znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 67/06-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. A., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na slobodu prejavu a práva na slobodné prijímanie, vyhľadávanie a rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   č. k. 7 Co 170/2004-176 z 21. marca 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) bola 5. augusta 2005 doručená sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), právne zastúpenej advokátom   JUDr.   R.   A.,   B.,   ktorou   namietala   porušenie   základného   práva   na   slobodu prejavu a práva na slobodné prijímanie, vyhľadávanie a rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre   (ďalej   aj   „krajský   súd“)   č. k. 7 Co 170/2004-176   z   21. marca   2005   (ďalej   aj „namietaný rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Komárno v právnej veci žaloby JUDr. D. S. ďalej len „žalobca“) proti sťažovateľke o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy rozhodol rozsudkom č. k. 6 C 291/02-120 z 24. februára 2004 tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200 000 Sk. «Základom   žaloby   bolo   uplatnenie   práva   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   podľa ustanovenia   §   13   ods.   2   a 3   Občianskeho   zákonníka   v spojení   s ustanovením   §   11 Občianskeho zákonníka, ktoré malo žalobcovi vzniknúť v dôsledku neoprávneného zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti tým, že žalovaný ako vydavateľ týždenníka P. (ďalej len „Týždenník“) uverejnil v Týždenníku číslo 27/2002 zo dňa 8. 7. 2002 článok pod názvom „Vojna   funebrákov“,   v ktorom   uviedol   nepravdivé,   resp.   pravdu   skresľujúce   tvrdenia a difamujúce výroky týkajúce sa osoby žalobcu, ktorý v rozhodnom čase vykonával funkciu veliteľa obvodného oddelenia Policajného zboru Slovenskej republiky.

Prvostupňový súd po prejednaní veci a vykonaní dokazovania dospel k právnemu názoru, že zverejnením nepravdivých, pravdu skresľujúcich tvrdení a difamujúcich výrokov na adresu žalobcu v predmetnom článku došlo k neoprávnenému zásahu do jeho práva na ochranu   osobnosti   a   zaviazal   žalovaného   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vo   výške 200 000,- Sk.

Proti rozsudku prvostupňového súdu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil okrem iného tým, že z obsahu rozsudku prvostupňového súdu nie je zrejmé, aké nepravdivé a pravdu skresľujúce tvrdenia a difamujúce výroky na adresu žalobcu boli   v predmetnom článku zverejnené a teda,   že z toho   hľadiska   je rozhodnutie prvostupňového súdu nepreskúmateľné.

Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 21. marca 2005 zn. 7 Co 170/2004-176 výrok prvostupňového   rozsudku   o uložení   povinnosti   žalovaného   zaplatiť   žalobcovi   náhradu nemajetkovej ujmy v sume 200 000,- potvrdil.

Odvolací   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   zdôraznil,   že   sa   nestotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu, ktorým odôvodnil svoje rozhodnutie a že podľa názoru odvolacieho súdu došlo k neoprávnenému zásahu do ochrany osobnosti žalobcu tým, že v kontexte s celým obsahom predmetného článku bola v článku uvedená veta: „...   Jeho brat   je   riaditeľ   Obvodného   oddelenia   PZ   v K.,   takže kto čaká,   že sa požiare vyšetria, čaká márne...“. Odvolací súd dospel k záveru, že časť tejto vety: „... takže kto čaká, že sa požiare vyšetria čaká márne...“ je v kontexte s obsahom článku neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcu, nakoľko:

a)   „...   ide   o neprípustný   hodnotiaci   úsudok   čo   do   jeho   postupu   pri   vyšetrovaní požiarov.   Tento   hodnotiaci   úsudok   –   logickým   výkladom   –   bol   totiž   podaný   so špekulatívnym   a verejnosti   podsúvaným   názorom,   že   žalobca   ako   riaditeľ   OO   PZ   v K., t. j. osoba   v danom   regióne   verejne   známa,   bezosporu   zariadi,   aby   sa   požiare v pohrebníctvach nevyšetrili, pretože je na tom priamo či nepriamo prostredníctvom svojho brata   O.   zainteresovaný,   t.   j.   že   o nelegálnom   a úplatnom   sprostredkovaní   objednávok pohrebov určite vie, že vie aj o príčinách a o páchateľoch požiarov, že to zo svojho postu kryje   a podniká   kroky   na   to,   aby   sa   príčiny   a páchatelia   požiarov   nezistili.   Takto skonštruovaná veta mohla v značnej časti čitateľskej verejnosti vyvolať dojem, že žalobca v skutočnosti svoju funkciu zneužíva v záujme krytia trestnej činnosti jemu známych osôb, čím by sa v podstate aj sám dopúšťal protispoločenského konania.“»

