znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 67/09-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. Č., B., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 46   ods. 1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní sp. zn. 45 C 66/05 a jeho rozsudkom z 12. apríla 2006 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 6 Co 262/2006 a jeho rozsudkom z 11. októbra 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. L.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2008 doručená a 6. februára 2008 doplnená sťažnosť Ing. T. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní   sp.   zn. 45 C 66/05 a jeho rozsudkom z 12. apríla 2006 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 6 Co 262/2006 a jeho rozsudkom z 11. októbra 2007.

Z obsahu sťažnosti, jej doplnenia a ostatných pripojených príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 45 C 66/05-148 z 12. apríla 2006 zamietol návrh žalobcu (sťažovateľa) na   ochranu   osobnosti.   Na   jeho   odvolanie   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   sp.   zn. 6 Co 262/2006 z 11. októbra 2007 potvrdil rozsudok okresného súdu.

Poukazujúc   na   porušenia   jednotlivých   článkov   ústavy   a dohovoru   sťažovateľ namietal:

1.1 V súvislosti s čl. 2 ods. 3 ústavy uviedol, že „Na... pojednávaní... 11. 10. 2007... na   Krajskom   súde...,   menovite   A.   B.,   predsedníčka   senátu   na   začiatku   pojednávania nedovolila, neumožnila sťažovateľovi nahrávanie pojednávania do diktafónu...“.  

1.2 V súvislosti s porušením čl. 12 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 ústavy sťažovateľ uviedol, že «Na... pojednávaní... 11. 10. 2007... na Krajskom súde..., menovite A. B. ako predsedníčka senátu   sa   chovala   a   riadila   toto   pojednávanie   nedôstojné,   arogantne,   jednostranne, v rozpore s etickými princípmi sudcu..., nerešpektovala ľudskú dôstojnosť sťažovateľa, jeho dobrú povesť. Prejavilo sa to arogantnými výkrikmi a chovaním menovanej. Citát: „Pán navrhovateľ (sťažovateľ), vy ste doteraz riadil toto pojednávanie, ale od teraz som tu nato ja ako predsedníčka senátu, uvedomte si to“, ďalší citát: „Kto Vám robil odvolanie, je celkom dobré, viete vlastne, čo je v ňom, ste teraz zamestnaný, boli ste niekedy liečený na nejakú chorobu, boli ste liečený na psychiatrii“, koniec citátu. Ako... navrhovateľovi nie je známe,   z   akých   dôvodov   sa   uchýlila...   predsedníčka   senátu   Krajského   súdu...   k   týmto neodôvodneným,   neospravedlneným   a   kapcióznym   otázkam,   ktoré   nemajú   nič   spoločné s prejednanou vecou, ale ani s realitou.».

1.3 V súvislosti s porušením práva na súdnu ochranu (spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ uviedol, že „... pojednávanie...

11. 10. 2007... A. B. ako predsedníčka senátu ukončila s tým, že sťažovateľovi bezdôvodne odobrala slovo, čím nemohol uplatniť ústavné právo na prednesenie konkrétnych zásahov do osobnostných vlastností na podporu jeho podaného odvolania o tom, že došlo zo strany odporcu k narušeniu jeho vážnosti v rodine, spoločnosti, na pracovisku... Ďalej v rozpore s § 40 ods. 1 OSP, menovaná predsedníčka senátu krajského súdu odoprela sťažovateľovi zaznamenať   do   zápisnice   o   pojednávaní   skutočný   priebeh   dokazovania,   prednesy sťažovateľa,   rozhodujúce   skutočnosti   pre   posúdenie   právneho   skutočného   stavu prejednávanej   veci...   Obdobne   Okresný   súd...   negoval   dve   predložené   písomné   žiadosti o uplatnenie práva na prednesenie a doplnenie návrhov pre vykonanie dokazovania, bez toho,   aby   boli zaznamenané v zápisnici...   pričom neboli uvedené   v rozhodnutí,   z akých dôvodov   dôkazy   neboli   vykonané...   Taktiež   odvolací   senát...   porušil   ustanovenie   §   212 ods. 1 OSP tým, že sa neviazal celým rozsahom a všetkými dôvodmi odvolania sťažovateľa proti rozsudku prvostupňového súdu...“.

