znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 67/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 47ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.3 Tos 218/2015 z 19. novembra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola28. decembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 47 ods. 3 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajskéhosúdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 218/2015 z 19. novembra 2015 (ďalejaj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením povereného príslušníkaOkresného riaditeľstva Policajného zboru Trnava, obvodného oddelenia Policajného zboruTrnava pod ČVS: ORP-1403/01-TT-TT-2015 z 3. júna 2015 bolo podľa § 199 ods. 1zákona č. 301/2005 Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýporiadok“) začaté trestné stíhanie vo veci a súčasne podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadkubolo sťažovateľovi vznesené obvinenie pre prečin nedovolenej výroby omamnýcha psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa§ 171 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len„Trestný zákon“). Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava sp. zn.0 Tp 66/2015 z 5. júna 2015 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tpo 41/2015z 11. júna 2015 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestnéhoporiadku. Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 30 T 132/2015z 5. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) v spojenís uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tos 218/2015 z 19. novembra 2015 zamietolsťažovateľom podanú žiadosť o prepustenie z väzby z 20. októbra 2015 podanúprostredníctvom Okresnej prokuratúry Trnava. V ostatnom podal sťažovateľ sťažnosť naústavnom súde.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti nachádza porušenie svojich označených právv troch rovinách.

3.1 V prvej rovine svojej argumentácie nesúhlasí s dobou vykonávanej väzby, ktorejdĺžka trvania už dosiahla výkon trestu, k čomu sťažovateľ dôvodil, že„Keďže vo väzbe som od 3.6.2015 a vo väzbe som bol v tej dobe viac ako 5 mesiacov za trestný delikt nízkej spoločenskej nebezpečnosti konkrétne za prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 1 Tr. zák. Vo väzbe som za držanie dvoch jednorázových dávok pre vlastnú potrebu, kde je trestná sadzba 0 až 3 roky.“. V ďalšom akcentoval, že„... väzba nie je na mieste, pokiaľ by bola príliš prísnym zaisťovacím opatrením s prihliadnutím na závažnosť činu a očakávaniu trestu. Väzba nemá byť trestom, ale je výlučne len procesným opatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu obvineného z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného konania obmedzením jeho osobnej slobody.“.

3.2 V druhej rovine svojej argumentácie sťažovateľ poukazuje na to, že„Dňa 27.10.2015 okresný prokurátor mojej žiadosti nevyhovel a v zmysle § 79 ods. 3 ju predložil spolu so svojím stanoviskom a návrhom rozhodnutia okresnému súdu v Trnave na ďalšie konanie a rozhodnutie. Toto stanovisko spolu s návrhom prokurátora mi okresným súdom v Trnave nebolo nikdy doručené čím sa prokurátor dostal do značnej výhody. Takéto konanie súdu by nemalo byť ústavne akceptovateľné, preto že zvýhodnením resp. nezvýhodnením jednej strany pred súdom dochádza k porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy SR...“.

3.3 V súvislosti s výkon preventívnej väzby namieta to, že„Do dnešného dňa mi nikto nevysvetlil v akej trestnej činnosti by som mal pokračovať, keď že doteraz voči mne nie je vedené iné trestné konanie, spáchal som len jeden skutok nízkeho stupňa nebezpečnosti pre spoločnosť...“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ v petite podanej sťažnosti navrhol, abyústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Navrhujem aby ústavný súd vyslovil nálezom, že Krajský súd v Trnave svojím rozhodnutím zo dňa 19.11.2015 sp. zn. 3Tos/218/2015-171 porušil sťažovateľové práva uvedené v čl. 17 ods. 2, ods. 5, čl. 47 ods. 3 ústavy SR a čl. 5 ods. 3, ods. 4 a v čl. 6 ods. 1 európskeho dohovoru základných ľudských práv a slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 19.11.2015 sp. zn. 3Tos/218/2015-171 sa zrušuje.

Krajský súd v Trnave je povinný do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia povinný zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2500 eur. Prikazuje Krajskému súdu v Trnave vydať príkaz na neodkladné prepustenie sťažovateľa z väzby.“

⬛⬛⬛⬛

II.

5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

III.

K namietanému porušeniu práv podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavyvšetci účastníci sú si v konaní... rovní.

9. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poznamenáva, že konania všeobecnýchsúdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniamio občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu právzaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravujevo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivýproces, a teda zásadne sa nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšiaprávna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť(III. ÚS 272/03, II. ÚS 15/05, IV. ÚS 65/05). Procesné pravidlá týkajúce sa skúmaniadôvodnosti ďalšieho trvania väzby sú ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 4 dohovoru.Ústavný súd v tomto smere rešpektuje prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj„ESĽP“), podľa ktorej osobnú slobodu chráni v zásade čl. 5 dohovoru, a to najmä pokiaľ ideo zákonnosť väzby vrátane otázky, či k takémuto zbaveniu slobody došlo v súladeso zákonom upraveným postupom, kde dohovor odkazuje primárne na vnútroštátne právnepredpisy a upravuje povinnosť dodržiavať ich hmotnoprávne aj procesné právne normya požaduje, aby zbavenie slobody jednotlivca nebolo arbitrárne (čl. 5 ods. 1 dohovoru),ďalej chráni právo jednotlivca na primeranú dĺžku väzby v zmysle požiadavky, aby väzbanebola predlžovaná nad primeranú lehotu a aby nedochádzalo v postupe príslušnýchorgánov počas trvania väzby k zbytočným prieťahom (čl. 5 ods. 3 dohovoru), a konečnechráni právo jednotlivca domáhať sa periodického prieskumu zákonnosti väzby a žiadaťo prepustenie na slobodu, o ktorom musí byť rozhodnuté urýchlene (čl. 5 ods. 4 dohovoru)[rozsudok ESĽP de Wilde at al v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, body 65, 67, 7177 atď.,ako aj novšia judikatúra Khudoyorov v. Rusko, rozsudok ESĽP č. 6847/02 z 8. 11. 2005,body 124 –125, 172 – 174 a 193; Öcalan v. Turecko č. 46221/99 rozsudok Veľkej komoryESĽP z 12. 5. 2005, body 83 – 84 a 103; Khudobin v. Rusko č. 59696/00 rozsudok ESĽPz 26. 10. 2006, body 103 a 115].

10. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (bod 9) teda vyplýva, že na konanieo väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v súvislosti s konanímo žiadosti o prepustenie z väzby čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnutéhmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jejsúdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňazákladné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahua účel konania o väzbe, obsahom týchto garancií je aj právo na rovnosť účastníkov v konaní(rozumej strán trestného konania, pozn.) vo svojom vyjadrení v čl. 47 ods. 3 ústavy a akotaké je obsiahnuté už v čl. 17 ústavy, resp. v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Inými slovami, priväzobných konaniach vníma ústavný súd právo na rovnosť účastníkov konania (rozumejstrán trestného konania, pozn.) ako súčasť práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavyv spojení aj s čl. 5 ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru a v prípade zistenia porušeniazákladného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy pristúpi k vysloveniu jeho porušeniaprostredníctvom čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 3, resp. čl. 5 ods. 4 dohovoru.

11. Z už uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti sťažovateľa pre namietané porušenie čl. 47 ods. 3ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, keďže tieto článkynemajú príčinné uplatnenie v okolnostiach sťažovateľovho väzobného stíhania, ktoré bolipredmetom rozhodovania krajského súdu v jeho uznesení sp. zn. 3 Tos 218/2015z 19. novembra 2015.

12. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04,II. ÚS 151/09) teda vyplýva, že na konanie o väzbe je aplikovateľné ustanovenie čl. 17ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru, v ktorých sú implicitne obsiahnuté hmotnéa tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnuochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Ústavný prieskum sťažovateľomnamietaného čl. 5 ods. 3 dohovoru ústavný súd odvodzuje od argumentácie sťažovateľa,ktorýpodľajehonázoruzotrvávaneprimeranedlhovoväzbez dôvoduneefektívneho/liknavého postupu orgánov činných v trestnom konaní v jeho trestnej vecis dôsledkom výkonu trestu väzbou. V dôsledku uvedeného ústavný súd podrobil prieskumusťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tos 218/2015 z 19. novembra2015 len vo vzťahu k ním namietanému čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

IV.