Podľa názoru sťažovateľky «(...) z logického výkladu tejto vety, ako hodnotiaceho úsudku, nemožno dovodiť závery o konkrétnom konaní, ale o opomenutí konania žalobcu pri výkone   jeho   funkcie,   a už   vôbec   nie   o tom,   či   vedel   o nejakom   nelegálnom   úplatnom sprostredkovaní alebo nie. Absurdný je záver, že z tohto konštatovania je možné dovodiť zainteresovanosť žalobcu na nejakom nelegálnom úplatnom sprostredkovaní.

Je úplne nepochopiteľné ako podľa názoru odvolacieho súdu môže bežný čitateľ z formulácie daného hodnotiaceho úsudku vyvodiť záver o tom, že žalobca určite vie aj o príčinách a o páchateľoch požiarov, že to zo svojho postu kryje a podniká kroky na to, aby sa príčiny a páchatelia požiarov nezistili.

b)   „...   autorka   článku   opierajúc   sa   o anonymný   list   s neprevereným   obsahom týkajúcim sa konania žalobcu, použila v danom článku neprípustný hodnotiaci úsudok so špekulatívnym   a osočujúcim   záverom,   pričom   týmto   článkom   (danou   vetou   v kontexte celého obsahu článku) bolo neoprávnene zasiahnuté do práva žalobcu na ochranu jeho osobnosti.“

(...)   tento   záver   nemá   oporu   v obsahu   predmetného   článku   nakoľko   časť   vety, hodnotiaci úsudok, ktorý považuje odvolací súd za deliktný, je uvedený ako výrok tretej osoby   (nie   ako   obsah   anonymného   oznámenia),   ktorá   situáciu   v nemocnici   dokonale poznala, a ktorá popisovala autorke článku konkrétne situácie a počínanie si dílerov pri vchode do nemocnice a do jednotlivých oddelení, o tom akú odmenu díleri berú za tip, a o tom,   ktoré   pohrebníctvo   je   v tomto   smere   „najúspešnejšie“   (...).   Anonymným oznámením sa predmetný článok zaoberá na inom mieste článku pričom z neho cituje len „O.   sa   oháňa   postavením   svojho   brata...“   teda   nehodnotí   v žiadnom   prípade   nejaké počínanie žalobcu.

c)   „Svojím   obsahom,   formou   a cieľom   tento   článok   bol   objektívne   spôsobilý chránené práva žalobcu narušiť a ohroziť pre konkrétny negatívny dopad vo vzťahu ku kolegom   žalobcu,   jeho   nadriadeným   pracovníkom,   priateľom,   známym   a aj   občanom regiónu tak, ako to vyplynulo aj z výsledkov dokazovania.“

(...) tento záver nemá oporu vo výsledkoch dokazovania tak, ako to sťažovateľ(ky) podrobne analyzoval(a) v odôvodnení odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu vo veci o ochranu osobnosti. (...).»

Podľa   názoru   sťažovateľky «zverejnením   vety:   „...   Jeho   brat   je   riaditeľom Obvodného oddelenia PZ v K., takže kto čaká, že sa požiare vyšetria, čaká márne...“ ako citátu výroku osoby znalej miestnych pomerov, ktorá autorke článku pri jej práci v „teréne“ pri zisťovaní okolností obchodovania s vytváraním príležitostí pre poskytovanie pohrebných služieb priamo v nemocnici tento názor povedala, realizoval(a) svoje právo na slobodu prejavu a právo na rozširovanie názorov, informácií a myšlienok.

Na   druhej   strane   je   riaditeľ   obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   Slovenskej republiky verejným činiteľom a ako taký je osobou verejného záujmu a je povinný strpieť aj také kritické názory na činnosť ním riadeného oddelenia.»

