   S   14/2012   z   29.   novembra   2012   (ďalej   aj „rozsudok krajského súdu“) žalobu sťažovateľky zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podala   sťažovateľka   v   zákonnej   lehote   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu, a tiež rozhodol, že sťažovateľke náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Zastávame rozhodný názor, že Najvyšší súd SR svojim predmetným rozhodnutím a postupom, ktorý mu predchádzal, porušil naše právo na súdnu ochranu podľa čl. 46/1 Ústavy   a   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6/1   Dohovoru.   V   tejto   súvislosti si dovolíme   namietať   predovšetkým   skutočnosť,   že   Najvyšší   súd   SR   nás   ako   účastníkov konania   neupovedomil   o   mieste   a   čase   vyhlásenia rozsudku,   t. j.   odňal   nám   právo byť prítomným   pri   verejnom   vyhlásení   rozsudku   porušujúc   tým   naše   právo   na   verejné vyhlásenie   rozsudku   podľa   čl.   142/3   Ústavy.   Rovnako   si   dovolíme   ohradiť   sa   voči skutočností,   že   Najvyšší   súd   SR   v   merite   veci   rozhodol   nepredvídateľným,   odlišným spôsobom ako v iných konaniach s rovnakými účastníkmi, obdobným skutkovým stavom a totožným právnym problémom, porušujúc tým zásadu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princíp právnej istoty....

Považujeme   za   potrebné   poznamenať,   že   od   začiatku   roku   2010   sme   boli upovedomení   o   začatí   viacerých   správnych   konaní   (v   počte   presahujúcom   štyridsať) vyvolaných na podnet maďarskej inštitúcie (Országos Egészségbiztosítási Pénztár /OEP/, Nemzetkozi és Európai Integrációs Föosztály, Budapešť, t.j. obdoba zdravotnej poisťovne Maďarska),   ktoré   sa   týkali   alebo   vzniku   alebo   zániku   nemocenského   poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti zamestnancov pridelených našou spoločnosťou   ako   personálnou   agentúrou   dočasného   zamestnávania   na   základe   zmluvy o dočasnom pridelení našich zamestnancov prijatých v Maďarsku na vykonávanie činností do spoločnosti V., spol. s.r.o., so sídlom.. Na základe uvedeného sa na Najvyššom súde SR viedlo   a   stále   vedie   viacero   odvolacích   konaní,   ktoré   sa   týkajú   rovnakých   účastníkov, obdobného skutkového stavu (primárny skutkový stav vychádza z posúdenia vzniku, resp. zániku   povinného   poistenia   konkrétneho   zamestnanca)   a   totožného   právneho   problému (najmä vo vzťahu zistenia rozhodného právneho poriadku), proti rozsudkom súdu I. stupňa, pričom Najvyšší súd SR vo veci posudzovania zániku poistenia k dnešnému dňu najmenej v 17 prípadoch rozhodol spôsobom, že napadnuté rozhodnutia súdu I. stupňa zmenil tak, že rozhodnutia žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Jedná sa napr. o nasledovné právoplatné rozhodnutia Najvyššieho súdu SR:... rozsudok NS SR z 31. 3. 2014 sp. zn. 7Sžso/11/2013... rozsudok NS SR z 29. 4. 2014 sp. zn. 7Sžso/16/2013... rozsudok NS SR z 12. 11. 2013 sp. zn. 1Sžso/7/2013... rozsudok NS SR z 28. 1. 2014 sp. zn. 1Sžso/15/2013... rozsudok NS SR z 20. 11. 2013 sp. zn. 10Sžso/1/2013... rozsudok NS SR z 24. 9. 2013 sp. zn. 1Sžso/1/2013... rozsudok NS SR z 28. 1.2014 sp. zn. 1Sžso/16/2013... rozsudok NS SR z 18. 12. 2013 sp. zn. 10Sžso/27/2013... rozsudok NS SR z 28. 1. 2014 sp. zn. 1Sžso/28/2013... rozsudok NS SR z 18. 12. 2013 sp. zn. 10Sžso/28/2013... rozsudok NS SR z 30. 10. 2013 sp. zn. 10Sžso/34/2013... rozsudok NS SR z 20. 11. 2013 sp. zn. 10Sžso/11/2013... rozsudok NS SR z 18. 12. 2013 sp. zn. 10Sžso/50/2013... rozsudok   NS   SR   z   12.   11.   2013   sp.   zn. 1Sžso/4,5,6/2013... rozsudok NS SR z 20. 11. 2013 sp. zn. 10Sžso/12/2013... rozsudok NS SR z   20.   11.   2013   sp.   zn.   10Sžso/13/2013...   rozsudok   NS   SR   z   12.   11.   2013   sp.   zn. 1Sžso/10/2013, atď....