1.4 V súvislosti s porušením čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ uviedol, že „... Z existujúceho súdneho spisu je nepochybné, že odvolací súd v podstate nevykonal ani jedno dokazovanie vo vzťahu k uvedeným námietkam sťažovateľa, uvedených v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Krajský súd... sa v rozpore so zákonom len formálne   stotožnil   s   odôvodnením,   ktoré   nesprávne   vykonštruoval   prvostupňový   súd   - Okresný   súd...“. V tejto   súvislosti   ďalej   uviedol,   že „...   ako   je   to   uvedené   v   odvolaní sťažovateľa proti prvostupňovému rozsudku, súd bezdôvodne odoprel právo sťažovateľovi na položenie otázok svedkom, neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa ku všetkým uvádzaným, ale ani k všetkým vykonaným dôkazom. Je nepochybné, že Okresný súd... spolu s Krajským súdom... konali a rozhodovali neštandartne, nezákonne...“. V neposlednom rade uviedol, že „Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi   a   návrhmi   vykonania   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú   význam   pre rozhodnutie.   Nedostatočné   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku,   v   tomto   konkrétnom prípade je možné považovať za porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.

1.5 V súvislosti s namietanými prieťahmi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (správne malo byť uvedené čl. 48 ods. 2 ústavy, pozn.) sťažovateľ uviedol, že „Zbytočné prieťahy trvali od 8.   6.   2006   (doručenie   odvolania)   do   11.   10.   2007   (deň   súdneho   pojednávania).   Teda, zbytočné súdne prieťahy trvali vyše 16 mesiacov.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo Ing. T. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy...   postupom   Krajského   súdu...   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn: 6 Co 262/2006 porušené bolo.

2. Základné právo Ing. T. L. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy... a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom   Okresného   súdu...   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn:   45   C   66/05   a postupom Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn: 6 Co 262/2006 porušené bolo.

3.   Základné   právo   Ing.   T.   L.   priznané   čl.   46   ods.   1   Ústavy...   a   čl.   6   ods.   1 Dohovoru... Krajským súdom... č. k. 6 Co 262/2006 a Okresným súdom... č. k. 45 C 66/05 porušené bolo.

4. Základné právo Ing. T. L. priznané čl. 2 ods. 3 Ústavy... Krajským súdom... č. k. 6 Co 262/2006 porušené bolo.

5. Základné právo Ing. T. L. priznané čl. 12 ods. 1 a čl. 19 ods. 1 Ústavy... Krajským súdom... č. k. 6 Co 262/2006 porušené bolo.

6.   Rozsudok   Krajského   súdu...   č.   k.   6   Co   262/2006-265   zo   dňa   11.   10.   2007 a rozsudok Okresného súdu... II. č. k. 45 C 66/05-148 zo dňa 12. 04. 2006, Ústavný súd... zrušuje a vec vracia na nové konanie.

7. Ing. T. L. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume300 000.- Sk (slovom tristo tisíc korún slovenských), ktoré sú povinní Okresný súd... a Krajský súd... vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu rovným dielom.  

8. Okresný súd... a Krajský súd... sú povinní zaplatiť rovným dielom Ing. T. L. trovy právneho zastúpenia v sume 23 484,- Sk (slovom dvadsaťtritisíc štyristoosemdesiatštyri korún slovenských) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. Č. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil tým,   že „Zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   a   povahu   prípadu,   zásady   princípu spravodlivosti, posúdenie, najmä so zreteľom na intenzitu, rozsah, dĺžku trvania, závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, považuje sťažovateľ navrhovanú sumu za primeranú, ktorá by mala zodpovedať aj súdnej praxe i Európskeho súdu pre ľudské práva.“.

2. Z obsahu vyjadrenia sťažovateľa zo 4. februára 2008 (na základe výzvy ústavného súdu z 23. januára 2008) okrem iného vyplýva, že sťažovateľ nepodal proti namietanému rozsudku krajského súdu dovolanie, čo odôvodnil tým, že „... V rámci dovolacieho konania by... sťažovateľ nemal žiadnu reálnu šancu presvedčiť dovolací súd o pravdivom priebehu konania oproti alibistickým tvrdeniam A. B. ako sudkyne.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   namietal   porušenie   označených základných práv postupom a namietanými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

1.   K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   postupom   a rozhodnutím okresného súdu

Sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (každý má právo, aby sa mohol vyjadrovať ku všetkým vykonávaným dôkazom) a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojitosti   s čl.   6   ods.   1   dohovoru   (právo   na   súdnu   ochranu   a spravodlivý   proces)   aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 66/05 a jeho rozsudkom z 12. apríla 2006.

Pri   prerokovaní   uvedených   námietok   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z princípu subsidiarity podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice právomoci ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach,   a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a slobody sa na ústavnom   súde   možno   domáhať   v prípade,   ak   takúto   ochranu   nemôžu   poskytnúť všeobecné súdy.