Podľa názoru sťažovateľky «ako vydavateľa je právne významná i tá skutočnosť, že tak, ako sa uvádza aj v samotnej žalobe na ochranu osobnosti v rozhodnom čase, v čase zverejnenia   „rezonoval   aj   v spoločnosti“   problém   rozšírenej   korupcie   v štátnej   správe a v justícii a preto vláda Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ako aj samotný Policajný zbor Slovenskej republiky realizovali program nazývaný ľudovo „Čisté ruky“,   ktorého cieľom   bolo   práve   poukazovať   okrem   iného aj na možné   zdroje korupcie.   V tejto   spoločenskej   situácii   je   podľa   názoru   sťažovateľky   povinnosť   osôb verejného záujmu strpieť   aj   kritickejšie   výroky   na možnú ovplyvniteľnosť   výsledkov ich činnosti,   rôznymi osobnými   alebo rodinnými   väzbami   a záujmami.   S ohľadom   na osoby zúčastňujúce   sa   na   sprostredkovaní   pohrebných   služieb,   charakter   metód   pritom používaných pri získavaní   týchto obchodov,   vrátane zakladania   požiarov v prevádzkach konkurenčných podnikov je takáto kritika, kritikou založenou na vecnom základe popísanom v predmetnom článku a je plne legitímna.

Na druhej strane je (...) v takejto spoločenskej situácii poslaním periodickej tlače, „ako   strážneho   psa   demokracie“   a teda   aj   legitímnym   počínaním   ak   vo   väčšej   miere, širšom rozsahu, a s použitím provokujúcich výrokov poukazuje na možné zdroje korupčného správania a to najmä vtedy, ak o takýchto možných zdrojoch korupčného správania dostáva signály   priamo   od   občanov,   ktorých   účasť   na   odhaľovaní   korupcie   vo   všeobecnosti   je nevyhnutná a bez nej nemôže byť taký spoločenský proces úspešný.

(...) zásah porušiteľa nie je zásahom nevyhnutným v demokratickej spoločnosti.»

Podľa   názoru   sťažovateľky „bol   zásah   porušiteľa   aj   neprimeraný   okolnostiam zverejnenia predmetnej vety. Autorka článku a ani (...) vydavateľ periodickej tlače nemal v úmysle poškodiť zverejnením tohto výroku vážnosť a česť riaditeľa Obvodného oddelenia Policajného   zboru   Slovenskej   republiky   v K.,   mali   len   v úmysle   zverejnením   tohto vyhlásenia   tretej   osoby   provokovať   orgány   činné   v trestnom   konaní   aby   zvýšili   svoju aktivitu a zistením páchateľov požiarov v priestoroch viacerých pohrebných služieb a tým presvedčili verejnosť o tom, že vec riešili bez ohľadu na príbuzenské vzťahy a podobné súvislosti.

Žiaľ aj toto úsilie bolo zbytočné a polícia páchateľov týchto trestných činov doposiaľ nezistila, čím vlastne skutočný vývoj udalosti dal za pravdu pesimistickému vyhláseniu tretej osoby, ktoré bolo uverejnené v predmetnom článku.“

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd v danej veci takto rozhodol:

„Porušiteľ   Krajský   súd   v Nitre   rozsudkom   zn.   7   Co   170/2004-176   z 21.   3.   2005 porušil   právo   sťažovateľa   na   slobodu   prejavu   a slobodné   prijímanie,   vyhľadávanie a rozširovanie   informácií   zakotvené   v článku   26,   ods.   1   a ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky.

Rozhodnutie porušiteľa sa týmto ruší a vec sa vracia na ďalšie konanie. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000,- Sk, ktoré je porušiteľ povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Porušiteľ je povinný zaplatiť sťažovateľovi náklady právneho zastúpenia sťažovateľa v sume 24 276,- Sk vrátane dane z pridanej hodnoty, jeho právnemu zástupcovi: JUDr. R. A., advokát so sídlom B. (...).

Sťažovateľ uplatnené primerané finančné zadosťučinenie a jeho výšku odôvodňuje nasledovne. Napadnutým rozhodnutím porušiteľa, rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 21. marca 2005 zn. 7 Co 170/2004-176, bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť žalobcovi 200.000,- Sk. Nakoľko toto rozhodnutie bolo právoplatné a vykonateľné, sťažovateľ si svoju povinnosť splnil a previedol uvedenú sumu na účet žalobcu. Vzhľadom na to, že bola táto čiastka zaplatená na základe právoplatného rozhodnutia súdu, porušiteľa a podľa názoru sťažovateľa došlo práve týmto rozhodnutím k porušeniu jeho základných práv a slobôd, uplatňuje si v rámci nároku na primerané finančné zadosťučinenie plnú výšku sumy, na ktorej zaplatenie bol zaviazaný. (...)