Citované   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR   pripájame   v   prílohe   tohto   podania, pričom osobitne si dovoľujeme poukázať na odôvodnenie rozsudku NS SR z 24. 9. 2013 sp. zn.   1Sžso/1/2013,   ktoré   považujeme   za   vysoko   presvedčivé,   hodné   orgánu,   ktorý   ho vydal. Za   podstatné   považujeme   to,   že   všetky   vyššie   vymenované   rozhodnutia   vyzneli v konečnom dôsledku v náš prospech. Zjednodušene, v niektorom prípade Najvyšší súd SR ako súd odvolací rozhodnutie súdu I. stupňa, ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovanej potvrdil   (napr.   rozsudok   NS   SR   z 31.   3.   2014   sp.   zn.   7Sžso/11/2013),   v inom   prípade rozhodnutie súdu I. stupňa, ktorým bola naša žaloba zamietnutá zmenil tak, že rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie (napr. rozsudok NS SR z 24. 9. 2013 sp zn. 1Sžso/1/2013, atď.). Výnimku teda tvorí len touto ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, a niekoľko ďalších, ktoré sú taktiež predmetom ústavných sťažností.

Namietajúc porušenie princípu právnej istoty, ktorý je zahrnutý v čl. 1/1 Ústavy a v niekoľkých článkoch Dohovoru, a je jedným zo základných elementov právneho štátu, týmto poukazujeme na rozpornosť a protirečivosť rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR,   kedy   vo   viacerých   skutkovo   obdobných   veciach,   s   totožným   právnym   problémom a s rovnakými účastníkmi konania rozhodol diametrálne odlišným spôsobom. Výsledok, ku ktorému dospel Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 30. 9. 2013 sp. zn. 4Sžso/25/2013 je v rozpore   s   rozhodnutiami   Najvyššieho   súdu   SR,   na   základe   ktorých   sa   dá   rozumne a odôvodnene očakávať „úspech“ vo veci a preto predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR považujeme za zásah do nasej právnej istoty.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti takto rozhodol:„1/   Základné   práva   spoločnosti   Borsodi   Tranzit   Foglalkoztatási   Közhasznú Nonprofit Korlátolt Felelösségü Társaság... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky zo dňa 30. 9. 2013 sp. zn. 4Sžso/25/2013, porušené boli.

2/   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   30.   9.   2013   sp.   zn. 4Sžso/25/2013   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.

3/   Spoločnosti   Borsodi   Tranzit   Foglalkoztatási   Közhasznú   Nonprofit   Korlátolt Felelösségü   Társaság...   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2.000,-   €...,   ktoré   je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti Borsodi Tranzit Foglalkoztatási   Közhasznú   Nonprofit   Korlátolt   Felelösségü   Társaság...   trovy   konania v sume 340,90 €... do desiatich dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu JUDr. Ladislava Csákóa...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v   prvom   rade   zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady   ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale aj   povinnosťami,   ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o   súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, resp. či v   konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

V   súvislosti   so   skutočnosťou,   že   sťažnosť   sťažovateľky   smeruje   proti   postupu a napadnutému rozsudku najvyššieho súdu vydanému v správnom súdnictve [podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], je podľa názoru ústavného súdu navyše potrebné   pri   ich   posudzovaní   zohľadňovať   špecifiká   správneho   súdnictva.   V   rámci správneho   súdnictva   súdy   preskúmavajú   „zákonnosť“   rozhodnutí   a   postupov   orgánov verejnej   správy   na   základe   žalôb   alebo   opravných   prostriedkov   (§   244   ods.   1   OSP). Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne   predpisy.   Treba   teda   vziať   do   úvahy,   že   správny   súd   nie   je   súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (m. m. porovnaj napr. IV. ÚS 428/09).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Vychádzajúc   z   uvedených   všeobecných   východísk   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   pristúpil   k   preskúmaniu   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľky,   ktorá   je vo svojej podstate založená na tvrdeniach, že najvyšší súd:

-   vyhlásil   napadnuté   rozsudky   bez   toho,   aby   bola   ako   účastníčka   predvolaná, a o termíne   ich   vyhlásenia   nebola   ani   iným   spôsobom   upovedomená   (ďalej   aj   „prvá námietka“),

- v napadnutých konaniach rozhodol „nepredvídateľným, odlišným spôsobom ako v iných   konaniach   s   rovnakými   účastníkmi,   obdobným   skutkovým   stavom   a   totožným právnym   problémom“,   čím   mal   podľa   sťažovateľky   porušiť   zásadu   predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princíp právnej istoty (ďalej aj „druhá námietka“).