K namietanému porušeniu práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu

13. Krajský súd v uznesení sp. zn. 3 Tos 218/2015 z 19. novembra 2015v podstatnom uviedol:

„Na základe sťažnosti obvineného preskúmal krajský súd v zmysle ustanovenia § 192 odsek 1 Trestného poriadku správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia, a tak zistil, že sťažnosť obvineného nie je dôvodná.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že proti obvinenému sa vedie trestné stíhanie pre prečin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 odsek 1 Trestného zákona, na základe obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava, podanej na súd I. stupňa dňa 02. 11.2015.

Obvinený bol vzatý do väzby unesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Trnava sp. zn. 0Tp/66/2015, zo dňa 05.06.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu Trnava zo dňa 11.06.2015, sp. zn. 6Tpo/41/2015 z dôvodu ustanovenia § 71 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku so započítaním väzby dňom 03.06.2015 od 00.10 hod.

Po podaní obžaloby bol súd I. stupňa povinný v zmysle § 238 odsek 3 Trestného poriadku rozhodnúť o ďalšom trvaní väzby a v súvislosti s tým rozhodol aj o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú obvinený podal.

Zhodne ako súd I. stupňa aj krajský súd je toho názoru, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že obvinený bude v trestnej činnosti pokračovať. Dôvodnosť podanej obžaloby vyplýva z čiastočného priznania obvineného k spáchanej trestnej činnosti ako aj z výpovedi svedkov ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛. V nadväznosti na uvedené dôkazy sú aj závery znaleckého posudku KEÚ PZ, ktorý preukazuje, že zaistená kryštalická látka obsahuje matamfetamín v objeme ako je uvedené v obžalobe.

Konkrétne skutočnosti odôvodňujúce ďalšie trvanie väzby obvineného v zmysle ustanovenia § 71 odsek 1 písm. c/ Trestného poriadku sa viažu k charakteru trestnej činnosti ako aj k osobe obvineného, pričom je zrejmé, že obvinený bol v minulosti 6-krát súdne trestaný, len jedno odsúdenie je s účinkami zahladenia, dopúšťal sa hlavne majetkovej trestnej činnosti, ktorou si zadovažoval zdroj príjmov nakoľko je nezamestnaný, trestný čin spáchal v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, naposledy bol prepustený z výkonu trestu odňatia slobody dňa 15.11.2014 a jeho závislosť na omamných látkach zvyšuje riziko recidívy jeho kriminálneho správania.

Podľa § 80 odsek 1 písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku, ak je daný dôvod väzby podľa § 71 odsek 1 písm. a/ alebo c/, môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode, alebo prepustiť ho na slobodu, ak obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny život, najmi že sa nedopustí trestnej činnosti a že splní povinnosti a dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia, a súd alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie považuje sľub vzhľadom na osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu za dostatočný a príjme ho alebo s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným alebo odovzdaním dohľadu nad obvineným do iného členského štátu európskej únie podľa osobitného predpisu.

Aj v tomto smere krajský súd zhodne ako súd I. stupňa je toho názoru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky nahradenia väzby obvineného inštitútmi v zmysle ustanovenia § 80 odsek 1 písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku.

Krajský súd sa preto s dôvodmi napadnutého uznesenia súdu I. stupňa stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje.“

14. Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu sp. zn.3 Tos 218/2015 z 19. novembra 2015 s uznesením okresného súdu sp. zn. 30 T 132/2015z 5. novembra 2015 považoval ústavný súd za potrebné uviesť aj podstatnú časť z tohtorozhodnutia okresného súdu:

