znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 67/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., Z., zastúpenej advokátom Mgr. R. U., Z.,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Rob/188/2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2007 doručená   sťažnosť   spoločnosti   L.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Rob/188/2006.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností vyplynulo, že sťažovateľka podala 13.   februára   2006   okresnému   súdu   žalobu „o   zaplatenie   9.520,-   Sk   s prísl.“.   V časti týkajúcej   sa   istiny   vzala   sťažovateľka   20.   februára   2006   žalobu   späť.   Okresný súd o čiastočnom   späťvzatí   žaloby   rozhodol   uznesením   o zastavení   konania č. k. 1 Rob/188/2006-1   z 5.   marca   2007,   lebo   žalovaný   požadovanú   istinu   (9   520   Sk) uhradil sťažovateľke 16. februára 2006 a o úroku z omeškania a o trovách konania rozhodol platobným rozkazom č. k. 1 Rob/188/2006-15 z 5. marca 2007.

Skutočnosť, že okresný súd rozhodol až 5. marca 2007, t. j. „až po viac ako roku“ od podania žaloby považuje sťažovateľka za porušenie ňou označených práv.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Rob/188/2006,   priznal   jej primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   34/99,   II.   ÚS   32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva označenými   orgánmi   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresným   súdom)   ešte   trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú (§ 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   Vychádza   pri   tom   z toho,   že   účelom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Ústavný súd u právneho zástupcu sťažovateľky zistil, že táto nevyužila možnosť domáhať   sa   nápravy   podaním   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   adresovanej   predsedovi okresného súdu, a na okresnom súde zistil, že uznesenie, ako aj platobný rozkaz z 5. marca 2007 boli doručené právnemu zástupcovi sťažovateľky 22. marca 2007.

Sťažovateľka   v sťažnosti,   ktorá   bola   ústavnému   súdu   doručená   11.   mája   2007, namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Rob/188/2006. Z obsahu sťažnosti jednoznačne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu porušovanie   označených   základných   práv   sťažovateľky   okresným   súdom   už netrvalo. Sťažovateľka totiž už vo svojej sťažnosti výslovne uviedla (čo vyplývalo aj z písomností pripojených k sťažnosti), že dlh jej žalovaný uhradil 16. februára 2006 a o jej čiastočnom späťvzatí   žaloby   z 20.   februára   2006,   ako   aj   o   úroku   z omeškania   a o trovách   konania rozhodol okresný súd už uvedenými rozhodnutiami z 5. marca 2007, ktoré boli doručené jej právnemu zástupcovi 22. marca 2007. Z týchto sťažovateľkou výslovne uvedených tvrdení a aj zo zistených skutočností vyplýva, že právna neistota sťažovateľky, s riešením ktorej sa obrátila na ústavný súd, skončila najneskôr rozhodnutiami okresného súdu z 5. marca 2007   o čiastočnom   zastavení   konania   a o uložení   povinnosti   žalovanému   zaplatiť   úrok z omeškania a trovy konania.

Tento skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   už   po   jej   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

Ústavný súd nad rámec prijatých záverov pripomína, že sťažnosť mohol odmietnuť i z dôvodu jej neprípustnosti, keďže sťažovateľka v danej veci nerešpektovala § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, t. j. nepodala sťažnosť na prieťahy podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch   a zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007