K prvej námietke sťažovateľky

Podľa   §   250ja   ods.   2   OSP   odvolací   súd   rozhodne   o   odvolaní   spravidla   bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie veci nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie. Ustanovenia § 214 ods. 1, 4 a 5 sa v konaní podľa tejto časti nepoužijú (konanie podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku – Správne súdnictvo, pozn.)

Podľa   §   214   ods.   3   OSP   ak   odvolací   súd   rozhoduje   rozsudkom   bez   nariadenia pojednávania,   upovedomí   elektronickými   prostriedkami   účastníka   konania   alebo   jeho zástupcu, ktorý požiadal o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 45 ods. 4), o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156 ods. 3.

Podľa   §   156   ods.   3   OSP   vo   veciach,   v   ktorých   súd   rozhoduje   rozsudkom   bez nariadenia   ústneho   pojednávania,   oznámi miesto   a   čas   na úradnej   tabuli súdu   v   lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Najvyšší   súd   v   napadnutom   rozsudku   uviedol,   že „ako   odvolací   súd...   v   zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 OSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu   jednomyseľne“ rozhodol   napadnutým   rozsudkom   o   odvolaní   sťažovateľky   proti rozsudku krajského súdu.

Z   predloženej   spisovej   dokumentácie,   príslušnej   administratívnej   agendy a internetovej   stránky   zverejňujúcej   dátum,   čas   a   miesto   pojednávaní   a   verejných vyhlasovaní   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   zistil,   že   pri   rozsudku   sp.   zn. 4 Sžso 25/2013, ktorý bol verejne vyhlásený 30. septembra 2013, najvyšší súd zabezpečil zverejnenie informácie o mieste a čase jeho verejného vyhlásenia na svojej internetovej stránke 23. septembra 2013, t. j. 7 dní vopred.

Z   už   uvedeného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   zabezpečil   zverejnenie   dátumu,   času a miesta   vyhlásenia   napadnutých   rozsudkov   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, pričom ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   v   ktorej uvádza,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo   trestnoprávnej   veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   nedozvedela   o   mieste,   dátume   a   čase   vyhlásenia napadnutého rozsudku, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru. Navyše, sťažovateľka nevyužila možnosti, ktoré jej na zabezpečenie práv ako účastníčky napadnutých konaní Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach § 44 a § 214 ods. 3 v spojení s § 45 ods. 4 poskytuje.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že prvá námietka sťažovateľky je nedôvodná, a preto sťažnosť v častiach, ktoré sa   týkajú tejto námietky,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

K druhej námietke sťažovateľky

Druhá námietka sťažovateľky spočíva v jej tvrdení, že najvyšší súd v napadnutom konaní   rozhodol „nepredvídateľným,   odlišným   spôsobom   ako   v   iných   konaniach s rovnakými účastníkmi, obdobným skutkovým stavom a totožným právnym problémom“, čím mal podľa sťažovateľky porušiť zásadu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princíp právnej istoty.

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého rozsudku uvádza:«... Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení 2. hlavy V. časti OSP o preskúmavaní rozhodnutí na základe žaloby sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnickí osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu....

Samostatným   rozhodnutím   č.   32062-45/2011-TO   z   12.08.2011   bolo   pobočkou žalovaného rozhodnuté o tom. že „pánovi Š. A., občanovi Maďarskej republiky, nar... (ďalej len S. A.), zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie   v   nezamestnanosti   dňa   15.11.2007“.   Podľa   dôvodovej   časti   rozhodnutia zamestnancovi   zanikol   uvedeného   dňa   pracovný   pomer   na   základe   ukončenia   vyslania firmou   pomenovanou   ako   žalobca,   (ďalej   len   „zamestnávateľ“).   V   odvolaní   proti rozhodnutiu pobočky žalobca namietal, že menovanému (S. A.) nikdy povinné poistenie ani nevzniklo   a   tým   pádom   nemohlo   ani   zaniknúť   povinné   poistenie.   Poukázal   na   dôvody odvolania podané proti inému rozhodnutiu - a to rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté o vzniku poistenia.

...   O   vzniku   povinného   poistenia   menovaného   bolo   rozhodnuté   rozhodnutím   č. 32062-22/2011-TO z 11.08.2011.