„Výsledky dokazovania vykonané v prípravnom konaní odôvodňujú i v tomto štádiu trestného konania, po podaní obžaloby, ponechanie obvineného vo väzbe z dôvodov, pre ktoré bol do nej vzatý v prípravnom konaní. Podozrenie, že obvinený sa dopustil spáchania prečinu, ktorý sa mu kladie za vinu vyplýva z dôkazov vykonaných v prípravnom konaní. Obvinený sa čiastočne k spáchaniu trestnej činnosti priznal, pričom poprel, že by papierová skladačka, v ktorej sa nachádzal kryštalický materiál s hmotnosťou 45 mg s účinnou látkou metamfetamínu patrila jemu. Injekčná striekačka, v ktorej sa nachádzal rovnaký druh kryštalického materiálu podľa vyjadrení obvineného bola jeho, mal ju pre vlastnú potrebu a zakúpil si ju na železničnej stanici od neznámej osoby. Okrem čiastočného priznania obvineného nasvedčuje podozrenie z obžalovanej trestnej činnosti i výpovede svedkov ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛. Tieto dôkazy sú ďalej podporené závermi znaleckého posudku KEÚ PZ, ktorý preukazuje, že zaistená kryštalická látka obsahuje metamfetamín v objeme ako je uvedené v obžalobe. Uvedené dôkazy najmä vo svojej vzájomnej súvislosti dostatočne odôvodňujú podozrenie, že obvinený sa dopustil spáchania prečinu, ktorý mu je v obžalobe kladený za vinu.

Pokiaľ ide o konkrétne skutočnosti odôvodňujúce tzv. útekovú väzbu podľa § 71 ods. I písm. c) Tr. por., ohľadne týchto nedošlo od vzatia obvineného do väzby ku dňu podania obžaloby k žiadnej zmene.

Preventívna väzba podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku je odôvodnená obavou, že obvinený bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti nielen tohto druhu, ale aj trestnej činnosti majetkového charakteru, keďže už v minulosti bol viackrát odsúdený pre majetkovú trestnú činnosť, ktorej sa mal dopúšťať opakovane a ktorá mala byt' zdrojom jeho príjmov. Je tu preto daná dôvodná obava, že obvinený pri ponechaní na slobode bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti či už rovnakého alebo obdobného charakteru, keďže v súčasnosti nie je nikde zamestnaný a páchaním trestnej činnosti si má zadovažovať prostriedky k živobytiu. Z odpisu z registra trestov vyplýva, že obvinený bol v minulosti doposiaľ celkovo 6x súdne trestaný (kde v jednom prípade sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený), hlavne pre trestnú činnosť majetkového charakteru a to konkrétne v prevažnej miere pre trestné činy krádeže, pričom táto priamo súvisela so závislosťou obvineného na užívaní návykových látok. Naposledy bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trnave pod sp. zn. 2T/109/2014 zo dňa 16.09.2014, právoplatným dňa 16.9.2014, pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. b) Trestného zákona a iné, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) mesiacov so zaradením pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Predtým bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Trnava pod sp. zn. 30T/54/2014 zo dňa 12.06.2014, právoplatným dňa 12.06.2014 pre prečin krádeže formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 212 ods. 2 písm. a) Trestného zákona a prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona k podmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní 16 (šestnásť) mesiacov a určením skúšobnej doby v trvaní 2 (dva) roky, ktorá uplynie dňa 15.02.2016. Z výpisu ústrednej evidencie priestupkov vyplýva, že obvinený bol 10 krát priestupkovo prejedávaný a taktiež aj postihnutý, pričom išlo o priestupky na úseku cestnej dopravy. Zo správy Zboru väzenskej a justičnej stráže zo dňa 03.06.2015 vyplýva, že obvinený bol len dňa 15.11.2014 prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý si vykonával v Dubnici nad Váhom. Z výsledkov znaleckého dokazovania z odvetvia psychiatrie, ktoré realizoval ⬛⬛⬛⬛ vyplynulo, že obvinený je závislý od psychostimulácií a jeho závislosť sa prejavuje hlavne neschopnosťou spontánnej abstinencie, odvykacími prejavmi po vysadení látky, túžbou po konzume, drogocentrickým správaním a podobne. Vzhľadom na závery znaleckého dokazovania bola navrhnutá ochranná protitoxikomanická liečba ústavnou formou, zvyšuje riziko recidívy jeho kriminálneho správania sa. Uvedené skutočnosti odôvodňujú obavu, že obvinený pri prepustení na slobodu bude pokračovať v trestnej činnosti. Tým je u neho daný dôvod tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Z rovnakých dôvodov, pre ktorých súd rozhodol o ponechaní obvineného vo väzbe po podaní obžaloby, vyplýva i záver, že žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu nie je možné vyhovieť.