Je   nepochybné,   že   proti   rozsudku   okresného   súdu   mal   sťažovateľ   právo   podať odvolanie. Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   toto   právo   využil   a   proti   prvostupňovému rozhodnutiu podal odvolanie.

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 6   Co   262/2006 z 11. októbra   2007. Z uvedeného   teda   vyplýva,   že námietka   porušenia   uvedených   práv sťažovateľa   v podobe   podaného   odvolania   proti   výroku   rozsudku   okresného   súdu   bola predmetom rozhodovania krajského súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   na preskúmanie rozsudku   okresného   súdu   bol   v prvom   rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnením   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 285/06).

Na základe uvedeného a s poukazom na princíp subsidiarity ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   K namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   postupom a rozhodnutím krajského súdu

2.1 Vo vzťahu k sťažovateľom namietaným porušeniam krajského súdu uvedeným v bode   1.1   až   1.4   I.   časti   tohto   odôvodnenia   (pokiaľ   sťažovateľ   namietal   nemožnosť použitia   záznamovej   techniky,   nesprávne vedený   proces   zo strany predsedníčky   senátu, odobratie   slova   a nesprávne   protokolovanie   do   zápisu,   nemožnosť   položenia   otázok svedkom a neumožnenie sťažovateľovi reagovať na vykonané dokazovanie) ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   zisťoval,   či   ochranu   týmto   porušeniam neposkytujú všeobecné súdy na základe opravných prostriedkov sťažovateľovi dostupných, ktoré   možno   považovať   za   účinné   právne   prostriedky   nápravy.   Ústavný   súd   z obsahu sťažnosti   a jej   príloh   vyložil,   že   sťažovateľom   vyčítané   porušenia   (podľa   jeho   názoru) krajského   súdu   mali   priamu   spojitosť   s navrhovaným   zrušením   napadnutého   rozsudku krajského   (okresného)   súdu,   a teda   namietané   skutočnosti   (bod   1.1   až   1.4   I.   časť odôvodnenia)   tvorili   vo   svojom   súhrne   dôvody   nesprávnosti   napadnutého   rozhodnutia krajského súdu.

Podľa   ustálenej   súdnej   praxe   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   je prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Ide o prípady závažných vád konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 238 OSP. Okrem iného ide aj o prípad, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   v zmysle   stabilnej   súdnej   praxe   [pozri napríklad   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) z 27. septembra   2001   sp. zn.   5   Cdo   102/01]   rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (II. ÚS 102/04).

V   inej   veci   najvyšší   súd   v   odôvodnení   uviedol   (rozsudok   najvyššieho   súdu z 28. februára 2001 sp. zn. 2 Cdo 114/2000): „Podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu   odňala   možnosť   konať   pred   súdom.   Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.“

Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa § 238 a § 239 OSP sa vždy zaoberá aj prípadnou prípustnosťou dovolania z dôvodu závažných procesných vád konania vymenovaných v § 237 OSP.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd   konštatoval, že nevyužil v danej veci dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. OSP.   Obrana sťažovateľa   spočívajúca   v jeho tvrdení,   že by v dovolacom   konaní nemal šancu presvedčiť dovolací súd o pravdivom priebehu konania pred krajským súdom (bod 2 I.   časť   odôvodnenia)   nemá   žiadnu   právnu   relevanciu   v prípade,   ak   takýto   prostriedok nápravy použiť mohol.

Nevyužitie   tejto   zákonnej   možnosti   účinnej   ochrany   práv   sťažovateľa   nemožno nahradzovať sťažnosťou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba (alebo právnická osoba) nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napríklad IV. ÚS 49/05, II. ÚS 73/05).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v medziach porušení uvedených   v   bode   1.1   až   1.4   I.   časť   tohto   odôvodnenia   dovolanie   proti   napadnutému rozsudku krajského súdu nepodal a priamo sa obrátil so sťažnosťou na ústavný súd, v ktorej tvrdí také porušenie svojich procesných oprávnení, ktoré napĺňajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Ústava ani zákon o ústavnom súde (§ 53 ods. 1) nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,   naopak,   čl. 127   ods. 1   ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom ústavný súd uzavrel, že v medziach porušení uvedených v bode 1.1 až 1.4 I. časti tohto odôvodnenia nie je daná jeho právomoc. Preto sťažnosť v tejto časti z uvedeného dôvodu odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