Trovy právneho zastúpenia sú účtované za dva úkony právnej služby a to prevzatie veci a prípravu zastúpenia, podanie na Ústavný súd SR. (...)“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na slobodu   prejavu   a   práva   na   slobodné   prijímanie,   vyhľadávanie   a rozširovanie informácií zaručeného   v   čl.   26   ods.   1   a   2   ústavy,   rozsudkom Krajského   súdu   v Nitre č. k. 7 Co 170/2004-176 z 21. marca 2005.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie (...).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne   a z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   20/03,   IV.   ÚS   43/04).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Predpokladom rešpektovania uvedených zásad je však aj dodržanie podmienok, že všeobecné   súdy   vo   svojej   činnosti   postupujú   v súlade   s ústavnými   princípmi,   ktoré vyplývajú   najmä   z druhej   hlavy   siedmeho   oddielu   ústavy.   Okrem   toho   z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov zakotvená aj v ustanovení § 132 Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval. Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s napadnutým rozsudkom   krajského   súdu   a s jeho   v ňom   uvedeným   právnym   názorom,   a   teda   s   jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v danej veci. Základom sporu prejednávaného pred všeobecnými súdmi bolo posúdenie, či najmä tá časť predmetného článku, ktorá obsahuje, že: „(...) Jeho brat je riaditeľ Obvodného oddelenia PZ v K., takže kto   čaká,   že   sa   požiare   vyšetria,   čaká   márne   (...)“, je   v kontexte   s celým   obsahom označeného článku neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobcu podľa § 11 Občianskeho zákonníka. V danom prípade ide v podstate o to, že v určitých situáciách sa dve ústavné práva či slobody môžu dostať do vzájomného konfliktu. Sloboda prejavu a právo na slobodné prijímanie, vyhľadávanie a rozširovanie informácií zaručené v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy stojí na strane jednej a na druhej strane stojí právo každého na to, aby bola zachovaná jeho ľudská dôstojnosť, osobná česť, dobrá povesť, ako i právo na ochranu jeho mena garantované v čl. 19 ods. 1 ústavy. Rovnako aj čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jednoznačne formuluje právo na slobodu prejavu ako právo, ktoré zahŕňa   nielen   slobodu   zastávať   názory   a prijímať   a rozširovať   informácie,   ale   obsahuje i povinnosti a zodpovednosť a môže byť preto obmedzené zákonom v rozsahu, ktorý   je v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutný.   Okrem   iného   sa   za   prípustnú   považujú   také obmedzenia,   ktoré   majú   ochrániť   osobnosť,   občiansku   česť   a ľudskú   dôstojnosť   iných. K tomu, aké zásahy sú z hľadiska ochrany ľudských práv akceptovateľné, existuje pomerne rozsiahla judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Na podporu názoru ústavného súdu v tejto veci možno mutatis mutandis uviesť napr. rozsudok, ktorý ESĽP vyniesol vo veci Prager a Oberschlich v. R. (1995). ESĽP v tejto veci pripomenul prvoradú úlohu, ktorú má tlač v právnom štáte, výslovne však súčasne upozornil, že tlač má na jednej strane nielen povinnosť šíriť informácie a myšlienky týkajúce sa vecí verejných, ale na druhej strane musí vždy veľmi pozorne zvažovať použité výrazy a prostriedky.

