znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 670/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom doc. JUDr. B. F., PhD.,   A., s.   r. o., B., vo veci   namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 23/2013 z 20. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2013 doručená sťažnosť obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich   práv podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 23/2013 z 20. marca 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“), predmetom   ktorého   je   náhrada   majetkovej   škody   a   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je teda   súčasne   súdom,   ktorý   sťažovateľke   uvedenú   škodu   a   nemajetkovú   ujmu   spôsobil. Na základe uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresného súdu a spor bude prikázaný inému vecne príslušnému okresnému súdu v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobnom návrhu okresný súd svojím rozhodnutím   zaviazal sťažovateľku   na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenú námietku zaujatosti. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou, podstatou ktorého bolo jej tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutým uznesením potvrdil rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutým uznesením krajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...“

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   napadnuté   uznesenie   založil   na   nesprávnom právnom   posúdení   návrhu   podaného   sťažovateľkou   ako   námietky   zaujatosti,   hoci   toto podanie   nebolo   dostatočne   určité   a   nespĺňalo   náležitosti   námietky   zaujatosti   upravené v § 15a Občianskeho súdneho poriadku. Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd prejav vôle sťažovateľky obsiahnutý v podanej žalobe vyhodnotili ako námietku zaujatosti, čo   je   v   rozpore   so   skutočnou   vôľou   sťažovateľky.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   tiež namietala, že v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu výslovne uviedla, že jej podanie nie je námietkou zaujatosti voči konkrétnemu sudcovi a takto ju neoznačila ani v podanom žalobnom návrhu.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   tiež   poukázala   na   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorý v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodol o zrušení rozhodnutí súdu prvého stupňa.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením, zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).

II.A   K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutým uznesením, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podanú námietku zaujatosti,   porušil   ňou   označené   práva,   pretože,   ako   vyplýva   z   jej   písomného   podania v konaní pred okresným súdom,   ako aj z odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu, sťažovateľka námietku zaujatosti nevzniesla.

Okresný   súd   svojím   rozhodnutím   uložil   sťažovateľke   zaplatiť súdny   poplatok   za námietku   zaujatosti   v   sume   66   €   podľa   položky   č.   17   písm.   a) „sadzobníka   súdnych poplatkov   zákona   č.   71/1992   Zb.“. Proti   uvedenému   uzneseniu   podala   sťažovateľka odvolanie, v ktorom poukázala na to, že námietku zaujatosti nepodala, pričom okrem iného uviedla: „Žalobca v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uznesenie okresného súdu v celom rozsahu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Sťažovateľka svoju sťažnosť založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresný súd   nesprávne   posúdil   jej   žalobný   návrh,   ktorého   súčasťou   bolo   aj   upovedomenie o skutočnostiach týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnej veci rozhodovať a súčasne je orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil sťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenie nemožno posúdiť ako námietku zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom   na ich   pomer k veci,   k účastníkom   alebo k ich   zástupcom   možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to neodkladne predsedovi súdu.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal najmä na skutočnosť, že sťažovateľka vo svojom návrhu na začatie konania žiadala o prikázanie jej vecí inému súdu prvého stupňa v obvode krajského súdu podľa § 12 ods. 1 OSP, pretože sudcovia okresného súdu sú podľa sťažovateľky vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania, a teda vzniesla námietky zaujatosti. Nutná delegácia je totiž vždy dôsledkom vylúčenia všetkých sudcov podľa § 14 OSP, a to buď z dôvodu účastníkom   konania   vznesenej   námietky   zaujatosti   alebo   na   tom   základe,   že   samotní sudcovia sa cítia byť vo veci zaujatí.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v napadnutom uznesení primerane reagoval na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého okresný súd určil výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov a tiež vec správne právne posúdil,   keď   citoval   tie   ustanovenia   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok   sťažovateľky,   ktoré   súvisia   s   tým,   že   nemal   byť   vyrubený   súdny   poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní, pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež poukázala aj na rozdielnosť prístupu krajského súdu k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   Beian v. Rumunsko   (č.   1)   zo   6.   decembra   2007   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia   pôsobila   ako   regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus, ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo   rovnakých   alebo   podobných veciach.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   tejto   námietke   sťažovateľky   považuje   za   potrebné zopakovať   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych   predpisov   (m.   m.   I.   ÚS   17/01,   IV.   ÚS   267/05).   Práve   plénum   a   kolégiá najvyššieho   súdu   sú   oprávnené   odstraňovať   nejednotnosť   výkladu   zákonov   a   iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania   účastníkov   súdnych   konaní.   Ústavný   súd   však   vzhľadom   na   to,   že   nie   je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad   vyznačuje   svojvôľou   a   zjavnou   neodôvodnenosťou   do   tej   miery,   že   to   má   za následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody.   Keďže   ale   ústavný   súd   v   prípade napadnutého uznesenia prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný súd preto dospel   k záveru, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu   je ústavne akceptovateľné a jeho odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,   neznamená,   že   došlo   aj   k   porušeniu   jej   označených   práv   podľa   ústavy a dohovoru.   Ústavný   súd   preto   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.B   K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých   vlastníkov   má   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu.   Podľa   čl.   1   dodatkového protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou   verejného   záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   dospel   k   záveru,   že   z   jeho odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu   do   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   do   práva na ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   všeobecné   súdy v posudzovanom   prípade   ústavne   konformným   spôsobom   interpretovali   a   aplikovali príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením a základným   právom   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   právom   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto   práv   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   v   dôsledku   čoho   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   tohto   dôvodu   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľky   uvedenými   v   sťažnosti   (napr.   návrhom   na   odklad   vykonateľnosti rozhodnutia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013