2.2   Sťažovateľ   v rámci   podanej   sťažnosti   tiež   namietal,   že   „odvolací   súd... nevykonal... dokazovanie vo vzťahu k... námietkam sťažovateľa, uvedených v odvolaní... Krajský súd... sa... len formálne stotožnil s odôvodnením, ktoré nesprávne vykonštruoval prvostupňový   súd...“. V neposlednom   rade uviedol,   že   „Z   práva   na   spravodlivý   proces vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   návrhmi vykonania   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie.   Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, v tomto konkrétnom prípade je možné považovať za porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   I. ÚS 27/04,   I. ÚS 25/05,   I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý postup a rozsudok krajského súdu sp. zn.   6   Co   262/2006   z 11.   októbra   2007   boli   svojvoľné   a   že   by v rozsahu   dôvodov uvedených   v bode   2.2   (na   začiatku) zasahovali   do základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   v zmysle   čl. 46 ods. 1   ústavy   a   právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu, na základe ktorých (podobne ako prvostupňový súd) dospel k názoru,   že žalobe   nemožno   vyhovieť   z   dôvodu   nedostatku   pasívnej   legitimácie odporkyne,   ako   i   nedostatku   objektívnej   spôsobilosti   zásahu   do   práv   chránených ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Po   oboznámení   sa   s obsahom napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval,   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   zákonných   ustanovení   je namietaný rozsudok krajského súdu aj náležite odôvodnený.

Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia okresného súdu za legitímny a vylučujúci v rozsahu dôvodov uvedených v bode 2.2. (na začiatku) možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru nie   je   záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby   postup   súdu   bol   v súlade   so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a v rozsahu   dôvodov   uvedených   v bode   2.2   (na   začiatku) namietaným   porušením označených   práv,   a   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   vo   vzťahu ku krajskému   súdu   odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

2.3   Sťažovateľ v neposlednom   rade   namietal (pozri bod 1.5 časť I odôvodnenia) prieťahy (čl. 48 ods. 2 ústavy) v konaní krajského súdu, keď uviedol, že tieto „trvali od 8. 6. 2006 (doručenie odvolania) do 11. 10. 2007 (deň súdneho pojednávania). Teda, zbytočné súdne prieťahy trvali vyše 16 mesiacov.“.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04,   IV. ÚS 221/05).   V prípade,   keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Právny   názor   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   vychádza z vyhodnotenia   doterajšieho   priebehu   konania   pred   krajským   súdom,   ktoré   začalo doručením spisu okresným súdom (8. júna 2006) a skončilo jeho rozhodnutím z 11. októbra 2007. V uvedenom čase bol 14. júna 2006 sťažovateľ vyzvaný na zaplatenie (doplatenie) súdneho poplatku za odvolanie a predloženie ďalšieho rovnopisu odvolania s prílohami, keďže odvolanie bolo podané iba v jednom písomnom vyhotovení. Účastník prevzal výzvu

8. augusta   2006   (po   predchádzajúcom   uložení   zásielky   na   pošte)   a súdom   uloženú povinnosť splnil 11. augusta 2006. Následne bolo odvolanie doručené protistrane a bolo rozhodované   o námietke   zaujatosti   vznesenej   žalobcom   (sťažovateľom)   voči   vec prejednávajúcej   predsedníčke   odvolacieho   súdu,   o ktorej   rozhodol   najvyšší   súd   (sp.   zn. 3 Nc 14/2007 z 23. apríla 2007). Na pojednávaní konanom 11. októbra 2007 krajský súd rozhodol vo veci.

Dĺžka   konania   vedeného   krajským   súdom   (16 mesiacov)   vylučuje,   aby   konanie vedené   krajským   súdom   pod   sp. zn. 6   Co   262/2006 bolo   možné   pokladať   za konanie so zbytočnými prieťahmi.

Vzhľadom na uvedené, najmä s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania vedeného krajským súdom (16 mesiacov) nepovažoval ústavný súd postup krajského súdu za taký, ktorý by mohol byť východiskom pre vyvodenie záveru o príčinnej súvislosti s možným porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Uvedený   názor   ústavného   súdu   platí   o to   viac,   že   krajský   súd   11.   októbra   2007 rozhodol vo veci, pričom sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu 14. januára 2008, keď už objektívne vzaté k prieťahom zo strany krajského súdu nedochádzalo.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že ne/vhodnosť správania sa sudcu môže byť predmetom osobitného konania podľa zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (jeho   tretej   časti   s názvom disciplinárna zodpovednosť).

4. Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (priznanie finančného zadosťučinenia a zrušenie napadnutých rozsudkov okresného a krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2009