Pokiaľ obvinený a obhajca namietali, že väzba trvá neprimerane dlho a že orgány činné v trestnom konaní nepostupujú so zvýšenou starostlivosťou tak, aby sa konalo v jeho veci prednostne a urýchlene, tieto námietky súd nepovažuje za dôvodné. Vyšetrovanie trestnej činnosti obvineného podľa názoru súdu zodpovedá požiadavkám uvedeným v ustanovení § 2 ods. 6, ods. 10 Trestného poriadku, o čom okrem iného svedčí i skutočnosť, že obžaloba na obvineného bola podaná v lehote kratšej ako 5 mesiacov od vzatia obvineného do väzby. V tomto smere sa javí súdu dĺžka trvania väzby obvineného primeraná vzhľadom na charakter trestnej činnosti, ako i výšku trestu odňatia slobody, ktorého uloženie mu za spáchanie trestného činu, v prípade uznania jeho viny, hrozí. Pokiaľ ide o rozhodnutie uvedené vo výroku II. a III. tohto rozhodnutia súd vychádzal zo skutočnosti majúcej povahu najmä v osobe obvineného, konkrétne v jeho drogovej závislosti a kriminálnej recidíve ako je to vyššie uvedené v odôvodnení tohto uznesenia. Vzhľadom na tieto skutočnosti, nemožno jeho väzbu nahradiť ani prijatím sľubu obvineného, ani dohľadom probačného a mediačného úradníka súdu, keď takýto sľub resp. dohľad by nebol dostatočnou zárukou, ktorá by eliminovala obavu z konania obvineného, pre ktoré sa nachádza vo väzbe.“

15. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavynikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorýustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvnýzáväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na časustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, ktoje zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohtočlánku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenúzákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote aleboprepustený počas konania. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobodyzatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súdurýchlene rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak jepozbavenie slobody nezákonné.

16. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahuk väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonnéhodôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, vktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadilprepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byťpodmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplývaneodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutímsudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšiehotrvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutiavšeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09).Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojoupodstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S toutokonštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktoréhovyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a protiväzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a niena základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

17. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavnéhosúdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná lenna preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá saberie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovýmiokolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétneskutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomociústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverovvšeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatiedo väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčneuspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvinenéhoa prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovaciehoprostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).

18. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohouje preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavoualebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

19. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okremtoho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľnés účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02,II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Základné právo podľačl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázkyjeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jejaplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnostiide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, žedo väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonnáúprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťouústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 dohovoruvyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanovenýmzákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a)až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a pretorešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanovv. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byťv súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou (k tomupozri okrem judikatúry ESĽP uvedenej v bode 27 aj Bozano v. Francúzsko č. 9990/82rozsudok ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká Británia č. 19380/92 rozsudokESĽP z 24. 9. 1992, Herczegfalvy v. Rakúsko rozsudok ESĽP z 11. 5. 2004, Morsink v.Holandsko rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 6. 1996, bod 40; z novšej judikatúryStanev v. Bulharsko č. 36760/06 rozsudok Veľkej komory ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143; L.M. v. Slovinsko č. 32863/05 rozsudok ESĽP z 12. 6. 2014, bod 121).

20. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby lenvtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začatétrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tentoskutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývadôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, ⬛⬛⬛⬛ najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko ⬛⬛⬛⬛ alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť ⬛⬛⬛⬛ objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c)bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo ⬛⬛⬛⬛ vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

21. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbeosoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje ajuvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe konáa rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti protirozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadenýsúd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu savhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožníprísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúcesa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, akobvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stavobvineného neumožňuje jeho výsluch....

Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku obvinený má právo kedykoľvek žiadaťo prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi preprípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu.

Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúmanadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podalsťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...

