znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 67/04-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. marca 2004 predbežne prerokoval sťažnosť H. T., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. C., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   V a jeho rozsudkom   zo 6. marca   2002   č.   k.   24   C   189/00-68,   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   a jeho rozsudkom   z 23.   októbra   2002   č.   k.   12   Co   282/02-88   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 9. septembra 2003 sp. zn. 4 Cdo 90/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2003 doručená sťažnosť H. T., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. C., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej aj „okresný súd“) zo 6. marca 2002 č. k. 24 C 189/00-68, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 23. októbra 2002 č. k. 12 Co 282/02-88 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 9. septembra 2003 sp. zn. 4 Cdo 90/03.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že: „(...)   bola   spolu   s manželom rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 6. marca 2002, č. k. 24 C 189/00 zaviazaná občianke   –   navrhovateľke   pani   M.   R.   zaplatiť   čiastku   140.000,-   Sk   s príslušenstvom. Krajský súd Bratislava na základe odvolania sťažovateľky a jej manžela, potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava V rozsudkom z 23. októbra 2002, sp. zn. 12 Co 282/02, ktorý spolu s rozsudkom Okresného súdu Bratislava V nadobudol právoplatnosť dňa 24. januára 2003. Proti právoplatnému a vykonateľnému rozhodnutiu súdov podala sťažovateľka a jej manžel dňa 17. 2. 2003 mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie. O dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 9. septembra 2003, č. k. 4 Cdo 90/03, ktorým odmietol podané odvolanie.

Počas   konania   Okresného   súdu   Bratislava   V,   Krajského   súdu   Bratislava a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nedošlo k vypočutiu sťažovateľky ako účastníčky sporu – žalovanej. Sťažovateľka nebola v súdnych konaniach vypočutá a nemohla uviesť pred   súdmi   skutkový   stav   po   pravde,   čo   by   pravdepodobne   malo   vplyv   na   výsledok rozhodnutia   prvostupňového   a odvolacieho   súdu.   Najvyšší   súd   si   procesné   postavenie a právo sťažovateľky vyložil ako nevykonanie dôkazu navrhovaného účastníčkou konania, pričom tento dôkaz mohol ale nemusel prvostupňový a odvolací súd pripustiť.

V danej   veci   ide   pred   Ústavným   súdom   o posúdenie   skutočnosti,   že   sťažovateľka nebola prítomná ani pri jednom pojednávaní súdov a teda nedošlo z jej strany k využitiu jej práv, aj povinností, v zmysle § 95 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Došlo súdmi k rozhodovaniu o jej právach a povinnostiach bez nej, pričom bolo možné konať súdmi za jej prítomnosti aspoň v jednom prípade. Sťažovateľka je názoru, že rovnosť postavenie jej vo vzťahu k pani M. R. nebolo konaním súdov dodržané.“

Vzhľadom   najmä na uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   navrhla, aby   ústavný   súd vydal tento nález:

V občiansko – právnom konaní Okresného súdu Bratislava V vo veci č. k. 24 C 189/00, Krajského súdu Bratislava č. k. 12 Co 282/02, bolo porušené u sťažovateľky právo a zásady   rovnosti   a rovnakého   zaobchádzania   súdmi.   V konaní   súdov   Okresného   súdu Bratislava V vo veci č. k. 24 C 189/00, Krajského súdu Bratislava č. k. 12 Co 282/00, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 90/03 bolo porušené u sťažovateľky právo na zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov sťažovateľky ako účastníčky konania.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   ruší   právoplatné   rozhodnutia   Okresného   súdu Bratislava V vo veci č. k. 24 C 189/00, Krajského súdu Bratislava č. k. 12 Co 282/02, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 90/03. (...)

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   náhradu   trov   konania a právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške ako budú sťažovateľkou špecifikované“.

  II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 12 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 144 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu a jeho rozsudkom   zo   6.   marca   2002   č.   k.   24   C   189/00-68,   postupom   krajského   súdu   a jeho rozsudkom   z 23.   októbra   2002   č.   k.   12   Co   282/02-88   a uznesením   najvyššieho   súdu z 9. septembra 2003 sp. zn. 4 Cdo 90/03.

1.   Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   jednou   z podmienok prijatia   sťažnosti   na   konanie   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   je   podanie sťažnosti   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia alebo   upovedomenia   o inom   zásahu,   ktorým   malo   byť   spôsobené   namietané   porušenie základného   práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského   súdu   bolo   právoplatne   skončené   24.   januára   2003.   Predmetná   sťažnosť z 27. októbra 2003 bola ústavnému súdu doručená 18. novembra 2003, teda už po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom, preto bolo potrebné predmetnú sťažnosť vo vzťahu k okresnému súdu a krajskému súdu odmietnuť ako oneskorene podanú.

2. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením z 9. septembra 2003 sp. zn. 4 Cdo 90/03, sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Ústavný súd konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla,   nevyplýva   žiadna   možnosť   porušenia   označených   článkov   ústavy   a   dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľka, ktorá   je   v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpená   advokátom,   teda   kvalifikovaným právnym   zástupcom,   neuviedla   žiadnu   skutočnosť,   na   základe   ktorej   by   bolo   možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré   by   odôvodňovali   záver   o jeho   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľky.  

Sťažovateľka   v podstate   namietala,   že „nebola   v súdnych   konaniach   vypočutá a nemohla uviesť pred súdmi skutkový stav po pravde, čo by pravdepodobne malo vplyv na výsledok rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu“, pričom sťažovateľka nesúhlasí s názorom   najvyššieho   súdu,   ktorému   vytýka,   že „(...)   si   procesné   postavenie   a právo sťažovateľky vyložil ako nevykonanie dôkazu navrhovaného účastníčkou konania, pričom tento dôkaz mohol ale nemusel prvostupňový a odvolací súd pripustiť“.

Podľa   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu: „Pod   odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by postupom súdov došlo k vyššie uvedenej a žalovanými   namietanej   vade   konania.   Dokazovanie   skutočností   významných   pre rozhodnutie súd vykonáva dôkaznými prostriedkami. Výsluch účastníka konania je jedným z dôkazných prostriedkov. Nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. (...).

Nevykonanie účastníkmi navrhnutých dôkazov (vrátane dôkazu výsluchu účastníka konania), alebo aj iných dôkazov súdu známych súdom, môže mať za následok neúplné zistenie skutkového stavu veci (vedúce k vydaniu prípadne aj nesprávneho rozhodnutia), v žiadnom   prípade   však   nezakladá   dôvod   prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   písm.   f) O. s. p.,   pretože   nevykonaním   navrhnutého   dôkazu   súd   neporušuje   žiadnu   procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné právo účastníka.

V prejednávanej veci teda súdy nevykonaním dôkazu výsluchom žalovanej 1/ ako účastníčky konania neodňali žalovaným možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.   Či   ich   skutkové   a na   ne   naväzujúce   právne   závery,   založené   na   dokazovaní vykonanom bez zreteľa na tento nevykonaný dôkaz, boli správne alebo nie, by bolo možné v dovolacom   konaní   posúdiť   až   v prípade,   že   by   z určitého   zákonného   dôvodu   bolo dovolanie prípustné.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo   arbitrárnosti   napadnutého   postupu   a rozhodnutia   najvyššieho   súdu.   Preto   bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. marca 2004