Z uvedených záverov vyplýva, že pri strete základného politického práva na slobodu prejavu a práva na informácie a ich šírenie s právom na ochranu osobnosti, teda základných práv,   ktoré   stoja   na   rovnakej   úrovni,   bude   vždy   vecou   nezávislých   súdov,   aby s prihliadnutím na okolnosti každého jednotlivého (konkrétneho) prípadu starostlivo zvážili, či jednému právu nebolo neodôvodnene daná prednosť pred druhým právom. Vyplýva to aj z imperatívu,   ktorý   obsahuje   čl.   13   ods.   4   ústavy,   podľa   ktorého   pri   obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Preto sa ústavný súd ďalej zameral   na   posúdenie   ústavnosti   interpretácie   aplikovaných   právnych   predpisov všeobecnými   súdmi   a konštatuje,   že   pri   výklade   príslušných   ustanovení   krajský   súd poukázal   na   jednej   strane   predovšetkým   na   jednotlivé   aspekty   ochrany   osobnosti (aj v kontexte public   figure),   na   druhej   strane   zvýraznil   význam   slobody   prejavu v demokratickej   spoločnosti   prostredníctvom   nezávislých   oznamovacích   prostriedkov, skúmal   primeranosť   obmedzenia   základných   práv   a zameral   sa   na   posúdenie,   či   bolo realizované   na   základe   zákona,   pričom   z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   vyplýva okrem iného aj to, že:

«Súd   prvého   stupňa   na   základe   tejto   žaloby   vykonal   dokazovanie   výsluchom účastníkov, oboznámením sa s predmetným článkom a s ostatnými listinnými dôkazmi ako aj výsluchom   navrhnutých   svedkov.   Na   základe   toho   konštatoval,   že   predmetným   článkom s nepravdivými údajmi bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti žalobcu.

Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že výrok rozsudku súdu vo veci samej je vecne správny, opierajúci sa o správne zistený skutkový stav, no opodstatnenosť uplatneného práva odvolací súd odôvodnil s iným právnym názorom.

(...) Z hľadiska toho, čo sa predmetným článkom v súvislosti s osobou žalobcu chcelo čitateľom   oznámiť,   nebola   namietaná   konkrétna   veta   v   jej   prvej   časti   nepravdivou informáciou. V spornej vete článku v polohe oznámenia (tvrdenia) bola len časť v znení: „... Jeho brat je riaditeľ Obvodného oznámenia (správne oddelenia, pozn.) PZ v K.,...“, pričom   táto   časť   bola   pravdivá   a   z   tohto   aspektu   nebola   neoprávneným   zásahom   do osobnostných práv žalobcu. Avšak v kontexte celého obsahu článku táto veta so svojou druhou časťou v znení: „..., takže kto čaká, že sa požiare vyšetria, čaká márne...“ nesporne bola   podľa   názoru odvolacieho   súdu neoprávneným   zásahom do   práva   na ochranu   na osobnú česť a dobrú povesť. Odvolací súd sa pri hodnotení skutkového stavu v tomto bode nestotožnil s tvrdením žalovaného o tom, že išlo len o hodnotiaci úsudok, na ktorý mala autorka článku zákonné právo. Z citácie danej vety s prihliadnutím na obsah a zameranie celého článku bolo možné konštatovať, že nejde o nepravdivý údaj ako taký, nejde ani o kritiku   správania   sa   žalobcu   podloženú   pravdivým   či   nepravdivým   údajom,   ale   ide o neprípustný   hodnotiaci   úsudok   čo   do   jeho   postupu   pri   vyšetrovaní   požiarov.   Tento hodnotiaci úsudok - logickým výkladom - bol totiž podaný so špekulatívnym a verejnosti podsúvaným názorom, že žalobca ako riaditeľ OO PZ v K., t. j. osoba v danom regióne verejne známa, bezosporu zariadi, aby sa požiare v pohrebníctvach nevyšetrili, pretože je na   tom   priamo   či nepriamo   prostredníctvom   svojho   brata   O.   zainteresovaný,   t.   j.   že o nelegálnom   a úplatnom   sprostredkovaní   objednávok   pohrebov   určite   vie,   že   vie   aj o príčinách a o páchateľoch požiarov, že to zo svojho postu kryje a podniká kroky na to, aby sa príčiny a páchatelia požiarov nezistili. Takto skonštruovaná veta mohla u značnej časti čitateľskej verejnosti vyvolať dojem, že žalobca v skutočnosti svoju funkciu zneužíva v záujme krytia trestnej činnosti jemu známych osôb, čím by sa v podstate aj sám dopúšťal protispoločenského konania.