22. Prípustnosť dĺžky trvania väzobného stíhania je upravená v § 76 a nasl. Trestnéhoporiadku. Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženejlehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutnýčas. Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní spolus väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestnéstíhanie pre prečin, b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin, c)štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Podľa§ 76 ods. 7 Trestného poriadku z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na prípravné konanienajviac a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin, b) devätnásťmesiacov..., c) dvadsaťpäť mesiacov... Podľa § 78 Trestného poriadku pre trvanie väzbyz dôvodov podľa § 71 ods. 2 sa použije § 76 ods. 1 až 5 a ods. 8 až 10. Doba trvania väzbyz dôvodov podľa § 71 ods. 2 spolu s už vykonanou väzbou podľa § 71 ods. 1 môžev prípravnom konaní presiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 7 len v rozsahu novej základnejsedemmesačnej lehoty väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 2, celková doba trvania väzbyz dôvodov podľa § 71 ods. 2 spolu s už vykonanou väzbou podľa § 71 ods. 1 nesmiepresiahnuť lehoty uvedené v § 76 ods. 6, okrem predĺženia podľa § 76a. Podľa § 79 ods. 1Trestného poriadku ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynielehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený ihneď prepustený naslobodu.

23. Z čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy možno teda vyvodiť základné právo na osobnú slobodu,ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodov a spôsobom,ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsoby pozbavenia,resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienok sú prípustné.Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbe v zmysle čl. 17ods. 5 ústavy. Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobody vzatímdo väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý aj čl. 17ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04). Z hľadiska posúdenia čl. 5 ods. 4 dohovoru má osobavo väzbe právo na preskúmanie hmotných a procesných podmienok väzby, ktoré súurčujúce pre posúdenie jej zákonnosti. Požiadavka preskúmania hmotných podmienok(„substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a protiväzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu,ako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veciSchiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31). Je teda výsostným právom,ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebopotvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom naprezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ichv rozhodnutiach o väzbe (Tóth c. Rakúsko, 1991). Inými slovami, v zmysle čl. 5 ods. 4dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok,ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽPvo veci Brogan and Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, bod 65, rozsudokESĽP vo veci Jecius v. Litva, bod 100).

24. Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z práva nebyť vo väzbe z iného akozo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu vyplýva priama spojitosťzákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebo súdu nielen pri vzatí do väzby,ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušenímzákladného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúcehoo zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielens poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (napr. III. ÚS 79/02,III. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutýchv ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciachWinterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, bod 45 a Baranowski v.Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51). Inými slovami, povinnosť súdov vyplývajúcazo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestnéhostíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorýustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielenustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danomprípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušnýchmedzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republikya v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú prednosť pred zákonom, ak poskytujúväčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

25. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nejv zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:

- účinná kontrola zákonnosti väzby (rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000 vo veci Grauzinisv. Litva č. 37 975/97),

- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantialmeasure of procedural justice“; rozsudok ESĽP z 20. 6. 2002 vo veci Al-Nashif and othersv. Bulharsko č. 50963/99),

- vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedincakonanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavkyspravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok ESĽP z 13. 2. 2001 vo veciGarcia Alva v. Nemecko č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“) v zmysleposledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytlidostatočné dôvody (rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2. 2002 vo veciBufferne v. Francúzsko č. 54367/00),

- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; rozsudok ESĽPz 10. 10. 2000 vo veci Grauslys v. Litva č. 36743/97).

26. V zmysle uvedených ústavných záruk osobnej slobody musí byť preto väzbachápaná ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného pre účely trestného konaniav prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jehopoužitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihuich páchateľov. Výnimočnosti tohto prostriedku musí zodpovedať aj jeho čas použitia tak,aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu.Súčasťou už uvedených záruk je obsiahnuté aj právo samotného obvineného/obžalovanéhoiniciovať konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnostiväzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (III. ÚS 7/00 a III. ÚS 255/03, rozsudokESĽP z 21. 12. 2000 vo veci Vodeničarov c. Slovenská republika, body 33 – 36).

