znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 67/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., K., toho času vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 21 S/63/2011-38 zo 16. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 29. decembra 2011 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 S/63/2011-38 zo 16. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa na krajskom súde v konaní vedenom pod sp. zn. 21 S/63/2011 domáha „... lege artis... nápravy a ochrany svojich subjektívnych práv proti mestu KNM prostredníctvom žaloby v zmysle § 250T IV ods. 1 a nasl. OSP (správne má byť podľa § 250t ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v platnom   znení,   pozn.) proti   nečinnosti   (pasivite)   a nezákonnému   zásahu v konaní   mesta   o zmenkovom   inkase   a proteste   pod   č.   2545/2011.“ Krajský   súd   v napadnutom rozhodnutí celkovo štyrom sťažovateľovým návrhom v konaní nevyhovel, keď konanie o jeho návrhoch na vydanie predbežného opatrenia, prerušenie konania, o povolení vstupu ďalších subjektov ako vedľajších účastníkov konania a zmenu žalobného návrhu zastavil,   resp.   zamietol,   resp.   nepripustil   zmenu   návrhu.   Sťažovateľ   porušenie   ním označených základných práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu nachádza „... vo vecnej   a procesnej   nesprávnosti   odôvodnenia   a výrokov   (I.,   III.   a IV.)   napadnutého uznesenia   krajského   súdu...“.   K podaniu   sťažnosti   ústavnému   súdu   pristúpil   po „... vyčerpaní   prípustných   prostriedkov   nápravy...“ a ústavnému   súdu   ponúkol   vlastnú argumentáciu   k rozhodovacej   činnosti   a postupu   krajského   súdu   pri   výklade   a aplikácii príslušných právnych predpisov v jeho právnej veci.

3. Na základe už uvedeného sťažovateľ žiadal ústavný súd, aby takto rozhodol:„1.... ústavný súd vyslovuje, že Krajský súd Žilina... uznesením č. 21 S 63/2011-38, zo dňa 16. 11. 2011 a protiústavným procesným postupom ako iným zásahom porušil... základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a inú   právnu   ochranu   ako   aj   právo   na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základné právo na nedotknuteľnosť súkromia a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 16 ods. 1... ústavy v spojení s čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru, právo na to, aby bola sťažovateľom vec spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom... podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 dohovoru.

2.... ústavný súd... uznesenie Krajského súdu Žilina č. 21 S 63/2011-38, zo dňa 16. 11. 2011, vo výroku I., III. A IV. zrušuje a vec sa vracia späť na ďalší proces, súčasne sa Krajskému súdu Žilina v konaní č. 21 S 63/2011 prikazuje obnoviť stav pred porušením...

3. Krajský súd Žilina sa zaväzuje do 15 dní k náhrade všetkých prípadných trov konania sťažovateľa a štátu...“

4. V súvislosti s podaním sťažnosti ústavnému súdu sťažovateľ požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu, o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a taktiež o to, aby ústavný súd rozhodol, že „... pripúšťa do predmetného   konania   ako   vedľajších   účastníkov   popri   sťažovateľovi,   inak   popri porušovateľovi mesto K., Generálnu prokuratúru SR a verejného ochrancu práv“.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   (§   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   –   ďalej   len „zákon o ústavnom súde“). Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

7. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie   základných   práv   a   slobôd   (IV.   ÚS   23/05).   Judikatúra   ústavného   súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Namietané porušenie niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky   nezakladá   aj   právomoc ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy,   prípadne   iným   zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

8. Ústavou daná právomoc ústavného súdu neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe zákona. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv a slobôd,   naopak   čl. 127   ods.   1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať   ochranu   ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých sa sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   vlastnými, dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom   ustanovenými   procesnými   úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).

9. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie označených práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu, z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v danom prípade sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže v rozsahu namietaných skutočností nepodal proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu odvolanie (krajský súd v napadnutom   rozhodnutí   sťažovateľa   výslovne   poučil,   že   proti   tomuto   rozhodnutiu   je možné podať odvolanie).

10. Ako to vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu je/bolo možné podať odvolanie, právomoc poskytnúť ochranu označeným   základným   právam   sťažovateľa   má/mohol   mať   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   ako   súd   odvolací,   čím   je   zároveň   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu. Z uvedených   dôvodov   bola   preto   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde uznesením odmietnutá.

11. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012