(...) V tomto prípade odvolací súd vyvodil záver o tom, že autorka článku opierajúc sa o anonymný list (v spise na č. l. 50) s neprevereným obsahom týkajúcim sa konania žalobcu,   použila   v   danom   článku   neprípustný   hodnotiaci   úsudok   so   špekulatívnym a osočujúcim   záverom,   pričom   týmto   článkom   (danou   vetou   v   kontexte   obsahu   celého článku) bolo neoprávnene zasiahnuté do práva žalobcu na ochranu jeho osobnosti. Svojím obsahom, formou a cieľom tento článok bol objektívne spôsobilý chránené práva žalobcu narušiť   a   ohroziť   pre   konkrétny   negatívny   dopad   vo   vzťahu   ku   kolegom   žalobcu,   jeho nadriadeným pracovníkom, priateľom, známym a aj občanom regiónu tak, ako to vyplynulo aj z výsledkov vykonaného dokazovania.

Žalobca v súvislosti s tým si mohol uplatniť právo na reštitúciu (reštitučnú žalobu), t. j. právo na ospravedlnenie sa za neprípustný hodnotiaci úsudok, a kumulatívne aj žalobu o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy (satisfakčnú žalobu). V tomto prípade volil len právo   na   zaplatenie   nemajetkovej   ujmy,   pre   úspešnosť   ktorého   zákon   stanovuje   ako podmienku   jednak   to,   že   sa   nezdá   ako   postačujúce   zadosťučinenie   upustením od neoprávneného zásahu, odstránením následkov a daním primeraného zadosťučinenia, a jednak to, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti.   Súd   prvého   stupňa   tieto   okolnosti   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia podrobnejšie nezdôvodnil a žalovaný to v podanom odvolaní výslovne aj namietal. Odvolací súd   pri   rozhodovaní   o   odvolaní   skúmal   danosť   všetkých   podmienok   priznania   náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2, 3 OZ. S ohľadom na zistený skutkový stav popísaný v   odôvodnení   prvostupňového   rozsudku   odvolací   súd   vyvodil   záver,   že samotné ospravedlnenie   za   neprípustný   hodnotiaci   úsudok   (ktoré   by   v   zmysle   §   13   ods. 1   OZ prichádzalo do úvahy) by s prihliadnutím na širokú publicitu týždenníka „P.“ a charakter neoprávneného   zásahu   skutočne   nepostačovalo.   Keďže   sa   žalobca   domáhal   aj   náhrady nemateriálnej ujmy, bola táto jeho požiadavka opodstatnená, pričom zákonné podmienky pre jej priznanie, popísané vyššie, boli splnené. Hodnotenie týchto podmienok zo strany súdu prvého stupňa odvolací súd považoval za správne čo do základu a aj čo do priznanej výšky 200.000,- Sk a v podrobnostiach na toto odôvodnenie odkazuje. (...)»

Postup krajského súdu, t. j. akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, jeho výklad základných práv, ktoré stáli v danom prípade vo vzájomnom konflikte, podľa názoru ústavného súdu nie je možné považovať za odporujúci čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy. V citovanej časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajský   súd   zrozumiteľným   a   jednoznačným spôsobom   uviedol   dôvody   svojho   rozhodnutia   a podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne konformným   spôsobom   (dostatočne   a relevantne)   odpovedal   aj   na   argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej skutkové zistenia a príslušné právne predpisy treba vykladať a uplatňovať odlišne. Závery vyplývajúce z hodnotenia krajského súdu treba považovať za výsledok, ktorý je výrazom nezávislého súdneho rozhodovania. To, že s týmito závermi sa sťažovateľka   nestotožňuje,   nemôže   samo   osebe   zakladať   odôvodnenosť   tejto   ústavnej sťažnosti.

Napokon   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľka   -   napriek   tomu,   že   je kvalifikovane   právne   zastúpená   -   v danom   prípade   ani   nenamietala,   že   by   krajský   súd k napadnutému   rozsudku   nedospel   po   riadnom   a spravodlivom   procese   (sťažovateľka netvrdila, že došlo aj k porušeniu jej práva napr. podľa čl. 46 ods. 1 alebo čl. 48 ods. 2 ústavy).   Inak   povedané,   ak   krajský   súd   pri   vydaní   napadnutého   rozsudku   postupoval spravodlivo v súlade s platnými právnymi predpismi, je antinómne tvrdiť, že skutočný stav ustálil   nespravodlivo,   resp.   že   príslušné   právne   predpisy   interpretoval   nespravodlivo. V každom prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia vo veci sťažovateľky nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť, ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti a dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2006