27. Po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v nadväznostina príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.)a vychádzajúc z citovanej judikatúry ESĽP, ústavný súd konštatuje, že z jeho odôvodneniavo vzťahu k zákonom predpokladanému ďalšiemu zotrvaniu sťažovateľa vo výkone väzbynevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výkladrelevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcim krajským súdom vrátane právnej úpravypráva na slobodu a bezpečnosť podľa dohovoru s dôsledkom porušenia sťažovateľomoznačených práv a jeho ďalším nezákonným zotrvaním vo výkone preventívnej väzby.Ústavný súd teda konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keďpríslušné ustanovenia Trestného poriadku podstatné pre posúdenie veci interpretovala aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov a skutkových okolnostíposudzovanej veci, v dôsledku čoho ich ústavný súd vníma ako adresné, konkrétnea vo svojich záveroch aj logické, a teda ich vníma ako legitímne a právne akceptovateľnénielen z uhla zákonnosti, ale aj ústavnosti. Zo záverov, ku ktorým dospel krajský súd priposudzovaní podmienok ďalšieho zotrvania sťažovateľa vo väzbe v jeho trestnej veci,pritom nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestnéhoporiadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu, a krajský súd (prihliadajúc ajna príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) dostatočnepodrobne sťažovateľom predostreté podstatné námietky a pretrvávajúce okolnostipozbavenia jeho osobnej slobody vysvetlil, pričom neopomenul zdôvodniť potrebuponechania sťažovateľa vo väzbe poukazom na konkrétne skutočnosti vyplývajúcez hľadiska materiálnej interpretácie podmienok preventívnej väzby, ktoré podrobne aj vosvojom rozhodnutí zdôvodnil (recidíva v páchaní trestnej činnosti, závislosť sťažovateľa odomamných látok, absencia pravidelného príjmu u sťažovateľa, zaobstarávanie si obživytrestnou činnosťou v minulosti). Inými slovami, krajský súd vo svojom napadnutomrozhodnutí (v spojení aj s príslušnou časťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutiaokresného súdu, pozn.) poskytol primeranú súdnu odpoveď („adequate judicial response“)na podstatné okolnosti sťažovateľovho väzobného stíhania, a preto v naznačenýchsúvislostiach ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi sťažovateľom označenýmizákladnými právami a ním predostretým dôvodom (pozri bod 3.3), v dôsledku čohopovažuje ním prednesenú argumentáciu v tejto jej časti za zjavne neopodstatnenú a podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmieta podanú sťažnosť v tejto jej časti z dôvoduzjavnej neopodstatnenosti.

28. K ďalšej námietke sťažovateľa týkajúcej sa postupu okresného súdu, ktorýnedoručil sťažovateľovi návrh prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava na jeho ponechanievo väzbe, čím sa mal dostať do značnej nevýhody (pozri bod 3.2), ústavný súd v prvom radepoukazuje na znenie § 79 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý ukladá vo veci konajúcemuprokurátorovi v prípravnom konaní písomne vyrozumieť o vybavení, resp. o nevyhovenížiadosti o prepustenie z väzby a jej postúpení súdu na rozhodnutie, k čomu aj došlo.Následne bolo vecou okresného súdu o takejto žiadosti rozhodnúť, pričom, vychádzajúz judikatúry tak ústavného súdu, ako aj ESĽP, je podstatnou skutočnosťou to, že sťažovateľbol pred rozhodnutím súdu vypočutý, v danom prípade za účasti právneho zástupcu, a bolamu teda daná možnosť uviesť všetky okolnosti proti svojmu väzobnému stíhaniu. Tátoskutočnosť vyplýva jednoznačne zo zápisnice o výsluchu sťažovateľa z 5. novembra 2015,ktorý si ústavný súd obstaral prostredníctvom okresného súdu. Z uvedeného je zrejmé, žesťažovateľovi bola daná príležitosť za aktívnej účasti jeho obhajcu ovplyvniť rozhodnutiesúdu svojimi argumentmi, a teda samotné nedoručenie písomného návrhu prokurátora najeho ponechanie vo väzbe z 27. októbra 2015 (ktoré bolo taktiež poskytnuté ústavnému súduprostredníctvom okresného súdu) nekontaminovalo kontradiktórny priebeh konania predokresným súdom a nedopadalo ani na jeho procesné postavenie, akcentujúc aj skutočnosťskončenia prípravného konania a podania obžaloby (čo bol ďalší dôvod vedúci okresný súdk preskúmaniu dôvodov zotrvania alebo prepustenia sťažovateľa z väzby). Inými slovami,v judikatúre ESĽP zakotvená požiadavka zabezpečenia kontradiktórnej povahy konaniaa rešpektovania „princípu rovnosti zbraní“ predstavuje základné procesné garancie(„fundamental guarantees of procedure“) uplatniteľné vo veciach týkajúcich sa pozbaveniaosobnej slobody (rozsudok ESĽP z 21. 10. 1986 vo veci Sanches-Reisse c. Švajčiarsko,rozsudok ESĽP z 15. 11. 2005 vo veci Reinprecht c. Rakúsko). Európsky súd pre ľudsképráva vychádza z predpokladu, že osobná prítomnosť osoby obmedzenej na jej osobnejslobode je sama osebe zárukou spravodlivého procesu a zároveň aj zárukou elimináciemožného porušenia základných práv a slobôd. Rovnako tak ústavný súd vo svojej judikatúrezdôrazňuje, že väzba ako zásadný zaisťovací inštitút predstavuje výrazný zásahdo základného práva jednotlivca na osobnú slobodu, a preto neodmysliteľnou procesnouzárukou pri takomto zásahu musí byť právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byťvypočutá súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (III. ÚS 84/06).