Podľa   zistenia   odvolacieho   súdu   vo   veci   odvolania   proti   rozhodnutiu   o   vzniku poistenia   bolo   vedené   samostatné   konanie,   odvolací   súd   však   nemá   poznatky,   či   bola podaná samostatne žaloba o preskúmanie právoplatného rozhodnutia o vzniku poistenia. Odvolací   súd   ďalej   konštatoval,   že   v   žalobe   podanej   proti   právoplatnému rozhodnutiu o zániku poistenia žalobca dôvodil tým, že menovanému S. A. nikdy nevzniklo na   území   SR   povinné   nemocenské   poistenie,   povinné   dôchodkové   poistenie   a   povinné poistenie v nezamestnanosti a preto ani zaniknúť nemohlo. Argumentácia použitá v žalobe je založená na tvrdení žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci v konaní o vzniku poistenia   s tým,   že   žalobca   svoje   odvodové   povinnosti   riadne   plnil   voči   OEP   (obdoba zdravotnej poisťovne v Maďarsku) a odvody v SR by boli duplicitné.

Na   základe   uvedeného   odvolací   súd   konštatoval,   že   zo   žaloby   o   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného nevyplývajú skutkové a ani právne tvrdenia o ukrátení žalobcu   na   jeho   subjektívnych   právach   tým.   že   žalovaný   rozhodol   o   zániku   povinného poistenia zamestnanca žalobcu S. A. Žaloba neobsahuje tvrdenia o ukrátení žalobcu na jeho subjektívnych   právach   ani   ako   zamestnávateľa.   Dôvody   žalobcu   v   danej   veci   neboli v príčinnej   súvislosti   s   dôvodmi,   ktoré   by   boli   spôsobilé   privodiť   zrušenie   rozhodnutia žalovaného o zániku poistenia. Takým dôvodom by bolo napríklad uvedenie iného dátumu ukončenia výkonu pracovnej činnosti S. A. v SR? prípadne aj zistenie, že povinné poistenie nevzniklo, pokiaľ by správny súd posudzoval zákonnosť rozhodnutia o vzniku povinného poistenia   len   ako   podkladového   rozhodnutia   (§   245   ods.   1   OSP).   Odvolací   súd   však poznamenáva,   že   rozhodnutie   o   vzniku   povinného   poistenia   môže   byť   predmetom samostatného konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, preto sa s dôvodmi žalobcu, ktoré smerovali k posúdeniu tejto otázky (vzniku povinného poistenia) v konaní o zániku povinného   poistenia   nemohol   súd   ako   s   prejudiciálnou   otázkou   zaoberať.   Iné   dôvody nezákonnosti rozhodnutia, ani procesné, ktoré by mali vplyv na zákonnosť rozhodnutia, v žalobe   uvedené   neboli.   rovnako   ako   neboli   uvedené   tvrdenia   o   ukrátení   na   právach žalobcu.

Podľa názoru odvolacieho súdu žalobca sám mal a mohol osvedčiť súvislosť dvoch konaní týkajúcich sa tej istej osoby a žiadať spojenie oboch vecí na spoločné prejednanie už v   odvolacom   konaní,   resp.   podať   spoločnú   žalobu.   Odvolací   súd   súčasne   vytýka   aj žalovanému vedenie dvoch samostatných konaní o vzniku a zániku povinného poistenia: keďže obe začali až po ukončení pracovnej činnosti S. A. v SR. Úlohou krajského súdu pritom nebolo, aby zisťoval existenciu a spároval jednotlivé konania o vzniku a zániku povinného   poistenia   tých   istých   osôb,   i   keď   tak   mohlo   vzniknúť   nebezpečenstvo nekonzistentného rozhodovania v rôznom čase a v rôznych senátoch.

Odvolací súd poukazuje na to, že zamietnutie žaloby o preskúmanie rozhodnutia o zániku povinného poistenia neznižuje mieru súdnej ochrany žalobcu. V prípade úspechu žalobcu v konaní o vzniku povinného poistenia by sa totiž rozhodnutie o jeho zániku bez ďalšieho   stalo   ničotným   právnym   aktom.   V   opačnom   prípade,   pokiaľ   by   aj   bol právoplatným   rozhodnutím   vyslovený   vznik   povinného   poistenia,   vzhľadom   na   postoje žalobcu   k predmetu   sporu,   nie   je   rozhodnutie   o   zániku   povinného   poistenia   objektívne v rozpore s jeho prezentovanými záujmami, keďže žalobca netvrdil a ani nemôže tvrdiť ukrátenie   na   svojich   subjektívnych   právach   rozhodnutím   o   zániku   povinného   poistenia. Z dôvodov uvedených v žalobe, (ktoré sa týkali, ako už bolo uvedené, skutkových okolností a právneho posúdenia vzniku povinného poistenia), nebolo podľa názoru odvolacieho súdu preskúmavané   rozhodnutie   o   zániku   povinného   poistenia   v   rozpore   so   zákonom,   resp. medzinárodnou zmluvou, pretože skutková okolnosť ukončenia výkonu pracovnej činnosti S. A. v SR ku dňu 15.11.2007 (a tým aj prípadného zániku povinného poistenia, ak by sa preukázali skutkové a právne dôvody jeho vzniku), nebola spochybnená.