29. Naostatok je potrebné poukázať aj na to, že v prípravnom konaní vec dozorujúciprokurátor disponuje kompetenciou zmocňujúcou ho k rozhodnutiu o väzbe vrátanemožnosti prepustenia žiadateľa na slobodu, naproti tomu v konaní pred súdom takoutoprávomocou disponuje len súd, prvostupňový súd, pred ktorým prebieha konanieo vine/nevine a uložení trestu/ochranného opatrenia osoby už obžalovanej prokurátorom,ktorý ako dominus litis podal na osobu obvinenú z trestného činu obžalobu, ktorou sa začínaďalšia fáza trestného konania, a to konanie pred súdom. Stanovisko prokurátora teda nemámienkotvorný dôsledok, iba odporúčací efekt. Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľateda uzatvára, že „Porušeniu práv sťažovateľa... nezodpovedá stav, keď v konaní predprvoinštančným súdom bol za prítomnosti svojho zvoleného obhajcu vypočutý, malmožnosť predniesť všetky svoje argumenty, námietky nielen k trestnej činnosti mu kladenejza vinu, ale aj voči svojmu zadržaniu vrátane ponúknutia prostriedkov nahradenia väzby,o ktorých súd v prvostupňovom konaní aj rozhodol, resp. sa nimi ústavne súladnýmspôsobom aj vysporiadal...“ (I. ÚS 542/2012).

30. Z pohľadu sťažovateľom namietaného porušenia čl. 5 ods. 3 dohovoruvzťahujúceho sa k ním predostretým výhradám dlhotrvajúcej väzby, ktorá má plniť nielenpreventívnu a zabezpečovaciu funkciu, ale aj penitenciárnu funkciu (pozri bod 3.1), ústavnýsúd poukazuje na to, že od vznesenia obvinenia sťažovateľovi pre prečin nedovolenejvýroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držaniea obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 1 Trestného zákona a jeho zadržania 3. júna 2015do podania obžaloby na jeho osobu prokurátorom Okresnej prokuratúry Trnava 2. novembra2015, tak ako táto skutočnosť vyplýva z uznesenia okresného súdu sp. zn. 30 T 132/2015z 5. novembra 2015, uplynulo zo základnej lehoty väzby v prípravnom konaní 5 mesiacov(Trestný poriadok v § 76 ods. 2 počíta so 7-mesačnou lehotou väzby), túto lehotu je možnépovažovať za nielen zákonnú, ale aj ústavne akceptovateľnú. Navyše je možné vysloviťzáver, že postup orgánov činných v trestnom konaní v rámci prípravného konaniav sťažovateľovej trestnej veci bol promptný, čo je možné taktiež vysloviť aj o postupeokresného súdu, ktorý len niekoľko dní od podania obžaloby rozhodoval o väzbesťažovateľa (aj z dôvodu podanej žiadosti o prepustenie, aj z dôvodu podanej obžaloby nasťažovateľa). Naostatok krajský súd v sťažnostnom konaní rozhodol v lehote dvochtýždňov. Za daných okolností nie je možné sa stotožniť so sťažovateľom prezentovanýminámietkami o neprimerane dlhom trvaní jeho väzby a prebiehajúcom postupe orgánovčinných v trestnom konaní.

31. Z uvedených dôvodov bola preto sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde v tejto jej časti odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Vzhľadom naodmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnýmipožiadavkami sťažovateľa uplatnenými v podanej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2016