Odvolací súd je toho názoru, že dôvody rozhodnutia krajského súdu sa rovnako ako rozhodnutie žalovaného a samotná žaloba, nevzťahujú k predmetu rozhodnutia o zániku povinného poistenia, ktoré bolo predmetom tohto prebiehajúceho konania o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia.   Preto   ani   výrok   rozsudku,   ktorým   bolo   zrušené   rozhodnutie odporkyne nie je vecne správny a preto ho odvolací súd zmenil a žalobu zamietol. Tvrdenie o ukrátení na právach je podľa § 247 ods. 1 OSP podmienkou konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, také tvrdenie... vo vzťahu k preskúmavanému rozhodnutiu odvolací súd v konaní nezistil.»

Ústavný súd zistil, že vo všetkých veciach vedených najvyšším súdom, v ktorých ide o   spory   medzi   sťažovateľkou   a   Sociálnou   poisťovňou,   sa   preskúmavajú   správne rozhodnutia týkajúce sa vzniku alebo zániku povinného poistenia jednotlivých fyzických osôb, zamestnancov sťažovateľky, poskytnutých na výkon práce inej slovenskej obchodnej spoločnosti na základe zmlúv o dočasnom pridelení pracovníkov.

Sťažovateľka vo veciach vedených najvyšším súdom, ktorých predmetom je (bolo) preskúmavanie   zániku   povinného   poistenia,   ako   aj   v   konaniach,   ktorých   predmetom   je (bolo) preskúmavanie vzniku povinného poistenia, argumentuje tvrdením   o nesprávnom právnom posúdení veci v konaní o vzniku povinného poistenia, pričom podľa jej názoru príslušným zamestnancom nevzniklo povinné poistenie v Slovenskej republike, pretože ako ich zamestnávateľka si plnila voči nim svoje odvodové povinnosti v Maďarsku.

Ústavný súd z konania vedeného pod sp. zn. II. ÚS 563/2014 zistil, že „... senát 4 S najvyššieho súdu rozhodoval meritórne zhodne vo vzťahu k vzniku povinného poistenia poskytnutých zamestnancov a ustáleným spôsobom, napr. sp. zn. 4 Sžso/15/2013, sp. zn. 4 Sžso/16/2013 a sp. zn. 4 Sžso/17/2013, všetky z 30. 09. 2013...“, a zároveň rozhodoval meritórne   zhodne   vo   vzťahu   k   zániku   povinného   poistenia   poskytnutých   zamestnancov v rozhodnutiach sp.   zn. 4 Sžso 18/2013 z 30. septembra 2013, sp.   zn. 4 Sžso 14/2013 z 30. septembra 2013 a sp. zn. 4 Sžso 32/2013 zo 17. októbra 2013 (uvedené rozhodnutia sťažovateľka namietala v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 563/2014), ako aj v napadnutom rozsudku.

V posudzovanom konaní bolo predmetom súdneho prieskumu rozhodnutie o zániku povinného   poistenia   zamestnanca   poskytnutého   na   výkon   práce,   pričom   najvyšší   súd v posudzovanom prípade nezistil dôvod na samostatné preskúmavanie rozhodnutia o zániku povinného poistenia, keďže otázku jeho vzniku nemohol riešiť ako prejudiciálnu otázku, lebo táto sama osebe bola predmetom samostatného administratívneho konania a následne sa stala aj predmetom samostatného súdneho konania. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bol postavený na inom argumentačnom základe (bez meritórnych právnych záverov k otázke   vzniku   povinného   poistenia)   ako   ostatné   sťažovateľkou   označené   rozhodnutia najvyššieho súdu (iných senátov ako 4 S). V súvislosti s druhou námietkou sťažovateľky preto   ústavný   súd   uvádza,   že   sa   nestotožňuje   s   jej   tvrdením   o   totožnosti   napadnutého rozsudku   a rozhodnutí,   ktoré   v   sťažnosti   uvádza   na   podporu   svojho   názoru   o porušení „zásady predvídateľnosti súdnych rozhodnutí“ najvyšším súdom.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu v časti   týkajúcej   sa   druhej   námietky   a   základným   právom   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká   príčinná   súvislosť,   na   základe   ktorej   by   po   prípadnom   prijatí   sťažností   na   ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol aj tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorá sa týka jej druhej námietky, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014